znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 335/2013-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava   Orosza   prerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Kašuba spol. s r. o.,Horná 41, Banská Bystrica, za ktorú koná advokát a konateľ JUDr. Roman Kašuba, vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 7 Sžso 87/2011 z 13. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 7 Sžso 87/2011 z 13. decembra 2012 p o r u š e n é   n e b o l i.

2. Úhradu trov konania ⬛⬛⬛⬛ n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „ústavný   súd“)   bola   faxom11. apríla 2013   a   poštou   15.   apríla   2012   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jehozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen   „ústava“),   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy,základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníkov konania podľa čl. 48 ods. 2ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžso 87/2011 z 13. decembra 2012, ktoroužiadal vydať tento nález:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   garantované v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov konania garantované v článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na prerokovanie veci v prítomnosti účastníkov konania garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.12.2012 č. k. 7Sžso/87/2011 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.12.2012 č. k. 7Sžso/87/2011 v celom rozsahu zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 335/2013-14 z 19. júna 2013 prijal na ďalšiekonanie sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnuochranu   podľa   čl.   46 ods. 1   ústavy   a práva na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6 ods. 1dohovoru, a v prevyšujúcej časti sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, jej príloh a zo spisu Krajského súdu v BanskejBystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 S 32/2009, sťažovateľ sa žalobou doručenoukrajskému súdu 6. apríla 2009 domáhal proti Sociálnej poisťovni ako žalovanej (ďalej len„žalovaná“) preskúmania zákonnosti rozhodnutia pobočky žalovanej vo Zvolene (ďalej len„pobočka žalovanej“) č. 7010-205-08-SZČO-3 z 28. augusta 2008 a rozhodnutia ústrediažalovanej č. 322-6214-GC-04/2008 z 15. januára 2009.

Pobočka žalovanej rozhodnutím č. 7010-205-08-SZČO-3 z 28. augusta 2008 vo vecizániku povinného nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia samostatne zárobkovočinnej osoby podľa § 178 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnompoistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) rozhodla, žesťažovateľovi   ako   samostatne   zárobkovo   činnej   osobe   povinné   nemocenské   poisteniea povinné   dôchodkové   poistenie   30. júna   2008   nezaniklo.   Pobočka   žalovanej   vo   vecirozhodovala po tom, čo jej sťažovateľ doručil 8. júla 2008 registračný list fyzickej osoby –odhlášku z povinnej účasti na nemocenskom a dôchodkovom poistení k 30. júnu 2008. Akodôvod   odhlásenia predložil sťažovateľ   14.   júla 2008   potvrdenie   Slovenskej advokátskejkomory o zániku oprávnenia vykonávať advokáciu ako fyzická osoba od 1. júla 2008,v ktorom   bolo   uvedené,   že   od 1. júla   2008   je   sťažovateľ   oprávnený   poskytovať   právneslužby   len   v   mene   spoločnosti   Advokátska   kancelária ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„spoločnosť“). Ako zistila pobočka žalovanej podľa údajov na výpise z daňového priznaniasťažovateľa doručeného 30. júna 2008, sťažovateľ mal za rok 2007 príjem z podnikaniaa inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiacis podnikaním a inou samostatnou zárobkovou činnosťou v bližšie v rozhodnutí neuvedenejvýške.   V   odôvodnení   rozhodnutia   pobočka   žalovaného   poukázala   na   ustanovenie   §   21ods. 1 až 4 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého povinné nemocenské poisteniea povinné   dôchodkové   poistenie   samostatne   zárobkovo   činnej   osobe   vzniká   od   1.   júlakalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikaniaa z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiacis podnikaním   a   s   inou   samostatnou   zárobkovou   činnosťou   bol   vyšší   ako   12-násobokvymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 10, a zaniká 30. júna kalendárneho rokanasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a inej samostatnezárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inousamostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základuuvedeného v § 138 ods. 10. Pobočka žalovanej mala za preukázané, že sťažovateľov príjemza rok 2007 túto hranicu prevýšil. Ďalej pobočka žalovanej skonštatovala s poukazomna § 2   ods.   1   zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o   advokácii   a o zmene   a doplnení   zákonač. 455/1991 Zb.   o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v znení   neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o advokácii“), podľa ktorého advokátom je ten, kto je zapísanýv zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou, že advokát zapísanýdo zoznamu   advokátov   nadobúda   na   účely   sociálneho   poistenia   postavenie   samostatnezárobkovej činnej osoby. Ustanovenie § 12 zákona o advokácii upravuje spôsob a formuvýkonu   advokácie,   na   základe   ktorého   advokát   môže   vykonávať   advokáciu   samostatnea (okrem iného) aj ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným. Podľa názoru pobočkyžalovanej výkon advokácie podľa § 12 zákona o advokácii je len formou výkonu advokáciea zmenou formy jej výkonu nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnejosoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení a ani povinné nemocenské a povinnédôchodkové postenie podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení, pretožeadvokátovi nezaniká oprávnenie na výkon činnosti. Zmena formy výkonu advokácie jevo vzťahu k postaveniu advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa zákonao sociálnom   poistení   právne   bezvýznamná.   Pobočka   žalovanej   preto   rozhodla,   žesťažovateľovi   povinné   nemocenské   a   povinné   dôchodkové   poistenie   ako   samostatnezárobkovo činnej osobe k 30. júnu 2008 nezaniklo.

Proti tomu rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom uviedol, že advokáciuvykonával samostatne od 1. januára 2002 do 30. júna 2008 a od 1. júla 2008 vykonávaadvokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným. Poukázal na potvrdenie vydanéSlovenskou   advokátskou   komorou   č.   7/2008-JUDr.   Pp/Ma   z   1.   júla   2008   (ďalej   len„potvrdenie   komory“)   o   zániku   oprávnenia   vykonávať   advokáciu   ako   fyzická   osoba,z ktorého vyplýva, že od 1. júla 2008 je oprávnený poskytovať právne služby len v menea na účet spoločnosti, ktorá je zapísaná v zozname spoločností s ručením obmedzenýmvedenom Slovenskou advokátskou komorou. Sťažovateľ argumentoval tým, že ako fyzickáosoba od 1. júla 2008 nie je oprávnený právne služby poskytovať, a preto nie je samostatnezárobkovo činnou osobou. Tou je v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poisteníiba fyzická   osoba,   ktorá   má   oprávnenie   na   vykonávanie   činnosti   podľa   osobitnéhopredpisu. Sťažovateľ takéto oprávnenie od 1. júla 2008 nemá. Právne služby sťažovateľ od 1.júla 2008 neposkytuje a nemá ani žiaden príjem z podnikania a samostatnej zárobkovejčinnosti. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení povinné nemocenské apovinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c)zákona o sociálnom poistení zaniká dňom zániku tohto oprávnenia. Z tohto dôvodu k 30.júnu 2008 zaniklo sťažovateľovo postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby a s ním ijeho povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie. Sťažovateľ poukázal i na to, žeDaňovému úradu Zvolen a Všeobecnej zdravotnej poisťovni oznámil ukončenie podnikaniak 30. júnu 2008 a vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni sa zaregistroval od 1. júla 2008 bezakýchkoľvek problémov ako platiteľ definovaný v § 11 ods. 2 zákona č. 580/2004 Z. z.o zdravotnom   poistení   a o zmene   a doplnení   zákona   č. 95/2002   Z.   z.   o poisťovníctvea o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (v   znení   zákona   č.   718/2004   Z.   z.)   v zneníneskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   zdravotnom   poistení“).   Pritom   definíciasamostatne zárobkovo činnej osoby pre oblasť zdravotného postenia podľa § 11 ods. 4písm. c) zákona o zdravotnom poistení je zhodná s jej definíciou pre oblasť povinnéhonemocenského a povinného dôchodkového poistenia podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnompoistení. Podľa názoru sťažovateľa preto pobočka žalovanej pochybila, ak dospela k záveru,že byť zapísaný v zozname advokátov znamená mať aj oprávnenie na vykonávanie činnostipodľa zákona o advokácii.

