SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 335/2013-51
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Kašuba spol. s r. o.,Horná 41, Banská Bystrica, za ktorú koná advokát a konateľ JUDr. Roman Kašuba, vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 7 Sžso 87/2011 z 13. decembra 2012 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 7 Sžso 87/2011 z 13. decembra 2012 p o r u š e n é n e b o l i.
2. Úhradu trov konania ⬛⬛⬛⬛ n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola faxom11. apríla 2013 a poštou 15. apríla 2012 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jehozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníkov konania podľa čl. 48 ods. 2ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžso 87/2011 z 13. decembra 2012, ktoroužiadal vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu garantované v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov konania garantované v článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na prerokovanie veci v prítomnosti účastníkov konania garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.12.2012 č. k. 7Sžso/87/2011 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.12.2012 č. k. 7Sžso/87/2011 v celom rozsahu zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“
Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 335/2013-14 z 19. júna 2013 prijal na ďalšiekonanie sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, a v prevyšujúcej časti sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, jej príloh a zo spisu Krajského súdu v BanskejBystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 S 32/2009, sťažovateľ sa žalobou doručenoukrajskému súdu 6. apríla 2009 domáhal proti Sociálnej poisťovni ako žalovanej (ďalej len„žalovaná“) preskúmania zákonnosti rozhodnutia pobočky žalovanej vo Zvolene (ďalej len„pobočka žalovanej“) č. 7010-205-08-SZČO-3 z 28. augusta 2008 a rozhodnutia ústrediažalovanej č. 322-6214-GC-04/2008 z 15. januára 2009.
Pobočka žalovanej rozhodnutím č. 7010-205-08-SZČO-3 z 28. augusta 2008 vo vecizániku povinného nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia samostatne zárobkovočinnej osoby podľa § 178 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnompoistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) rozhodla, žesťažovateľovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe povinné nemocenské poisteniea povinné dôchodkové poistenie 30. júna 2008 nezaniklo. Pobočka žalovanej vo vecirozhodovala po tom, čo jej sťažovateľ doručil 8. júla 2008 registračný list fyzickej osoby –odhlášku z povinnej účasti na nemocenskom a dôchodkovom poistení k 30. júnu 2008. Akodôvod odhlásenia predložil sťažovateľ 14. júla 2008 potvrdenie Slovenskej advokátskejkomory o zániku oprávnenia vykonávať advokáciu ako fyzická osoba od 1. júla 2008,v ktorom bolo uvedené, že od 1. júla 2008 je sťažovateľ oprávnený poskytovať právneslužby len v mene spoločnosti Advokátska kancelária ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„spoločnosť“). Ako zistila pobočka žalovanej podľa údajov na výpise z daňového priznaniasťažovateľa doručeného 30. júna 2008, sťažovateľ mal za rok 2007 príjem z podnikaniaa inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiacis podnikaním a inou samostatnou zárobkovou činnosťou v bližšie v rozhodnutí neuvedenejvýške. V odôvodnení rozhodnutia pobočka žalovaného poukázala na ustanovenie § 21ods. 1 až 4 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého povinné nemocenské poisteniea povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júlakalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikaniaa z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiacis podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobokvymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 10, a zaniká 30. júna kalendárneho rokanasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a inej samostatnezárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inousamostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základuuvedeného v § 138 ods. 10. Pobočka žalovanej mala za preukázané, že sťažovateľov príjemza rok 2007 túto hranicu prevýšil. Ďalej pobočka žalovanej skonštatovala s poukazomna § 2 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o advokácii“), podľa ktorého advokátom je ten, kto je zapísanýv zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou, že advokát zapísanýdo zoznamu advokátov nadobúda na účely sociálneho poistenia postavenie samostatnezárobkovej činnej osoby. Ustanovenie § 12 zákona o advokácii upravuje spôsob a formuvýkonu advokácie, na základe ktorého advokát môže vykonávať advokáciu samostatnea (okrem iného) aj ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným. Podľa názoru pobočkyžalovanej výkon advokácie podľa § 12 zákona o advokácii je len formou výkonu advokáciea zmenou formy jej výkonu nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnejosoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení a ani povinné nemocenské a povinnédôchodkové postenie podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení, pretožeadvokátovi nezaniká oprávnenie na výkon činnosti. Zmena formy výkonu advokácie jevo vzťahu k postaveniu advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa zákonao sociálnom poistení právne bezvýznamná. Pobočka žalovanej preto rozhodla, žesťažovateľovi povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie ako samostatnezárobkovo činnej osobe k 30. júnu 2008 nezaniklo.
Proti tomu rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom uviedol, že advokáciuvykonával samostatne od 1. januára 2002 do 30. júna 2008 a od 1. júla 2008 vykonávaadvokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným. Poukázal na potvrdenie vydanéSlovenskou advokátskou komorou č. 7/2008-JUDr. Pp/Ma z 1. júla 2008 (ďalej len„potvrdenie komory“) o zániku oprávnenia vykonávať advokáciu ako fyzická osoba,z ktorého vyplýva, že od 1. júla 2008 je oprávnený poskytovať právne služby len v menea na účet spoločnosti, ktorá je zapísaná v zozname spoločností s ručením obmedzenýmvedenom Slovenskou advokátskou komorou. Sťažovateľ argumentoval tým, že ako fyzickáosoba od 1. júla 2008 nie je oprávnený právne služby poskytovať, a preto nie je samostatnezárobkovo činnou osobou. Tou je v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poisteníiba fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitnéhopredpisu. Sťažovateľ takéto oprávnenie od 1. júla 2008 nemá. Právne služby sťažovateľ od 1.júla 2008 neposkytuje a nemá ani žiaden príjem z podnikania a samostatnej zárobkovejčinnosti. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení povinné nemocenské apovinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c)zákona o sociálnom poistení zaniká dňom zániku tohto oprávnenia. Z tohto dôvodu k 30.júnu 2008 zaniklo sťažovateľovo postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby a s ním ijeho povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie. Sťažovateľ poukázal i na to, žeDaňovému úradu Zvolen a Všeobecnej zdravotnej poisťovni oznámil ukončenie podnikaniak 30. júnu 2008 a vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni sa zaregistroval od 1. júla 2008 bezakýchkoľvek problémov ako platiteľ definovaný v § 11 ods. 2 zákona č. 580/2004 Z. z.o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctvea o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení zákona č. 718/2004 Z. z.) v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“). Pritom definíciasamostatne zárobkovo činnej osoby pre oblasť zdravotného postenia podľa § 11 ods. 4písm. c) zákona o zdravotnom poistení je zhodná s jej definíciou pre oblasť povinnéhonemocenského a povinného dôchodkového poistenia podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnompoistení. Podľa názoru sťažovateľa preto pobočka žalovanej pochybila, ak dospela k záveru,že byť zapísaný v zozname advokátov znamená mať aj oprávnenie na vykonávanie činnostipodľa zákona o advokácii.
