znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 335/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   S.   D.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   Martinom   Friedrichom,   Advokátska   kancelária,   Žriedlová   3,   Košice, vo veci namietaného porušenia jeho práv garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 5 Nt 29/2012 z 3. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Konanie o sťažnosti JUDr. S. D. z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára 2014 doručená sťažnosť JUDr. S. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom   a   uznesením   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn. 5 Nt 29/2012 z 3. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Sťažovateľ uviedol, že nepriznaním nákladov za vyhotovenie fotokópie trestného spisu zo strany okresného súdu a zároveň tým, že tieto náklady okresný súd neposúdil ako účelné, zasiahol okresný súd do práva sťažovateľovho klienta na právnu pomoc, pretože jednak preniesol tieto náklady výlučne na sťažovateľa (advokáta), no zároveň tým stanovil aj   formálnu   prekážku   výkonu   klientovho   práva   na   právnu   pomoc   a   sťažovateľovej povinnosti   kvalifikovane   túto   povinnosť   poskytnúť.   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   právo klienta   na   právnu   pomoc   bolo   vzájomne   nerozlučne   prepojené   so   sťažovateľovou povinnosťou túto právnu pomoc poskytnúť, pričom zároveň v tomto konkrétnom prípade bolo povinnosťou okresného súdu neklásť právu klienta a výkonu obhajoby sťažovateľa prekážky.

3. Zároveň sťažovateľ prejavil nesúhlas s argumentáciou okresného súdu uvedenou v napadnutom uznesení, podľa ktorej si mal zabezpečiť kópie prostredníctvom vlastného fotoaparátu. S týmto tvrdením sťažovateľ nesúhlasil z viacerých dôvodov, najmä preto, že fotografovanie   cca   1000   strán   by   zabralo   neúmerné   množstvo   času,   kúpu   fotoaparátu vhodného na vyhotovenie kópií by si nemohol uplatniť v rámci náhrady trov obhajoby, ak by aj vlastnil vhodný fotoaparát, následnou tlačou 1000 strán by mu vznikli ďalšie náklady, ktorých vynaloženie by si nemohol uplatniť v rámci náhrady trov obhajoby.

4. Sťažovateľ sa domnieva, že okresný súd napadnutým rozhodnutím nerešpektoval skutočnosť,   že   ustanovením   obhajcu   v   trestnom   konaní   dochádza   k vzniku   osobitného vzťahu, ktorý je založený autoritatívnym rozhodnutím súdu, teda opatrením vydaným na základe ustanovení Trestného poriadku.

5. Sťažovateľ uviedol, že právu na právnu pomoc však koreluje aj povinnosť štátu znášať trovy obhajoby v prípade ustanovenia obhajcu. Podľa sťažovateľa súd na rozdiel od súkromnoprávneho zmluvného vzťahu nemôže s advokátom „vyjednávať“ o podmienkach poskytovania   právnych   služieb,   súd   musí   preto   rešpektovať   ustanovenia   právnych predpisov. Je preto neprijateľné, ak súd bude klásť prekážky výkonu obhajoby tým, že bude sťažovateľovi   klásť   podmienky   (napr.   povinnosť   zaobstarať   si   na   vlastné   náklady fotoaparát,   počítačové   vybavenie   a   následnú   tlač   trestného   spisu   klienta),   ktoré   vopred sťažovateľovi neboli známe, a navyše takéto povinnosti neobsahuje žiaden právny predpis. Týmto konaním okresný súd porušil podľa sťažovateľa aj ustanovenia čl. 2 ods. 2 ústavy.