Ústredie   žalovanej   rozhodnutím   č.   322-6214-GC-04/2008   z   15.   januára   2009rozhodnutie   pobočky   č.   7010-205-08-SZČO-3   z   28.   augusta   2008   potvrdilo.   Ústrediežalovanej   považovalo   rozhodnutie   pobočky   za   správne   a   v   súlade   so   zákonom.V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   ústredie   žalovanej   zopakovalo   dôvody   rozhodnutiapobočky a ďalej uviedlo, že povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie v prípadesťažovateľa môže zaniknúť podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení po zmene formyvýkonu advokácie pre pokles jeho príjmov z podnikania a z inej samostatnej zárobkovejčinnosti   podľa   osobitného   predpisu   alebo   výnosov   súvisiacich   s   podnikaním   a   s   inousamostatnou zárobkovou činnosťou pod 12-násobok vymeriavacieho základu uvedenéhov § 138 ods. 9 zákona o sociálnom poistení.

Následne pobočka žalovanej vyzvala sťažovateľa ako samostatne zárobkovo činnúosobu   výzvami   č.   7012-2520006009-GC23/09   a   č.   7012-2520006109-GC23/09zo 16. marca   2009   na   zaplatenie   neodvedeného   poistného   na   nemocenské   poistenie,poistného na starobné poistenie, príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, poistnéhona invalidné poistenie a poistného do rezervného fondu solidarity za mesiace júl 2008 aždecember 2008 spolu v sume 3 579,45 € a za mesiace január 2009 až február 2009 spoluv sume 1 625,80 €.

Sťažovateľ žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia pobočky žalovanej č. 7010-205-08-SZČO-3   z   28.   augusta   2008   a   rozhodnutia   ústredia   žalovanej   č. 322-6214-GC-04/2008 z 15. januára 2009 doručenú krajskému súdu 6. apríla 2009 odôvodnil tým, žev rozhodnutiach žalovanej je vec nesprávne posúdená z dôvodov uvedených sťažovateľomuž   v odvolaní   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   žalovanej;   zistenie   skutkového   stavu,z ktorého rozhodnutia vychádzajú, je v rozpore s obsahom spisov, pretože správne orgánynevzali do úvahy obsah potvrdenia komory, a rozhodnutia žalovanej sú nepreskúmateľnépre nedostatok dôvodov, pretože sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s argumentáciousťažovateľa   a   ním   predloženými   listinami.   Poukázal   i   na   to,   že   zakladateľská   listinaspoločnosti z 23. júna 2008 nepripúšťa výkon advokácie sťažovateľom samostatne.

Sťažovateľ   podaním   doručeným   krajskému   súdu   17.   júna   2009   navrhol,   abydo konania vstúpila ako vedľajší účastník Slovenská advokátska komora, a navrhol, abykrajský súd vyžiadal stanovisko Daňového úradu Zvolen o tom, či sťažovateľ je alebo nie jeod 1. júla 2008 registrovaný ako daňový subjekt oprávnený na podnikanie.

Sťažovateľ v podaní doručenom krajskému súdu 29. septembra 2009 poukázal na to,že medzičasom došlo k novelizácii zákona o advokácii (zákon č. 304/2009 Z. z. účinnýod 1. januára 2010) tak, že podľa § 71 ods. 2 písm. k) predsedníctvo Slovenskej advokátskejkomory vydáva záväzné potvrdenie o forme výkonu advokácie podľa § 12 a o skutočnosti,či   advokát   je   samostatne   zárobkovo   činnou   osobou   podľa   osobitného   predpisu,a predložil nové   potvrdenie   Slovenskej   advokátskej   komory   z   21.   septembra   2009č. 7/2009-JUDr.   De/Ma,   v   ktorom   je   uvedené,   že   sťažovateľ   od   1.   júla   2008   nie   jesamostatne   zárobkovo   činnou   osobou   podľa   zákona   o   sociálnom   poistení.   Sťažovateľpredložil krajskému súdu aj potvrdenie Daňového úradu Zvolen č. 685/230/33658/2009z 12.   júna   2009,   podľa   ktorého   nie   je   registrovaný   ako   daňový   subjekt   oprávnenýna podnikanie, a oznámenie poistenca/platiteľa poistného Všeobecnej zdravotnej poisťovnič. 7504268288 z 8. júla 2008, z ktorého vyplýva, že Všeobecná zdravotná poisťovňa honeregistruje ako samostatne zárobkovo činnú osobu.

Krajský súd rozsudkom č. k. 23 S 32/2009-89 z 21. októbra 2009 obe rozhodnutiažalovanej podľa § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil [po tom, čopoukázal na znenie § 12 ods. 1 a § 15 ods. 2 zákona advokácii a § 5 písm. c) a d) zákonao sociálnom poistení] tým, že neobstojí názor žalovanej, podľa ktorého žalovaná „považuje zmocnenie   §-u   5   písm.   c/   zákona   o   sociálnom   poistení   označujúceho   za   samostatne zárobkovo   činné   osoby   i   všetky   ďalšie   osoby,   ktoré   majú   oprávnenie   na   vykonávanie činností podľa osobitného predpisu (zákon o advokácii), ktoré sú vymenované v § 12 ods. 1 písm. a/ - e/ zákona o advokácii. Takémuto záveru odporuje zákonné ustanovenie § 5 písm. d/   zákona   o   sociálnom   poistení,   pretože   toto   ustanovenie   osobitne   vymenováva za samostatne zárobkovo činné osoby aj spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti alebo komplementárov komanditnej spoločnosti. Z uvedeného možno vyvodiť, že pre účely zákona o   sociálnom   poistení   možno   za   samostatne   zárobkovo   činné   osoby   z   hľadiska   zákona o advokácii   považovať   tých   advokátov,   ktorí   vykonávajú   advokáciu   samostatne   alebo v združení spolu s inými advokátmi a ďalej spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti a komplementárov   komanditnej   spoločnosti,   ale   nie   konateľov   spoločnosti   s   ručením obmedzeným, pokiaľ títo sú zároveň advokátmi podľa zákona o advokácii. Ustanovenie § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení sa teda nevzťahuje na všetky formy výkonu advokácie tak, ako tieto vymenováva ust. § 12 ods. 1 zákona o advokácii. Ak by platilo, bolo by nelogické a nadbytočným by sa javilo ustanovenie § 5 písm. d/, ktoré osobitne vymenováva spoločníkov   verejnej   obchodnej   spoločnosti   alebo   komplementárov   komanditnej spoločnosti. Preto potom krajský súd dospel k záveru, že nie je možné považovať zmenu formy výkonu advokácie za podstatnú len na samotný výkon advokácie, prípadne pre účely niektorých daňových zákonov. Táto zmena výkonu formy advokácie má v tomto zmysle vplyv i na posúdenie advokáta, či vystupuje ako samostatne zárobkovo činná osoba alebo nie v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Na základe toho potom nemohol sa krajský súd stotožniť s právnym záverom napadnutého rozhodnutia a toto ako nezákonné zrušil, pretože vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.“.