Ústredie žalovanej rozhodnutím č. 322-6214-GC-04/2008 z 15. januára 2009rozhodnutie pobočky č. 7010-205-08-SZČO-3 z 28. augusta 2008 potvrdilo. Ústrediežalovanej považovalo rozhodnutie pobočky za správne a v súlade so zákonom.V odôvodnení svojho rozhodnutia ústredie žalovanej zopakovalo dôvody rozhodnutiapobočky a ďalej uviedlo, že povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie v prípadesťažovateľa môže zaniknúť podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení po zmene formyvýkonu advokácie pre pokles jeho príjmov z podnikania a z inej samostatnej zárobkovejčinnosti podľa osobitného predpisu alebo výnosov súvisiacich s podnikaním a s inousamostatnou zárobkovou činnosťou pod 12-násobok vymeriavacieho základu uvedenéhov § 138 ods. 9 zákona o sociálnom poistení.
Následne pobočka žalovanej vyzvala sťažovateľa ako samostatne zárobkovo činnúosobu výzvami č. 7012-2520006009-GC23/09 a č. 7012-2520006109-GC23/09zo 16. marca 2009 na zaplatenie neodvedeného poistného na nemocenské poistenie,poistného na starobné poistenie, príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, poistnéhona invalidné poistenie a poistného do rezervného fondu solidarity za mesiace júl 2008 aždecember 2008 spolu v sume 3 579,45 € a za mesiace január 2009 až február 2009 spoluv sume 1 625,80 €.
Sťažovateľ žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia pobočky žalovanej č. 7010-205-08-SZČO-3 z 28. augusta 2008 a rozhodnutia ústredia žalovanej č. 322-6214-GC-04/2008 z 15. januára 2009 doručenú krajskému súdu 6. apríla 2009 odôvodnil tým, žev rozhodnutiach žalovanej je vec nesprávne posúdená z dôvodov uvedených sťažovateľomuž v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovanej; zistenie skutkového stavu,z ktorého rozhodnutia vychádzajú, je v rozpore s obsahom spisov, pretože správne orgánynevzali do úvahy obsah potvrdenia komory, a rozhodnutia žalovanej sú nepreskúmateľnépre nedostatok dôvodov, pretože sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s argumentáciousťažovateľa a ním predloženými listinami. Poukázal i na to, že zakladateľská listinaspoločnosti z 23. júna 2008 nepripúšťa výkon advokácie sťažovateľom samostatne.
Sťažovateľ podaním doručeným krajskému súdu 17. júna 2009 navrhol, abydo konania vstúpila ako vedľajší účastník Slovenská advokátska komora, a navrhol, abykrajský súd vyžiadal stanovisko Daňového úradu Zvolen o tom, či sťažovateľ je alebo nie jeod 1. júla 2008 registrovaný ako daňový subjekt oprávnený na podnikanie.
Sťažovateľ v podaní doručenom krajskému súdu 29. septembra 2009 poukázal na to,že medzičasom došlo k novelizácii zákona o advokácii (zákon č. 304/2009 Z. z. účinnýod 1. januára 2010) tak, že podľa § 71 ods. 2 písm. k) predsedníctvo Slovenskej advokátskejkomory vydáva záväzné potvrdenie o forme výkonu advokácie podľa § 12 a o skutočnosti,či advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa osobitného predpisu,a predložil nové potvrdenie Slovenskej advokátskej komory z 21. septembra 2009č. 7/2009-JUDr. De/Ma, v ktorom je uvedené, že sťažovateľ od 1. júla 2008 nie jesamostatne zárobkovo činnou osobou podľa zákona o sociálnom poistení. Sťažovateľpredložil krajskému súdu aj potvrdenie Daňového úradu Zvolen č. 685/230/33658/2009z 12. júna 2009, podľa ktorého nie je registrovaný ako daňový subjekt oprávnenýna podnikanie, a oznámenie poistenca/platiteľa poistného Všeobecnej zdravotnej poisťovnič. 7504268288 z 8. júla 2008, z ktorého vyplýva, že Všeobecná zdravotná poisťovňa honeregistruje ako samostatne zárobkovo činnú osobu.
Krajský súd rozsudkom č. k. 23 S 32/2009-89 z 21. októbra 2009 obe rozhodnutiažalovanej podľa § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil [po tom, čopoukázal na znenie § 12 ods. 1 a § 15 ods. 2 zákona advokácii a § 5 písm. c) a d) zákonao sociálnom poistení] tým, že neobstojí názor žalovanej, podľa ktorého žalovaná „považuje zmocnenie §-u 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení označujúceho za samostatne zárobkovo činné osoby i všetky ďalšie osoby, ktoré majú oprávnenie na vykonávanie činností podľa osobitného predpisu (zákon o advokácii), ktoré sú vymenované v § 12 ods. 1 písm. a/ - e/ zákona o advokácii. Takémuto záveru odporuje zákonné ustanovenie § 5 písm. d/ zákona o sociálnom poistení, pretože toto ustanovenie osobitne vymenováva za samostatne zárobkovo činné osoby aj spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti alebo komplementárov komanditnej spoločnosti. Z uvedeného možno vyvodiť, že pre účely zákona o sociálnom poistení možno za samostatne zárobkovo činné osoby z hľadiska zákona o advokácii považovať tých advokátov, ktorí vykonávajú advokáciu samostatne alebo v združení spolu s inými advokátmi a ďalej spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti a komplementárov komanditnej spoločnosti, ale nie konateľov spoločnosti s ručením obmedzeným, pokiaľ títo sú zároveň advokátmi podľa zákona o advokácii. Ustanovenie § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení sa teda nevzťahuje na všetky formy výkonu advokácie tak, ako tieto vymenováva ust. § 12 ods. 1 zákona o advokácii. Ak by platilo, bolo by nelogické a nadbytočným by sa javilo ustanovenie § 5 písm. d/, ktoré osobitne vymenováva spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti alebo komplementárov komanditnej spoločnosti. Preto potom krajský súd dospel k záveru, že nie je možné považovať zmenu formy výkonu advokácie za podstatnú len na samotný výkon advokácie, prípadne pre účely niektorých daňových zákonov. Táto zmena výkonu formy advokácie má v tomto zmysle vplyv i na posúdenie advokáta, či vystupuje ako samostatne zárobkovo činná osoba alebo nie v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Na základe toho potom nemohol sa krajský súd stotožniť s právnym záverom napadnutého rozhodnutia a toto ako nezákonné zrušil, pretože vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.“.
Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná a navrhla odvolaciemu súdurozsudok zmeniť tak, že žaloba sťažovateľa sa zamieta. Sťažovateľ podal odvolanieproti výroku o trovách konania.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Sžso 5/2010 z 25. marca 2010 rozsudok krajskéhosúdu č. k. 23 S 32/2009-89 z 21. októbra 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konaniea rozhodnutie. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa najvyšší súd stotožnil s obsahomrozhodnutí žalovanej a zaujal tento právny názor: „Podľa názoru odvolacieho súdu existencia oprávnenia advokáta na vykonávanie advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým nebol advokát vyčiarknutý z takéhoto zoznamu má za následok, že musí byť považovaný za SZČO pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b/ a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b/ a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení. Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona o advokácii, ktorý upravuje formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie tejto činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora. A práve vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť. Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti môžu vykonávať advokáciu ako konatelia s. r. o. a účasť advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu oprávnení advokáta na poskytovanie advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti, a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.“ Vo vzťahu k rozsudku krajského súdunajvyšší súd konštatoval, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav,ale v rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho názoru. Nesprávne posúdil zánikpoistenia SZČO, keď odhlášku žalobcu z povinného nemocenského a povinnéhodôchodkového poistenia z dôvodu ukončenia samostatnej zárobkovej činnosti od 1. júla2008 považoval za právne účinnú. Najvyšší súd ďalej uviedol: „Advokát aj ako konateľ spol. s. r o. poskytujúcej právne služby, zapísanej v zozname vedenom Slovenskou advokátskou komorou, je naďalej podľa § 15 zákona o advokácii oprávnený poskytovať právne služby samostatne, aj keď nositeľom tohto oprávnenia je v danom prípade spol. s r. o. Táto spoločnosť ako právnická soba s vlastnou právnou subjektivitou, za ktorú koná advokát ako konateľ, ktorý je naďalej nositeľom oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb a disponuje tiež oprávnením na vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení. Aj za takýchto okolností advokát, ktorý za spoločnosť koná je naďalej zapísaný v Zozname advokátov nestráca svoju spôsobilosť konať samostatne, a to ani v prípade, keby sa tohto práva vzdal v prospech spoločnosti, akou je advokátska kancelária s r. o. Aj v tejto spoločnosti totiž jeho oprávnenie zastupovať spoločnosť ako konateľ, nemá za následok vyškrtnutie advokáta zo zoznamu advokátov. Navyše v zákone o sociálnom postení naďalej zostáva zachovaná povinnosť advokáta platiť poistné ako samostatne zárobkovo činnej osobe, a to po celý čas, v ktorom je advokátom. Miesto výkonu advokátskej činnosti na tejto skutočnosti nemôže mať za následok zánik advokátskeho oprávnenia.“
Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 5/2010 z 25. marca 2010 podalsťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu, ktorou sa domáhal konštatovania porušenia základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6ods. 1 dohovoru týmto rozsudkom a jeho zrušenia. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS278/2010-10 zo 7. septembra 2010 sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol s poukazomna to, že smerovala proti zrušujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, a teda vsťažovateľovej veci dosiaľ nebolo vyhlásené konečné rozhodnutie.
Krajský súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 23 S 32/2009-195z 10. júna 2011 tak, že obe rozhodnutia žalovanej podľa § 250j ods. 2 OSP zrušil a vec vrátilžalovanej na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ženajvyšší súd v uznesení sp. zn. 7 Sžso 5/2010 z 25. marca 2010 nezaujal stanoviskok právnej argumentácii krajského súdu v rozsudku č. k. 23 S 32/2009-89 z 21. októbra 2009,pokiaľ ide o aplikáciu § 5 písm. c) a d) zákona o sociálnom poistení, a poukázal i narozdielnu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, pokiaľ ide o posúdenie následkov zmenyformy výkonu advokácie pre oblasť sociálneho poistenia (na jednej strane napríkladrozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžso 37/2009, na strane druhej napr. rozhodnutie sp.zn. 1 Sžso 7/2009). Krajský súd uviedol, že v tejto situácii (do prípadného zjednoteniaodlišných názorov najvyššieho súdu) má právo zotrvať na svojom právnom názore, ktorý jeobdobný, ako bol vyslovený najvyšším súdom v rozhodnutí sp. zn. 1 Sžso 7/2009, osobitnetento jeho právny názor vyjadrený v jeho skoršom rozhodnutí nebol v celosti a svojejúplnosti právne zhodnotený najvyšším súdom v jeho zrušujúcom rozhodnutí. Krajský súdďalej uviedol, že sťažovateľa nepovažoval za samostatne zárobkovo činnú osobu okremdôvodov uvedených už v jeho skoršom rozhodnutí aj s poukazom na § 15 ods. 2 zákonao advokácii, podľa ktorého advokáti vykonávajú advokáciu v mene a na účet spoločnosti, akvýkon advokácie v mene a na účet spoločnosti nepripúšťajú v jednotlivých prípadochosobitné predpisy, advokáciu vykonávajú vo vlastnom mene a na účet spoločnosti:„Z uvedeného vyplýva, že by bolo možné dôvodne oponovať tézam vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí NS SR o tom, že advokát ako konateľ spoločnosti poskytujúci advokátske služby, zapísaný v zozname vedenom slovenskou advokátskou komorou je naďalej podľa § 15 Zák. o advokácii oprávnený poskytovať právne služby samostatne, aj keď nositeľom tohto oprávnenia je v danom prípade spoločnosť s r. o. Podľa názoru krajského súdu toto ustanovenie možno chápať jednoznačne tak, že v zásade advokát ako konateľ spoločnosti s r. o. vykonáva advokáciu len v mene a na účet spoločnosti a len tam, kde ho obmedzujú príslušné procesné poriadky (Občiansky súdny poriadok alebo Trestný poriadok) môže advokáciu vykonávať vo vlastnom mene a na účet spoločnosti. Táto konštrukcia ust. § 15 ods. 2 Zák. o advokácii spolu s § 5 Zák. o advokácii, § 5 písm. d/ Zák. o soc. poistení podľa názoru krajského súdu jednoznačne vyčleňuje advokátov ako konateľov spoločnosti s ručením obmedzeným z postavenia samostatne zárobkovo činných osôb a to, že takáto osoba je advokátom zapísaným v zozname advokátov, nie je rozhodujúce, pretože podľa § 12 ods. 5 Zák. o advokácii splnomocneným zástupcom (konateľom) spoločnosti s r.o. môže byť iba advokát.“
Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná.
Dňa 6. decembra 2012 bol oznámený termín verejného vyhlásenia rozsudkunajvyššieho súdu (13. decembra 2012 o 10.00 h) vyvesením na úradnej tabuli najvyššiehosúdu a uverejnením na jeho internetovej stránke (č. l. 218 spisu).