6.   Sťažovateľ   ako   činný   advokát   si   dovoľuje   upriamiť   pozornosť   aj   na   ustálenú judikatúru okresných súdov, ktoré v právoplatných uzneseniach priznali obhajcom náhradu vecných   nákladov   za   vyhotovenie   fotokópie   trestných   spisov   klientov. Bežnou   súdnou praxou podľa názoru sťažovateľa je priznávanie náhrady vecných nákladov za fotokópie spisu. Postupom okresného súdu bolo podľa vyjadrenia sťažovateľa porušené jeho základné právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   46   ústavy   tým,   že   sa   okresný   súd   bezdôvodne odchýlil   od   doterajšej   judikatúry,   ale aj tým,   že zasiahol do   základných   práv   a slobôd sťažovateľa uvedených v sťažnosti.

7. Sťažovateľ sa domnieva, že okresný súd zasiahol do jeho práva vlastniť majetok tým, že mu nepriznal náhradu za vyhotovenie fotokópie trestného spisu jeho klienta. Ide pritom   o   výdavky,   ktoré   by   sťažovateľ   nebol   inak   vynaložil,   pričom   výdavky   za vyhotovenie   fotokópie   trestného   spisu   klienta   uhradil   výlučne z vlastných   prostriedkov. Z uznesenia okresného súdu vyplýva aj tá skutočnosť, že obhajca v žiadnom prípade nemá nárok na náhradu nákladov spojených s vyhotovením fotokópie trestného spisu, pretože buď má advokát študovať spis v informačnej kancelárii súdu, alebo si ho nafotiť digitálnym fotoaparátom a tlačiť na vlastné náklady. Prístup, ktorý zvolil okresný súd pri posudzovaní náhrady prostriedkov vynaložených sťažovateľom, preto sťažovateľ považuje za zásah do jeho práva vlastniť majetok, pre ktorý neexistuje žiaden zákonný základ.

8. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho práva garantované čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu boli porušené, ďalej aby ústavný súd napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a aby priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

9.   Sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu   19.   mája   2014   podanie   označené   ako „späťvzatie   sťažnosti“,   v ktorom   oznámil,   že   svoju   sťažnosť doručenú   ústavnému   súdu 29. januára 2014, ktorou namieta porušenie práv garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Nt 29/2012 z 3. decembra 2013, berie späť v plnom rozsahu a navrhol, aby ústavný súd v súlade s § 54 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) konanie zastavil.

III.

10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   54   zákona   o ústavnom   súde ak   sťažovateľ   vezme   svoju   sťažnosť   späť, ústavný súd konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak ústavný súd rozhodne, že späťvzatie sa nepripúšťa, najmä ak sťažnosť smeruje proti takému právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu, ktoré mimoriadne závažným spôsobom porušujú základné práva alebo slobody sťažovateľa.

IV.

11.   Z   citovaného   ustanovenia   §   54   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   zákon o ústavnom   súde   ponecháva   ústavnému   súdu   možnosť   o.   i.   rozhodnúť,   že   záujem   na ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa je dôležitejší než rozhodnutie sťažovateľa vziať svoju sťažnosť späť (porov. II. ÚS 38/96, II. ÚS 256/2013), a teda rozhodnúť, že späťvzatie   sťažnosti   sa   nepripúšťa.   Ústavný   súd   sa   vo   svojej   judikatúre   prihlásil k materiálnemu chápaniu ochrany základných práv a slobôd, a tak ústavný súd musí pri prerokovávaní   späťvzatia   sťažnosti   a rozhodovaní   o   zastavení   konania   skúmať,   či zastavením   konania   v   dôsledku   späťvzatia   sťažnosti   nebudú   mimoriadne   závažným spôsobom porušené základné práva a slobody sťažovateľa.

12. V danom prípade ústavný súd dospel k záveru, že v dôsledku späťvzatia sťažnosti nebudú mimoriadne závažným spôsobom porušené základné práva a slobody sťažovateľa a že nie sú dôvody na to, aby rozhodol, že späťvzatie sa nepripúšťa. Vychádzal pritom aj zo skutočnosti, že k späťvzatiu sťažnosti došlo ešte pred rozhodnutím ústavného súdu o jej prijatí na ďalšie konanie podľa § 25 zákona o ústavnom súde, a aj preto akceptoval prejav vôle sťažovateľa.

13. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014