Proti   tomuto   rozsudku   podala   odvolanie   žalovaná   a   navrhla   odvolaciemu   súdurozsudok   zmeniť   tak,   že   žaloba   sťažovateľa   sa   zamieta.   Sťažovateľ   podal   odvolanieproti výroku o trovách konania.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Sžso 5/2010 z 25. marca 2010 rozsudok krajskéhosúdu č. k. 23 S 32/2009-89 z 21. októbra 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konaniea rozhodnutie.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sa   najvyšší   súd   stotožnil   s   obsahomrozhodnutí   žalovanej   a   zaujal   tento   právny   názor: „Podľa   názoru   odvolacieho   súdu existencia   oprávnenia   advokáta   na   vykonávanie   advokátskej   činnosti,   podmienená   jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým nebol advokát vyčiarknutý z takéhoto zoznamu má za následok, že musí byť považovaný za SZČO   pre   potreby   zákona   o   sociálnom   poistení.   Z   uvedeného   dôvodu   je   povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b/ a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b/ a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení. Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v §   12   zákona   o   advokácii,   ktorý   upravuje   formu,   ktorou   môže   advokát   vykonávať advokáciu,   lebo   základným   predpokladom   pre   výkon   advokácie   je   vykonávanie   tejto činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora. A práve vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť. Navyše §   15   zákona   o   advokácii   upravuje   špecifické   podmienky,   za   ktorých   advokáti   môžu vykonávať advokáciu ako konatelia s. r. o. a účasť advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na   existenciu   oprávnení   advokáta   na   poskytovanie   advokátskych   služieb   jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti, a ktorých účasť v spoločnosti zaniká   vyčiarknutím   zo   zoznamu   advokátov,   v   skutočnosti   stratou   oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.“ Vo vzťahu k rozsudku krajského súdunajvyšší súd konštatoval, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav,ale v rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho názoru. Nesprávne posúdil zánikpoistenia   SZČO,   keď   odhlášku   žalobcu   z   povinného   nemocenského   a   povinnéhodôchodkového poistenia z dôvodu ukončenia samostatnej zárobkovej činnosti od 1. júla2008 považoval za právne účinnú. Najvyšší súd ďalej uviedol: „Advokát aj ako konateľ spol.   s.   r   o.   poskytujúcej   právne   služby,   zapísanej   v   zozname   vedenom   Slovenskou advokátskou komorou, je naďalej podľa § 15 zákona o advokácii oprávnený poskytovať právne služby samostatne, aj keď nositeľom tohto oprávnenia je v danom prípade spol. s r. o. Táto spoločnosť ako právnická soba s vlastnou právnou subjektivitou, za ktorú koná advokát ako konateľ, ktorý je naďalej nositeľom oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb a disponuje tiež oprávnením na vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti podľa §   5   písm.   c/   zákona   o   sociálnom   poistení.   Aj   za   takýchto   okolností   advokát,   ktorý za spoločnosť koná je naďalej zapísaný v Zozname advokátov nestráca svoju spôsobilosť konať samostatne, a to ani v prípade, keby sa tohto práva vzdal v prospech spoločnosti, akou je advokátska kancelária s r. o. Aj v tejto spoločnosti totiž jeho oprávnenie zastupovať spoločnosť ako konateľ, nemá za následok vyškrtnutie advokáta zo zoznamu advokátov. Navyše v zákone o sociálnom postení naďalej zostáva zachovaná povinnosť advokáta platiť poistné ako samostatne zárobkovo činnej osobe, a to po celý čas, v ktorom je advokátom. Miesto výkonu advokátskej činnosti na tejto skutočnosti nemôže mať za následok zánik advokátskeho oprávnenia.“

Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 5/2010 z 25. marca 2010 podalsťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu, ktorou sa domáhal konštatovania porušenia základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6ods. 1 dohovoru týmto rozsudkom a jeho zrušenia. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS278/2010-10 zo 7. septembra 2010 sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol s poukazomna   to,   že   smerovala   proti   zrušujúcemu   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   a   teda   vsťažovateľovej veci dosiaľ nebolo vyhlásené konečné rozhodnutie.

Krajský   súd   vo   veci   znova   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   23   S   32/2009-195z 10. júna 2011 tak, že obe rozhodnutia žalovanej podľa § 250j ods. 2 OSP zrušil a vec vrátilžalovanej na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ženajvyšší   súd   v uznesení   sp.   zn.   7   Sžso   5/2010   z   25.   marca   2010   nezaujal   stanoviskok právnej argumentácii krajského súdu v rozsudku č. k. 23 S 32/2009-89 z 21. októbra 2009,pokiaľ ide o aplikáciu § 5 písm. c) a d) zákona o sociálnom poistení, a poukázal i narozdielnu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, pokiaľ ide o posúdenie následkov zmenyformy   výkonu   advokácie   pre   oblasť   sociálneho   poistenia   (na   jednej   strane   napríkladrozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžso 37/2009, na strane druhej napr. rozhodnutie sp.zn. 1 Sžso 7/2009). Krajský súd uviedol, že v tejto situácii (do prípadného zjednoteniaodlišných názorov najvyššieho súdu) má právo zotrvať na svojom právnom názore, ktorý jeobdobný, ako bol vyslovený najvyšším súdom v rozhodnutí sp. zn. 1 Sžso 7/2009, osobitnetento jeho právny názor vyjadrený v jeho skoršom rozhodnutí nebol v celosti a svojejúplnosti právne zhodnotený najvyšším súdom v jeho zrušujúcom rozhodnutí. Krajský súdďalej uviedol, že sťažovateľa nepovažoval za samostatne zárobkovo činnú osobu okremdôvodov uvedených už v jeho skoršom rozhodnutí aj s poukazom na § 15 ods. 2 zákonao advokácii, podľa ktorého advokáti vykonávajú advokáciu v mene a na účet spoločnosti, akvýkon   advokácie   v   mene   a   na   účet   spoločnosti   nepripúšťajú   v   jednotlivých   prípadochosobitné   predpisy,   advokáciu   vykonávajú   vo   vlastnom   mene   a   na   účet   spoločnosti:„Z uvedeného vyplýva, že by bolo možné dôvodne oponovať tézam vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí NS SR o tom, že advokát ako konateľ spoločnosti poskytujúci advokátske služby, zapísaný v zozname vedenom slovenskou advokátskou komorou je naďalej podľa § 15 Zák. o advokácii   oprávnený   poskytovať   právne   služby   samostatne,   aj   keď   nositeľom   tohto oprávnenia   je   v   danom   prípade   spoločnosť   s   r.   o.   Podľa   názoru   krajského   súdu   toto ustanovenie možno chápať jednoznačne tak, že v zásade advokát ako konateľ spoločnosti s r. o. vykonáva advokáciu len v mene a na účet spoločnosti a len tam, kde ho obmedzujú príslušné procesné poriadky (Občiansky súdny poriadok alebo Trestný poriadok) môže advokáciu vykonávať vo vlastnom mene a na účet spoločnosti. Táto konštrukcia ust. § 15 ods. 2 Zák. o advokácii spolu s § 5 Zák. o advokácii, § 5 písm. d/ Zák. o soc. poistení podľa názoru   krajského   súdu   jednoznačne   vyčleňuje   advokátov   ako   konateľov   spoločnosti s ručením obmedzeným z postavenia samostatne zárobkovo činných osôb a to, že takáto osoba je advokátom zapísaným v zozname advokátov, nie je rozhodujúce, pretože podľa § 12 ods. 5 Zák. o advokácii splnomocneným zástupcom (konateľom) spoločnosti s r.o. môže byť iba advokát.“

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná.

Dňa   6.   decembra   2012   bol   oznámený   termín   verejného   vyhlásenia   rozsudkunajvyššieho súdu (13. decembra 2012 o 10.00 h) vyvesením na úradnej tabuli najvyššiehosúdu a uverejnením na jeho internetovej stránke (č. l. 218 spisu).