Sťažovateľ faxom doručeným najvyššiemu súdu 13. decembra 2012 o 09.11 h(č. l. 226) a mailom doručeným najvyššiemu súdu 13. decembra 2012 o 09.25 h(č. l. 219 spisu) s uvedením, že žiada toto podanie založiť do spisu v rovnaký deňdo 10.00 h, pretože na tento čas je nariadený termín verejného vyhlásenia rozsudku vo veci,predložil najvyššiemu súdu svoje vyjadrenie k odvolaniu žalovanej, návrh na prerušeniekonania a „žiadosť o odročenie pojednávania“ nariadeného na 13. december 2012o 10.00 h. Rovnaké podanie doručil sťažovateľ poštou do podateľne najvyššieho súdu14. decembra 2012. V tomto podaní poukázal na znenie § 293bp ods. 1 zákona o sociálnompoistení a jeho zmenu s účinnosťou od 1. januára 2011. Návrh na prerušenie konaniaodôvodnil sťažovateľ tým, že na Okresnom súde Zvolen podal 13. decembra 2012 žalobuproti rovnakej žalovanej o určenie, že potvrdenie Slovenskej advokátskej komory vydané21. septembra 2009 č. 7/2009-JUDr.De/Ma je pre žalovanú záväzné a že sťažovateľ nie jesamostatne zárobkovo činnou osobou. Okresný súd Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn.12 C 362/2012 teda rieši otázku, ktorá má význam pre rozhodnutie najvyššieho súdu,a z tohto dôvodu je namieste konanie pred najvyšším súdom prerušiť do právoplatnéhoskončenia konania pred Okresným súdom Zvolen.
Na verejnom vyhlásení rozsudku najvyšším súdom 13. decembra 2012 sa nezúčastnilsťažovateľ ani žalovaná (č. l. 224 spisu).
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 Sžso 87/2011 z 13. decembra 2012 rozsudokkrajského súdu č. k. 23 S 32/2009-195 z 10. júna 2011 zmenil tak, že žalobu zamietol. Svojerozhodnutie odôvodnil takto:
„Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že existencia oprávnenia advokáta na vykonávanie advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu, má za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b/ a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení.
Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona o advokácii, ktorý upravuje formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie slovenská advokátska komora. A práve vymedzenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.
Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným a účasť advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje aj na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý už v obdobnej veci vyslovil, že predmetný výklad najvyšším súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 508/2010-15).
V súvislosti so žalobcom uvádzanými potvrdeniami Slovenskej advokátskej komory, najvyšší súd poznamenáva, že uvedené dôkazy sú jedným z podkladov rozhodnutia, pričom Slovenská advokátska komora, nie je oprávnená poskytovať záväzný výklad ustanovení zákona o sociálnom postení voči tretím osobám, pretože už z jej povahy ako samosprávnej stavovskej organizácie vyplýva, že môže upravovať a riadiť vzťahy len dovnútra, teda vo vzťahu k advokátom, ktorých združuje, a nie vo vzťahu k iným orgánom verejnej správy. Ďalej treba poukázať na skutočnosť, že v uvedenej veci je aj názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zjednotený, lebo rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. júla 2011, sp. zn. 7 Sžso 27/2010, v ktorom bol vyslovený rovnaký právny názor v obdobnej veci, bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2012, pod č. 66.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ešte poznamenáva, že rozhodnutie o žalobe, ktorú podal žalobca 13. decembra 2012 na Okresnom súde vo Zvolene nemá vplyv na posúdenie dôvodnosti žaloby v tejto veci, a preto dôvod na prerušenie konania neexistoval. Navyše pre poučenie žalobcu treba uviesť, že v konaní, vedenom na Okresnom súde vo Zvolene sa nemôže domáhať určenia, že nie je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa zákona o sociálnom poistení lebo mu zaniklo oprávnenie vykonávať advokáciu samostatne. Okresný súd, ktorý vo všeobecnom súdnictve koná a rozhoduje o sporoch v oblasti práva súkromného, nie je na takéto konanie oprávnený. Posúdenie, či žalobca je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa zákona o sociálnom poistení patrí do právomoci orgánu verejnej správy (ktorým je v danej veci žalovaná) a správnosť jej záverov o tejto otázke je opravený skúmať výlučne len súd podľa V. časti OSP v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy. Na rozhodovanie o určenie neplatnosti vzťahu (resp. posúdenie zákonnosti jeho existencie) z oblasti práva verejného (ktorým je aj posúdenie otázky, či advokát, ktorému nezaniklo oprávnene vykonávať advokáciu, je pre účely zákona o sociálnom poistení samostatne zárobkovo činnou osobou) okresný súd nie je vecne príslušný. Práve o posúdení otázky, či advokát, ktorému oprávnenie vykonávať advokáciu nezaniklo už rozhodol súd v tomto konaní. Právo advokáta vykonávať advokáciu akoukoľvek formou podnikania, tým nie je dotknuté.
Vzhľadom na uvedené dôvody odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 10. júna 2011, č. k. 23 S 32/2009 – 195, podľa § 220 zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol.“
Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 87/2011 z 13. decembra 2012 nadobudolprávoplatnosť 11. februára 2013.
