znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 336/2011-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júla   2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. H., T., zastúpenej advokátom JUDr. J. V., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 15 Sd 65/2009-51 z 12. júla 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 So 112/2010 z 11. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2011 doručená   sťažnosť   Ľ.   H.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský   súd“)   č.   k.   15   Sd 65/2009-51 z 12.   júla 2010 a rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 So 112/2010 z 11. januára 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynul tento skutkový stav: „Dňa 05.07.1984 som u svojho zamestnávateľa T. š.p. P. utrpela pracovný úraz so závažnými následkami...

Okrem   iných   nárokov   mi   môj   zamestnávateľ   vyplácal   aj   náhradu   za   stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti podľa príslušných ustanovení Zákonníka práce- § 195...

Náhrada   za   stratu   na   zárobku   mi   bola   riadne   poskytovaná   až   do   vstupu zamestnávateľa do likvidácie a následne vyhlásenia konkurzu na jeho majetok...

Keďže konkurz nie je do dnešného dňa ukončený a správca konkurznej podstaty mi žiadne nároky nevyplácal, dňa 06.12.2007 som požiadala o spätné priznanie úrazovej renty, pričom   kópiu   žiadosti   som   si   neurobila,   avšak   táto   skutočnosť   je   nesporná   a   je potvrdená v odôvodnení   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne   ústredie   Bratislava   zo   dňa 26.01.2009 č. 22-156/2009..., ktorým bola moja žiadosť zamietnutá a bolo rozhodnuté, že nemám nárok na úrazovú rentu.

Uvedené   rozhodnutie   je   nesprávne,   preto   som   proti   nemu   podala   opravný prostriedok č. 708/181 dňa 03.03.2009..., o ktorom rozhodoval súd, lebo sociálna poisťovňa v rámci autoremedúry svoje rozhodnutie nezmenila.

Rozhodnutie   sociálnej   poisťovne   malo   byť   v   prvom   rade   zrušené   pre   jeho nepreskúmateľnosť, keď toto neobsahuje základné náležitosti, ktoré má mať podľa § 209 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení- tu opakovane poukazujem na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 1 So/115/2010...

Okrem nepreskúmateľnosti je však nesporne preukázané, že môj zdravotný stav je veľmi   zlý,   pričom   ide   o   následky   pracovného   úrazu   zo   dňa   05.07.1984-   ako   dôkaz... pripájam znalecký posudok MUDr. J. H. č.... zo dňa 04.06.2009, ktorý bol vypracovaný v spore o priznanie invalidného dôchodku, avšak jeho závery sú použiteľné aj v spore o úrazovú rentu.

Ako dôkaz... pripájam rozhodnutie... Sociálnej poisťovne ústredie Bratislava č.... zo dňa 06.12.2010, ktorým mi bol odo dňa 04.06.2009 priznaný invalidný dôchodok..., pričom z   tohto   rozhodnutia   je   zrejmé,   že   sociálna   poisťovňa   určila   všeobecnú   mieru   poklesu schopnosti   vykonávať   akúkoľvek   prácu   na   60%,   z   čoho   vyplýva   nesporný   záver,   že minimálne v tomto rozsahu mi mal byť priznaný pokles pracovnej schopnosti aj vo vzťahu k úrazovej rente.

Napriek nepreskúmateľnosti rozhodnutia sociálnej poisťovne vo veci úrazovej renty a nespornému skutkovému stavu, Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 12.07.2010 sp. zn. 15 Sd/65/2009- 51... potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne ústredie Bratislava č. 22-156/2009 zo dňa 26.01.2009.

S rozsudkom som nesúhlasila, preto som proti nemu podala pod č. 708/558 dňa 06.08.2010 odvolanie...

Najvyšší súd SR však môjmu odvolaniu nevyhovel a rozsudkom zo dňa 11.01.2011 sp. zn. 1 So 112/2010... prvostupňový rozsudok potvrdil.“

Sťažovateľka v rámci dôvodov sťažnosti ďalej uviedla: „Podľa   môjho   názoru   sa   nemožno   stotožniť   so   správnosťou   rozsudkov prvostupňového   ani   odvolacieho   súdu,   ktorými   bolo   potvrdené   rozhodnutie   o   úrazovej rente, pretože tieto rozsudky sa absolútne vymykajú z rámca ustálenej súdnej praxe, pričom predovšetkým u rozsudku Najvyššieho súdu SR je to nelogické, keď ten istý senát v obdobnej veci zmenil prvostupňový rozsudok, zrušil rozhodnutie sociálnej poisťovne a vec jej vrátil na ďalšie   konanie-   opakovane   poukazujem   na   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa 25.01.2011 sp. zn. 1 So/115/2010.