Sťažovateľ   faxom   doručeným   najvyššiemu   súdu   13.   decembra   2012   o 09.11   h(č. l. 226)   a   mailom   doručeným   najvyššiemu   súdu   13.   decembra   2012   o 09.25   h(č. l. 219 spisu)   s uvedením,   že   žiada   toto   podanie   založiť   do   spisu   v   rovnaký   deňdo 10.00 h, pretože na tento čas je nariadený termín verejného vyhlásenia rozsudku vo veci,predložil najvyššiemu súdu svoje vyjadrenie k odvolaniu žalovanej, návrh na prerušeniekonania   a „žiadosť   o odročenie   pojednávania“ nariadeného   na   13.   december   2012o 10.00 h.   Rovnaké   podanie   doručil   sťažovateľ   poštou   do   podateľne   najvyššieho   súdu14. decembra 2012. V tomto podaní poukázal na znenie § 293bp ods. 1 zákona o sociálnompoistení   a   jeho   zmenu   s   účinnosťou   od   1.   januára   2011.   Návrh   na   prerušenie   konaniaodôvodnil sťažovateľ tým, že na Okresnom súde Zvolen podal 13. decembra 2012 žalobuproti rovnakej žalovanej o určenie, že potvrdenie Slovenskej advokátskej komory vydané21. septembra 2009 č. 7/2009-JUDr.De/Ma je pre žalovanú záväzné a že sťažovateľ nie jesamostatne zárobkovo činnou osobou. Okresný súd Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn.12   C 362/2012   teda   rieši otázku,   ktorá   má význam pre   rozhodnutie najvyššieho   súdu,a z tohto dôvodu je namieste konanie pred najvyšším súdom prerušiť do právoplatnéhoskončenia konania pred Okresným súdom Zvolen.

Na verejnom vyhlásení rozsudku najvyšším súdom 13. decembra 2012 sa nezúčastnilsťažovateľ ani žalovaná (č. l. 224 spisu).

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 Sžso 87/2011 z 13. decembra 2012 rozsudokkrajského súdu č. k. 23 S 32/2009-195 z 10. júna 2011 zmenil tak, že žalobu zamietol. Svojerozhodnutie odôvodnil takto:

„Odvolací   súd   opätovne   zdôrazňuje,   že   existencia   oprávnenia   advokáta na vykonávanie   advokátskej   činnosti,   podmienená   jeho   zápisom   v   zozname   advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu, má za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b/ a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods.   1   písm. b/   zákona   o   sociálnom   poistení   a   vznik   a   zánik   tohto   poistenia   sa   viaže na podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení.

Túto   skutočnosť   nemôže   ovplyvniť   právna   úprava   obsiahnutá   v   §   12   zákona o advokácii,   ktorý   upravuje   formu,   ktorou   môže   advokát   vykonávať   advokáciu,   lebo základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie slovenská advokátska komora. A práve vymedzenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.

Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti môžu   vykonávať   advokáciu   ako   konatelia   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným   a   účasť advokáta   v   takejto   spoločnosti   je   viazaná   na   existenciu   oprávnenia   na   poskytovanie advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje aj na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý už v obdobnej veci vyslovil, že predmetný výklad najvyšším súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 508/2010-15).

V súvislosti so žalobcom uvádzanými potvrdeniami Slovenskej advokátskej komory, najvyšší súd poznamenáva, že uvedené dôkazy sú jedným z podkladov rozhodnutia, pričom Slovenská   advokátska   komora,   nie   je   oprávnená   poskytovať   záväzný   výklad   ustanovení zákona o sociálnom postení voči tretím osobám, pretože už z jej povahy ako samosprávnej stavovskej   organizácie   vyplýva,   že   môže   upravovať   a   riadiť   vzťahy   len   dovnútra,   teda vo vzťahu k advokátom, ktorých združuje, a nie vo vzťahu k iným orgánom verejnej správy. Ďalej treba poukázať na skutočnosť, že v uvedenej veci je aj názor Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   zjednotený,   lebo   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 1. júla   2011,   sp.   zn.   7   Sžso   27/2010,   v   ktorom   bol   vyslovený   rovnaký   právny   názor v obdobnej veci, bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2012, pod č. 66.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ešte poznamenáva, že rozhodnutie o žalobe, ktorú podal žalobca 13. decembra 2012 na Okresnom súde vo Zvolene nemá vplyv na posúdenie dôvodnosti žaloby v tejto veci, a preto dôvod na prerušenie konania neexistoval. Navyše pre poučenie žalobcu treba uviesť, že v konaní, vedenom na Okresnom súde vo Zvolene sa nemôže domáhať určenia, že nie je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa zákona o sociálnom poistení lebo mu zaniklo oprávnenie vykonávať advokáciu samostatne. Okresný súd,   ktorý   vo   všeobecnom   súdnictve   koná   a   rozhoduje   o   sporoch   v   oblasti   práva súkromného, nie je na takéto konanie oprávnený. Posúdenie, či žalobca je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa zákona o sociálnom poistení patrí do právomoci orgánu verejnej správy (ktorým je v danej veci žalovaná) a správnosť jej záverov o tejto otázke je opravený skúmať výlučne len súd podľa V. časti OSP v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí   orgánov verejnej správy. Na rozhodovanie o určenie neplatnosti vzťahu (resp. posúdenie zákonnosti jeho existencie) z oblasti práva verejného (ktorým je aj posúdenie   otázky,   či   advokát,   ktorému   nezaniklo   oprávnene   vykonávať   advokáciu,   je pre účely zákona o sociálnom poistení samostatne zárobkovo činnou osobou) okresný súd nie je vecne príslušný. Práve o posúdení otázky, či advokát, ktorému oprávnenie vykonávať advokáciu nezaniklo už rozhodol súd v tomto konaní. Právo advokáta vykonávať advokáciu akoukoľvek formou podnikania, tým nie je dotknuté.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   odvolací   súd   rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici z 10. júna 2011, č. k. 23 S 32/2009 – 195, podľa § 220 zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol.“

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 87/2011 z 13. decembra 2012 nadobudolprávoplatnosť 11. februára 2013.

Sťažnosť doručenú ústavnému sudu na porušenie základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovorurozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   7   Sžso   87/2011   z   13.   decembra   2012   sťažovateľodôvodnil   tým,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   považuje   za   neodôvodnený,   arbitrárny,nepresvedčivý, nezákonný, nespravodlivý a z ústavného hľadiska neudržateľný. Najvyššísúd   sa   dostatočne   nevysporiadal   s   argumentáciou   sťažovateľa,   ktorá   bola   pre   vecrozhodujúca, nevzal ju na vedomie, akoby ani neexistovala. Najvyšší súd nijako nereagovalna existenciu potvrdenia Daňového úradu Zvolen z 12. júna 2009 (že sťažovateľ nie jeod 1. júla 2008 registrovaný ako daňový subjekt oprávnený na podnikanie), na čl. VII ods. 3zakladateľskej   listiny   spoločnosti   z   23.   júna   2008   (podľa   ktorého   sťažovateľ   nemôževykonávať advokáciu samostatne), na potvrdením preukázaný postup Všeobecnej zdravotnejpoisťovne voči sťažovateľovi (ktorá ho neregistruje ako samostatne zárobkovo činnú osobu,hoci je jej definícia rovnaká pre účely sociálneho i zdravotného poistenia), na postup Úradupre   dohľad   nad   zdravotnou   starostlivosťou   pri   vydávaní   platobného   výmeru   č.   PV601/02836/2010   z   31.   mája   2010   (ktorým   bola   sťažovateľovi   uložená   povinnosť   akoplatiteľovi podľa § 11 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení). Najvyšší súd sa nevysporiadals argumentáciou sťažovateľa o rovnakom znení zákonnej definície samostatne zárobkovočinnej   osoby   na   účely   zdravotného   a   sociálneho   poistenia   a   ani   s argumentácioupoukazujúcou na novelizáciu zákona o sociálnom poistení s účinnosťou od 1. januára 2011(§ 5 a § 293bp ods. 1 zákona o sociálnom poistení). Ďalej sťažovateľ poukázal na to, ženajvyšší súd sa nedostatočne vysporiadal s existenciou potvrdenia Slovenskej advokátskejkomory č. 7/2009-JUDr. De/Ma z 21. septembra 2009 a jeho záväzným charakterom podľa§ 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii. Sťažovateľ nesúhlasí ani so záverom najvyššiehosúdu, ktorý konštatuje, že jeho rozhodovacia prax v obdobných veciach bola zjednotená ibapreto, že v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdovSlovenskej republiky bolo uverejnené rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 27/2010z 1. júla 2011 (R 66/2012), navyše vec sťažovateľa je odlišná. Najvyšší súd bol povinnývysporiadať sa vo svojom rozhodnutí aj s dôvodmi rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžso   7/2009   z 30.   marca   2010,   v ktorom   dospel   k odlišnému   záveru.   Iba   uverejnenímrozhodnutia najvyššieho súdu v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky arozhodnutí súdov Slovenskej republiky nedochádza k zjednoteniu výkladu zákona – k tomumôže dôjsť až prijatím stanoviska k zjednocovaniu výkladu zákonov postupom podľa čl. 20bod 14 Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uverejneného podč. 291/2006 Z. z.). Najvyšší súd ďalej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, žesťažovateľ sa k odvolaniu žalovanej nevyjadril, hoci tak urobil (hodinu pred vyhlásenímrozhodnutia vo veci) a zároveň navrhol konanie prerušiť do skončenia konania začatéhosťažovateľom   na Okresnom   súde   Zvolen   pod   sp.   zn.   12   C   362/2012   a   pojednávanienajvyššieho súdu nariadené na 13. december 2012 odročiť. Najvyšší súd o sťažovateľovomnávrhu na prerušenie konania nerozhodol a napriek jeho žiadosti o odročenie pojednávaniavyhlásil v rovnaký deň i rozhodnutie.