Sťažnosť doručenú ústavnému sudu na porušenie základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovorurozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 87/2011 z 13. decembra 2012 sťažovateľodôvodnil tým, že rozsudok najvyššieho súdu považuje za neodôvodnený, arbitrárny,nepresvedčivý, nezákonný, nespravodlivý a z ústavného hľadiska neudržateľný. Najvyššísúd sa dostatočne nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, ktorá bola pre vecrozhodujúca, nevzal ju na vedomie, akoby ani neexistovala. Najvyšší súd nijako nereagovalna existenciu potvrdenia Daňového úradu Zvolen z 12. júna 2009 (že sťažovateľ nie jeod 1. júla 2008 registrovaný ako daňový subjekt oprávnený na podnikanie), na čl. VII ods. 3zakladateľskej listiny spoločnosti z 23. júna 2008 (podľa ktorého sťažovateľ nemôževykonávať advokáciu samostatne), na potvrdením preukázaný postup Všeobecnej zdravotnejpoisťovne voči sťažovateľovi (ktorá ho neregistruje ako samostatne zárobkovo činnú osobu,hoci je jej definícia rovnaká pre účely sociálneho i zdravotného poistenia), na postup Úradupre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou pri vydávaní platobného výmeru č. PV601/02836/2010 z 31. mája 2010 (ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť akoplatiteľovi podľa § 11 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení). Najvyšší súd sa nevysporiadals argumentáciou sťažovateľa o rovnakom znení zákonnej definície samostatne zárobkovočinnej osoby na účely zdravotného a sociálneho poistenia a ani s argumentácioupoukazujúcou na novelizáciu zákona o sociálnom poistení s účinnosťou od 1. januára 2011(§ 5 a § 293bp ods. 1 zákona o sociálnom poistení). Ďalej sťažovateľ poukázal na to, ženajvyšší súd sa nedostatočne vysporiadal s existenciou potvrdenia Slovenskej advokátskejkomory č. 7/2009-JUDr. De/Ma z 21. septembra 2009 a jeho záväzným charakterom podľa§ 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii. Sťažovateľ nesúhlasí ani so záverom najvyššiehosúdu, ktorý konštatuje, že jeho rozhodovacia prax v obdobných veciach bola zjednotená ibapreto, že v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdovSlovenskej republiky bolo uverejnené rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 27/2010z 1. júla 2011 (R 66/2012), navyše vec sťažovateľa je odlišná. Najvyšší súd bol povinnývysporiadať sa vo svojom rozhodnutí aj s dôvodmi rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžso 7/2009 z 30. marca 2010, v ktorom dospel k odlišnému záveru. Iba uverejnenímrozhodnutia najvyššieho súdu v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky arozhodnutí súdov Slovenskej republiky nedochádza k zjednoteniu výkladu zákona – k tomumôže dôjsť až prijatím stanoviska k zjednocovaniu výkladu zákonov postupom podľa čl. 20bod 14 Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uverejneného podč. 291/2006 Z. z.). Najvyšší súd ďalej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, žesťažovateľ sa k odvolaniu žalovanej nevyjadril, hoci tak urobil (hodinu pred vyhlásenímrozhodnutia vo veci) a zároveň navrhol konanie prerušiť do skončenia konania začatéhosťažovateľom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 12 C 362/2012 a pojednávanienajvyššieho súdu nariadené na 13. december 2012 odročiť. Najvyšší súd o sťažovateľovomnávrhu na prerušenie konania nerozhodol a napriek jeho žiadosti o odročenie pojednávaniavyhlásil v rovnaký deň i rozhodnutie.
Najvyšší súd sa na výzvu ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podanímč. k. KP 3/2013-47 doručeným ústavnému súdu 16. júla 2014. Navrhol, aby ústavný súdsťažnosti nevyhovel. Vo vyjadrení uviedol: «Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. marca 2010, sp. zn. 7Sžso/5/2010, bol rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. októbra 2009, č. k. 23S/32/2009-89 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie. V odôvodnení uvedeného zrušujúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol jasne vyjadrený právny názor ohľadom právneho statusu advokáta vykonávajúceho advokáciu formou advokátskej spoločnosti s ručením obmedzeným a jeho vzťahu k úprave postavenia advokáta podľa zákona o sociálnom poistení a krajský súd bol v zmysle § 226 OSP viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zdôraznil, že existencia oprávnenia advokáta na vykonávanie advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu, má za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení. Ďalej najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že uvedenú skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona o advokácii, ktorý upravuje formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora. A práve vymedzenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť. Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným a účasť advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti, a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.
Najvyšší súd v odôvodnení tiež poukázal aj na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý už v obdobnej veci vyslovil, že „predmetný právny výklad najvyšším súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v či 6 ods. 1 Dohovoru“ (II.ÚS 508/2010-15). Najvyšší súd sa tiež vysporiadal s uvádzanými potvrdeniami Slovenskej advokátskej komory, ku ktorým poznamenal, že uvedené dôkazy sú jedným z podkladov rozhodnutia, pričom Slovenská advokátska komora nie je oprávnená poskytovať záväzný výklad ustanovení zákona o sociálnom poistení voči tretím osobám, pretože už z jej povahy ako samosprávnej stavovskej organizácie vyplýva, že môže upravovať a riadiť vzťahy len dovnútra, teda vo vzťahu k advokátom, ktorých združuje, a nie vo vzťahu k iným orgánom verejnej správy.
K predmetnému potvrdeniu Slovenskej advokátskej komory je navyše potrebné uviesť, že bolo vydané až dňa 21. septembra 2009 a preskúmavané rozhodnutie Sociálnej poisťovne bolo vydané 15. januára 2009, teda osem mesiacov pred vydaním potvrdenia Slovenskej advokátskej komory. Podľa § 250i ods. 1 prvej vety OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Na uvedené potvrdenie preto správne súdy vôbec nemohli prihliadať, hoci z dôvodu úplnosti najvyšší súd vyjadril svoj právny názor aj na predmetné potvrdenie. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia tiež uviedol, že v uvedenej veci je právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republike zjednotený, lebo rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republike z 1. júla 2011, sp. zn. 7Sžso/27/2010, v ktorom bol vyslovený rovnaký právny názor v obdobnej veci, bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2012, pod č. 66.
Z týchto skutočností vyplýva, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je náležité a presvedčivo odôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ako je uvedené vyššie, najvyšší súd svoj právny názor explicitne vyjadril a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.
Pokiaľ sťažovateľ nesúhlasil so záverom najvyššieho súdu, že rozhodovacia prax Najvyššieho súdu v obdobných veciach bola zjednotená uverejnením rozhodnutia najvyššieho súdu z 1. júla 2011, sp. zn. 7 Sžso 27/2010, treba poukázať na ustanovenie § 20 ods. 1 písm. d/ zákona č. 757/2004 Z. z. osudoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) podľa ktorého kolégium najvyššieho súdu najmä prerokúva a schvaľuje návrhy rozhodnutí na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Pričom práve Zbierka stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky je v zmysle § 8 zákona o súdoch jedným z prostriedkov, ktorými najvyšší súd dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Takto tomu bolo aj v danom prípade a správne kolégium schválilo rozhodnutie z 1. júla 2011, sp. zn. 7 Sžso 27/2010 na uverejnenie v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Rovnako treba dať do pozornosti, že to, aby advokáti zapísaní do zoznamu advokátov neboli považovaní za samostatne zárobkovo činné osoby pre účely zákona o sociálnom poistení, nebolo možné docieliť zmenou zákona o advokácii, ale jedine zmenou zákona o sociálnom poistení.
Najvyšší súd si tiež dovoľuje poukázať aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 25. novembra 2010, sp. zn. II. ÚS 508/2010-15, ktorým bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľky, týkajúca sa obdobnej veci. Sťažovateľka mala obdobné námietky ako v tomto prípade sťažovateľ, pričom podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky najvyšší súd jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu nevyhovel. Ústavný súd skonštatoval, že „predmetný postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Najvyšší súd teda v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojim vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru najvyššieho súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.“
Okrem uvedeného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 25. novembra 2010, sp. zn. II. ÚS 508/2010-15, Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti Ústavnému súdu aj ďalšie rozhodnutia v obdobných veciach (skutkovo aj právne rovnakých), a to rozhodnutie z 8. februára 2012, č. k. I. ÚS 64/2012-17, rozhodnutie z 29. februára 2012, č. k. I. ÚS 93/2012-14 a rozhodnutie zo 7. septembra 2010, č. k. I. ÚS 290/2010-8, ktorými boli ústavné sťažnosti odmietnuté ako zjavne neopodstatnené.
