znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 336/06-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti T. S., L., zastúpeného advokátom JUDr. L. C., R., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. RA 2 C 439/00 pôvodne vedenom (pred zlúčením   s Okresným   súdom   Rimavská   Sobota   od   1. januára 2005)   Okresným   súdom Revúca pod sp. zn. 2 C 439/00, za účasti Okresného súdu Rimavská Sobota, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. RA 2 C 439/00 pôvodne vedenom (pred zlúčením s Okresným súdom Rimavská   Sobota   od   1. januára 2005)   Okresným   súdom   Revúca   pod sp. zn.   2 C 439/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Rimavská   Sobota   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. RA 2 C 439/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. T. S. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   20 000 Sk   (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Rimavská Sobota p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   T. S.   v   sume   8 936 Sk   (slovom   osemtisícdeväťstotridsaťšesť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. L. C., R., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný   súd   Rimavská   Sobota j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   právneho zastúpenia   v sume   8 936 Sk   (slovom   osemtisícdeväťstotridsaťšesť   slovenských   korún) na účet   Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č. 7000060515/8180   vedený v Štátnej pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. II. ÚS 336/06   zo   14. decembra 2006   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   T.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. RA 2 C 439/00 pôvodne   vedenom   (pred zlúčením   s Okresným   súdom   Rimavská   Sobota od 1. januára 2005) Okresným súdom Revúca pod sp. zn. 2 C 439/00.

Z   prijatej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   účastník   konania   (v   procesnom postavení žalobcu) vedeného okresným súdom pod sp. zn. RA 2 C 439/00 podal 1. augusta 2000 žalobu „o určenie choroby z povolania“ proti S., a. s., L. (ďalej len „žalovaná“), za účasti S., pobočka R., ako vedľajšieho účastníka na strane žalovanej (ďalej len „vedľajší účastník“). Z   obsahu   spisu   okresného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   si   uplatnil   nárok na náhradu straty na zárobku z dôvodu choroby z povolania.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jeho právnej veci právoplatne skončené a že „Za 6 rokov trvania sporu súd nariadil len 3 pojednávania a dal vypracovať 2 znalecké posudky“, čo považuje „za zjavne málo“.

Pretože okresný súd v napadnutom konaní ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu právoplatne nerozhodol, a to ani napriek viacerým urgenciám sťažovateľa na jeho zdĺhavý priebeh   a   sťažnostiam   adresovaným   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky, domáha sa, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v uvedenom konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ďalej sa domáha, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v jeho   právnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   mu   finančné   zadosťučinenie 100 000 Sk a úhradu trov konania.

Ústavný   súd   uvádza,   že   v zmysle   ustanovenia   § 15   ods. 2   písm. j)   zákona č. 371/2004 Z. z.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   a o zmene   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov výkon súdnictva, všetky   práva   a   povinnosti   vrátane   prechodu   správy   majetku   štátu,   práv   a povinností z pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných právnych vzťahov, práv a povinností z osobitných vzťahov sudcu k štátu prešli k 1. januáru 2005 z bývalého Okresného súdu Revúca, na ktorom pôvodne podal sťažovateľ žalobu, na okresný súd.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z   3. januára 2007   vyjadril k sťažnosti   podaním   sp. zn.   Spr.:   51/07   z   25. januára 2007   doručeným   ústavnému   súdu

26. januára 2007,   v   ktorom   okrem   iného   uviedol   túto   chronológiu   priebehu   konania a procesných úkonov okresného súdu:

„Žaloba bola podaná na bývalom Okresnom súde v Revúcej dňa 1. 8. 2000 a tento súd vo veci urobil nasledovné úkony:

