znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 336/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a   sudcu   Sergeja   Kohuta predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   F.,   spol.   s   r.   o., zastúpenej A., s. r. o., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   v   konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn. 6 MCdo 16/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti F., spol. s r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára 2014 doručená sťažnosť spoločnosti F., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 6 MCdo 16/2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 29. januára 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka doručila 28. mája 2008 Mestskému úradu v Banskej Bystrici, odboru rozvoja a výstavby (ďalej len „stavebný úrad“) návrh na vydanie územného   rozhodnutia   vo   veci   umiestnenia   stavby „Polyfunkčný   dom   a   garáže“. Po márnom   uplynutí   zákonnej   30-dňovej   lehoty   na   rozhodnutie   zaslala   sťažovateľka primátorovi sťažnosť vo veci dodržiavania termínu oznámenia konania o vydanie územného rozhodnutia. Primátor na tento prípis neodpovedal. Napriek tomu stavebný úrad až 30. júla 2008 vydal rozhodnutie o prerušení územného konania, pričom tak urobil až po uplynutí zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia podľa § 49 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní   (Správny   poriadok)   v   znení   neskorších   predpisov.   Stalo   sa   tak   bez   toho,   aby stavebný úrad sťažovateľku upovedomil o tom, že vo veci meritórne nerozhodne v zákonnej lehote. V rozhodnutí o prerušení konania stavebný úrad vyzval sťažovateľku na zosúladenie návrhu   na   vydanie   územného   rozhodnutia   s príslušnými   predpismi   a   na   doručenie záväzného stanoviska útvaru hlavného architekta. Keďže sťažovateľka záväzné stanovisko nemohla   včas   bez   vlastnej   viny   predložiť,   stavebný   úrad   konanie   zastavil.   Na   základe odvolania   sťažovateľky   Krajský   stavebný   úrad   v   Banskej   Bystrici   zrušil   rozhodnutie o zastavení   konania   s   tým,   že   zmenu   územno-plánovacej   dokumentácie   nie   je   možné zabezpečiť   do   30,   resp.   do   15   dní.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   stavebný   úrad   nielenže rozhodol   o   prerušení   konania   po   lehote,   ale   aj   jeho   následné   rozhodnutie   o   zastavení konania bolo nezákonné. Preto stavebný úrad jednak nesprávne úradne postupoval, keď rozhodnutie vydal po uplynutí zákonných lehôt, ale navyše aj nezákonne rozhodol.

Sťažovateľka   29.   mája   2008   uzavrela   zmluvu   o   budúcej   zmluve   o   dielo so spoločnosťou T., a. s. (ďalej len „dodávateľ“). Zamýšľanú zmluvu o dielo však nemohla kvôli nečinnosti stavebného úradu uzavrieť, za čo musela dodávateľovi zaplatiť podľa čl. IV zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o dielo 31 500 000 Sk zmluvnej pokuty. Dôvodom, pre ktorý zmluva o dielo nemohla byť uzavretá, bolo to, že povinnosťou sťažovateľky by bolo zabezpečiť do   3   dní   od   uzavretia zmluvy o dielo platné územné rozhodnutie   na dielo, ktorého zhotovenie malo byť predmetom zmluvy. V prípade porušenia tejto povinnosti by sťažovateľka musela zaplatiť dodávateľovi zmluvnú pokutu vo výške 2 % z celkovej ceny diela   za   každý   deň   omeškania   s   plnením   povinnosti   zabezpečiť   vydanie   územného rozhodnutia.

Sťažovateľka   legitímne   očakávala,   že   stavebný   úrad   vydá   v   zákonnej   lehote rozhodnutie,   a   to   či   už   meritórne,   alebo   procesné.   Nepredpokladala   (a   ani   nemohla predpokladať) naproti tomu, že stavebný úrad v zákonnej lehote nevydá žiadne rozhodnutie, ba   ani   len   upovedomenie   o   tom,   že   je   potrebné   podaný   návrh   doplniť.   To   viedlo sťažovateľku   k   záveru   o   vzniku   zodpovednosti   štátu   za   škodu   spôsobenú   nesprávnym úradným postupom.

Sťažovateľka sa návrhom na vydanie platobného rozkazu domáhala voči Slovenskej republike – Ministerstvu dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“) zaplatenia sumy 10 000 € s prísl. ako náhrady škody spôsobenej nesprávnym   úradným   postupom   stavebného   úradu   v   konaní   o   vydanie   územného rozhodnutia vo veci umiestnenia stavby „Polyfunkčný dom a garáže“. Uplatnila teda týmto návrhom   iba   časť   z   celkovo   vzniknutej   škody   vo   výške   31 500   000   Sk.   Rozsudkom Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   60   Cb   68/2010-109 z 13. mája   2011   bolo   žalobe   sťažovateľky   vyhovené.   Rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 13 Co   224/2011-141   zo   16.   augusta   2011   bol   rozsudok   okresného   súdu   potvrdený. Rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu nadobudol právoplatnosť 23. augusta 2011.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky (ďalej len „dovolateľ“) mimoriadne dovolanie 22. augusta 2012, teda v predposledný deň zákonnej   jednoročnej   lehoty.   Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   MCdo   16/2012 z 30. októbra 2013 boli rozsudky krajského súdu a okresného súdu zrušené vo vyhovujúcom výroku   a   vo   výroku   o   trovách   konania   a   vec   bola   vrátená   okresnému   súdu   na   ďalšie konanie.

