znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 336/09-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky na   neverejnom   zasadnutí   8.   októbra   2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   N.,   t.   č.   vo väzbe,   zastúpeného   advokátkou JUDr. K. D., K.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   zákonného   sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Špecializovaným trestným súdom Pezinok pod sp. zn. PK-1 T 32/08

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2009 osobne do podateľne doručená sťažnosť R. N., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní vedenom Špecializovaným   trestným   súdom   Pezinok   (ďalej   len   „špecializovaný   trestný   súd“)   pod sp. zn. PK-1 T 32/08.  

Zo sťažnosti vyplýva, že 27. apríla 2007 bola na sťažovateľa podaná obžaloba na bývalom Špeciálnom súde v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“). Konanie sa viedlo pod sp. zn. PK-1 T 14/2007. Dňa 10. mája 2007 špeciálny súd vyrozumel sťažovateľa a jeho obhajkyňu o doručení obžaloby s výzvou na oznámenie návrhov na vykonanie dôkazov. Dňa 12. júna 2007 sa konalo verejné zasadnutie. V roku 2007 špeciálny súd vylúčil vec sťažovateľa na samostatné konanie, ktoré v rovnakom senáte dostalo novú spisovú značku PK-1 T 32/08. Nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 sa okrem iného rozhodlo, že zákon č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   o špeciálnom súde“) nie je v súlade s ústavou. Zákonom č. 291/2009 Z. z. o Špecializovanom trestnom súde   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   o špecializovanom trestnom súde“) bol zriadený špecializovaný trestný súd s tým, že kontinuálne pokračoval v trestných   veciach,   ktoré   špeciálny   súd   neukončil.   Takto   4. augusta   2009   určil   termín hlavného pojednávania v rovnakom senáte, v akom predtým konal vo veci špeciálny súd. Sťažovateľ podal proti tomu námietku. Dňa 16. septembra 2009 špecializovaný trestný súd určil termín hlavného pojednávania opäť v rovnakom senáte, pričom námietkou sťažovateľa sa nezaoberal a ani o nej nerozhodoval.

Tým, že špecializovaný trestný súd pokračoval v hlavnom pojednávaní, ktoré bolo začaté iným súdom (špeciálnym súdom), porušil základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu,   ako   aj   jeho   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Špecializovaný   trestný   súd otvorením   hlavného   pojednávania   a pokračovaním   v ňom   vrátane   jeho   odročenia,   a to napriek tomu, že konanie bolo začaté na inom súde, porušil označené práva sťažovateľa podľa ústavy, listiny a dohovoru. Momentom podania obžaloby na špeciálnom súde bola založená jeho príslušnosť a vec bola pridelená zákonnému sudcovi (senátu), ktorý vo veci konal. Špeciálny súd nariadil termíny hlavných pojednávaní, pričom v konaní pokračoval v rokoch 2008 a 2009. V roku 2009 vykonal hlavné pojednávania 26. januára, 16. marca, 15. apríla, 19. mája a 15. júna.