Pokladám   za   nesporné,   že   som   mala   nárok   na   stratu   na   zárobku   po   skončení práceneschopnosti, ktorá mi bola priznaná a vyplácaná podľa § 195 Zákonníka práce..., takže   tu   prichádzal   zo   stany   sociálnej   poisťovne   do   úvahy   postup   podľa   §   272   zák. č. 461/2003 Z z. o sociálnom poistení, pričom toto ustanovenie treba vykladať extenzívne, čo   znamená,   že   treba   vychádzať   z   existencie   nároku,   keď   napr.   v   mojom   prípade   je vyplácanie nároku komplikované neukončeným konkurzným konaním.

... ako som už uviedla vyššie spĺňam nárok aj na priznanie úrazovej renty podľa § 88 a nasl. zák. č. 461/2003 Z.z., keď mám viac ako 40- percentný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca.“

Podľa   názoru   sťažovateľky: „Napadnuté   rozsudky...   sú   nezákonné,   absolútne   sa svojou   podstatou   vymykajú   ustálenej   súdnej   praxi,   sú   v   úplnom   rozpore   s   nesporne preukázaným   skutkovým   stavom   a   sú   nimi   zásadným   spôsobom   porušené   moje   práva zaručené Ústavou... i Dohovorom....

Zdôrazňujem, že napriek skutočnosti, že bolo nesporne preukázané, že som sa stala v dôsledku   pracovného   úrazu   trvale   nespôsobilou   trvale   vykonávať   pôvodnú   prácu robotníčky   v nábytkárskom priemysle,   súd   mi bezdôvodne môj   nárok   na úrazovú rentu nepriznal,   teda   rozhodol   nesprávne   v   rozpore   so   zisteným   skutkovým   stavom   a   tento hodnotil nesprávne aj po právnej stránke...“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1.   Právo   Ľ.   H.   na   spravodlivé   rozhodnutie   veci   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 15 Sd/ 65/2009 a na Najvyššom súde Slovenskej republiky v Bratislave pod sp. zn. 1 So/112/2010 porušené bolo.

2. Rozsudky Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 12. júla 2010 sp. zn. 15 Sd/ 65/2009- 51 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave zo dňa 11. januára 2011 sp. zn. 1 So/112/2010 sa zrušujú.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný zaplatiť Ľ. H. z titulu majetkovej a nemajetkovej ujmy sumu 10.000,- EUR slovom desaťtisíc eur a nahradiť jej trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   679,40   EUR   /slovom   Šesťstosedemdesiatdeväť   eur štyridsať   centov/   k   rukám   advokáta   JUDr.   J.   V...   do 15 dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