Najvyšší súd zrušil právoplatné rozsudky s tým, že nie je daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom   a vznikom   škody   ako základným predpokladom zodpovednosti   žalovanej   za   škodu.   Podstatnou   a   bezprostrednou   príčinou   majúcou   za následok zaplatenie zmluvnej pokuty je podľa názoru najvyššieho súdu porušenie zmluvnej povinnosti vyplývajúcej zo záväzkového vzťahu zo strany sťažovateľky. Táto skutočnosť je výlučnou príčinou, ktorá spôsobila sťažovateľke označenú ujmu. Škoda teda bola spôsobená výlučne porušením zmluvnej povinnosti samotnou sťažovateľkou. To zároveň vylučuje inú skutočnosť ako priamu príčinu vzniku ujmy. Najvyšší súd bol tej mienky, že nevydanie rozhodnutia stavebným úradom v zákonnej lehote nebránilo sťažovateľke z objektívneho hľadiska   uzatvoriť   budúcu   zmluvu   v   dohodnutej   lehote,   keďže   existencia   územného rozhodnutia   nie   je   nevyhnutnou   podmienkou,   bez   splnenia   ktorej   by   nebolo   možné zamýšľanú zmluvu platne uzavrieť.

Podľa   presvedčenia   sťažovateľky   najvyšší   súd   nebral   do   úvahy,   či   sú   splnené zákonné podmienky   pre mimoriadne dovolanie.   Ďalej jeho právne   závery   sú   v rozpore so zisteným skutkovým stavom, nemajú logický základ a sú prejavom svojvôle. Okrem toho sa bezdôvodne odchýlil od zistených skutočností a ním zaujatý výklad právnych predpisov je nedostatočne odôvodnený a arbitrárny.

Právo   dovolateľa   napadnúť   právoplatné   rozhodnutie   mimoriadnym   dovolaním   je dané len vtedy, ak bol namietaným rozhodnutím porušený zákon. Mimoriadnemu dovolaniu možno   vyhovieť   len   vtedy,   ak   sa   v   konaní   preukázalo   splnenie   tejto   podmienky. Ak dovolací   súd   nezistí   splnenie   tejto   podmienky,   nemôže   mimoriadnemu   dovolaniu vyhovieť. Ak však zistí, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné, musí sa vysporiadať s tým, či ide o nezákonnosť zásadného charakteru. Takýto charakter nezákonnosti však nie je daný vtedy, keď dovolací súd má iný právny názor v danej veci. Nezákonnosť napadnutého rozhodnutia má zásadný charakter vtedy, ak nesprávnym právnym posúdením veci bolo porušené ustanovenie právneho predpisu, a nie vtedy, ak súd rozhodol na základe iného právneho názoru na posudzovanú vec. Totiž len zjavná nezákonnosť môže byť dôvodom na to,   aby   dovolací   súd   zasiahol   do   právnej   istoty   a   stability   právoplatného   súdneho rozhodnutia. To nie je splnené v prípade iného právneho názoru nižších súdov.

S tým súvisí, že sa najvyšší súd opomenul zaoberať otázkou, či právoplatné rozsudky sú   nezákonné.   S   touto   skutočnosťou   sa   vôbec   nevysporiadal.   Najvyšší   súd   zakladá nezákonnosť rozhodnutí nižších súdov na mylnom úsudku, teda na inom právnom názore vo veci. Pritom v právnom štáte je neprípustné iba uviesť, že nižšie súdy nesprávne vec právne posúdili, ale zároveň neuviesť, v čom má toto nesprávne právne posúdenie spočívať a čo malo za následok nezákonnosť.

Najvyšší súd pri posudzovaní veci dospel k dvom právnym záverom. Predovšetkým konštatoval, že podstatnou a bezprostrednou príčinou vzniku škody (zaplatenia zmluvnej pokuty   dodávateľovi)   bolo   porušenie   zmluvnej   povinnosti   sťažovateľky   vyplývajúcej zo záväzkového vzťahu,   a nie nesprávny   úradný   postup   stavebného úradu.   Okrem   toho vyslovil   aj názor,   podľa   ktorého   nevydanie   rozhodnutia   stavebným   úradom   v   zákonnej lehote nebránilo sťažovateľke uzatvoriť budúcu zmluvu o dielo v stanovenej lehote.

Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   porušenie   zmluvnej   povinnosti   uzavrieť   zmluvu o dielo   v   stanovenej   lehote   nebolo   priamou   a   hlavnou   príčinou   vzniku   škody,   pretože porušenie   tejto   zmluvnej   povinnosti   bolo   až   následkom   nesprávneho   úradného   postupu stavebného úradu, ktorý bol nečinný. Následkom porušenia zmluvnej povinnosti bolo síce zaplatenie zmluvnej pokuty, avšak treba skúmať, čo bolo dôvodom porušenia zmluvnej povinnosti. Týmto dôvodom bol práve nesprávny úradný postup stavebného úradu, lebo nebyť tohto (prvotnej príčiny), nevzniklo by ani porušenie zmluvnej povinnosti (prvotný následok). Vznik škody bol teda až následkom nesplnenia povinnosti zo zmluvy a práve toto nesplnenie   povinnosti   zo   zmluvy   bolo   spôsobené   nečinnosťou   stavebného   úradu. Sťažovateľka počítala s tým, že jej návrh na vydanie územného rozhodnutia môže byť zamietnutý. Rovnako počítala aj s tým, že konanie môže byť prerušené. Tieto eventuality boli zmluvne ošetrené. Naproti tomu nečakala a vzhľadom na legitímne očakávanie ani nemohla čakať, že stavebný úrad bude nečinný a rozhodnutie nevydá ani v maximálnej prípustnej lehote. Sťažovateľka totiž legitímne očakávala, že stavebný úrad bude konať v súlade   so   zákonom   a   vydá   meritórne   alebo   procesné   rozhodnutie   v   zákonnej   lehote. Následkom   takéhoto   postupu   stavebného   úradu   vznikla   nemožnosť   splnenia   zmluvnej povinnosti   sťažovateľky   uzavrieť   budúcu   zmluvu   o   dielo,   pretože   nemala   k   dispozícii územné rozhodnutie, ktoré bolo podmienkou na uzavretie zmluvy o dielo. Preto porušenie zmluvnej povinnosti nemohlo byť hlavnou a priamou príčinou vzniku škody, pretože už samotné porušenie zmluvnej povinnosti bolo následkom nekonania stavebného úradu. Totiž príčinnú   súvislosť   medzi   konaním   škodcu   a   vzniknutou   škodou   nemožno   vyvodiť   zo skutočnosti, ktorá je už sama následkom, za ktorý škodca zodpovedá z iného právneho dôvodu (R 7/79). Ak existuje vo vzťahu ku škode niekoľko relevantných príčin, je potrebné zistiť a vyhodnotiť ich vplyv a odstupňovanie vo vzťahu k následku, teda ku škode, pričom dôkazom o tom, či ide o primárnu, resp. hlavnú príčinu spôsobenej škody, je tá skutočnosť, že keby nebolo tejto príčiny, nevznikol by ani spôsobený následok. Príčinou škody môže byť len tá skutočnosť, bez existencie ktorej by škodový následok nevznikol. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o odškodnenie ktorého ide, a to o príčinu podstatnú.

Pokiaľ   ide   o   argument,   podľa   ktorého   nevydanie   rozhodnutia   stavebného   úradu v zákonnej lehote nebránilo uzavretiu zmluvy o dielo v stanovenej lehote, treba uviesť, že tento   argument   je   nelogický   a   účelový.   Sťažovateľka   bola   povinná   zabezpečiť   územné rozhodnutie do 3 dní od uzavretia zmluvy o dielo, pričom zmluva o dielo mala byť uzavretá najneskôr   do   29.   júla 2008.   V tejto   dobe však   nemala k dispozícii   žiadne   rozhodnutie stavebného úradu, ktorý až 30. júla 2008 rozhodol o prerušení konania. Ak by sťažovateľka zmluvu uzavrela bez toho, aby mala územné rozhodnutie, uviedla by dodávateľa do omylu a okrem   toho   by   znášala   vyššiu   zmluvnú   pokutu   ako   v   prípade   neuzavretia   zmluvy. V prípade uzavretia zmluvy hrozila zmluvná pokuta vo výške 2 % z celkovej hodnoty diela za každý deň omeškania, pričom v prípade neuzavretia zmluvy išlo o fixnú zmluvnú pokutu 31 500 000 Sk. Preto je logické, že sťažovateľka nemohla do zmluvného vzťahu vstúpiť.

Nesprávny úradný postup stavebného úradu nemožno ospravedlniť ani tým, že návrh na začatie správneho konania bol podľa názoru správneho orgánu neúplný. Zákon s touto možnosťou   počíta   a   určuje   postup,   ako   sa   s   tým   treba   vysporiadať   v   zákonnej   lehote. K takémuto   postupu   však   zo   strany   stavebného   úradu   nedošlo.   Preto   nie   je   dôvodná námietka   dovolateľa   tvrdiaceho,   že   sťažovateľka   vedome   predložila   neúplný   návrh a napriek tomu uzavrela dohodu predpokladajúcu dodržanie nesplniteľnej lehoty.

Z uvedeného vyplýva, že uznesenie najvyššieho súdu sa bezdôvodne odklonilo od zisteného skutkového stavu a prijalo ničím nepodložené závery (v „rozpore so spismi“), z tohto dôvodu je arbitrárne, neodôvodnené a nepresvedčivé.

Uznesenie najvyššieho súdu je v rozpore s princípom právnej istoty vyplývajúcej z čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj s princípom rovnosti zbraní. Dovolací súd musí totiž v konaní o mimoriadnom dovolaní posúdiť, či napadnuté rozhodnutie spĺňa podmienky na to, aby bolo   možné   pripustiť   voči   nemu   mimoriadne   dovolanie,   či   pripustením   mimoriadneho dovolania nebude neprimerane zasiahnuté do práv jedného z účastníkov konania a či takýto postup   nebude   v   rozpore   so   základnými   princípmi   právneho   štátu.   Podľa   názoru sťažovateľky najvyšší súd neposudzoval zákonné dôvody, ktoré sú významnejšie, než je záujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí. Nevzal do úvahy ani len to, že môže porušiť základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu vrátane čl. 46 ods. 3 ústavy, ktorý zabezpečuje právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Najvyšší   súd   porušil   princíp   právnej   istoty   a princíp,   resp.   iudicata.   Je   totiž   v   rozpore s princípom právneho štátu, aby po právoplatnom skončení konania úspešný účastník už nadobudnutú právnu istotu v konečné rozhodnutie neskôr stratil, a to najmä z dôvodu, že zasiahne tretia osoba, ktorá podá mimoriadny opravný prostriedok, a následne dovolací súd jej vyhovie len preto, že má na už právoplatne skončenú vec iný právny názor. Takýto zásah do   právoplatnosti   súdnych   rozhodnutí   spôsobuje,   že   nemusí   dôjsť   k   naplneniu   práva na súdnu ochranu. Strata už nadobudnutej právnej istoty je popretím samotného princípu právneho   štátu.   Zrušením   už   právoplatných   rozhodnutí   bez   dostatočných   zákonných dôvodov   dochádza   k   vytvoreniu   takého   právneho   prostredia,   ktoré   je   charakteristické nízkou vymožiteľnosťou subjektívnych práv, vznikom právnej neistoty a stratou dôvery v právny systém a v právny štát.

