znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 336/08-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2008 predbežne prerokoval sťažnosť Z., s. r. o., P., právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou N., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Obo 186/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z., s. r. o.,   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2008 doručená sťažnosť Z., s. r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky   (ďalej len   „najvyšší súd“)   pod sp.   zn. 2 Obo 186/2007. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 2. júla 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že zmluvou o prevode práv k ochranným známkam z 10. mája 1996 spoločnosť Z., a. s., previedla všetky svoje prevoditeľné práva na ochranné známky vrátane   práv   z licenčných   zmlúv   vzťahujúcich   sa   na   tieto   ochranné   známky   za   odplatu vo výške 2 100 000 Sk na sťažovateľku. V nadväznosti na túto zmluvu podala spoločnosť Z., a.   s.,   15.   mája   1996   Úradu   priemyselného   vlastníctva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „úrad“)   žiadosti o prevod práv k ochranným známkam na sťažovateľku.   Úrad 11.   júna 1999 zapísal sťažovateľku ako majiteľku týchto ochranných známok. Spoločnosti K., a. s., K.,   a Z.,   Ž.,   podali   10. novembra   1998   proti   Ministerstvu   hospodárstva   Slovenskej republiky, spoločnosti Z., a. s., P., spoločnosti Z., a. s., R., sťažovateľke a úradu žalobu o určenie zániku ochranných známok a neplatnosti ich prevodu. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 33 Cb 76/98-114 z 18. júna 1999 bolo určené, že ochranné známky Z. zanikli   1.   júla   1990.   Stalo   sa   tak   s poukazom   na   ustanovenie   § 22   písm.   b)   zákona č. 174/1988 Zb. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov, keďže majiteľ týchto ochranných známok Z., P., 1. júla 1990 zanikol a ochranné známky neboli prevedené podľa § 16 ods. 1 na nového majiteľa. Preto i prevody týchto ochranných známok na sťažovateľku sú neplatné. Rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 7 Obo 268/99-244 z 13. decembra 1999 bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdený v časti týkajúcej sa zániku ochranných známok a zmenený v časti určenia neplatnosti ich prevodu tak, že táto časť žaloby bola zamietnutá. S odvolaním sa na citované rozsudky Krajského súdu v Bratislave a najvyššieho súdu úrad 12. júna 2000 publikoval vo svojom vestníku zánik práva na ochranné známky Z. k 1. júlu 1990. Sťažovateľka 7. júla 2000 podala Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) žalobu proti úradu v zmysle § 80 písm. b) a c) Občianskeho súdneho poriadku,   ktorou   sa   domáhala:   1. vyslovenia,   že   vyznačením   zániku   alebo   výmazu obchodných známok Z. bez správneho konania postupoval úrad v rozpore s § 37 zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“), čím odobral sťažovateľke práva účastníka správneho konania; 2. uloženia povinnosti úradu pri   rozhodovaní   o vyznačení   zániku,   resp.   výmazu   ochranných   známok   Z.   postupovať v súlade s § 37 zákona a vydať v tejto veci rozhodnutie; 3. vyslovenia, že akékoľvek zmeny vykonané úradom ako vyznačenie zániku, resp. výmazu ochranných známok Z. sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi. V odôvodnení žaloby sťažovateľka uviedla, že sa úrad chystá vymazať ochranné známky Z. aj napriek tomu, že ide o iné ochranné známky, ktoré neboli predmetom právoplatných rozsudkov Krajského súdu v Bratislave a najvyššieho súdu, a že je povinnosťou úradu skúmať určovací rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 Obo 268/99 v riadnom   správnom   konaní.   Naliehavý   právny   záujem   na   požadovanom   určení   videla sťažovateľka v tom, že od 11. júna 1999 do vyznačenia zániku ochranných známok úradom v roku 2000 bola ako majiteľka týchto ochranných známok zapísaná sťažovateľka, pričom úrad jej „odňal“ vlastnícke právo bez akéhokoľvek oficiálneho rozhodnutia a zdôvodnenia. Sťažovateľka následne 23. mája 2001 požiadala o zmenu petitu žaloby, a to takto: 1. úradný postup úradu vo veci zápisu zániku ochranných známok Z. je v rozpore s ustanovením § 37 zákona; 2. ustanovenie § 37 zákona v nadväznosti na zákon o správnom konaní ukladá úradu   rozhodnúť   o zániku   ochranných   známok   rozhodnutím   podľa   §   46   zákona;   3. nezákonným úradným postupom úradu vo veci zápisu zániku ochranných známok Z. boli dotknuté práva a právom chránené záujmy sťažovateľky ako účastníčky správneho konania; 4. vo veci zápisu zániku ochranných známok Z.   je sťažovateľka účastníčkou správneho konania;   5.   všetky   administratívne úkony   úradu   o zápise zániku ochranných známok   Z. vykonané do dňa právoplatného rozhodnutia úradu vydaného v správnom konaní sú právne irelevantné; 6. úrad môže vykonať zápis zmeny v registri ochranných známok týkajúcich sa vyznačenia   zániku   ochranných   známok   Z.   iba   na   základe   právoplatného   rozhodnutia vydaného v správnom konaní. Krajský súd túto zmenu petitu žaloby pripustil 25. mája 2001. Ďalšia požiadavka sťažovateľky na zmenu a spresnenie petitu zo 4. mája 2007 pripustená nebola.   Rozsudkom krajského súdu č.   k.   43 Cbs 1/06-193   z 22.   júna   2007   bola   žaloba sťažovateľky zamietnutá v celom rozsahu. Podľa názoru krajského súdu žaloba nespĺňala podmienky návrhu na splnenie povinnosti podľa § 80 písm. b), ale ani na určenie podľa § 80 písm.   c) Občianskeho súdneho poriadku vrátane preukázania naliehavého právneho záujmu na určovacom výroku. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu 31. júla 2007 odvolanie, v ktorom namietala nesprávne právne posúdenie veci, ako aj vadu majúcu za   následok   nesprávne   právne   posúdenie.   Rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obo 186/2007 z 19. marca 2008 bol rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdený. Rozsudok najvyššieho súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľky doručený 2. mája 2008.

Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   k porušeniu   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru. Všeobecné súdy (najvyšší súd obzvlášť) sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy. Krajský súd sa vysporiadal so žalobou o určenie, či bol úradný postup úradu vo veci zápisu zániku ochranných známok v rozpore s § 37 zákona tak, že odkázal na ustanovenie § 43 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 zákona v znení účinnom až od 1. januára 2002 vloženom do zákona až novelou. Pritom k zániku alebo výmazu ochranných známok Z. konaním úradu došlo už v júni 2000 a žaloba   sťažovateľky   bola   podaná   v júli   2000.   Krajský   súd   tak   zaviedol   retroaktívnu aplikáciu novely zákona, lebo odôvodnenie rozsudku založil na ustanovení novely, ktorá nadobudla účinnosť až takmer dva roky po podaní žaloby. Tým, že krajský súd posudzoval súlad úradného postupu úradu podľa zákona v znení platnom ku dňu rozhodnutia vo veci samej, treba jeho skutkové a právne závery pri posudzovaní zákonnosti úradného postupu úradu   považovať   za   arbitrárne,   a teda   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné.   Najvyšší   súd   tento   arbitrárny   právny   názor   potvrdil   a v rozpore s povinnosťou všeobecných súdov rozhodovať podľa relevantnej právnej normy vyhlásil, že „na   správnosti   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   nič   nemení   a nemá   na   vecnú   stránku rozhodnutia vplyv citovanie § 43 zákona o ochranných známkach v neskoršom znení zákona č.   577/2001   Z.   z.,   pretože   novela   zákona   len   rozšírila   pôvodnú   právnu   úpravu   zápisu a vedenia registra a údajov o OZ v ods. 1. a 2 v znení zákona č. 55/1997 Z. z.“ S právnym názorom   najvyššieho   súdu   sťažovateľka   nesúhlasí,   keďže   ide   o neodôvodnené ospravedlňovanie   závažného   pochybenia   krajského   súdu,   ktorý   sa   natoľko   odchýlil   od znenia   a účelu   príslušných   ustanovení   zákona   platných   a účinných   v čase   zániku   alebo výmazu   ochranných   známok   Z.,   že zásadne   poprel   ich   účel   a význam,   čím   zasiahol   do označených práv sťažovateľky.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Obo 186/2007 s tým, aby bol rozsudok najvyššieho súdu z 19. marca 2008 (zrejme omylom sa uvádza rozsudok z 18. decembra 2003, pozn.) zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 186/2007 z 19. marca 2008 vyplýva, že ním   bol   potvrdený   rozsudok   krajského   súdu.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   ak   sa sťažovateľka chcela domáhať preskúmania rozhodnutia správneho orgánu, ktorým úrad bezpochyby   je,   mala   a mohla   podať   žalobu   podľa   piatej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku   v rámci   správneho   súdnictva.   Sťažovateľka   nad   akúkoľvek   pochybnosť   však označila predmet konania v zmysle § 80 Občianskeho súdneho poriadku. Preto krajský súd, ktorý bol žalobou sťažovateľky viazaný, správne podanú žalobu posudzoval v zmysle § 80 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Najvyšší   súd   sa   stotožnil   s rozsudkom   krajského   súdu, ktorý   náležite,   zrozumiteľne   a výstižne   odôvodnil   svoje   úvahy   a postupy.   Na   správnosti rozsudku krajského súdu nič nemení a nemá na vecnú stránku rozhodnutia vplyv citovanie § 43 zákona v neskoršom znení, pretože novela zákona len rozšírila pôvodnú právnu úpravu zápisu a vedenia registra a údajov o ochranných známkach.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka vytýka všeobecným súdom, že svoje rozsudky opreli o novelizované znenie zákona, ktoré   v čase výmazu ochranných   známok Z.   úradom   ešte   nebolo platné a účinné.

Najvyšší súd vychádza z toho, že žalobou uplatnené požiadavky sťažovateľky   sú takého charakteru, že všeobecné súdy by mohli o nich rozhodovať iba v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, teda iba v rámci správneho súdnictva, a nie postupom podľa tretej, resp. štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Možno konštatovať, že sťažovateľka   v podanej sťažnosti v ničom nespochybňuje rozhodujúci   právny   záver   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   mala   postupovať   nie   podľa tretej, ale podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Aj podľa názoru ústavného súdu sú uvedené rozhodujúce závery najvyššieho súdu správne a presvedčivé. Na tomto zásadnom   argumente   nič   nemení   otázka   aplikovateľnosti   ustanovenia   §   43   zákona v novelizovanom znení.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008