znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 335/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť V. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Sžnč 18/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Š. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra 2009 doručená sťažnosť V. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Sžnč 18/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 2. septembra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ listom z 12. decembra 2007 požiadal Prezídium Policajného zboru ako organizačnú súčasť Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) o oznámenie osobných údajov, ktoré o ňom Policajný zbor spracúva. Sťažovateľ žiadosť   oprel   o ustanovenie   §   69c ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“). Listom prvého viceprezidenta Policajného zboru sp. zn. PPZ-561-6/VP-OZN-2007 z 11. januára 2008 bolo sťažovateľovi oznámené, že Policajný zbor spracúva   jeho   osobné   údaje   v tomto   rozsahu:   rodné   číslo,   dátum   narodenia,   meno, priezvisko   a   miesto   trvalého   pobytu.   Po   doručení   tohto   listu   sťažovateľ   telefonicky kontaktoval sekretariát prvého viceprezidenta Policajného zboru a chcel sa informovať, či jeho žiadosť správne pochopili. Podľa jeho vedomostí totiž Policajný zbor spracúva o ňom množstvo   ďalších   osobných   údajov,   napríklad   údaje   o občianskom   preukaze,   pase   atď. Odpoveďou mu bola sarkastická otázka, či nevie, že má pas. Sťažnosťou z 25. augusta 2008 požiadal   sťažovateľ   ministerstvo   o prešetrenie   postupu   pri   vybavovaní   jeho   žiadosti a o vykonanie opatrení na nápravu. Listom   ministerstva   sp.   zn. SKIS-264-4/OK-K-2008 zo 6. októbra 2008 mu bolo oznámené, že jeho sťažnosť je dôvodná, pretože mu neboli poskytnuté   údaje   o spáchaných   dopravných   priestupkoch.   Súčasne   bolo   uvedené,   že   na základe žiadosti v zmysle ustanovenia § 69c ods. 1 zákona o Policajnom zbore mu môžu byť poskytnuté iba osobné údaje z „policajných“ informačných systémov, ktorými podľa názoru ministerstva nie sú informačné systémy vedené vo veci správnych agend, na ktoré sa údajne vzťahuje ustanovenie § 20 zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov“). Sťažovateľ potom 3. decembra 2008 podal najvyššiemu súdu návrh na začatie konania proti nečinnosti orgánu   verejnej   správy   podľa   ustanovenia   §   250t   Občianskeho   súdneho   poriadku. Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5 Sžnč   18/2008   z 28.   apríla   2009,   ktoré   bolo sťažovateľovi   doručené 1.   júla 2009,   bol   návrh   zamietnutý   s odôvodnením, že mu   boli poskytnuté informácie z policajných informačných systémov, pričom o zvyšné informácie mal požiadať podľa ustanovenia § 20 zákona o ochrane osobných údajov.