V danom prípade je podstatné, že sťažovateľka nadobudla právoplatnosťou rozsudku krajského súdu právnu istotu, že jej nárok proti žalovanej je daný. Preto podala aj ďalšie dva návrhy na zaplatenie sumy 490 000 € s prísl. (4. októbra 2011) a sumy 426 000 € s prísl. (27. apríla 2012), čím uplatnila nárok na náhradu škody v celom rozsahu zmluvnej pokuty, ktorú dodávateľovi zaplatila. Pri podaní týchto návrhov sa spoliehala na už právoplatné rozhodnutie. Keďže išlo o totožnú vec (v ktorej bola uplatnená len časť nároku), vychádzala z   toho,   že   jej   bude   vyhovené   práve   z   dôvodov   vyplývajúcich   už   z   právoplatného rozhodnutia. Do tejto právnej istoty však bolo zasiahnuté v predposledný deň zákonnej lehoty   (teda   takmer   po   jednom   roku)   mimoriadnym   dovolaním.   Podanie   mimoriadneho dovolania malo negatívny vplyv jednak na právnu istotou sťažovateľky, resp. na jej dôveru v   správnosť   a   nezmeniteľnosť   právoplatných   rozhodnutí,   ale   tiež   na   konania   začaté uvedenými ďalšími návrhmi.

Došlo aj k porušeniu rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy tým, že sa na stranu žalovanej na základe jej podnetu postavila tretia osoba – dovolateľ, ktorý má v spoločnosti   a   v   právnej   obci   výrazné   postavenie.   Dovolateľ   vstúpil   do   sporu   medzi účastníkmi konania podaním mimoriadneho dovolania, ktorým síce využil svoju zákonnú možnosť, avšak nezohľadnil, že tým poskytuje nové procesné práva a silnejšie procesné postavenie žalovanej proti tomu, aké postavenie mala v konaní sťažovateľka. Pritom právny poriadok neumožňuje, aby v prípade mimoriadneho dovolania sa na stranu sťažovateľky rovnako postavila osoba podobná dovolateľovi s podobným postavením v spoločnosti.

Treba vziať do úvahy aj to, že dovolateľ nevytkol zjavnú nezákonnosť rozhodnutia ako podmienku na podanie mimoriadneho dovolania, čím sa v podstate zjavne odklonil od možnosti,   ktorú   mu   poskytuje   právny   poriadok.   Podanie   mimoriadneho   dovolania nesmerovalo   k   odstráneniu   nezákonnosti   rozhodnutí   nižších   súdov,   ale   k   zvýhodneniu procesného   postavenia   žalovanej,   keď   jej   dovolateľ   poskytol   mimoriadny   opravný prostriedok, ktorý ide nad rámec dispozičného oprávnenia žalovanej v rámci sporového konania. Pritom žalovaná je ako štát v špecifickom postavení a zároveň jedna z kompetencií dovolateľa   je   ochraňovať   záujmy   štátu.   V   konečnom   dôsledku   tým   došlo   k   porušeniu rovnosti účastníkov konania, teda rovnosti zbraní v súdnom konaní.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 6 MCdo 16/2012 s tým, aby bolo uznesenie z 30. októbra 2013 zrušené a vec bola vrátená na   ďalšie   konanie.   Domáha   sa   tiež   náhrady   trov   konania   v   sume   668,60   €.   Napokon požaduje aj vydanie dočasného opatrenia, ktorým by sa odložila vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 16/2012 z 30. októbra 2013.

II.

Z   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   MCdo   16/2012   z   30.   októbra   2013 doručeného právnemu zástupcovi sťažovateľky podľa rukou písanej poznámky 5. decembra 2013 vyplýva, že ním boli rozsudky krajského súdu sp. zn. 13 Co 224/2011 zo 16. augusta 2011 a okresného súdu č. k. 60 Cb 68/2010-109 z 13. mája 2011 zrušené vo vyhovujúcom výroku   a   vo   výroku   o   trovách   konania   a   vec   bola   vrátená   okresnému   súdu   na   ďalšie konanie.

Podľa   dovolateľa,   ktorý   podal   mimoriadne   dovolanie,   došlo   rozsudkami   nižších súdov inter alia k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, a to v otázke existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom stavebného úradu a vznikom škody na strane   sťažovateľky.   Postup   stavebného   úradu   bol   síce   nesprávny,   keď   neupovedomil sťažovateľku,   že   nemôže   do   60   dní   od   začatia   správneho   konania   rozhodnúť,   avšak neexistuje príčinná súvislosť medzi týmto jeho nesprávnym postupom a vznikom škody na strane sťažovateľky. Rozhodnutie sťažovateľky, že uzatvorí zmluvu o budúcej zmluve, bolo jej slobodným rozhodnutím a dojednanie zmluvnej pokuty pre prípad neuzavretia zmluvy o dielo do 29. júla 2008 predstavuje podnikateľské riziko, za ktoré nesie zodpovednosť výlučne   sťažovateľka,   a   nie   žalovaná.   Vydanie   územného   rozhodnutia   je   podmienené splnením   množstva   zákonných   predpokladov.   Sťažovateľka   preto   nemohla   úspešnosť svojho návrhu bez ďalšieho očakávať. Vedela o tom, aké náležitosti musí návrh na vydanie územného rozhodnutia spĺňať, a mala vedomosť aj o tom, že návrh predkladá neúplný. Zmluvu   napriek   tomu   uzatvorila,   hoci   táto   predpokladala   dodržanie   už   v   tom   čase nesplniteľnej lehoty. Sťažovateľka na základe týchto skutočností mohla a mala vedieť, že lehota,   do   ktorej   má   byť   budúca   zmluva   uzavretá,   s   vysokou   pravdepodobnosťou hraničiacou takmer s istotou dodržaná nebude. Uvedené skutočnosti potvrdzujú, že medzi nesprávnym postupom stavebného úradu a vznikom škody nie je daná príčinná súvislosť.