V zmysle čl. 125 ods. 3 ústavy sa rozhodnutie ústavného súdu o nesúlade príslušného predpisu   s ústavou   spája   s právnym   účinkom   určeným   v ústave,   podľa   ktorého   právny predpis   stráca   účinnosť.   To   znamená,   že   vyhlásením   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn. PL. ÚS 17/08   v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   17.   júla   2009   stratil   zákon o špeciálnom   súde   účinnosť.   Zároveň   to   znamená,   že   zákon   o špeciálnom   súde   je   síce v súčasnosti   platný,   avšak   neúčinný.   Vyplýva   z toho,   že   nie   je   možné   ďalej   konať v neskončených trestných veciach. V kontexte uvedených skutočností sťažovateľ v auguste 2009 písomne upozornil špecializovaný trestný súd, pričom pre prípad, ak by tento chcel kontinuálne pokračovať v jeho trestnej veci, podal námietku zaujatosti konajúceho senátu, pretože   nerešpektovanie   už   uvedených   skutočností   zakladá   dôvodnú   pochybnosť   o jeho nezaujatosti. V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ na čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy, podľa   ktorého   rozhodovať   o pridelení   a preložení   sudcov   všeobecných   súdov   patrí   do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“). Súdna rada dosiaľ nerozhodla   o pridelení,   dočasnom   pridelení   alebo   preložení   sudcov   na   špecializovaný trestný   súd,   a preto   neexistuje   zákonný   sudca,   ktorý   by   mohol   v súlade   s právnym poriadkom Slovenskej republiky realizovať hlavné pojednávanie v trestnej veci sťažovateľa. Senát   špecializovaného   trestného   súdu   však   podľa   §   567c   Trestného   poriadku   o tejto námietke   nerozhodol   a pokračuje   v nariaďovaní   termínov   hlavných   pojednávaní. Špecializovaný   trestný   súd   odvodzuje   svoju   legitimitu   a právomoc   pokračovať   v dosiaľ neskončených trestných veciach, ako aj konať v trestných veciach, ktoré patria do   jeho pôsobnosti,   zo   zákona o špecializovanom   trestnom   súde,   a to   z ustanovenia   §   1 ods.   1. Podľa dôvodovej správy k zákonu o špecializovanom trestnom súde cieľom navrhovanej právnej úpravy je zriadenie nového špecializovaného trestného súdu v sústave súdov, ktorý kontinuálne nadviaže na činnosť doterajšieho špeciálneho súdu. Kľúčovým ustanovením má byť   definovanie   prechodu   výkonu   súdnictva,   teda   oprávnenie   novozriadeného špecializovaného   trestného   súdu   konať   podľa   zákona   o špecializovanom   trestnom   súde v právoplatne neskončených veciach tvoriacich agendu špeciálneho súdu zriadeného podľa doterajších   predpisov.   Rovnako   ide   aj   o prechod   práv   a povinností   vyplývajúcich z pracovnoprávnych   vzťahov   a štátnozamestnaneckých   vzťahov   a iných   obdobných právnych   vzťahov   a práv   a povinností   z osobných   vzťahov   sudcu   k štátu.   Podľa   čl.   II ods. 15   zákona   o špecializovanom   trestnom   súde   vo   veciach   patriacich   do   pôsobnosti špecializovaného trestného súdu, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie pred nadobudnutím účinnosti   zákona,   je   príslušný   na   konanie   špecializovaný   trestný   súd,   ak   ďalej   nie   je ustanovené   inak.   Podľa   čl.   XII   ods.   2   zákona   o špecializovanom   trestnom   súde   výkon súdnictva,   všetky   práva   a povinnosti   vrátane   prechodu   správy   majetku   štátu,   práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných obdobných právnych vzťahov a práv a povinností z osobných vzťahov sudcu k štátu prechádza dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 zo špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd. Podľa názoru sťažovateľa vzhľadom na závery vyslovené v náleze ústavného súdu nie je možné v záujme právnej istoty kontinuálne pokračovať v činnosti špeciálneho súdu považovaného ústavným súdom za „hybridný“ súd inkorporujúci v sebe prvky mimoriadneho súdneho orgánu. S poukazom na čl. 143 ods. 2 ústavy   treba   konštatovať,   že   zákonom   o špecializovanom   trestnom   súde   bol   do   sústavy súdov   zaradený   úplne   nový   súdny   orgán   s osobitnou   vecnou   pôsobnosťou,   vlastným obvodom a sídlom, ako aj podmienkami na vymenovanie, resp. pridelenie za sudcu.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny dospieva sťažovateľ k jednoznačnému záveru, že za zákonného sudcu možno pri ústavne konformnom výklade považovať iba takého, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon funkcie, je trvale alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia   nezanikla   a bol   určený   v súlade   s rozvrhom   práce.   Všetky   uvedené   podmienky musia   byť   splnené   kumulatívne   (absencia   ktorejkoľvek   z nich   znamená,   že   nejde o zákonného sudcu v zmysle ústavných nárokov). V súvislosti s požiadavkou, aby bol sudca trvale alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, poukazuje sťažovateľ na porušenie   čl.   141a   ods.   4   písm.   a)   a b)   ústavy   konajúcim   senátom   špecializovaného trestného   súdu.   Podľa   tohto   ustanovenia   patrí   do   právomoci   súdnej   rady   predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy kandidátov na vymenovanie sudcov a návrhy na odvolanie sudcov, ako aj rozhodovať o pridelení a preložení sudcov. Tento ústavný príkaz rešpektuje   aj zákon   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a   prísediacich   a   o   zmene a   doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o sudcoch“),   a to v ustanoveniach § 11 ods. 1 a § 12 ods. 2. Uvedené právomoci súdnej rady sú v ústave vymedzené taxatívne. Obchádzanie týchto ústavných právomocí treba považovať za veľmi negatívny a neprijateľný exces. Prelomením týchto právomocí je situácia, v ktorej orgán inej zložky štátnej moci ignoruje niektorú z ústavných právomocí súdnej rady tak, ako sa to stalo v prípade prijatia zákona o špecializovanom trestnom súde. Vo vzťahu k sudcom tohto novovytvoreného súdu totiž popiera ústavnú funkciu súdnej rady ako orgánu, ktorý jediný rozhoduje o pridelení, dočasnom pridelení a preložení sudcov. Súdna rada sa tým dostáva do pozície orgánu štátu bez kompetencie, resp. s predstieranou kompetenciou. Sťažovateľ pritom poukazuje aj na čl. 148 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sudcu možno preložiť na iný súd len s jeho súhlasom alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu. Akákoľvek právna reglementácia preloženia sudcu na novovzniknutý súd v právnej norme inej právnej sily ako je ústava, musí byť konformná so znením relevantných ústavných článkov (napr. čl. 141a ústavy).