Z rozsudku krajského súdu č. k. 15 Sd 65/2009-51 z 12. júla 2010 vyplýva, že ním bolo v rámci konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu potvrdené napadnuté   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne,   ústredia   (ďalej   len   „Sociálna   poisťovňa“) č. 22-156/2009   z 26.   januára   2009   o nepriznaní   nároku   na   úrazovú   rentu.   Krajský   súd dospel   k záveru,   že   výrok   napadnutého   rozhodnutia   je   správny.   Poukázal   na   názor vyslovený posudkovým lekárom, že v dôsledku pracovného úrazu nedošlo u sťažovateľky k podstatnému   zhoršeniu   zdravotného   stavu,   ale   v jej   prípade   ide   o trvalý   stav,   ktorý nadväzoval na existujúce poruchy chodidiel, pričom ostatné zdravotné poruchy nesúvisia s pracovným   úrazom.   Pri   aplikácii   §   88   a nasl.   zákona   č.   461/2003   Z.   z.   o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o sociálnom poistení“) na prípady, keď k pracovnému úrazu došlo pred 1. januárom 2004, krajský súd upozornil na výnimku ustanovenú v § 272 ods. 3 citovaného zákona, podľa ktorého náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali k 31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 1. januára 2004 za úrazovú rentu. V týchto prípadoch nie je potrebné určovať pokles pracovnej schopnosti poškodeného tak, ako to zákon   o sociálnom   poistení   ustanovuje   v rámci   zákonných   podmienok   na   poskytovanie úrazovej renty podľa § 88 ods. 1. Sťažovateľka však požiadala o priznanie úrazovej renty podľa   §   88   zákona   o sociálnom   poistení,   pričom   z vykonaného   dokazovania   bolo nepochybné, že jej dosiaľ nebola priznaná úrazová renta podľa § 272 ods. 3 citovaného zákona.   Za   tejto   skutkovej   situácie   bolo   povinnosťou   Sociálnej   poisťovne   vykonať dokazovanie pre účely posúdenia oprávnenosti žiadosti sťažovateľky o úrazovú rentu podľa §   88   zákona   o sociálnom   poistení   vrátane   zistenia   poklesu   jej   pracovnej   schopnosti v dôsledku pracovného úrazu. Nedostatok spočívajúci v neurčení konkrétnej miery poklesu pracovnej schopnosti sťažovateľky v napadnutom rozhodnutí bol konvalidovaný doplnením dokazovania   Sociálnou   poisťovňou   v konaní   o opravnom   prostriedku   sťažovateľky,   a to lekárskymi vyšetreniami posudkových lekárov, ktorí pri nezmenených záveroch týkajúcich sa posúdenia zdravotného stavu sťažovateľky určili mieru poklesu jej pracovnej schodnosti podľa § 88 zákona o sociálnom poistení vo výške 20 %. Výsledky doplneného dokazovania preto nie sú v rozpore s výrokom napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého sťažovateľka nemá nárok na úrazovú rentu podľa § 88 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, lebo pokles jej pracovnej schopnosti nedosahuje mieru 40 %. Krajský súd dospel k záveru, že v prípade sťažovateľky neboli splnené ani zákonné podmienky na priznanie úrazovej   renty podľa § 272 ods.   3 zákona o sociálnom poistení, keďže sťažovateľke sa k 31. decembru 2003 preukázateľne nevyplácala náhrada za stratu na zárobku. Návrh na doplnenie dokazovania predložený sťažovateľkou vzhľadom na vyslovený názor znalca v konaní o jej invalidnom dôchodku   krajský   súd   ako   zrejme   nepotrebný   zamietol,   keď   dospel   k záveru,   že   názor posudkových lekárov nie je v rozpore s predloženým názorom znalca.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá   je v tomto prípade zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j.   v   petite   sťažnosti.   Tvrdenia   o   porušení   iných   článkov   ústavy   a dohovoru,   ktoré sťažovateľka   uvádza   v   texte   sťažnosti   mimo   petitu,   je   v   súlade   s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľky (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Sd 65/2009-51 z 12. júla 2010 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 So 112/2010 z 11. januára 2011.

1. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku krajského súdu č. k. 15 Sd 65/2009-51 z 12. júla 2010, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva   z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu   poskytovať ochranu   základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   subsidiárne,   teda   len   vtedy,   keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku krajského súdu vydanému   v konaní   o návrhu   sťažovateľky   na   preskúmanie   rozhodnutia   Sociálnej poisťovne, bolo prípustné odvolanie, ktoré sťažovateľka aj využila. Sťažovateľka sa tak domohla účinnej ochrany ňou označeného základného práva na spravodlivé súdne konanie už v konaní pred najvyšším súdom. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania tak už došlo   k   naplneniu   účelu   sledovaného   sťažovateľkou   v   konaní   o   sťažnosti   konaním   na najvyššom súde, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde (I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

2. Sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 So 112/2010 z 11. januára 2011, je podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Zo sťažnosti vyplýva, že porušenie základného práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v jej nesúhlase s právnym názorom najvyššieho   súdu   vysloveným   v namietanom   rozsudku,   ktorým   najvyšší   súd   potvrdil prvostupňový   rozsudok   krajského   súdu   v konaní   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia Sociálnej poisťovne o nepriznaní nároku na úrazovú rentu. Podľa tvrdenia sťažovateľky najvyšší súd rozhodol v rozpore so zisteným skutkovým stavom a vec nesprávne právne posúdil.   Namietaný   rozsudok   sa   vymyká   z rámca   ustálenej   súdnej   praxe,   pričom sťažovateľka poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 So 15/2010 z 25. januára 2011 v obdobnej veci.  

V odôvodnení namietaného rozsudku najvyšší súd v podstatnom uviedol: „Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského   súdu   a   vo   vzťahu   k   obsahu   súdneho,   a   pripojeného   administratívneho   spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 2501 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov   spolu   so   správnou   citáciou   dotknutých   právnych   noriem   obsiahnutých   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktoré   vytvárajú   dostatočné   právne východiská   pre   vyslovenie   výroku   napadnutého   rozsudku.   Preto   sa   s   ním   stotožňuje   v prevažujúcom   rozsahu   a   aby   nadbytočne   neopakoval   pre   účastníkov   známe   fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení   následne   obmedzí   iba   na   rekapituláciu   niektorých   vybraných   bodov odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   a doplnenia   svojich   odlišných   zistení   a   záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 O.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody).