Dňa 19. 9. 2000 vyzvala zákonná sudkyňa právneho zástupcu žalobcu na doplnenie žaloby.   Dňa   18. 10. 2000   bol   doručený   rovnopis   žaloby   na   vyjadrenie   žalovanému. Vyjadrenie bolo doručené súdu dňa 31. 10. 2000. Dňa 2. 1. 2001 vyzvala zákonná sudkyňa žalovaného na ďalšie doplnenie žaloby, pričom zmena žaloby bola doručená súdu právnym zástupcom žalobcu dňa 21. 2. 2001, ako aj ďalšie doplnenie dňa 10. 4. 2001. Súd svojím uznesením č. 2 C 439/00 zo dňa 31. 8. 2001 zastavil konanie voči druhej žalovanej. Krajský súd   v   Banskej   Bystrici   svojím   uznesením   č. 13 Co 2205/2001   zo   dňa   23. 10. 2001   toto uznesenie   súdu   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Súd   znovu   vyzval   žalobcu na doplnenie žaloby výzvou zo dňa 27. 12. 2001, pričom za výzvu súdu reagoval žalobca podaním   zo   dňa   7. 1. 2002.   Sudkyňa   predvolala   žalobcu   na výsluch   dňa   13. 2. 2002 a uznesením bolo zastavené konanie voči druhej žalovanej.

Súd   vytýčil   termín   pojednávania   dňa   24. 6. 2002   na   deň   24. 7. 2002,   kde   boli vypočutí   účastníci   konania   a   pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom   pribratia   znalca za účelom   vyhotovenia   znaleckého   posudku,   či   u   žalobcu   ide   o   chorobu   z   povolania. Uznesenie bolo vypracované v písomnej forme dňa 20. 9. 2002 a bolo doručené účastníkom konania. Súd urgoval znalkyňu o podanie znaleckého posudku dňa 18. 3. 2003. Znalecký posudok bol   doručený   súdu   dňa 14. 5. 2003   a dňa   6. 8. 2003 bol   doručený   účastníkom konania.

Súd   vytýčil   ďalší   termín   pojednávania   dňa   3. 12. 2003   na   deň   13. 1. 2004.   Toto pojednávanie bolo odročené za účelom doplnenia dokazovania. Uznesením č. 2 C 439/00 zo dňa   8. 4. 2004   súd   pribral   do   konania   ďalšiu   znalkyňu   na   podanie   kontrolného znaleckého posudku, či choroby žalobcu spĺňali kritériá pre priznanie choroby z povolania. Znalkyňa bolo urgovaná na podanie znaleckého posudku dňa 1. 12. 2004.

Po   prevzatí   nevybavenej   agendy   zaniknutého   Okresného   súdu   v   Revúcej   dňom 1. 1. 2005 tunajším súdom boli v tejto právnej veci vykonané nasledovné úkony:

Sudkyňa urgovala výsledky vyšetrení od praktickej lekárky, ktoré mali slúžiť ako podklad na vypracovanie znaleckého posudku dňa 20. 4. 2005 ako aj 16. 5. 2005. Znalecký posudok bol podaný dňa 22. 9. 2005 a súd vytýčil termín pojednávania dňa 8. 11. 2005 na deň   29. 11. 2005.   Toto   pojednávanie   bolo   odročené   z   dôvodu   ospravedlnenia   sa zástupcu   vedľajšieho   účastníka.   Ďalší   termín   pojednávania   bol   vytýčený   na   deň 14. 12. 2005.   Na tomto   pojednávaní   bolo   rozhodnuté   medzitýmnym   rozsudkom.   Po nadobudnutí právoplatnosti medzitýmneho rozsudku dňom 4. 1. 2006 súd vyzval právneho zástupcu žalobcu na zaslanie vyjadrenia k výške uplatňovanej náhrady. Toto vyjadrenie bolo doručené súdu dňa 18. 4. 2006.