Rozvrh práce je upravený zákonom č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Vyplýva z neho,   že   rozvrhom   práce   sa   rozumie   akt   riadenia   predsedu   súdu,   ktorým   sa   riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok. Rozvrh práce musí byť predsedom súdu vypracovaný pre každý súd patriaci do sústavy súdov. Sťažovateľ nemá vedomosť, že by bol vypracovaný rozvrh práce špecializovaného trestného súdu podľa zákona o súdoch po nadobudnutí účinnosti zákona o špecializovanom trestnom súde 17. júla 2009. Preto sťažovateľovi nebol pridelený zákonný sudca spôsobom podľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch. Postupovať podľa rozvrhu práce špeciálneho súdu vzhľadom na stratu účinnosti zákona o špeciálnom súde nebolo možné.

Možno   zhrnúť,   že   pokračovaním   v hlavnom   pojednávaní   a odročením   hlavného pojednávania   špecializovaným   trestným   súdom   v trestnej   veci   sťažovateľa   došlo k porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, pretože vo veci konal senát zložený zo sudcov, ktorí neboli na novovzniknutý súdny orgán pridelení, resp. dočasne pridelení súdnou radou. Zároveň senát nebol určený podľa rozvrhu práce v súlade so zákonom.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ zdôrazňuje, že tento článok dohovoru zahŕňa v sebe tak právo nebyť odňatý zákonnému súdu, ako aj právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi. Význam prvého práva spočíva v nemožnosti kreovať orgány nespĺňajúce základné požiadavky kladené na nezávislý a nestranný súd. Druhé právo súvisí s „manipuláciou“ prideľovania konkrétnych vecí. S prihliadnutím na zákon o sudcoch a na   zákon   o súdoch   sudcovia   špecializovaného   trestného   súdu   nespĺňajú   zákonné predpoklady na výkon funkcie sudcu, a preto nemožno hovoriť o súde zriadenom zákonom vo vzťahu k zákonnosti zloženia špecializovaného trestného súdu. Sudcovia neboli určení v súlade so zákonom a s rozvrhom práce. Neboli ani pridelení na výkon funkcie súdnou radou.

V súvislosti s právomocou ústavného súdu konať o tejto veci sťažovateľ zdôrazňuje, že na skutočnosti tvoriace predmet sťažnosti senát špecializovaného trestného súdu písomne upozornil, avšak tento o jeho podaní nerozhodoval. Zákon sťažovateľovi iné prostriedky ochrany   neposkytuje.   Preto   je   daná   subsidiárna   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť sťažovateľovi ochranu.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru v konaní vedenom špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. PK-1 T 32/08 s tým, aby ústavný súd zakázal špecializovanému trestnému súdu pokračovať   v porušovaní   jeho   označených   práv.   Požaduje   tiež   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

Z doslovného prepisu námietky sťažovateľa adresovanej špecializovanému trestnému súdu, ktorého originál má byť súčasťou spisu sp. zn. PK-1 T 32/08, vyplýva, že namieta, aby bol naďalej súdený sudcami rozhodujúcimi a konajúcimi v rozpore s ústavou do dňa vydania nálezu ústavného súdu. Zloženie senátu je nezákonné a protiústavné. Senát tým, že vo veci aj naďalej koná, porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj právo   na   prerokovanie   veci   zákonným   sudcom.   Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   senát v staronovom zložení nemôže rozhodnúť a ani nerozhodne nestranne a nezávisle, ale práve naopak. Žiada preto, aby senát bol z pojednávania veci vylúčený.