Sťažovateľka sa nestotožnila s uvedeným právnym názorom dovolateľa a naďalej trvala na svojich tvrdeniach uplatnených už pred nižšími súdmi v tejto súvislosti.

Podľa názoru najvyššieho súdu vo veci nebolo sporné, že stavebný úrad sa dopustil nesprávneho úradného postupu, keď v zákonnej lehote nevydal rozhodnutie. Rovnako bolo nesporné, že v majetkovej sfére sťažovateľky došlo k zmenšeniu jej majetkového stavu, a teda ku vzniku škody zaplatením zmluvnej pokuty dodávateľovi. Naproti tomu spornou zostala otázka existencie, resp. neexistencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody ako základného predpokladu zodpovednosti žalovanej za škodu, pričom   práve   správnosť   posúdenia   tejto   otázky   nižšími   súdmi   dovolateľ   namietal v mimoriadnom   dovolaní.   Príčinná   súvislosť   (kauzálny   nexus)   je   podstatným   prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie a vznik škody sú v logickom slede, a teda ak protiprávne konanie bolo príčinou a vznik   škody   zasa   následkom   tejto   príčiny.   Vzťah   príčiny   a   následku   musí   byť bezprostredný   (priamy).   Nestačí   iba   pravdepodobnosť   príčinnej   súvislosti   či   okolnosti nasvedčujúce jej existencii. Príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť   príčiny   a   následku   a   túto   nemožno   riešiť   vo   všeobecnej   rovine,   ale   vždy v konkrétnych   súvislostiach.   Príčinou   vzniku   škody   môže   byť   len   také   konanie   (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Musí byť teda doložené, že nebyť protiprávneho konania (opomenutia), škodlivý následok by nenastal. Ak príčinou škody je iná   skutočnosť   (napríklad   porušenie   zmluvnej   povinnosti   samotným   poškodeným), zodpovednosť   za   škodu   nenastáva.   Otázka   príčinnej   súvislosti   je   otázkou   skutkovou. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre   posúdenie   zodpovednosti   za škodu   má preto   určujúci   význam, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo   vzťahu   medzi   konkrétnou   ujmou   poškodeného   a   konkrétnym   konaním   škodcu   sa príčinná súvislosť zisťuje. V posudzovanej veci sťažovateľka označila za majetkovú ujmu zaplatenie   zmluvnej   pokuty   dodávateľovi   a   za   príčinu   vzniku   tejto   ujmy   považovala nesprávny   úradný   postup   spočívajúci   v   nevydaní   rozhodnutia   stavebným   úradom v stanovenej   lehote.   Otázku   príčinnej   súvislosti   bolo   preto   potrebné   skúmať   práve vo vzťahu   uvedeného   nesprávneho   úradného   postupu   stavebného   úradu   a   škody spočívajúcej   v   zaplatení   zmluvnej   pokuty.   Bolo   teda   potrebné   posúdiť,   či   nevydanie rozhodnutia stavebným úradom v zákonnej lehote ako príčina malo priamo (bezprostredne) za   následok   vznik   škody   spočívajúcej   v   zaplatení   zmluvnej   pokuty.   V   danom   prípade vznikla sťažovateľke povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu z dôvodu nesplnenia povinnosti uzavrieť budúcu zmluvu o dielo v dohodnutej lehote. Podstatnou a bezprostrednou príčinou, ktorá mala za následok zaplatenie zmluvnej pokuty, je teda porušenie zmluvnej povinnosti sťažovateľky.   Keďže   išlo   o   jedinú   povinnosť   zabezpečenú   zmluvnou   pokutou,   táto skutočnosť   je výlučnou   príčinou,   ktorá   spôsobila   sťažovateľkou   uplatnenú ujmu. Vznik škody bol teda spôsobený výlučne porušením zmluvnej povinnosti samotnou sťažovateľkou. To ale súčasne znamená, že je vylúčená ako priama príčina vzniku ujmy iná skutočnosť (iné protiprávne   konanie   alebo   opomenutie).   Na   základe   uvedeného   možno   uzavrieť,   že nesprávny   úradný   postup   stavebného   úradu   a   sťažovateľkou   požadovaná   škoda   nie   sú vo vzájomnom   pomere   príčiny   a   následku.   Nesprávny   je   preto   úsudok   okresného   súdu prevzatý krajským súdom, podľa ktorého príčinou následku, t. j. povinnosti sťažovateľky zaplatiť   zmluvnú   pokutu,   bola   ako   jediný   dôvod   nečinnosť   stavebného   úradu.   Z   tohto mylného   úsudku   dospeli   nižšie   súdy   k   nesprávnemu   právnemu   názoru,   že   žalovaná zodpovedá   za   škodu.   Pokiaľ   sťažovateľka   tvrdila,   že   zmluvnú   povinnosť   zabezpečenú zmluvnou pokutou nemohla splniť výlučne pre pochybenie (nečinnosť) stavebného úradu, a teda   že   porušenie   zmluvnej   povinnosti   nezavinila,   treba   uviesť,   že   ide   o   ničím nepodložené a nepreukázané tvrdenie. Totiž ani nevydanie rozhodnutia stavebným úradom v zákonnej lehote nebránilo sťažovateľke, posudzujúc túto otázku z objektívneho hľadiska, uzatvoriť budúcu zmluvu o dielo v dohodnutej lehote. Existencia územného rozhodnutia v čase uzatvorenia zmluvy o dielo nie je totiž nevyhnutnou podmienkou a dôvodom, pre ktorý by nebolo možné takúto zmluvu platne uzavrieť, pričom v dohode o dobe uzavretia budúcej zmluvy o dielo účastníci nepodmienili lehotu, do ktorej sa zaviazali budúcu zmluvu o dielo uzavrieť,   vydaním   územného rozhodnutia. Sťažovateľka   sa   okrem   toho dostáva do rozporu s vlastným tvrdením uvedeným už v žalobe, podľa ktorého existuje aj ďalší dôvod,   pre   ktorý   nemohla   s   dodávateľom   v   žiadnom   prípade   riadnu   zmluvu   o   dielo v dohodnutej lehote uzatvoriť. Za takýto dôvod považovala skutočnosť, že v zmluve o dielo by na seba prevzala omnoho prísnejšie sankcie za neplnenie povinnosti, čo však bližšie nevysvetlila.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Časť námietok sťažovateľky treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa sťažovateľky najvyšší súd pri posudzovaní veci dospel k dvom nesprávnym právnym   záverom.   Podľa   prvého   podstatnou   a   bezprostrednou   príčinou   vzniku   škody (zaplatenia   zmluvnej   pokuty)   bolo   porušenie   zmluvnej   povinnosti   sťažovateľky,   a   nie nesprávny   úradný   postup   (nečinnosť)   stavebného   úradu.   Podľa   druhého   nevydanie rozhodnutia stavebným úradom v zákonnej lehote nebránilo sťažovateľke uzatvoriť budúcu zmluvu o dielo v stanovenej lehote.