Súd vyzval žalovaného na predloženie mzdových listov výzvou zo dňa 22. 5. 2006, kedy vytýčil aj termín pojednávania na deň 8. 6. 2006. Pojednávanie zo dňa 8. 6. 2006 bolo odročené   na   neurčito   za   účelom   doplnenia   dokazovania   zistením,   v ktorom   období   bol žalobca   práceneschopný   a   či   v   tomto   období   poberal   nemocenské   dávky,   resp.   či   mal na tieto nárok a v akej výške. Ďalej súd zisťoval, či žalobcovi bolo vyplatené odstupné. Po zaslaní žiadaných dokladov bol vytýčený ďalší termín pojednávania na deň 15. 11. 2006. Toto   pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom   pribratia   do   konania   znalca   na   výpočet rozdielu medzi priemerným zárobkom navrhovateľa o opomenutým zárobkom.

Súd   svojím   uznesením   č. RA-2 C 439/00   zo   dňa   6. 12. 2006   pribral   do   konania znalkyňu   A.   L.   s   tým,   že   znalecký   posudok   je   povinná   podať   do   dvoch   mesiacov od doručenia tohto uznesenia.“

V závere vyjadrenia okresný súd uviedol „... že k prieťahom v konaní došlo jednak na   bývalom   Okresnom   súde   v   Revúcej   ako   aj   na   tunajšom   súde,   čo   bolo   spôsobené nedostatočným   personálnym   obsadením   bývalého   Okresného   súdu   v   Revúcej   ako aj Okresného súdu v Rimavskej Sobote, ktorý prevzal celú nevybavenú agendu zaniknutého Okresného súdu v Revúcej“.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   31. januára 2007   sa   právny   zástupca sťažovateľa vyjadril k stanovisku okresného súdu takto:

«Nemám vážnejšie výhrady voči tvrdeniam porušovateľa ohľadne genézy prípadu, skutočnosť,   nepopieram,   že   porušovateľ   má   pravdu   v tom,   že   s nedostatočným   počtom sudcov je problematické konať bez prieťahov, avšak si myslím, že v posudzovanej veci došlo k prieťahom aj ohľadne takých úkonov, ktoré nevybavuje sudca a stačí na jeho vykonanie či už administratívna pracovná sila alebo vyšší súdny úradník! Chcem zvýrazniť, že ja som prieťahy žiadnym spôsobom nezavinil,   navyše som súd doslova „bombardoval“ svojimi urgenciami a súd bez prieťahov nekonal ani napriek tomu, že na základe týchto skutočností prinajmenšom bolo možné tušiť, že prieťahy budú mať určite dohru.

Záverom dávam do pozornosti, že aj samotný porušovateľ uznáva, že v predmetnom konaní ako na OS v Revúcej tak aj na OS v Rimavskej Sobote bolo porušené moje základné právo   garantované   mi   čl. 48/2   Ústavy   SR,   z   ktorého   okrem   iného   vyplýva,   že   každý má právo na to, aby sa jeho vec prejednala verejne a bez zbytočných prieťahov. Toto právo na súdnu a inú právnu ochranu nečinnosťou oboch označených súdov bolo jednoznačne porušené,   nakoľko   sa   vec   neprejednala   a   ani   neprejednáva   bez   zbytočných   prieťahov. Rovnako považujem za dôležité dať do pozornosti, že porušovateľ nenamieta ani základ finančného   zadosťučinenia   ani   jeho   výšku,   teda   de   facto   v   celom   rozsahu   uznáva opodstatnenosť môjho podania - ústavnej sťažnosti.»

Prehľad úkonov okresného súdu ním vykonaných v posudzovanom konaní uvedený v písomnom   vyjadrení   okresného   súdu   sa   zhoduje   so   zisteniami   ústavného   súdu vyplývajúcimi zo súvisiaceho súdneho spisu. Pri posúdení, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, však ústavný súd prihliadol na celý obsah predloženého spisu a bral do úvahy všetky okolnosti, ktoré z neho vyplynuli.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   prijal   na   ďalšie   konanie   II. senát ústavného   súdu.   Na   základe   rozvrhu   práce   ústavného   súdu   na   rok   2007   sa   stal   sudca spravodajca   v tejto   veci   členom   IV. senátu.   Vzhľadom   na   to   vo   veci   samej   o sťažnosti sťažovateľa   rozhodoval   IV. senát   ústavného   súdu   v   zložení   uvedenom   v   záhlaví   tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantované v čl. 48   ods. 2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   postupom prvostupňového súdu v napadnutom konaní, v ktorom sťažovateľ má procesné postavenie žalobcu, došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