Najvyšší   súd   sa   na   výzvu   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podanímč. k. KP 3/2013-47 doručeným ústavnému súdu 16. júla 2014. Navrhol, aby ústavný súdsťažnosti   nevyhovel.   Vo   vyjadrení   uviedol: «Z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 25. marca 2010, sp. zn. 7Sžso/5/2010, bol rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. októbra 2009, č. k. 23S/32/2009-89 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie.   V   odôvodnení   uvedeného   zrušujúceho   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky bol jasne vyjadrený právny názor ohľadom právneho statusu advokáta vykonávajúceho advokáciu formou advokátskej spoločnosti s ručením obmedzeným a jeho vzťahu k úprave postavenia advokáta podľa zákona o sociálnom poistení a krajský súd bol v zmysle § 226 OSP viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   zdôraznil,   že   existencia oprávnenia   advokáta   na   vykonávanie   advokátskej   činnosti,   podmienená   jeho   zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol   vyčiarknutý   z   takéhoto   zoznamu,   má   za   následok,   že   musí   byť   považovaný za samostatne   zárobkovo   činnú   osobu   pre   potreby   zákona   o   sociálnom   poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení. Ďalej   najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   uviedol,   že   uvedenú skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona o advokácii, ktorý upravuje formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora. A práve   vymedzenie   samostatne   zárobkovo   činnej   osoby   podľa   §   5   písm.   c)   zákona   o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť. Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným a účasť advokáta v takejto spoločnosti   je   viazaná   na   existenciu   oprávnenia   na   poskytovanie   advokátskych   služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti, a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.

Najvyšší súd v odôvodnení tiež poukázal aj na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý už v obdobnej veci vyslovil, že „predmetný právny výklad najvyšším súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v či 6 ods. 1 Dohovoru“ (II.ÚS 508/2010-15). Najvyšší súd sa tiež vysporiadal s uvádzanými   potvrdeniami   Slovenskej   advokátskej   komory,   ku   ktorým   poznamenal,   že uvedené dôkazy sú jedným z podkladov rozhodnutia, pričom Slovenská advokátska komora nie je oprávnená poskytovať záväzný výklad ustanovení zákona o sociálnom poistení voči tretím osobám, pretože už z jej povahy ako samosprávnej stavovskej organizácie vyplýva, že môže upravovať a riadiť vzťahy len dovnútra, teda vo vzťahu k advokátom, ktorých združuje, a nie vo vzťahu k iným orgánom verejnej správy.

K predmetnému potvrdeniu Slovenskej advokátskej komory je navyše potrebné uviesť, že bolo vydané až dňa 21. septembra 2009 a preskúmavané rozhodnutie Sociálnej poisťovne bolo vydané 15. januára 2009, teda osem mesiacov pred vydaním potvrdenia Slovenskej advokátskej komory. Podľa § 250i ods. 1 prvej vety OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Na uvedené potvrdenie preto správne súdy vôbec nemohli prihliadať, hoci z dôvodu úplnosti najvyšší súd vyjadril svoj právny názor aj na predmetné potvrdenie. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia tiež uviedol, že v uvedenej veci je   právny   názor   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republike   zjednotený,   lebo   rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republike z 1. júla 2011, sp. zn. 7Sžso/27/2010, v ktorom bol vyslovený rovnaký právny názor v obdobnej veci, bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2012, pod č. 66.

Z týchto skutočností vyplýva, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je náležité a presvedčivo   odôvodnené.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ako je uvedené   vyššie,   najvyšší   súd   svoj   právny   názor   explicitne   vyjadril   a   vysporiadal   sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.

Pokiaľ sťažovateľ nesúhlasil so záverom najvyššieho súdu, že rozhodovacia prax Najvyššieho   súdu   v   obdobných   veciach   bola   zjednotená   uverejnením   rozhodnutia najvyššieho súdu z 1. júla 2011, sp. zn. 7 Sžso 27/2010, treba poukázať na ustanovenie § 20 ods. 1 písm. d/ zákona č. 757/2004 Z. z. osudoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) podľa ktorého kolégium najvyššieho súdu najmä prerokúva a schvaľuje   návrhy   rozhodnutí   na   uverejnenie   v   Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Pričom práve Zbierka stanovísk najvyššieho súdu a   rozhodnutí   súdov   Slovenskej   republiky   je   v   zmysle   §   8   zákona   o   súdoch   jedným z prostriedkov, ktorými najvyšší súd dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Takto tomu bolo aj v danom prípade a správne   kolégium   schválilo   rozhodnutie   z 1.   júla   2011,   sp.   zn.   7   Sžso   27/2010 na uverejnenie v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

Rovnako treba dať do pozornosti, že to, aby advokáti zapísaní do zoznamu advokátov neboli považovaní za samostatne zárobkovo činné osoby pre účely zákona o sociálnom poistení, nebolo možné docieliť zmenou zákona o advokácii, ale jedine zmenou zákona o sociálnom poistení.

Najvyšší súd si tiež dovoľuje poukázať aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky   z   25.   novembra   2010,   sp.   zn.   II.   ÚS   508/2010-15,   ktorým   bola   odmietnutá sťažnosť sťažovateľky, týkajúca sa obdobnej veci. Sťažovateľka mala obdobné námietky ako v tomto prípade sťažovateľ, pričom podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky najvyšší súd jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu nevyhovel. Ústavný súd skonštatoval, že „predmetný postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Najvyšší súd teda v danom prípade neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľky   nesprávnou   a   svojvoľnou   aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojim vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru najvyššieho súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   v   zmysle   ustálenej   judikatúry   by   mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.“

Okrem   uvedeného   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky z 25. novembra 2010, sp. zn. II. ÚS 508/2010-15, Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti Ústavnému súdu aj ďalšie rozhodnutia v obdobných veciach (skutkovo aj právne rovnakých), a to rozhodnutie z 8. februára 2012, č. k. I. ÚS 64/2012-17, rozhodnutie z 29. februára   2012,   č.   k.   I.   ÚS   93/2012-14   a   rozhodnutie   zo   7.   septembra   2010, č. k. I. ÚS 290/2010-8,   ktorými   boli   ústavné   sťažnosti   odmietnuté   ako   zjavne neopodstatnené.