Z opatrenia č. 4 JUDr. O. K. povereného riadením špecializovaného trestného súdu sp. zn. Spr. 354/08 z 23. júla 2009 vyplýva, že v súvislosti s nadobudnutím účinnosti zákona o špecializovanom trestnom súde rozvrh práce špeciálneho súdu na rok 2009 účinný od 1. januára 2009 v znení dodatku č. 1 z 2. januára 2009, dodatku č. 2 zo 16. februára 2009 a dodatku č. 3 z 21. apríla 2009 je naďalej účinný. Ak sa v rozvrhu práce používa pojem „Špeciálny   súd“   vo   všetkých   tvaroch,   rozumie   sa   tým   „Špecializovaný   trestný   súd“ v príslušnom tvare. Opatrenie sa stáva súčasťou rozvrhu práce na rok 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Jadrom sťažnosti je predovšetkým námietka, že v trestnej veci sťažovateľa konajúci senát   špecializovaného   trestného   súdu   nie   je   zložený   zo   zákonných   sudcov   a   je   proti sťažovateľovi zaujatý. Okrem toho sťažovateľ namieta, že špecializovaný trestný súd nie je oprávnený   kontinuálne pokračovať   v činnosti   špeciálneho súdu,   keďže   špeciálny   súd   je ústavným   súdom   považovaný   za   protiústavný   vzhľadom   na   jeho   „hybridný“   charakter inkorporujúci v sebe prvky mimoriadneho súdneho orgánu.

Námietku,   podľa   ktorej   členov   senátu   špecializovaného   trestného   súdu   nemožno považovať za zákonných sudcov, konkretizuje sťažovateľ z dvoch pohľadov. Ide jednak o to, že členovia senátu neboli ako sudcovia pridelení na špecializovaný trestný súd súdnou radou   v súlade   s čl.   141a   ods.   4   písm.   b)   ústavy,   a tiež   o to,   že   presná   identifikácia zákonných   sudcov   musí   vychádzať   z rozvrhu   práce,   ktorý   však   podľa   vedomostí sťažovateľa v prípade špecializovaného trestného súdu nebol vydaný, pričom rozvrh práce špeciálneho súdu nebolo možné vzhľadom na zrušenie tejto inštitúcie nálezom ústavného súdu aplikovať.

Námietka   zaujatosti   členov   senátu   špecializovaného   trestného   súdu   má   podľa sťažovateľa   vyplývať   zo   skutočnosti,   že   hoci   v auguste   2009   písomne   upozornil   na nemožnosť kontinuálne pokračovať v jeho trestnej veci, špecializovaný trestný súd o tejto námietke nerozhodol a v konaní pokračoval, čím prejavil zaujatosť proti sťažovateľovi.

Z doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   vyvodiť,   že   tvrdenie   účastníka konania, podľa ktorého v jeho veci nekoná zákonný sudca, treba považovať za námietku zaujatosti, a to z objektívneho pohľadu.