1. Predmetom posudzovaného   konania   pred   prvostupňovým   súdom   je   nárok sťažovateľa na náhradu straty na zárobku z dôvodu choroby z povolania. Ide o sporové konanie.   Z hľadiska   skutkovej   a   právnej   zložitosti   takého   sporu   treba   na   jednej   strane uviesť, že takéto spory sú považované za skutkovo i právne zložité, avšak všeobecné súdy majú   dostatok   skúseností   s   ich   prerokúvaním   a   rozhodovaním,   čo   vyplýva   z rozsiahlej judikatúry   k týmto   sporom,   ktorá   obsahuje   aj   podrobné   rozbory   a metodiky   postupov pri dokazovaní a najmä pri výpočtoch. Preto ústavný súd pri skúmaní zbytočných prieťahov zohľadnil do istej miery aj charakter sporu, v ktorom je sťažovateľ žalobcom. Súčasťou hodnotenia   podľa   prvého   kritéria   je   aj   povaha   veci.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti pripomína,   že   ak   v konaní   ide   o zabezpečenie   určitého   sociálneho   statusu   sťažovateľa v súvislosti   so   stratou   na   jeho   zárobku   spôsobenou   chorobou   z povolania,   potom je nevyhnutné, aby všeobecný súd uplatnil taký aktívny a starostlivý prístup k veci, ako to vyplýva práve z významu výsledku sporu pre poškodeného zamestnanca, a to bez ohľadu na to,   či   v   konaní   s   uplatneným   nárokom   bude   alebo   nebude   úspešný   (podobne aj IV. ÚS 151/04).

Po skutkovej stránke možno konštatovať, že v danom prípade ide o vec skutkovo zložitejšiu,   ktorá   si   vyžiadala   vykonanie   rozsiahlejšieho   dokazovania   (doteraz   boli vypracované   dva   znalecké   posudky   z odboru   zdravotníctvo   a tretí   znalecký   posudok z odboru ekonomika je v štádiu rozpracovania), ktoré mohlo spôsobiť predĺženie konania. Spomínaná skutková zložitosť veci však nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za včasné vyriešenie sporu (I. ÚS 15/02) a nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania, ktorá je viac ako 6 a pol roka.

2. Pri   posudzovaní   správania   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   ústavný   súd vychádzal z predloženého spisu okresného súdu, z ktorého zistil, že sťažovateľ sa zúčastnil všetkých   doteraz   uskutočnených   pojednávaní   (aj   napriek   zlému   zdravotnému   stavu) a poskytol potrebnú súčinnosť (napr. hospitalizácia v zdravotníckom zariadení za účelom vypracovania   znaleckého   posudku,   predloženie   požadovaných   listinných   dôkazov), na priebeh konania sa viackrát písomne sťažoval predsedovi okresného súdu a jeho zdĺhavý postup   opakovane   urgoval   písomnými   žiadosťami   o urýchlenie   konania   adresovanými vo veci konajúcej sudkyni. Sťažovateľ bol pri podaní žaloby zastúpený právnym zástupcom, ktorému však pre nespokojnosť s vývojom súdneho konania, ako aj z finančných dôvodov po   krátkom   čase   od   jeho   začiatku   splnomocnenie   odvolal,   ale následne   si   opätovne právneho zástupcu zvolil. Toho času sťažovateľ nie je v konaní pred súdom prvého stupňa právne zastúpený.