Uvedenými rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky teda bolo dokonca rozhodnuté o neprijateľnosti sťažností sťažovateľov a ústavný súd v nich konštatoval, že najvyšší súd v daných prípadoch neporušil označené základné právo sťažovateľov nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva, resp. ústavný súd nezistil, že by napadnuté rozsudky najvyššieho súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.
Z odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19. júna 2013, č. k. II. ÚS 335/2013-14, vyplýva, že ústavný súd je toho názoru, že sťažnosť sťažovateľa vyvoláva významné otázky v kontexte základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých riešenie vyžaduje prijať v tejto časti sťažnosť na ďalšie konanie....
Najvyšší súd Slovenskej republiky navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti nevyhovel a vo veci vyhlásil nález, že základné práva sťažovateľa v danej veci porušené neboli.
Na nariadení ústneho pojednávania ústavného súdu netrváme.»
Sťažovateľ sa na výzvu ústavného súdu, ktorú prevzal 18. augusta 2014, písomnenevyjadril.
Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohtopojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia základného právana súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.
II.
II. senát ústavného súdu pri meritórnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa dospelk záveru, že vo veci je potrebné zotrvať na právnom názore vyslovenom v nálezochsp. zn. II. ÚS 63/2012 z 21. februára 2013 a sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára 2013,ktorými v obdobných veciach konštatoval porušenie sťažovateľmi označených práv (čl. 46ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práva slobôd), rozsudky najvyššieho súdu zrušil, veci mu vrátil na ďalšie konanie a vo zvyšnejčasti sťažnostiam nevyhovel.
Nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 21. februára 2013 bol uverejnenýpod č. 16/2013 v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky s toutoprávnou vetou: „Oprávnenie na výkon činnosti advokáta ako slobodného povolaniav postavení samostatne zárobkovo činnej osoby treba vidieť nielen vo formálnej rovinetvorenej existenciou zápisu v zozname advokátov, ale aj v materiálnej rovine danej jednakprávom vykonávať advokáciu, ako aj právom dosahovať príjem z advokátskej činnosti.Advokát, ktorý je síce oprávnený vykonávať advokáciu, avšak nie je oprávnený dosahovaťpríjem z advokátskej činnosti (nemôže túto činnosť vykonávať na vlastný účet),nespĺňa materiálnu podmienku na to, aby mohol byť považovaný za osobusamostatne zárobkovo činnú v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v zneníúčinnom do 31. decembra 2010.“
Nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára 2013 bol uverejnenýpod č. 17/2013 v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky s toutoprávnou vetou: „Pokiaľ advokát zmenil formu výkonu advokácie zo samostatného výkonuadvokácie na výkon advokácie ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, po takejtozmene formy výkonu advokácie mu nezostal zachovaný status advokáta podľa zákonao advokácii ani status samostatne zárobkovo činnej osoby pre účely zákona o sociálnompoistení.“
Podľa § 6 zákona o ústavnom súde senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacoučinnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného užv rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenieodchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylnýchprávnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavnéhosúdu.
Vzhľadom na existenciu uznesenia III. senátu ústavného súdu sp. zn.III. ÚS 426/2012 z 12. septembra 2012 (ale aj ďalších rozhodnutí I., III. a IV. senátuústavného súdu sp. zn. I. ÚS 266/2014 zo 4. júna 2014, sp. zn. I. ÚS 599/2013z 2. októbra 2013, sp. zn. I. ÚS 290/2010 zo 7. septembra 2010, sp. zn. I. ÚS 64/2012z 8. februára 2012, sp. zn. I. ÚS 93/2012 z 29. februára 2012, sp. zn. I. ÚS 570/2012z 28. novembra 2012, sp. zn. III. ÚS 118/2012 z 28. marca 2012, sp. zn. III. ÚS 426/2012z 12. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 103/2012 z 1. marca 2012 a sp. zn. IV. ÚS 342/2010z 23. septembra 2010) o odmietnutí obdobných sťažností ústavným súdom ako zjavneneopodstatnených, predložil II. senát ústavného súdu vec plénu ústavného súdu na účelyzjednotenia odchýlnych právnych názorov.
II. senát ústavného súdu navrhol preto plénu ústavného súdu prijať zjednocujúcestanovisko v tomto znení: „Pokiaľ advokát zmenil formu výkonu advokáciezo samostatného výkonu advokácie na výkon advokácie ako konateľ spoločnosti s ručenímobmedzeným, po takejto zmene formy výkonu advokácie mu nezostal zachovaný statussamostatne zárobkovo činnej osoby pre účely zákona o sociálnom poistení.“
Plénum ústavného súdu o tomto návrhu II. senátu ústavného súdu rozhodlouznesením sp. zn. PLz. ÚS 1/2015 zo 4. marca 2015 tak, že návrh zamietlo.
Vzhľadom na toto rozhodnutie pléna ústavného súdu je potrebné rozhodovať v líniiuznesenia sp. zn. III. ÚS 426/2012 z 12. septembra 2012.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnejochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konaniesúdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnuochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavylen v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatnýchvšeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154cods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosťpred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).
Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, zaoberal sa ústavný súd posúdenímobsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.
Sťažovateľ v sťažnosti porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1dohovoru odôvodnil v podstate tým, že najvyšší súd aplikoval ústavne nekonformnýmspôsobom ustanovenia zákona o sociálnom poistení a s tým súvisiace ustanoveniazákona o advokácii, keď dospel na ich základe k záveru, podľa ktorého pre posúdeniepostavenia sťažovateľa ako samostatne zárobkovo činnej osoby na účely povinnéhonemocenského a povinného dôchodkového poistenia v situácii, keď sťažovateľ vykonávaadvokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, teda v jej mene a na jej účet,je rozhodujúci iba jeho zápis v zozname advokátov vedenom Slovenskouadvokátskou komorou. Ďalej sťažovateľ zdôrazňoval, že najvyšší súd neuviedolna tento svoj záver dostatočné dôvody, iba odkázal na rozhodnutie najvyššieho súdusp. zn. 7 Sžso 27/2010 z 1. júla 2011 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súduSlovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (R 66/2012) a nevzaldo úvahy argumentáciu v odlišnom rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu v obdobnejveci (sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010).