„Požiadavka nestrannosti súdu vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti. V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú   nadväzuje   aj   judikatúra   ústavného   súdu,   sa   rozlišuje   nestrannosť   subjektívna a nestrannosť   objektívna.   Subjektívne   chápanie   nestrannosti   je   posudzovaním   správania súdu (sudcu). Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až kým nie je dokázaný opak, čo je však   zriedkavý   prípad.   Nestrannosť   z   hľadiska   správania   sudcu   je   vlastne   dostatok subjektívnej   nezaujatosti,   o   ktorom   svedčí   správanie   sudcu.   Objektívna   nestrannosť   sa naproti tomu neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť vystavená   oprávneným pochybnostiam so   zreteľom   na jeho štatút či funkcie, ktoré vo veci vykonával. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach   strán.   Z doterajšej   judikatúry   možno   vyvodiť,   že   do   rámca   skutočností spochybňujúcich   nestrannosť   súdu   z   objektívneho   hľadiska   patria   predovšetkým   rôzne prípady inkompatibility, teda situácie, keď sudca rozhodujúci o veci mal s ňou do činenia predtým, resp. v jej skoršej fáze v inom postavení, napríklad ako vyšetrovateľ či prokurátor. Ďalej do tejto skupiny patria prípady, keď vo veci koná miestne alebo vecne nepríslušný súd alebo sudca, ktorý podľa rozvrhu práce nie je zákonným sudcom“ (I. ÚS 46/05).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   námietku,   podľa   ktorej   v trestnej   veci   sťažovateľa nekonajú zákonní sudcovia   z dôvodu,   že neboli pridelení   na špecializovaný trestný   súd súdnou radou, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Na prvý pohľad by sa zdalo, že nie je v právomoci ústavného súdu konať o uvedenej námietke.   Keďže   ju   treba   považovať   za   námietku   zaujatosti,   ktorú   sťažovateľ   pred špecializovaným trestným súdom uplatnil, mal by správne o nej rozhodnúť špecializovaný trestný   súd,   a v druhom   stupni   na   základe   prípadnej   sťažnosti   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Vzhľadom na to, že špecializovaný trestný súd je v tomto   ohľade   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   nečinný,   úsilie   sťažovateľa   by   malo   byť zamerané   na   právne   kroky,   ktorými   by   dosiahol   od   špecializovaného   trestného   súdu rozhodnutie o námietke.

Napriek dosiaľ uvedenému je ústavný súd presvedčený, že v okolnostiach daného prípadu patrí do jeho právomoci uvedenú námietku týkajúcu sa práva na zákonného sudcu posúdiť.   Ide   totiž   o to,   že   námietka   je založená   na   tvrdenej   protiústavnosti   príslušných ustanovení   zákona   o špecializovanom   trestnom   súde,   na   základe   ktorých   sa   sudcovia špeciálneho súdu stali ex lege sudcami špecializovaného trestného súdu.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre (I. ÚS 23/99, I. ÚS 29/99) uviedol, že každé z konaní pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako   súčasť   iného   druhu   konania   (konaní)   pred   ústavným   súdom.   Vychádzajúc z uvedeného za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom (vrátane sťažností fyzických osôb a právnických osôb) možno preto považovať len tie, o ktorých je možné konať a aj rozhodnúť v niektorom z uvedených typov konaní pred ústavným súdom ako v samostatnom konaní (napr. II. ÚS 806/00).

Vychádzajúc   zo   skutočnosti,   že   základom   námietky   je   tvrdená   protiústavnosť príslušných   ustanovení   zákona   o špecializovanom   trestnom   súde,   bez   predchádzajúceho konania o súlade právnych predpisov, v ktorom by plénum ústavného súdu posúdilo tvrdený nesúlad zákona   o špecializovanom   trestnom   súde   s ústavou,   nemohol   by   špecializovaný trestný   súd   námietku   zaujatosti   založenú   na   tvrdenej   nelegitimite   sudcov   v uplatnenom rozsahu posúdiť. Je to tak tým viac, že všetci existujúci sudcovia špecializovaného trestného súdu sa dostali do svojich funkcií spôsobom, ktorého ústavnosť sťažovateľ spochybňuje. Z pohľadu   ústavného   súdu   preto   možno   uzavrieť,   že   členov   senátu,   ktorí   konajú v prípade   sťažovateľa,   treba   považovať   za   zákonných   sudcov   z hľadiska   legitimity   ich postavenia ako sudcov špecializovaného trestného súdu, keďže táto legitimita sa odvíja priamo   zo   zákona   o špecializovanom   trestnom   súde.   Rozhodujúcu   otázku,   teda   či   sa sudcovia špecializovaného trestného súdu ujali svojich funkcií v súlade s ústavou, môže ústavný súd riešiť iba v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa   § 37 a nasl. zákona o ústavnom súde, pričom sťažovateľ nie je za súčasného právneho stavu aktívne legitimovaný na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov.

Danú problematiku nie je možné riešiť ani postupom podľa čl. 154c ods. 1 ústavy, podľa   ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských   právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím   účinnosti   ústavného   zákona,   sú   súčasťou   jej   právneho   poriadku   a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Článok 6 ods. 1 dohovoru, na ktorý sťažovateľ poukazuje, neposkytuje v daných súvislostiach väčší rozsah základného práva na zákonného sudcu ako čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny. Ústavný súd totiž (ako to vyplýva aj z už citovanej judikatúry) vykladá   toto   základné   právo   v súlade   s čl.   6   ods.   1   dohovoru   (v   zmysle   judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva). Ani postupom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je možné   v danom   prípade   zabezpečiť,   aby   v sťažovateľovej   trestnej   veci   rozhodovali sudcovia, ktorí boli na špecializovaný trestný súd pridelení súdnou radou.