Sťažovateľ   v   krátkom   časovom   odstupe   po   podaní   žaloby   (na   podaní   nie   je vyznačený   deň   doručenia   okresnému   súdu)   rozšíril   žalobu „o   posudkovú   komisiu, a to MUDr. P. z (...) dôvodov: že pri žiadaní invalidného dôchodku (...) uvádza“ nepravdivé informácie. Okresný súd preto 19. septembra 2000 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na upresnenie označeného odporcu. Právny zástupca 12. októbra 2000 oznámil, že zo strany sťažovateľa   nešlo   o doplnenie   žaloby   a potvrdil   znenie   žaloby   v rozsahu,   v akom   bola pôvodne   podaná. Dňa   21.   februára   2001   sťažovateľ   zmenil   žalobný   návrh   tak,   že   sa domáhal   plnenia   z dôvodu   náhrady   škody   spôsobenej   chorobou   z   povolania,   straty na zárobku,   bolestného   a   náhrady   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia,   keď   neskôr, v podaní   doručenom   okresnému   súdu   10. apríla 2001,   oznámil,   že „bolestné   a   stratu za sťaženie spoločenského uplatnenia si (...) nateraz neuplatňuje“.

Sťažovateľ 20. júna 2001 opäť rozšíril žalobný návrh o posudkovú lekárku, o čom okresný   súd   rozhodol   31. augusta 2001   tak,   že   konanie   proti   posudkovej   lekárke MUDr. M. P.   (ďalej   len   „posudková   lekárka“)   zastavil,   proti   čomu   sa   sťažovateľ 6. septembra 2001   odvolal.   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   23. októbra 2001   napadnuté uznesenie prvostupňového   súdu   zrušil   a vrátil   mu vec na ďalšie   konanie. Okresný   súd po vrátení   spisu   vyzval   27. decembra 2001   sťažovateľa   na   doplnenie   podania,   ktorým rozšíril   okruh   žalovaných,   čo   sťažovateľ   urobil   7. januára 2002.   Dňa   13. februára 2002 sťažovateľ na informatívnom výsluchu vzal podanie voči posudkovej lekárke späť, preto okresný súd konanie voči nej zastavil.

Vychádzajúc   zo   svojej   ustálenej   judikatúry   ústavný   súd   pripomína,   že obdobie, o ktoré   sa   predĺži   konanie   v dôsledku   uplatnenia   procesných   práv   účastníka   konania, nemožno považovať za zbytočné prieťahy v danom konaní (napr. II. ÚS 41/97, I. ÚS 51/01, I. ÚS 15/02,   III. ÚS 91/02).   Zodpovednosť   v takomto   prípade   však   nemožno   spravidla pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (napr. II. ÚS 52/99, III. ÚS 127/03).

Tieto skutočnosti ústavný súd vyhodnotil tak, že aj samotný sťažovateľ (resp. jeho právny zástupca) sa svojím konaním čiastočne podieľal na doterajšej dĺžke preskúmavaného konania.

3. Pokiaľ   ide   o   postup   prvostupňového   súdu   v   posudzovanom   konaní,   prihliadal ústavný súd na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný   súd   konštatoval,   že   v   konaní   o   žalobe od   jej   podania   Okresnému   súdu Revúca do rozhodnutia ústavného súdu uplynulo viac ako 6 a pol roka. Ku dňu vydania nálezu ústavného súdu sa spis nachádza u ustanovenej súdnej znalkyne za účelom podania znaleckého posudku na výpočet náhrady za stratu na zárobku sťažovateľa z dôvodu choroby z povolania.   Okresný   súd   na   pojednávaní   uskutočnenom   14. decembra 2005,   opierajúc sa o výsledky znaleckých dokazovaní, rozhodol medzitýmnym rozsudkom tak, že základ nároku na vyplácanie straty na zárobku z dôvodu choroby z povolania za dobu od 1. augusta 1997   do   31. decembra 2003   je   daný. Týmto   rozhodnutím   prvostupňového   súdu   bol čiastočne odstránený stav právnej neistoty sťažovateľa týkajúci sa právneho základu, nie však týkajúci sa uspokojenia jeho nárokov.