Sťažovateľka v súvislosti s prvým právnym záverom zdôrazňuje, že vznik škody bol síce následkom nesplnenia zmluvnej povinnosti, avšak nesplnenie zmluvnej povinnosti bolo spôsobené   nečinnosťou   stavebného   úradu.   Sťažovateľka   totiž   legitímne   očakávala,   že postup stavebného úradu bude v súlade so zákonom, čo sa však nestalo. Keby bol stavebný úrad postupoval zákonným spôsobom, k nijakej škode by nedošlo.

V   súvislosti   s   druhým   právnym   záverom   sťažovateľka   zdôrazňuje,   že   uzavretím zmluvy   o   dielo   by   jej   vznikla   povinnosť   zabezpečiť   územné rozhodnutie   do   3   dní   od uzavretia zmluvy o dielo, pričom zmluva mala byť uzavretá najneskôr do 29. júla 2008 a stavebný úrad rozhodol o prerušení konania až 30. júla 2008. Ak by zmluvu uzavrela bez toho, aby mala územné rozhodnutie, uviedla by dodávateľa do omylu a musela by znášať vyššiu   zmluvnú   pokutu.   Skutočnosť,   že   návrh   na   začatie   konania   nebol   podľa   názoru správneho orgánu úplný, neospravedlňuje jeho nesprávny úradný postup, pretože v prípade potreby doplnenia návrhu stavebný úrad nepostupoval v zmysle zákona.

Sťažovateľka   v   uvedených   súvislostiach   napokon   zdôrazňuje,   že   najvyšší   súd   sa bezdôvodne odklonil od zisteného skutkového stavu a prijal v „rozpore so spismi“ ničím nepodložené   závery,   čo   zakladá   arbitrárnosť,   neodôvodnenosť   a   nepresvedčivosť   jeho uznesenia.

Z pohľadu ústavného súdu treba jednoznačne konštatovať, že závery najvyššieho súdu sú úplné, logické a presvedčivé. V žiadnom prípade nevykazujú znaky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s týmito závermi nestotožňuje, nemôže sama osebe zakladať porušenie čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súlade s dlhoročnou ustálenou súdnou praxou najvyšší súd vo všeobecnej rovine vysvetlil podstatu inštitútu príčinnej súvislosti a v súlade s ňou zdôraznil, že vzťah príčiny a následku musí byť bezprostredný, resp. priamy, pričom príčinná súvislosť musí byť vždy preukázaná. Musí byť skutkovo doložené, že nebyť protiprávneho konania (opomenutia) škodlivý následok by nenastal, a ak príčinou škody je iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva.

Rovnako   je   podstatný   aj   zovšeobecňujúci   záver,   podľa   ktorého   otázka   príčinnej súvislosti   je   otázkou   skutkovou.   Právnym   posúdením   otázky   príčinnej   súvislosti   je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (akou príčinou) má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto určujúci význam, v čom konkrétne spočíva škoda. Práve vo vzťahu medzi škodou a konkrétnym konaním škodcu sa príčinná súvislosť zisťuje.