Najvyšší súd vzhľadom na námietky uplatnené navrhovateľkou poukazuje na znenie ustanovenia § 88 zák. č. 461/2003 Z.z., ktoré sa stalo základom na argumentáciu krajského súdu. Podľa § 88 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. poškodený má nárok na úrazovú rentu, ak v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania má viac ako 40-percentný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenej v § 17 ods. 2 a nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok Hore   citované   ustanovenie   jednoznačne   vymedzuje   nasledovný   okruh   podmienok potrebných pre vznik nároku na úrazovú rentu, a to že

1. poškodený musel utrpieť pracovný úraz,

2. poškodený má viac ako 40-percentný pokles schopnosti vykonávať činnosť,

3. uvedený pokles je výslovne zapríčinený utrpeným pracovným úrazom a

4. poškodený nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok.

Správne   preto   krajský   súd   uzavrel   svoju   interpretáciu   ustanovenia   §   272   ods.   3 zák. č.   461/2003   Z.z.,   že   ak   navrhovateľke   nebola   priznaná   úrazová   renta   podľa   tohto ustanovenia,   potom   za   takejto   skutkovej   situácie   bolo   povinnosťou   odporkyne   vykonať dokazovanie za účelom posúdenia oprávnenosti žiadosti navrhovateľky o úrazovú rentu podľa   §   88   zák.   č.   461/2003   Z.z.,   vrátane   zistenia   poklesu   jej   pracovnej   schopnosti v dôsledku   pracovného   úrazu.   Najvyšší   súd   má   z   priloženého   administratívneho   spisu zistené,   že   tak   odporkyňa   konala.   Nakoľko   však   navrhovateľka   spochybňovala prostredníctvom svojich námietok zákonnosť postupu pri zisťovaní skutkového stavu, musel Najvyšší súd sa najskôr zaoberať s touto skupinou námietok.

Ak navrhovateľka chcela vyvolať pochybnosti (dôvodné) o nezaujatosti posudkových lekárov,   ktorí   hodnotili   jej   zdravotný   stav,   potom   mala   vychádzať   zo   zákonných predpokladov   uvedených   v   zák.   č.   461/2003   Z.z.   a   bola   zaťažená   povinnosťou   tieto preukázať, a nie iba samotnú činnosť posudkových lekárov vo všeobecnosti spochybniť.... Samotné konštatovanie skutočnosti, že posudkoví lekári ako zamestnancami odporcu predmetné zdravotné posudky a správy vypracovali, však nie je naplnením postupu, ktorý je pre navrhovateľku predpísaný prostredníctvom hore citovaných ustanovení § 181 až 183. Iba   dodržanie   tohto   postupu   by   bolo   dôvodom,   aby   súd   v   správnom   súdnictve   mohol preskúmať, či o práve navrhovateľky ako účastníčky spochybniť nezaujatosť konajúcich osôb bolo riadne konané a rozhodnuté, a v konečnom dôsledku, či nebola ukrátená na svojom základnom práve na spravodlivé konanie v oblasti sociálneho zabezpečenia. Preto aj túto námietku Najvyšší súd vyhodnotil ako nepodloženú.

Ďalej navrhovateľka zdôraznila, že závery posudkových lekárov sú v absolútnom rozpore so znaleckým posudkom MUDr. J. H. č. 2/2009 (č. 1. 19 súdneho spisu), ktorého závery   navrhovateľka   krajskému   súdu   predložila.   Na   tomto   mieste   musí   Najvyšší   súd konštatovať, že navrhovateľka súdu predložila iba fragment z tohto dôkazného prostriedku. Napriek tejto, pre konanie podstatnej skutočnosti, Najvyšší súd z jeho neúplného obsahu zistil,   že   znalecký   posudok   bol   vyhotovený   až   po   vydaní   napadnutého   rozhodnutia odporkyňou (tzn. rozhodnutie vydané dňa 26.01.2009 a znalecký posudok spracovaný ku dňu   04.06.2009),   preto   odporkyňa   nemohla   tento   znalecký   posudok   zohľadniť   pri vyhodnotení podkladov pre vydanie svojho rozhodnutia.