Na rozhodnutie o námietke sťažovateľa, podľa ktorej v jeho veci nekonajú zákonní sudcovia preto, že neboli určení na základe rozvrhu práce (keďže tento údajne neexistuje), ako aj na rozhodnutie o námietke sťažovateľa, podľa ktorej konajúci sudcovia sú zaujatí, keďže neakceptovali námietku o neprípustnosti kontinuálne pokračovať v jeho trestnej veci, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Na základe už uvedených úvah   právomoc   poskytnúť   ochranu   označenému   právu   sťažovateľa   mal   predovšetkým špecializovaný trestný súd a v opravnom konaní najvyšší súd.

Sťažovateľ síce uplatnil na špecializovanom trestnom súde námietku, že v jeho veci nekonajú zákonní sudcovia, avšak neurobil tak s odôvodnením, že títo sudcovia boli určení bez vydania zákonom predpokladaného rozvrhu práce a bez postupu z neho vyplývajúceho. Takto formulovanú námietku uplatnil sťažovateľ až v konaní pred ústavným súdom.

Možno urobiť záver, že z formálneho hľadiska sa sťažovateľ síce domáhal ochrany označeného práva na príslušnom všeobecnom súde, ale z materiálneho hľadiska vzaté tak neurobil, lebo námietku uplatnil z iného dôvodu. Tým je vylúčená právomoc ústavného súdu.

Ústavný   súd   k tomu   dodáva,   že   z opatrenia   č.   4   sudcu   povereného   riadením špecializovaného trestného súdu sp. zn. Spr. 354/08 z 23. júla 2009 možno vyvodiť, že rozvrh práce špeciálneho súdu na rok 2009 vrátane jeho dodatkov sa stal 23. júla 2009 rozvrhom práce špecializovaného trestného súdu. Nezodpovedá preto skutočnosti, že by špecializovaný trestný súd rozvrh práce nemal.

Sťažovateľ uplatnil na špecializovanom trestnom súde aj námietku zaujatosti členov senátu z dôvodu, že napriek jeho nesúhlasu senát kontinuálne pokračuje v konaní začatom špeciálnym súdom nerešpektujúc pritom nález ústavného súdu. Sťažovateľ zároveň tvrdí, že špecializovaný trestný súd o námietke zaujatosti nerozhodol.

Skutočnosť,   že   špecializovaný   trestný   súd   o námietke   zaujatosti   sťažovateľa nerozhodol, nemôže zakladať a ani nezakladá právomoc ústavného súdu rozhodnúť o tejto námietke.   Pokiaľ   je   naozaj   pravdou,   že   špecializovaný   trestný   súd   je   v súvislosti s námietkou sťažovateľa nečinný, potom by mal sťažovateľ podniknúť právne kroky na dosiahnutie   rozhodnutia   o námietke   zo   strany   špecializovaného trestného   súdu.   Preto   je vylúčená právomoc ústavného súdu aj pokiaľ ide o túto námietku.

Napokon treba uviesť, že námietka sťažovateľa, podľa ktorej špecializovaný trestný súd nie je oprávnený kontinuálne pokračovať v činnosti špeciálneho súdu, keďže tento je ústavným   súdom   považovaný   za   protiústavný   vzhľadom   na   jeho   „hybridný“   charakter inkorporujúci v sebe prvky mimoriadneho súdneho orgánu, je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti   s uvedenou   námietkou   takisto   platí,   že   právo   špecializovaného trestného súdu   kontinuálne pokračovať   vo   veciach   začatých   špeciálnym   súdom   vyplýva priamo   zo   zákona   o špecializovanom   trestnom   súde.   Špecializovaný   trestný   súd   teda postupuje v prípade sťažovateľa tak, ako mu to zákon ukladá. Vyriešenie otázky, či sú príslušné ustanovenia zákona o špecializovanom trestnom súde v súlade s ústavou, je možné iba   v rámci   konania   o súlade   právnych   predpisov.   Rovnako   ani   v tomto   prípade   nie   je možné dosiahnuť nápravu v zmysle požiadaviek sťažovateľa postupom podľa čl. 154c ods. 1 ústavy.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009