Najvyšší súd, vychádzajúc zo skutkových zistení nižších súdov, ktoré neboli a ani nemohli byť dovolateľom, ale ani sťažovateľkou v dovolacom konaní napadnuté, dospel k právnemu   záveru,   že   bezprostredná   (priama)   príčinná   súvislosť   medzi   nečinnosťou stavebného úradu a povinnosťou sťažovateľky zaplatiť dodávateľovi zmluvnú pokutu nie je daná. Vychádzal pritom z toho, že existujúci stav z objektívneho hľadiska právne nebránil sťažovateľke dodržať záväzok zo zmluvy o budúcej zmluve a zmluvu o dielo uzavrieť. Keď tak sťažovateľka napriek tomu neurobila, vznikla jej povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu. Bezprostredná (priama) príčinná súvislosť bola preto podľa právneho posúdenia najvyššieho súdu   daná   medzi   skutočnosťou,   že   sťažovateľka   porušila   zmluvnú   povinnosť, a skutočnosťou, že v dôsledku toho musela zaplatiť zmluvnú pokutu. Za to však nemôže niesť zodpovednosť žalovaná.

Ústavný   súd   v   uvedenej   súvislosti   poznamenáva,   že   najvyšší   súd   (i   keď   len konkludentne, resp. implicitne) poskytol pri právnom posúdení veci ochranu princípu pacta sunt servanda. Bol teda toho názoru, že prednosť musí mať dodržiavanie platne uzavretej zmluvy. Inými slovami, pri nedodržaní zmluvného záväzku musí takto konajúci účastník sám znášať následky z toho vyplývajúce.

Nezodpovedá   skutočnosti   tvrdenie   sťažovateľky,   podľa   ktorého   sa   najvyšší   súd bezdôvodne odklonil od zisteného skutkového stavu, čo by inak nepochybne bolo v rozpore so zákonom. Práve naopak, vychádzal zo skutkových zistení nižších súdov, ktoré neboli medzi účastníkmi konania sporné. Najvyšší súd v skutočnosti zasiahol do problematiky právneho posúdenia skutkovej otázky príčinnej súvislosti, keď dospel k odlišnému záveru o tom,   ktorá   skutková   okolnosť   bola   bezprostrednou   (priamou)   príčinou   toho,   že sťažovateľka musela zaplatiť dodávateľovi zmluvnú pokutu. K tomu treba poznamenať, že sťažovateľka v konaní vedenom ústavným súdom nijako nenapadla zovšeobecňujúce závery najvyššieho súdu o tom, čo treba považovať za právnu otázku pri posudzovaní problematiky príčinnej súvislosti.

Podľa názoru ústavného súdu právne posúdenie veci najvyšším súdom je, čo sa týka teraz pertraktovaných námietok sťažovateľky, ústavne konformné, a preto niet dôvodu na to, aby do týchto záverov zasiahol.

Odlišná je situácia vo vzťahu k ďalším   námietkam, ktoré sťažovateľka v konaní vedenom ústavným súdom uplatnila. Tieto treba považovať za neprípustné.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Je   síce   pravdou,   že   sťažovateľka,   ktorej   bolo   mimoriadne   dovolanie   doručené, zaujala k nemu písomné stanovisko vyjadrením právneho zástupcu zo 16. októbra 2012, avšak   v   tomto   vyjadrení   neuviedla   viaceré   námietky,   ktoré   teraz   uplatňuje   v   konaní vedenom   ústavným   súdom.   Pritom   ide   o   také   námietky,   ktoré   bolo   možné   a   potrebné uplatniť v priebehu dovolacieho konania, teda vo vyjadrení na dovolanie.

Z uvedeného možno uzavrieť, že sťažovateľka síce z formálneho hľadiska využila zákonom   daný   prostriedok   obrany   jej   práv   v   dovolacom   konaní   (podala   vyjadrenie   na dovolanie), avšak z materiálneho hľadiska tak neurobila, pretože v tomto vyjadrení teraz uplatňované   námietky   neuviedla,   na   ne   nepoukázala.   Znamená   to,   že   z   materiálneho hľadiska účinnú možnosť obrany svojich práv vyplývajúcu pre ňu zo zákona nevyužila. To zakladá neprípustnosť sťažnosti v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Treba okrem toho ešte dodať, že sťažovateľka ústavnému súdu ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že námietky neuplatnila v dovolacom konaní z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzala do úvahy prípadná možnosť ústavného súdu postupovať v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V konkrétnej rovine považuje ústavný súd za potrebné uviesť toto:

Sťažovateľka   spochybňuje   samotné   právo   dovolateľa   napadnúť   právoplatný rozsudok   v   tejto   veci   mimoriadnym   dovolaním.   Poukazuje   na   to,   že   je   to   možné   iba v prípade, ak namietaným rozhodnutím bol porušený zákon, čo podľa jej názoru nie je dané, pretože v prípade mimoriadneho dovolania musí ísť o porušenie zákona majúce zásadný charakter. Najvyšší súd však zakladá nezákonnosť rozhodnutí nižších súdov na mylnom úsudku,   teda   na   inom   právnom   názore,   čo   za   zásadné   porušenie   zákona   považovať nemožno.

Otázka   práva   dovolateľa   podať   mimoriadne   dovolanie,   resp.   otázka   správnej definície   podmienok,   za   splnenia   ktorých   tak   možno   urobiť,   je   celkom   nepochybne zásadného   významu,   a   preto   bolo   v   právnom   záujme   sťažovateľky   najvyšší   súd   na   to upozorniť.