Ak ho odporkyňa nemohla zohľadniť v svojom rozhodnutí, potom na takýto listinný dôkazný   prostriedok   súd   v   správnom   súdnictve   môže   prihliadnuť   iba   vtedy,   ak navrhovateľke   existencia   objektívnych   dôvodov   bránila   dôkazný   prostriedok   predložiť v konaní vo veciach sociálneho poistenia (m.m. § 196 ods. 6 veta prvá zák. č. 461/2003 Z.z.). Navrhovateľka však na takúto existenciu prekážok nepoukázala. Preto správne krajský súd   pristúpil   k   znaleckému   posudku   ako   k   dôkaznému   prostriedku   predloženému oneskorene.

Ak   aj   za   tejto   situácie   sa   krajský   súd   s   oneskorene   predloženým   dôkazným prostriedkom zaoberal a vyhodnotil jeho vplyv na súdny prieskum, Najvyšší súd poukazuje na to, že aj znalecký posudok obsahuje text „... kde rozhodujúcim zdravotným postihnutím na účel posudzovania invalidity je u navrhovaleľky v súčasnej dobe pristredová prietrž medzistavcovej platničky L5-S1 vľavo, a z nej vyplývajúcim chronickým LIS, s dráždením koreňa   L5   a   znížením   citlivosti   v   jeho   dermatome,   s   výslednou   poruchou   dynamiky driekovo-krížovej chrbtice a stereotypu chôdze...“ a preto správne krajský súd uzavrel svoje úvahy, že názor posudkových lekárov nie je v rozpore s predloženým názorom znalca. Navyše Najvyšší súd neustále v svojej rozhodovacej praxi upozorňuje účastníkov na odlišný charakter správneho súdnictva, v ktorom prevažuje kasačný spôsob (§ 250i ods. 1 veta   prvá   O.s.p.)   prieskumu   napadnutých   správnych   rozhodnutí,   tzn.   že   správny   súd vykonáva   iba   prieskum   správnosti   zistenia   skutkového   stavu   na   základe   podkladov obsiahnutých v pripojenom správnom spise (§ 250i ods. 1 veta druhá O.s.p.), a ak dospeje k názoru,   že   skutkový   stav   nebol   riadne   zistený,   nie   je   to   dôvod   na   súdne   zisťovanie riadneho   skutkového   stavu   vykonávaním   dôkazov,   ale   naopak   je   to   zákonný   dôvod   na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu.

Za   takýchto   okolností   potom   účastníci   súdneho   prieskumu   nemôžu   prirodzene očakávať, že súd vyhovie ich požiadavke na vykonanie dôkazov v súdnom prieskume.... Na   základe   uvedeného   sa   Najvyšší   súd   stotožnil   s   názorom   krajského   súdu,   že dôkazné   prostriedky   produkované   odporkyňou   v   konaní   o   sociálnom   poistení   boli postačujúce   a   zistené   zákonným   spôsobom,   nevykazovali   vnútorné   rozpory   evidentne zistiteľné   súdom,   a   preto   Najvyšší   súd   je   nútený   konštatovať,   že   navrhovateľka nepreukázala, že by napadnutý rozsudok trpel vadami uvedenými v § 205 ods. 2 písm. c), tzn.   súd   prvého   stupňa   neúplne   zistil   skutkový   stav   veci,   pretože   nevykonal   navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., tzn. súd   prvého   stupňa   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým zisteniam,   a   písm.   f),   tzn.   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   vychádza   z   nesprávneho právneho posúdenia veci.»

V   citovanej   časti   odôvodnenia   namietaného rozsudku   (nadväzujúceho   na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa) najvyšší súd jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré   odvolaniu   sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   nevyhovel.   Ústavný   súd považuje za potrebné konštatovať, že predmetný postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho   súdu   svojím   vlastným.   Prípadný   zásah   ústavného   súdu,   a   to   nahrádzanie právneho názoru najvyššieho súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   v   danej   veci   je zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom,   ktorý   ústavný   súd   považuje   za   ústavne akceptovateľný.   Zo   záverov   najvyššieho   súdu   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tiež poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 So 115/2010 z 25. januára 2011, ktorým ten istý senát najvyššieho súdu v obdobnej veci zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky ústavný súd preskúmal rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 So 115/2010 z 25. januára 2011 a konštatuje, že vzhľadom na odlišné skutkové okolnosti a právnu situáciu prejednávaného prípadu ho nemožno aplikovať na jej prípad.

Uvedené   skutočnosti   boli   podkladom   pre   záver   ústavného   súdu,   že   sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy   namietaným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   bolo   potrebné   odmietnuť   už   pri   jej predbežnom   prerokovaní   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2011