Je pravdou, že doterajšiu dĺžku konania ovplyvnila aj dĺžka znaleckého dokazovania v trvaní viac ako 25 mesiacov (od 20. septembra 2002 do 14. mája 2003 a od 8. apríla 2004 do   22. septembra 2005),   ktorá   bola   negatívne   ovplyvnená   okrem   iného   aj   postupom okresného súdu (tiež nedostatočnou súčinnosťou zo strany obvodnej lekárky sťažovateľa), ktorý   uznesením   z   20. októbra 2002   uložil   súdnej   znalkyni   predložiť   znalecký   posudok do 30. novembra 2002. Okresný súd ju avšak vyzval až po uplynutí viac ako 3 a pol mesiaca (18. marca 2003) a znalecký posudok bol predložený až o ďalšie dva mesiace (14. mája 2003). Ďalšia ustanovená znalkyňa 22. apríla 2004 žiadala o predloženie súdneho spisu, ktorý jej bol zaslaný až po takmer 3 mesiacoch (30. júla 2004).

Po predložení prvého znaleckého posudku (14. mája 2003) ho okresný súd zaslal účastníkom   konania   po   takmer   3   mesiacoch   (sťažovateľovi),   resp.   po   7   mesiacoch (žalovanej),   a   medzitým   3. decembra 2003   nariadil   termín   pojednávania   na   13. január 2004.

Zo spisu okresného súdu nevyplýva, že by poučil sťažovateľa (v čase, keď už nebol právne zastúpený) o možnosti žiadať o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, hoci podľa všetkého   dospel   k   záveru,   že   takáto   pomoc   by   bola   pre   sťažovateľa   žiadúca [na informatívnom   výsluchu   uskutočnenom   25. septembra 2001   bolo   sťažovateľovi vysvetlené, že „vzhľadom na zložitosť veci a závažnosť žaloby, bolo by vhodné, keby (...) mal v tejto právnej veci práv. zástupcu, nakoľko je pravdou, že v oblasti práva som laikom a celkom   sa nevyznám“],   keď   zo   správania   sťažovateľa   usúdil,   že   bez   právnej   pomoci by bolo sťažené uplatnenie jeho základného práva na súdnu ochranu.

Ústavný   súd   na   základe   opísaného   priebehu   konania   konštatuje,   že   postup prvostupňového súdu v niektorých obdobiach konania nebol vždy efektívny a sústredený a v súvislosti   s tým   poukazuje   na svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   k zbytočným prieťahom   v súdnom   konaní   nemusí   dochádzať   len   nekonaním   príslušného   súdu,   ale   aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov súdneho konania.   „Aj   neefektívna   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty ohľadom tých práv, kvôli   ktorým   sa   sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o jeho   veci   rozhodol“ (napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 121/04, IV. ÚS 267/04). Navyše postup okresného súdu bol poznačený   aj   obdobiami   nečinnosti,   hoci   len   krátkodobými od   10. apríla 2001 do 31. augusta 2001   (takmer   5 mesiacov),   od   6. augusta 2003   do   3. decembra 2003 (4 mesiace).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nemohol považovať postup okresného súdu za efektívny   a   súladný   so   základným   právom   sťažovateľa   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov.