Ďalej sťažovateľka namietla, že uznesenie najvyššieho súdu je v rozpore s princípom právnej   istoty.   Podľa   jej   názoru   pripustením   mimoriadneho   dovolania   nemožno neprimerane zasiahnuť do práv jedného z účastníkov konania. Treba totiž zvážiť, či má prednosť   záujem   štátu   na   právnej   istote   a   stabilite   súdnych   rozhodnutí   pred   údajným porušením   zákona   v neprospech   žalovanej.   Situácia,   keď   úspešný   účastník,   ktorý   už nadobudol   právnu   istotu   v podobe   konečného   rozhodnutia,   túto   stratí   zrušením   tohto rozhodnutia na základe mimoriadneho dovolania, je v rozpore s princípom právneho štátu. Je to tak tým viac, že sa tak stane zásahom tretej osoby, ktorá podá mimoriadne dovolanie. Strata už nadobudnutej právnej istoty je popretím samotného princípu právneho štátu, lebo zrušením   právoplatných   rozhodnutí   bez   dostatočných   dôvodov   dochádza   k   vytvoreniu takého právneho prostredia, ktoré je charakteristické nízkou vymožiteľnosťou subjektívnych práv, vznikom právnej neistoty a stratou dôvery v právny systém a v právny štát.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   na   základe   právoplatného   rozsudku podala ďalšie dva návrhy, ktorými sa domáha zaplatenia ďalších častí zmluvnej pokuty, ktorú musela dodávateľovi uhradiť. Poukazuje na to, že na základe záverov najvyššieho súdu nebude v týchto ďalších konaniach úspešná, hoci v čase podania týchto návrhov mohla ešte legitímne očakávať ich úspech, a to vzhľadom na vtedy ešte existujúce právoplatné rozsudky okresného súdu a krajského súdu. Pritom do právnej istoty sťažovateľky zasiahol dovolateľ v predposledný deň jednoročnej zákonnej lehoty, v ktorej mohol mimoriadne dovolanie   podať.   Teda   takmer   po   dobu   jedného   roka   mohla   byť   a   bola   dôvodne presvedčená, že so svojimi ďalšími nárokmi uspeje.

Uvedené   námietky   sťažovateľky   majú   nepochybne   zásadný   charakter   a   otvárajú otázku,   či   posudzovanie   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania   má   byť   odlišné   od posudzovania   prípustnosti   dovolania,   ktoré   je   mimoriadnym   opravným   prostriedkom v rukách   samotného   účastníka   konania,   a   to   tým   viac,   že   takéto   dovolanie   (na   rozdiel od mimoriadneho dovolania) možno podať v jednomesačnej zákonnej lehote. Sťažovateľka poukazuje pritom aj na nález ústavného súdu (sp. zn. II. ÚS 398/08), ktorým bola vyslovená neprípustnosť dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku proti právoplatnému rozsudku, ktorým bolo manželstvo rozvedené. Ide o prípady procesných pochybení (tzv. dôvody zmätočností), nie teda o prípad nesprávneho právneho posúdenia veci.

Sťažovateľka mala preto všetky dôvody, ako aj možnosť túto námietku v dovolacom konaní uplatniť, čo však neurobila.

K tomu treba osobitne dodať, že o podaní dvoch ďalších žalôb, ktorými sťažovateľka uplatnila ďalšie časti nároku na náhradu škody, najvyšší súd zrejme nevedel a ani vedieť nemohol. Zo spisu nižších súdov to nemohlo vyplývať, keďže k podaniu žalôb došlo až po právoplatnom skončení konania, a vo vyjadrení na mimoriadne dovolanie to uvedené nie je. Za týchto okolností nemožno najvyššiemu súdu vytýkať, že sa námietkou podania ďalších dvoch žalôb a legitímneho očakávania ich úspešnosti nezaoberal.

Podľa sťažovateľky došlo aj k porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov konania (rovnosť zbraní) podľa čl. 47 ods. 3 ústavy tým, že na stranu žalovanej sa postavila tretia osoba – dovolateľ, ktorý má v spoločnosti a v právnej obci výrazné postavenie. Pritom nezohľadnil,   že   tým   poskytuje   nové   procesné   práva   a   silnejšie   procesné   postavenie žalovanej   oproti   tomu,   aké   postavenie   mala   v   konaní   sťažovateľka.   To   je   v   rozpore s právom. Treba   pritom   vziať do   úvahy aj to,   že dovolateľ   nevytkol   takú   nezákonnosť napadnutého   rozhodnutia,   ktorá   by   mala   zásadný   charakter,   čím   došlo   k   zvýhodneniu procesného postavenia žalovanej. K tomu sťažovateľka dodáva, že žalovaná je ako štát v špecifickom postavení a jednou z kompetencií dovolateľa je ochraňovať práve záujmy štátu.

Argumentáciu sťažovateľky možno z pohľadu ústavného súdu chápať buď tak, že ňou   spochybňuje ústavnosť   samotného   inštitútu   mimoriadneho   dovolania,   alebo   tak,   že presadzuje ústavne konformný výklad tohto inštitútu z hľadiska prípustnosti mimoriadneho dovolania. V prvom prípade sťažovateľka mohla a mala požadovať prerušenie dovolacieho konania s tým, aby najvyšší súd podal ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade inštitútu mimoriadneho dovolania s ústavou. V druhom prípade mohla namietať potrebu ústavne konformného výkladu prípustnosti tejto inštitúcie. Ani jednu z týchto možností však sťažovateľka nevyužila.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   nebolo   už   potrebné   osobitne   sa   zaoberať žiadosťou sťažovateľky o vydanie dočasného opatrenia odložením vykonateľnosti uznesenia najvyššieho súdu.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014