Uvedenými rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky teda bolo dokonca rozhodnuté o neprijateľnosti sťažností sťažovateľov a ústavný súd v nich konštatoval, že najvyšší   súd   v   daných   prípadoch   neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľov nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva, resp. ústavný súd nezistil, že by napadnuté rozsudky najvyššieho súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.

Z odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19. júna 2013, č. k. II. ÚS 335/2013-14, vyplýva, že ústavný súd je toho názoru, že sťažnosť sťažovateľa vyvoláva významné otázky v kontexte základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých riešenie vyžaduje prijať v tejto časti sťažnosť na ďalšie konanie....

Najvyšší súd Slovenskej republiky navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti nevyhovel a vo veci vyhlásil nález, že základné práva sťažovateľa v danej veci porušené neboli.

Na nariadení ústneho pojednávania ústavného súdu netrváme.»

Sťažovateľ sa na výzvu ústavného súdu, ktorú prevzal 18. augusta 2014, písomnenevyjadril.

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohtopojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia základného právana súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

II.

II. senát ústavného súdu pri meritórnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa dospelk záveru,   že   vo   veci   je   potrebné   zotrvať   na   právnom   názore   vyslovenom   v   nálezochsp. zn. II. ÚS 63/2012 z 21. februára 2013 a sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára 2013,ktorými v obdobných veciach konštatoval porušenie sťažovateľmi označených práv (čl. 46ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práva slobôd), rozsudky najvyššieho súdu zrušil, veci mu vrátil na ďalšie konanie a vo zvyšnejčasti sťažnostiam nevyhovel.

Nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 21. februára 2013 bol uverejnenýpod č. 16/2013 v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky s toutoprávnou   vetou:   „Oprávnenie   na   výkon   činnosti   advokáta   ako   slobodného   povolaniav postavení samostatne zárobkovo činnej osoby treba vidieť nielen vo formálnej rovinetvorenej existenciou zápisu v zozname advokátov, ale aj v materiálnej rovine danej jednakprávom vykonávať advokáciu, ako aj právom dosahovať príjem z advokátskej činnosti.Advokát, ktorý je síce oprávnený vykonávať advokáciu, avšak nie je oprávnený dosahovaťpríjem   z   advokátskej   činnosti   (nemôže   túto   činnosť   vykonávať   na   vlastný   účet),nespĺňa materiálnu   podmienku   na   to,   aby   mohol   byť   považovaný   za   osobusamostatne zárobkovo činnú v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v zneníúčinnom do 31. decembra 2010.“

Nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára 2013 bol uverejnenýpod č. 17/2013 v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky s toutoprávnou vetou: „Pokiaľ advokát zmenil formu výkonu advokácie zo samostatného výkonuadvokácie na výkon advokácie ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, po takejtozmene   formy   výkonu   advokácie   mu   nezostal zachovaný   status   advokáta   podľa   zákonao advokácii ani status samostatne zárobkovo činnej osoby pre účely zákona o sociálnompoistení.“

Podľa § 6 zákona o ústavnom súde senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacoučinnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného užv rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenieodchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylnýchprávnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavnéhosúdu.

Vzhľadom   na   existenciu   uznesenia   III.   senátu   ústavného   súdu   sp.   zn.III. ÚS 426/2012   z   12.   septembra   2012   (ale   aj   ďalších   rozhodnutí   I.,   III.   a   IV.   senátuústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   266/2014   zo   4.   júna   2014,   sp.   zn.   I.   ÚS   599/2013z 2. októbra 2013, sp. zn. I. ÚS 290/2010 zo 7. septembra 2010, sp. zn. I. ÚS 64/2012z 8. februára 2012, sp. zn. I. ÚS 93/2012 z 29. februára 2012, sp. zn. I. ÚS 570/2012z 28. novembra 2012, sp. zn. III. ÚS 118/2012 z 28. marca 2012, sp. zn. III. ÚS 426/2012z 12. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 103/2012 z 1. marca 2012 a sp. zn. IV. ÚS 342/2010z 23.   septembra   2010)   o odmietnutí   obdobných   sťažností   ústavným   súdom   ako   zjavneneopodstatnených, predložil II. senát ústavného súdu vec plénu ústavného súdu na účelyzjednotenia odchýlnych právnych názorov.

II. senát ústavného súdu navrhol preto plénu ústavného súdu prijať zjednocujúcestanovisko   v   tomto   znení:   „Pokiaľ   advokát   zmenil   formu   výkonu   advokáciezo samostatného výkonu advokácie na výkon advokácie ako konateľ spoločnosti s ručenímobmedzeným, po takejto zmene formy výkonu advokácie mu nezostal zachovaný statussamostatne zárobkovo činnej osoby pre účely zákona o sociálnom poistení.“

Plénum   ústavného   súdu   o   tomto   návrhu   II.   senátu   ústavného   súdu   rozhodlouznesením sp. zn. PLz. ÚS 1/2015 zo 4. marca 2015 tak, že návrh zamietlo.

Vzhľadom na toto rozhodnutie pléna ústavného súdu je potrebné rozhodovať v líniiuznesenia sp. zn. III. ÚS 426/2012 z 12. septembra 2012.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovorelevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnejochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konaniesúdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnuochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavylen v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatnýchvšeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154cods.   1   ústavy   majú   príslušné   medzinárodné   zmluvy   vrátane   dohovoru   prednosťpred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, zaoberal sa ústavný súd posúdenímobsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Sťažovateľ v sťažnosti porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnuochranu   podľa   čl.   46 ods. 1   ústavy   a práva na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6 ods. 1dohovoru   odôvodnil   v   podstate   tým,   že   najvyšší   súd   aplikoval   ústavne   nekonformnýmspôsobom   ustanovenia   zákona   o   sociálnom   poistení   a   s   tým   súvisiace   ustanoveniazákona o advokácii,   keď   dospel   na   ich   základe   k   záveru,   podľa   ktorého   pre   posúdeniepostavenia   sťažovateľa   ako   samostatne   zárobkovo   činnej   osoby   na   účely   povinnéhonemocenského a povinného dôchodkového poistenia v situácii, keď sťažovateľ vykonávaadvokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, teda v jej mene a na jej účet,je rozhodujúci   iba   jeho   zápis   v   zozname   advokátov   vedenom   Slovenskouadvokátskou komorou.   Ďalej   sťažovateľ   zdôrazňoval,   že   najvyšší   súd   neuviedolna tento svoj   záver   dostatočné   dôvody,   iba   odkázal   na   rozhodnutie   najvyššieho   súdusp. zn. 7 Sžso   27/2010   z 1. júla   2011   uverejnené   v   Zbierke   stanovísk   Najvyššieho   súduSlovenskej   republiky   a rozhodnutí   súdov   Slovenskej   republiky   (R   66/2012)   a   nevzaldo úvahy argumentáciu v odlišnom rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu v obdobnejveci (sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010).

Ako   vyplýva   z   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   7   Sžso   87/2011z 13. decembra 2012,   tento   je   založený   na   právnom   názore,   podľa   ktorého „existencia oprávnenia   advokáta   na   vykonávanie   advokátskej   činnosti,   podmienená   jeho   zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol   vyčiarknutý   z takéhoto   zoznamu,   má   za   následok,   že   musí   byť   považovaný za samostatne   zárobkovo   činnú   osobu   pre   potreby   zákona   o   sociálnom   poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b/ a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení.“.Na tento záver podľa názoru   najvyššieho súdu nemôže mať vplyv ani „právna úprava obsiahnutá   v   §   12   zákona   o advokácii,   ktorý   upravuje   formu,   ktorou   môže   advokát vykonávať advokáciu, lebo základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej   činnosti   je   teda   oprávnený   len   advokát,   ktorý   je   zapísaný   do   zoznamu advokátov,   ktorý   vedie   Slovenská   advokátska   komora.   A   práve   vymedzenie   samostatne zárobkovo   činnej   osoby   podľa   §   5   písm.   c/   zákona   o   sociálnom   poistení   je   odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.“.