Aj   pri   zohľadnení   čiastočného   podielu   sťažovateľa   na   doterajšej   dĺžke   konania je zrejmé,   že   okresný   súd   sa   svojím   postupom   tiež   pričinil   o to,   že   jeho   neefektívna a nesústredená činnosť spojená s krátkodobými obdobiami nečinnosti viedla k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vychádzajúc   z   povahy   prerokovávanej   veci,   v   ktorej   sa   rieši   citlivá   otázka pracovnoprávnej zodpovednosti za škodu na zdraví, ako aj z neprijateľnej argumentácie okresného súdu, ktorý doterajšiu dobu konania zdôvodňuje množstvom nevybavených vecí (čo však nemôže ísť na ťarchu sťažovateľa), ústavný súd rozhodol, že v konaní vedenom pod sp. zn. RA 2 C 439/00 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v nedostatočnom počte sudcov na vybavovanie na súd napadnutých vecí (ako dôvodu, ktorý je príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní) ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 100/02, III. ÚS 147/02,   IV. ÚS 62/05)   nadmerné množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí   zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Podľa názoru ústavného súdu personálne problémy by mohli len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne   opatrenia.   Okresný   súd   vo   svojom   stanovisku   neuviedol   žiadne   konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Ústavný   súd   súčasne   zdôrazňuje,   že   konanie   v pracovnoprávnej   veci,   ktoré v dôsledku   postupu   okresného   súdu   trvá   (do   vydania   konečného   rozhodnutia)   na   súde prvého   stupňa tak dlho,   ako je to   v danom   prípade,   možno považovať za   nezlučiteľné s imperatívom   ustanoveným   v čl. 48   ods. 2   ústavy.   Takáto   zdĺhavosť   konania   totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do takej miery, že sa jej právo na súdnu   a inú   právnu   ochranu   stáva   iluzórnym,   a teda   ju   ohrozuje   vo   svojej   podstate (I. ÚS 66/03).

V nadväznosti   na   výrok   o porušení   označeného   základného   práva   a v záujme efektívnosti poskytovanej ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci, ktorá je ním vedená pod sp. zn. RA 2 C 439/00, bez zbytočných prieťahov.III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume 100 000 Sk, ktoré zdôvodnil okrem iného tým, že s neukončeným sporom rastie u neho „nervozita“, ktorá ma na jeho osobu o to väčší dopad, že je „občanom s ťažkým zdravotným postihnutím“, ktorý sa nemusí dožiť skončenia súdneho sporu.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   zistené   zbytočné   prieťahy   v napadnutom   konaní   a doterajšiu   dĺžku konania ústavný súd berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, najmä význam sporu pre sťažovateľa, ale aj jeho správanie v napadnutom konaní (vyhodnotené v čl. II bod 2 tohto nálezu), považuje ústavný súd sumu 20 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. L. C., ktoré si právny zástupca sťažovateľa uplatnil v sume 15 671 Sk [ako spojené veci - § 13 ods. 4 a § 11   ods. 2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)].

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri výpočte ústavný súd vychádzal z toho,   že predmetom konania pred ústavným súdom podľa   čl. 127 ústavy   sú   základné práva a slobody,   porušenie ktorých sťažovateľ namieta, a tieto v zásade nie sú oceniteľné peniazmi (napr. III. ÚS 12/06, III. ÚS 125/06). Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej   mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za I.   polrok   2005,   ktorá   bola 16 381 Sk, a za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a   podanie   sťažnosti)   vykonané   v roku   2006, a to každý úkon po 2 730 Sk a za jeden úkon právnej služby (podanie vyjadrenia) vykonaný v roku 2007 priznal sumu 2 970 Sk v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky. Spolu trovy právneho zastúpenia a režijného paušálu 2 x 164 Sk a 1 x 178 Sk (§ 16   ods. 3   vyhlášky)   boli   priznané   v celkovej   sume   8 936 Sk.   Ústavný   súd   zaviazal Kanceláriu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Kancelária ústavného súdu“) uhradiť   danú   sumu   ustanovenému   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa,   a okresnému   súdu uložil povinnosť nahradiť tieto trovy právneho zastúpenia Kancelárii ústavného súdu.Podanie právneho zástupcu doručené ústavnému súdu 30. januára 2007 nevyhodnotil ústavný   súd   vzhľadom   na jeho obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu)   ako podanie relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Ústavný súd preto vo zvyšnej časti návrhu týkajúceho sa trov konania nevyhovel.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   treba   pod   „právoplatnosťou   rozhodnutia“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2007