Ako vyplýva z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 87/2011z 13. decembra 2012, tento je založený na právnom názore, podľa ktorého „existencia oprávnenia advokáta na vykonávanie advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu, má za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b/ a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení.“.Na tento záver podľa názoru najvyššieho súdu nemôže mať vplyv ani „právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona o advokácii, ktorý upravuje formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora. A práve vymedzenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.“.
Podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení (v znení účinnomdo 31. decembra 2010) samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona jefyzická osoba, ktorá... c) má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitnéhopredpisu..., pričom osobitným predpisom je v zmysle odkazu č. 19 napríklad zákonSlovenskej národnej rady č. 132/1990 Zb. o advokácii v znení zákona č. 302/1999 Z. z.,zákon Slovenskej národnej rady č. 129/1991 Zb. o komerčných právnikoch v zneníneskorších predpisov.
Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení (v znení účinnomdo 31. decembra 2010) povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poisteniezaniká vždy... b) samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňomzániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c)odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávneniepodľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosťsamostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c).
Podľa § 14 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení (v znení účinnomdo 31. decembra 2010) povinne nemocensky poistení sú... samostatne zárobkovo činnáosoba, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitnéhopredpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťoubol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9.
Podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení (v znení účinnomdo 31. decembra 2010) povinne dôchodkovo poistení sú... samostatne zárobkovo činnáosoba, ktorá je povinne nemocensky poistená.
Ako vyplýva z citovaných ustanovení, poistné na nemocenské poistenie je povinnáplatiť povinne nemocensky poistená samostatne zárobkovo činná osoba [§ 128 ods. 1písm. c) zákona o sociálnom poistení] a poistné na nemocenské poistenie povinnenemocensky poistená samostatne zárobkovo činná osoba [§ 128 ods. 2 písm. c) zákonao sociálnom poistení]. Povinne nemocensky poistenou je samostatne zárobkovo činnáosoba, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitnéhopredpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťoubol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9 [§ 14 ods. 1písm. b) zákona o sociálnom poistení]. Ako vyplýva z uvedeného, povinnosť platiť poistnéna nemocenské a dôchodkové poistenie vzniká iba za súčasného splnenia podmienky výškydefinovaného príjmu za rozhodné obdobie a skutočnosti, že daný subjekt je samostatnezárobkovo činnou osobou. Keďže sťažovateľ nespochybňuje správnosť záveru správnychorgánov o tom, že v rozhodnom období dosiahol príjem z podnikania a z inej samostatnejzárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inousamostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu, jepotrebné sa zaoberať ďalej iba definíciou samostatne zárobkovo činnej osoby. Tou je (okreminého) fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitnéhopredpisu, v tomto prípade na výkon advokácie [§ 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení].Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatnezárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku oprávnenia na výkonadvokácie (§ 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení).
S ohľadom na uvedené je potrebné zaoberať sa pojmami „fyzická osoba, ktorá máoprávnenie na vykonávanie advokácie“, resp. „fyzická osoba, ktorej oprávneniena vykonávanie advokácie zaniklo“, a to z hľadiska, či ich ústavne konformnému výkladuzodpovedá prístup, podľa ktorého je takouto osobou každý advokát zapísaný do zoznamuadvokátov už len z dôvodu jeho zápisu v zozname advokátov (a prestáva takouto osobou byťiba jeho vyškrtnutím zo zoznamu advokátov), alebo taký výklad, podľa ktorého takoutoosobou nie je (alebo ňou prestáva byť) advokát, ktorý vo vlastnom mene nie je oprávnenýadvokáciu vykonávať, hoci je zapísaný v zozname advokátov vedenom Slovenskouadvokátskou komorou (napr. aj z dôvodu, že vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnostis ručením obmedzeným zapísanej do zoznamu spoločností vedenom Slovenskouadvokátskou komoru [§ 12 ods. 2 a § 71 ods. 2 písm. b) zákona o advokácii].
Podľa § 1 ods. 2 zákona o advokácii výkon advokácie je zastupovanie klientovv konaní pred súdmi, orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektmi, obhajobav trestnom konaní, poskytovanie právnych rád, spisovanie listín o právnych úkonoch,spracúvanie právnych rozborov, správa majetku klientov a ďalšie formy právnehoporadenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva sústavne a za odmenu (ďalej len „právneslužby“).
Podľa § 2 ods. 1 zákona o advokácii advokátom je ten, kto je zapísaný do zoznamuadvokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora.
Podľa § 12 ods. 1 zákona o advokácii advokát môže vykonávať advokáciu
a) samostatne,
b) v združení spolu s inými advokátmi,
c) ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti,
d) ako komplementár komanditnej spoločnosti alebo
e) ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným.
Podľa § 12 ods. 2 zákona o advokácii komora vedie zoznam združení podľa § 13,zoznam verejných obchodných spoločností a komanditných spoločností podľa § 14a zoznam spoločností s ručením obmedzeným podľa § 15; ustanovenia osobitného predpisutým nie sú dotknuté.
Podľa § 15 ods. 1 zákona o advokácii advokáti môžu na účel výkonu advokáciezaložiť spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorej predmetom podnikania je poskytovanieprávnych služieb. Táto spoločnosť s ručením obmedzeným nesmie mať iný predmetpodnikania, jej spoločníkmi a konateľmi môžu byť len advokáti a musí byť poistená...
Podľa § 15 ods. 2 prvej vety zákona o advokácii advokáti ako konatelia spoločnostis ručením obmedzeným vykonávajú advokáciu v mene a na účet spoločnosti.
Podľa § 15 ods. 6 zákona o advokácii (v znení účinnom do 31. decembra 2012)advokát, ktorý vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným,nemôže súčasne vykonávať advokáciu samostatne, v združení, ako spoločník verejnejobchodnej spoločnosti alebo komanditnej spoločnosti, alebo ako konateľ inej spoločnostis ručením obmedzeným. Advokáti sa však môžu dohodnúť na dočasnom samostatnomposkytovaní právnych služieb v jednej veci alebo vo viacerých vopred vymedzenýchveciach, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.
