znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 335/2012-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   septembra   2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   L.,   t.   č.   vo   väzbe,   vo   veci   namietaného   porušenia základných práv na osobnú slobodu   podľa čl. 17 ods.   1, 2 a 5 a čl. 50 ods.   3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súd Galanta sp. zn. 1 Tp 21/2008 z 23. mája 2012 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tpo 22/2012 z 31. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2012 doručená sťažnosť A. L., t. č. vo väzbe (ďalej len „ sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv na osobnú slobodu   podľa čl. 17 ods.   1, 2 a 5 a čl. 50 ods.   3 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   slobodu   podľa   čl.   5   ods.   3   a   4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Tp 21/2008 z 23. mája 2012 a uznesením Krajského súdu   v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp.   zn. 5 Tpo 22/2012 z 31. mája 2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že   sťažovateľ   požiadal   okresný   súd   o   prepustenie   z väzby z dôvodov zlého zdravotného stavu, že na Slovensko z cudziny prišiel dobrovoľne, dal čestné vyhlásenie, že bude dodržiavať príkazy súdu, a pominuli dôvody na väzbu. Pokiaľ bol v Taliansku a Švajčiarsku, bol tam legálne a nevyhýbal sa trestnému stíhaniu. Keďže okresný súd jeho žiadosti nevyhovel, sťažovateľ podal proti jeho rozhodnutiu sťažnosť. Krajský   súd   však   zamietol   jeho   sťažnosť   s odôvodnením,   že   neboli   dané   dôvody na prepustenie z väzby, pričom akceptoval dôvody okresného súdu. Konanie súdov bolo podľa   tvrdenia   sťažovateľa   neobjektívne,   dostatočne   nezohľadňujúce   jeho   veľmi nepriaznivý   zdravotný   stav,   súdy   neprihliadli   na   skutočnosť,   že   dobrovoľne   prišiel na Slovensko a nebráni sa vyšetrovaniu. Navyše vyslovil názor, že slovenské súdy nemali právomoc   v jeho   veci   rozhodovať.   Pokiaľ   však   súdy   rozhodli,   ich   rozhodnutia   neboli dostatočne zdôvodnené a neboli dodržané jeho práva, a preto žiadal aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„1.   Okresný   súd   Galanta   svojím   postupom   pri   vytýčení   neverejného   zasadnutia a konaní o väzbe dňa 21.5.2012, ktoré sa konalo dňa 23.5.2012 porušil moje práva na obhajobu garantované v čl. 50 ods. 3 Ústavy SR.

2.   Okresný   súd   Galanta   v uznesením   sp.   zn.   1   Tp/21/2008   zo   dňa   23.5.2012 a Krajský súd Trnava v uznesení sp. zn. 5 Tpo/22/2012-110 zo dňa 31.5.2012 porušili moje právo   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   1,   2,   5   Ústavy   SR   a právo   na   slobodu a bezpečnosť chránené dohovorom v čl. 5 ods. 3 a 4.

3.   Vzhľadom na zistené porušenia čl. Ústavy a dohovoru, ústavný súd nariaďuje bezodkladné prepustenie z väzby na slobodu obvineného A. L.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   ústavného súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podstatou   sťažnosti   je   námietka   sťažovateľa,   podľa   ktorej   neboli   dôvody,   aby okresný súd aj krajský súd nevyhoveli jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

a)   Sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv   postupom   a rozhodnutím okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 21/2008. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom   na princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   príslušný na preskúmanie   postupu   okresného   súdu   v zmysle   namietaného   porušenia   označeného základného práva, pretože sťažovateľ mal k dispozícii účinný opravný prostriedok, ktorý zákon poskytuje na ochranu jeho práv a na použitie ktorého bol sťažovateľ oprávnený podľa osobitného   predpisu.   Takýmto   opravným   prostriedkom   bola   sťažnosť   proti   rozhodnutiu okresného   súdu,   ktorú   sťažovateľ   aj   využil   a o jeho   opravnom   prostriedku   rozhodoval príslušný krajský súd. Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o opravnom prostriedku teda v tomto prípade (vzhľadom na princíp subsidiarity) vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľa už pri predbežnom prerokovaní veci odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

b) Sťažovateľ namietal aj postup a rozhodnutie krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 22/2012.

Ústavný   súd   poukazuje   zásadne   na   to,   že   nie   je   tzv.   „skutkovým   súdom“,   teda súdom,   ktorý   by vykonával dokazovanie   na zistenie   skutkového   stavu,   ak   by malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.