Podľa   §   5   písm.   c)   zákona   o   sociálnom   poistení   (v   znení   účinnomdo 31. decembra 2010)   samostatne   zárobkovo   činná   osoba   podľa   tohto   zákona   jefyzická osoba,   ktorá...   c)   má   oprávnenie   na   vykonávanie   činnosti   podľa   osobitnéhopredpisu...,   pričom   osobitným   predpisom   je   v   zmysle   odkazu   č.   19   napríklad   zákonSlovenskej národnej rady č. 132/1990 Zb. o advokácii v znení zákona č. 302/1999 Z. z.,zákon   Slovenskej   národnej   rady   č. 129/1991   Zb.   o   komerčných   právnikoch   v   zneníneskorších predpisov.

Podľa   §   21   ods.   4   písm.   b)   zákona   o   sociálnom   poistení   (v   znení   účinnomdo 31. decembra   2010)   povinné   nemocenské   poistenie   a   povinné   dôchodkové   poisteniezaniká vždy... b) samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňomzániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c)odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávneniepodľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosťsamostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c).

Podľa   §   14   ods.   1   písm.   b)   zákona   o   sociálnom   poistení   (v   znení   účinnomdo 31. decembra   2010)   povinne   nemocensky   poistení   sú...   samostatne   zárobkovo   činnáosoba, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitnéhopredpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťoubol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9.

Podľa   §   15   ods.   1   písm.   b)   zákona   o   sociálnom   poistení   (v   znení   účinnomdo 31. decembra   2010)   povinne   dôchodkovo   poistení   sú...   samostatne   zárobkovo   činnáosoba, ktorá je povinne nemocensky poistená.

Ako vyplýva z citovaných ustanovení, poistné na nemocenské poistenie je povinnáplatiť   povinne   nemocensky   poistená   samostatne   zárobkovo   činná   osoba   [§   128   ods.   1písm. c)   zákona   o   sociálnom   poistení]   a   poistné   na   nemocenské   poistenie   povinnenemocensky poistená samostatne zárobkovo činná osoba [§ 128 ods. 2 písm. c) zákonao sociálnom   poistení].   Povinne   nemocensky   poistenou   je   samostatne   zárobkovo   činnáosoba, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitnéhopredpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťoubol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9 [§ 14 ods. 1písm. b) zákona o sociálnom poistení]. Ako vyplýva z uvedeného, povinnosť platiť poistnéna nemocenské a dôchodkové poistenie vzniká iba za súčasného splnenia podmienky výškydefinovaného príjmu za rozhodné obdobie a skutočnosti, že daný subjekt je samostatnezárobkovo činnou osobou. Keďže sťažovateľ nespochybňuje správnosť záveru správnychorgánov o tom, že v rozhodnom období dosiahol príjem z podnikania a z inej samostatnejzárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inousamostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu, jepotrebné sa zaoberať ďalej iba definíciou samostatne zárobkovo činnej osoby. Tou je (okreminého)   fyzická   osoba,   ktorá   má   oprávnenie   na   vykonávanie   činnosti   podľa   osobitnéhopredpisu, v tomto prípade na výkon advokácie [§ 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení].Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatnezárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku oprávnenia na výkonadvokácie (§ 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení).

S ohľadom na uvedené je potrebné zaoberať sa pojmami „fyzická osoba, ktorá máoprávnenie   na   vykonávanie   advokácie“,   resp.   „fyzická   osoba,   ktorej   oprávneniena vykonávanie advokácie zaniklo“, a to z hľadiska, či ich ústavne konformnému výkladuzodpovedá prístup, podľa ktorého je takouto osobou každý advokát zapísaný do zoznamuadvokátov už len z dôvodu jeho zápisu v zozname advokátov (a prestáva takouto osobou byťiba jeho vyškrtnutím zo zoznamu advokátov), alebo taký výklad, podľa ktorého takoutoosobou nie je (alebo ňou prestáva byť) advokát, ktorý vo vlastnom mene nie je oprávnenýadvokáciu   vykonávať,   hoci   je   zapísaný   v   zozname   advokátov   vedenom   Slovenskouadvokátskou komorou (napr. aj z dôvodu, že vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnostis ručením   obmedzeným   zapísanej   do   zoznamu   spoločností   vedenom   Slovenskouadvokátskou komoru [§ 12 ods. 2 a § 71 ods. 2 písm. b) zákona o advokácii].

Podľa § 1 ods. 2 zákona o advokácii výkon advokácie je zastupovanie klientovv konaní   pred   súdmi,   orgánmi   verejnej   moci   a   inými   právnymi   subjektmi,   obhajobav trestnom   konaní,   poskytovanie   právnych   rád,   spisovanie   listín   o   právnych   úkonoch,spracúvanie   právnych   rozborov,   správa   majetku   klientov   a   ďalšie   formy   právnehoporadenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva sústavne a za odmenu (ďalej len „právneslužby“).

Podľa § 2 ods. 1 zákona o advokácii advokátom je ten, kto je zapísaný do zoznamuadvokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora.

Podľa § 12 ods. 1 zákona o advokácii advokát môže vykonávať advokáciu

a) samostatne,

b) v združení spolu s inými advokátmi,

c) ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti,

d) ako komplementár komanditnej spoločnosti alebo

e) ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným.

Podľa § 12 ods. 2 zákona o advokácii komora vedie zoznam združení podľa § 13,zoznam   verejných   obchodných   spoločností   a   komanditných   spoločností   podľa   §   14a zoznam spoločností s ručením obmedzeným podľa § 15; ustanovenia osobitného predpisutým nie sú dotknuté.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o advokácii advokáti môžu na účel výkonu advokáciezaložiť spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorej predmetom podnikania je poskytovanieprávnych   služieb.   Táto   spoločnosť   s   ručením   obmedzeným   nesmie   mať   iný   predmetpodnikania, jej spoločníkmi a konateľmi môžu byť len advokáti a musí byť poistená...

Podľa § 15 ods. 2 prvej vety zákona o advokácii advokáti ako konatelia spoločnostis ručením obmedzeným vykonávajú advokáciu v mene a na účet spoločnosti.

Podľa § 15 ods. 6 zákona o advokácii (v znení účinnom do 31. decembra 2012)advokát,   ktorý   vykonáva   advokáciu   ako   konateľ   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným,nemôže   súčasne   vykonávať   advokáciu   samostatne,   v   združení,   ako   spoločník   verejnejobchodnej spoločnosti alebo komanditnej spoločnosti, alebo ako konateľ inej spoločnostis ručením   obmedzeným.   Advokáti   sa   však   môžu   dohodnúť   na   dočasnom   samostatnomposkytovaní   právnych   služieb   v   jednej   veci   alebo   vo   viacerých   vopred   vymedzenýchveciach, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.

Z týchto ustanovení je zrejmé, že spoločníkom a konateľom spoločnosti s ručenímobmedzeným založenej na účely výkonu advokácie môže byť iba advokát (§ 15 ods. 1zákona o advokácii), pričom advokátom je ten, kto je zapísaný do zoznamu advokátovvedeného Slovenskou advokátskou komorou (§ 2 ods. 1 zákona o advokácii). Advokáti akokonatelia spoločnosti s ručením obmedzeným vykonávajú advokáciu v mene a na účetspoločnosti (§ 15 ods. 2 zákona o advokácii). Pritom platí, že advokát, ktorý vykonávaadvokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, nemôže súčasne vykonávaťadvokáciu samostatne (§ 15 ods. 6 zákona o advokácii). S ohľadom na skutočnosť, žev priebehu konania pred správnym orgánom a správnymi súdmi nebolo preukázané, že bysťažovateľ postupoval podľa druhej vety § 15 ods. 6 zákona o advokácii (v znení účinnomdo 31. decembra 2012), týmto prípadom sa nezaoberal ani ústavný súd a vychádzal z toho,že na sťažovateľa sa v celom rozsahu vzťahuje prvá veta tohto ustanovenia, teda že nemôžesúčasne vykonávať advokáciu samostatne.

Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovateľ tvrdí, že advokát – konateľ spoločnostinie je fyzickou osobou, ktorá má oprávnenie na vykonávanie advokácie, pretože nie jeoprávnený vykonávať advokáciu samostatne, pričom vychádza z toho, že rozhodujúce nie jeto,   či   je   v   zozname   advokátov   zapísaný,   ale   to,   či   aj   skutočne   je   ako   fyzickáosoba oprávnený   poskytovať   právne   služby   podľa   §   1   ods.   2   zákona   o   advokácii,pričom svoj   názor   bližšie   odôvodňuje   poukazom   na   odôvodnenie   rozsudku   najvyššiehosúdu sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010. Sťažovateľ teda tvrdí, že ústavne konformnývýklad pojmu „fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie advokácie“ na účely § 5písm. c) zákona o sociálnom poistení je taký, že takouto osobou nie je advokát vykonávajúciadvokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, a to z dôvodu, že takáto osobanemá   oprávnenie   na   vykonávanie   advokácie,   hoci   je   zapísaná   v   zozname   advokátovvedenom Slovenskou advokátskou komorou.

Nevyhnutnou   súčasťou   rozhodovacej   činnosti   súdov   zahŕňajúcej   aplikáciuabstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanieobsahu   a   zmyslu   právnej   normy   uplatňovaním   jednotlivých   metód   právneho   výkladu.Ide vždy o   metodologický postup,   v rámci ktorého   nemá   žiadna   z výkladových metódabsolútnu   prednosť,   pričom   jednotlivé   uplatnené   metódy   by   sa   mali   navzájom   dopĺňaťa viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Pri   výklade   a   aplikácii   ustanovení   právnych   predpisov   je   nepochybne   potrebnévychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonnéhoustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného zneniaprávneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatnýchvšeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (čl.   152   ods.   4   ústavy).   Samozrejme,   že   sav takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciuprávnej   normy   musí   založiť   na   racionálnej argumentácii.   V   prípadoch   nejasnosti   alebonezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verziíinterpretácie)   alebo   v   prípade   rozporu   tohto   znenia   so   zmyslom   a   účelom   príslušnéhoustanovenia,   o   ktorého   jednoznačnosti   niet   pochybnosti,   možno   uprednostniť   výkladratione legis pred   doslovným   gramatickým   (jazykovým)   výkladom.   Viazanosť   štátnychorgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnúnevyhnutnosť   doslovného   gramatického   výkladu   aplikovaných   zákonných   ustanovení.Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale ajzmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07).

Ústavný súd je toho názoru, že pri výklade uvedených pojmov (§ 5 a § 21 ods. 4zákona o sociálnom poistení) je potrebné dospieť k rovnakým záverom, k akým dospelnajvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 7 Sžso 87/2011 z 13. decembra 2012, a teda vychádzaťz toho, že existencia oprávnenia advokáta na vykonávanie advokátskej činnosti podmienenájeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou trvá aždo času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu, čo má za následok, že musíbyť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu pre potreby zákona o sociálnompoistení,   a preto   je   povinne   nemocensky   poistený   podľa   §   14   ods.   1   písm.   b) zákonao sociálnom poistení a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákonao sociálnom poistení, pričom vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravenév § 21 zákona o sociálnom poistení.

Z   odôvodnenia   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   jednoznačne   vyplýva,   o   ktoréustanovenia zákona o sociálnom poistení a zákona o advokácii oprel svoje zistenia. Najvyššísúd v dostatočnej miere vysvetlil svoje myšlienkové pochody vedúce k právnemu záveruo tom, že zmena formy výkonu advokácie nemá vplyv na zánik povinného nemocenskéhopoistenia a povinného dôchodkového poistenia.

Podľa názoru ústavného súdu argumenty najvyššieho súdu odôvodňujúce výrok jehorozhodnutia sa javia ako legitímne a ústavne akceptovateľné. Ústavný súd zastáva názor, ženapadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje novédôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súddospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení. Preto rozhodnutie, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ svojho výroku, je potrebné z tohto pohľaduhodnotiť   ako   výsledok   rozhodovacej   činnosti,   ktorým   je   realizované   základné   právoúčastníka konania na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie.

Aj v sťažovateľovej veci boli závery najvyššieho súdu identické s už spomenutýmiinými obdobnými vecami, a tak niet dôvodu aj s ohľadom na uznesenie pléna ústavnéhosúdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2015 zo 4. marca 2015, ktorým je senát v ďalšom konaní viazaný,odchýliť sa od postoja ústavného súdu k opodstatnenosti týchto sťažností vyslovených v jehoskoršej   rozhodovacej   praxi   ani   v   prerokúvanom   prípade.   I   samotný   ústavný   súd   musívynaložiť   maximálnu   snahu   v   prospech   rešpektovania   právnej   istoty,   v   posudzovanomprípade nastolenej stabilnou judikatúrou najvyššieho súdu. Preto, zaujímajúc rovnaký postojako v predošlých konaniach o sťažnostiach označených v tomto rozhodnutí, aj v tomtoprípade ústavný súd považoval námietky sťažovateľa týkajúce sa nesprávneho právnehoposúdenia jeho veci všeobecnými súdmi za zjavne neopodstatnené (III. ÚS 386/2012).

Pre úplnosť ústavný súd poukazuje i na tú skutočnosť, že zákon o sociálnom poistenív znení zákona č. 543/2010 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2011 obsahuje už odlišnúúpravu nielen § 5, ale aj § 21 ods. 4.

Ako   vyplýva   z   týchto   novelizovaných   ustanovení,   zákonodarca   považovalv súvislosti s § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení za potrebné spresniť podmienkyzániku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnejosoby, pričom postupoval tak, že výslovne ustanovil, že toto zaniká vždy dňom, od ktoréhofyzická osoba nie je oprávnená na výkon alebo prevádzkovanie činnosti. Takto zákonodarcanahradil   sporné   „mať   oprávnenie“   jednoznačným   „byť   oprávneným“,   čo   podľa   názoruústavného   súdu   posunulo   dikciu   ustanovenia   k   jej   materiálnemu   chápaniu.   Tomunasvedčuje aj úprava § 5 zákona o sociálnom poistení.

Hoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecnýchsúdov (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08), ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť v kontextetejto   veci aj   význam   princípu   právneho   istoty   v   právnom   štáte   pre   rozhodovaciu   praxvšeobecných súdov. Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie istoty, že na určitúprávne   relevantnú   otázku   sa   pri   opakovaní   v   rovnakých   podmienkach   dáva   rovnakáodpoveď (PL. ÚS 16/95).

Najvyšší súd teda ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoj právny názor,aplikoval a interpretoval príslušné všeobecne záväzné právne predpisy v súlade s ich zneními obsahom a jeho závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku je potrebné považovať za výrazautonómneho rozhodovania najvyššieho súdu. Postup a napadnutý rozsudok najvyššiehosúdu   je   ústavne   konformný,   nie   je   svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľnýpre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy. Ústavný súd tak nezistil v postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutéhorozsudku najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnostialebo   ústavnej   neakceptovateľnosti.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   konštatuje,   ženapadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   nedošlo   k   porušeniu   práv   sťažovateľagarantovaných čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd tak nenachádzadôvod na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

IV.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   úhradu   trovkonania.   Keďže   sťažovateľove   práva   neboli   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súduporušené, t. j. sťažovateľ nebol v konaní pred ústavným súdom úspešný, rozhodol ústavnýsúd o trovách konania vzniknutých sťažovateľovi tak, ako to je uvedené vo výroku tohtonálezu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2015