Z týchto ustanovení je zrejmé, že spoločníkom a konateľom spoločnosti s ručenímobmedzeným založenej na účely výkonu advokácie môže byť iba advokát (§ 15 ods. 1zákona o advokácii), pričom advokátom je ten, kto je zapísaný do zoznamu advokátovvedeného Slovenskou advokátskou komorou (§ 2 ods. 1 zákona o advokácii). Advokáti akokonatelia spoločnosti s ručením obmedzeným vykonávajú advokáciu v mene a na účetspoločnosti (§ 15 ods. 2 zákona o advokácii). Pritom platí, že advokát, ktorý vykonávaadvokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, nemôže súčasne vykonávaťadvokáciu samostatne (§ 15 ods. 6 zákona o advokácii). S ohľadom na skutočnosť, žev priebehu konania pred správnym orgánom a správnymi súdmi nebolo preukázané, že bysťažovateľ postupoval podľa druhej vety § 15 ods. 6 zákona o advokácii (v znení účinnomdo 31. decembra 2012), týmto prípadom sa nezaoberal ani ústavný súd a vychádzal z toho,že na sťažovateľa sa v celom rozsahu vzťahuje prvá veta tohto ustanovenia, teda že nemôžesúčasne vykonávať advokáciu samostatne.
Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovateľ tvrdí, že advokát – konateľ spoločnostinie je fyzickou osobou, ktorá má oprávnenie na vykonávanie advokácie, pretože nie jeoprávnený vykonávať advokáciu samostatne, pričom vychádza z toho, že rozhodujúce nie jeto, či je v zozname advokátov zapísaný, ale to, či aj skutočne je ako fyzickáosoba oprávnený poskytovať právne služby podľa § 1 ods. 2 zákona o advokácii,pričom svoj názor bližšie odôvodňuje poukazom na odôvodnenie rozsudku najvyššiehosúdu sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010. Sťažovateľ teda tvrdí, že ústavne konformnývýklad pojmu „fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie advokácie“ na účely § 5písm. c) zákona o sociálnom poistení je taký, že takouto osobou nie je advokát vykonávajúciadvokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, a to z dôvodu, že takáto osobanemá oprávnenie na vykonávanie advokácie, hoci je zapísaná v zozname advokátovvedenom Slovenskou advokátskou komorou.
Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciuabstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanieobsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu.Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metódabsolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňaťa viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.
Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebnévychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonnéhoustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného zneniaprávneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatnýchvšeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sav takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciuprávnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebonezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verziíinterpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušnéhoustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výkladratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnychorgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnúnevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale ajzmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07).
Ústavný súd je toho názoru, že pri výklade uvedených pojmov (§ 5 a § 21 ods. 4zákona o sociálnom poistení) je potrebné dospieť k rovnakým záverom, k akým dospelnajvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 7 Sžso 87/2011 z 13. decembra 2012, a teda vychádzaťz toho, že existencia oprávnenia advokáta na vykonávanie advokátskej činnosti podmienenájeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou trvá aždo času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu, čo má za následok, že musíbyť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu pre potreby zákona o sociálnompoistení, a preto je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) zákonao sociálnom poistení a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákonao sociálnom poistení, pričom vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravenév § 21 zákona o sociálnom poistení.
Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu jednoznačne vyplýva, o ktoréustanovenia zákona o sociálnom poistení a zákona o advokácii oprel svoje zistenia. Najvyššísúd v dostatočnej miere vysvetlil svoje myšlienkové pochody vedúce k právnemu záveruo tom, že zmena formy výkonu advokácie nemá vplyv na zánik povinného nemocenskéhopoistenia a povinného dôchodkového poistenia.
Podľa názoru ústavného súdu argumenty najvyššieho súdu odôvodňujúce výrok jehorozhodnutia sa javia ako legitímne a ústavne akceptovateľné. Ústavný súd zastáva názor, ženapadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje novédôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súddospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení. Preto rozhodnutie, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ svojho výroku, je potrebné z tohto pohľaduhodnotiť ako výsledok rozhodovacej činnosti, ktorým je realizované základné právoúčastníka konania na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie.
Aj v sťažovateľovej veci boli závery najvyššieho súdu identické s už spomenutýmiinými obdobnými vecami, a tak niet dôvodu aj s ohľadom na uznesenie pléna ústavnéhosúdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2015 zo 4. marca 2015, ktorým je senát v ďalšom konaní viazaný,odchýliť sa od postoja ústavného súdu k opodstatnenosti týchto sťažností vyslovených v jehoskoršej rozhodovacej praxi ani v prerokúvanom prípade. I samotný ústavný súd musívynaložiť maximálnu snahu v prospech rešpektovania právnej istoty, v posudzovanomprípade nastolenej stabilnou judikatúrou najvyššieho súdu. Preto, zaujímajúc rovnaký postojako v predošlých konaniach o sťažnostiach označených v tomto rozhodnutí, aj v tomtoprípade ústavný súd považoval námietky sťažovateľa týkajúce sa nesprávneho právnehoposúdenia jeho veci všeobecnými súdmi za zjavne neopodstatnené (III. ÚS 386/2012).
Pre úplnosť ústavný súd poukazuje i na tú skutočnosť, že zákon o sociálnom poistenív znení zákona č. 543/2010 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2011 obsahuje už odlišnúúpravu nielen § 5, ale aj § 21 ods. 4.
Ako vyplýva z týchto novelizovaných ustanovení, zákonodarca považovalv súvislosti s § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení za potrebné spresniť podmienkyzániku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnejosoby, pričom postupoval tak, že výslovne ustanovil, že toto zaniká vždy dňom, od ktoréhofyzická osoba nie je oprávnená na výkon alebo prevádzkovanie činnosti. Takto zákonodarcanahradil sporné „mať oprávnenie“ jednoznačným „byť oprávneným“, čo podľa názoruústavného súdu posunulo dikciu ustanovenia k jej materiálnemu chápaniu. Tomunasvedčuje aj úprava § 5 zákona o sociálnom poistení.
Hoci nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecnýchsúdov (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08), ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť v kontextetejto veci aj význam princípu právneho istoty v právnom štáte pre rozhodovaciu praxvšeobecných súdov. Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie istoty, že na určitúprávne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnakáodpoveď (PL. ÚS 16/95).
Najvyšší súd teda ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoj právny názor,aplikoval a interpretoval príslušné všeobecne záväzné právne predpisy v súlade s ich zneními obsahom a jeho závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku je potrebné považovať za výrazautonómneho rozhodovania najvyššieho súdu. Postup a napadnutý rozsudok najvyššiehosúdu je ústavne konformný, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľnýpre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy. Ústavný súd tak nezistil v postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutéhorozsudku najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnostialebo ústavnej neakceptovateľnosti. Z uvedeného dôvodu ústavný súd konštatuje, ženapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu práv sťažovateľagarantovaných čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd tak nenachádzadôvod na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.
IV.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby mu ústavný súd priznal úhradu trovkonania. Keďže sťažovateľove práva neboli napadnutým rozsudkom najvyššieho súduporušené, t. j. sťažovateľ nebol v konaní pred ústavným súdom úspešný, rozhodol ústavnýsúd o trovách konania vzniknutých sťažovateľovi tak, ako to je uvedené vo výroku tohtonálezu.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. marca 2015