Vo väzobných veciach platí, že skúmanie primeranosti určenej lehoty väzby prináleží predovšetkým   všeobecným   súdom.   Na   tento   účel   im   patrí   skúmať   všetky   okolnosti spôsobilé   potvrdiť   alebo   vyvrátiť   existenciou   skutočného   verejného   záujmu odôvodňujúceho   so   zreteľom   na   prezumpciu   neviny   výnimku   z pravidla   rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe. Predovšetkým na základe dôvodov uvedených   v týchto   rozhodnutiach   (prípadne   aj   na   základe   nesporných   skutočností uvedených   obvineným   v   jeho žiadostiach)   zisťuje   ústavný   súd,   či   boli,   alebo   neboli porušené   označené   články   ústavy   a dohovoru   (mutatus   mutandis   Toth   c.   Rakúsko z 12.decembra 1991).

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:„Zo spisového materiálu krajský súd zistil, že obvinený A. L. je stíhaný pre trestné činy kvalifikované podľa § 250 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. a § 250 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. všetko účinného do 1.1.2006, pričom stíhanej trestnej činnosti sa   mal   dopustiť   v   Českej   republike.   Trestné   stíhanie   proti   obvinenému   bolo   prevzaté z Českej republiky príslušnými orgánmi Slovenskej republiky. Obvineného vo veci nebolo možné vypočuť, pretože po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody dňa 1.8.2006 sa na adrese trvalého bydliska nezdržiaval, vyhlásené pátranie cestou Interpolu bolo neúspešné, preto bol na obvineného dňa 13.3.2008 vydaný príkaz na zatknutie, ktorý sa nepodarilo zrealizovať a bol preto na obvineného vydaný európsky zatykací rozkaz.

Zo spisového materiálu ďalej vyplýva, že obvinený A. L. mal používať aj iné mena, a to V. G. a A. M.

Z uvedených skutočností tak ako na to poukázal aj sudca pre prípravné konanie, je zrejmé, že obvinený sa vyhýbal úkonom trestného konania, a na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že sa potom, čo bol prepustený z väzby vo Švajčiarsku, sám dostavil na územie Slovenskej republiky.

Krajský súd sa stotožnil so závermi napadnutého uznesenia, že aj v súčasnom štádiu trestného konania aj naďalej existuje reálna obava, že obvinený v prípade prepustenia z väzby na slobodu, by sa mohol vyhýbať úkonom trestného konania, čím je u neho daný dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por.

Sudca   pre   prípravné   konanie   nepochybil,   keď   neprijal   písomný   sľub   obvineného daný podľa § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por., keďže podľa názoru krajského súdu písomný sľub vo vzťahu k dlhodobému vyhýbaniu sa úkonom trestného konania zo strany obvineného, nie je dostatočný na nahradenie jeho väzby.

Pokiaľ ide o zlý zdravotný stav obvineného, tak ako na to poukázal už sudca pre prípravné konanie, obvinenému môže byť poskytnutá primeraná liečba v Nemocnici pre obvinených a odsúdených v T.“

Ústavný súd považuje dôvody uvedené všeobecnými súdmi za dostatočné v rozsahu uplatnených námietok sťažovateľa.

Všeobecnými   súdmi   konštatovaná   obava   z pokračovania   v trestnej   činnosti   je založená   na   konkrétnych   skutočnostiach,   ktoré   sú   náležite   prezentované   a vysvetlené. Rozhodnutie krajského súdu   nie je arbitrárne ani zjavne neodôvodnené. Skutočnosť,   že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutie krajského súdu nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd preto nevidí dôvod na to, aby do tohto rozhodnutia zasiahol.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ namieta nielen porušenie základného práva na osobnú slobodu   podľa čl. 17 ods.   1, 2 a 5 ústavy, ale aj právo na slobodu   podľa   čl. 5 ods.   1 dohovoru, ústavný súd poukazuje na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej pre počiatočné štádium väzby postačuje existencia, resp. trvanie dôvodného podozrenia,   že   zadržaná   osoba   spáchala   trestný   čin,   pretože   toto   právo   sa   považuje za conditio sine qua non zákonnosti väzby.

Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že bolo porušené jeho základné právo aj podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ide o ustanovenie týkajúce sa primeraného finančného zadosťučinenia. Toto   právo   sťažovateľ   nijako   neodôvodnil   a ani   ho   neuplatnil,   preto   ho   ústavný   súd považoval len za súčasť jeho argumentácie porušenia práv označenými súdmi.   Navyše, tvrdenia o porušení iných práv bude môcť sťažovateľ uplatniť pred súdom v konaní o merite veci.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť proti krajskému súdu ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   z uvedených   dôvodov   o sťažnosti   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2012