Podľa názoru sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu bolo porušené ustanovenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Ustanovenie   §   69c   zákona   o Policajnom   zbore   dáva   každému   právo   získať informáciu o osobných údajoch, ktoré o ňom Policajný zbor spracúva. Nevylučuje pritom zo svojej   pôsobnosti   žiaden   druh   osobných   údajov.   Obmedzenie   pôsobnosti   citovaného ustanovenia iba na takzvanú policajnú agendu nevyplýva ani zo systematického výkladu, keďže   zákon   o Policajnom   zbore   je   základným   kompetenčným,   ale   aj   organizačným predpisom. Niektoré jeho časti sa vzťahujú výlučne na činnosť Policajného zboru v oblasti verejnej bezpečnosti. Všeobecná časť sa však vzťahuje na akúkoľvek činnosť Policajného zboru.   Takzvané správne   agendy,   ktoré   najvyšší   súd   vylučuje   z pôsobnosti   ustanovenia § 69c   zákona   o Policajnom   zbore,   tiež   vedie   Policajný   zbor,   čo   sa   aj   výslovne   uvádza v ustanovení   §   2   ods.   2   zákona o Policajnom   zbore.   Rovnako ustanovenie § 69 ods.   1 zákona   o Policajnom   zbore   výslovne   uvádza,   že   Policajný   zbor   spracúva   osobné   údaje podľa zákona o Policajnom zbore, ako aj podľa zákona o ochrane osobných údajov. Niet preto dôvodu obmedzovať pôsobnosť ustanovenia § 69c ods. 1 zákona o Policajnom zbore výlučne   na   takzvané   policajné   evidencie.   Takýto   výklad   je   v rozpore   aj   s účelom   tejto právnej normy dávajúcej možnosť každému dozvedieť sa, aké osobné údaje o ňom spracúva Policajný zbor. Niet žiadneho rozumného dôvodu, pre ktorý by žiadateľ musel namiesto jednej žiadosti podávať žiadosti dve (osobitne pre policajnú agendu a osobitne pre správne agendy). Ustanovenie § 69c zákona o Policajnom zbore obsahuje osobitnú právnu úpravu majúcu aplikačnú   prednosť pred všeobecnou   právnou normou   obsiahnutou v ustanovení § 20   ods.   1   písm.   c)   zákona   o ochrane osobných   údajov.   Uvedené   však   nevyplýva   iba zo všeobecných   princípov   výkladu   právnych   noriem,   ale   určuje   to   aj   zákon   o ochrane osobných údajov, ktorý v ustanovení § 2 ods. 1 písm. c), d), f) a g) výslovne vylučuje použitie ustanovenia § 20 ods. 1 v prípade Policajného zboru. Najvyšší súd pritom rozdelil informačné systémy na policajné a správne, neuviedol však žiadne kritériá takého delenia ani neodkázal na žiadne zákonné ustanovenie, z ktorého by delenie vyplývalo. Rovnako nesprávne (a bez akejkoľvek špecifikácie) skonštatoval, že informácie z takzvanej policajnej evidencie boli sťažovateľovi poskytnuté. V skutočnosti mu však listom z 11. januára 2008 boli poskytnuté iba jeho identifikátory, nie však osobné údaje k nim priradené. Najvyšší súd zrejme mal na mysli list zo 6. októbra 2008, ktorým ministerstvo oznámilo sťažovateľovi vybavenie   jeho   sťažnosti.   V tomto   liste   je   však   iba   všeobecná   konštatácia o nešpecifikovanom dopravnom priestupku z roku 2003, čo však nemožno považovať za oznámenie osobných údajov. Najvyšší súd sa pri zamietnutí návrhu pridržiaval prísneho formalizmu, keď od sťažovateľa požadoval, aby podal dve osobitné žiadosti (podľa § 69c zákona o Policajnom zbore a podľa § 20 zákona o ochrane osobných údajov) napriek tomu, že   obe   by   slúžili   tomu   istému   cieľu   a vybavoval   by   ich   ten   istý   orgán.   Naopak,   pri posudzovaní činnosti ministerstva najvyšší súd postupuje úplne neformálne, keď odpoveď na sťažnosť podľa zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov akceptuje ako   riadne   vybavenie žiadosti   podľa   ustanovenia   §   69c   zákona   o Policajnom zbore. Účelom ustanovenia § 69c zákona o Policajnom zbore je pritom umožniť každému, aby mohol získať prehľad o osobných údajoch, ktoré o ňom Policajný zbor spracúva s tým, aby prípadné nesprávne či neoprávnene získané osobné údaje mohol žiadať opraviť alebo zlikvidovať (§ 69c ods. 2 zákona o Policajnom zbore). Pokiaľ bolo sťažovateľovi oznámené iba   spáchanie   dopravného   priestupku   v roku   2003   bez   bližšej   špecifikácie,   nejde o kompletné osobné údaje, ktoré o ňom Policajný zbor spracúva v príslušnej evidencii. Musí sa v nej totiž nachádzať aj údaj o druhu a výmere sankcie, dátume vydania rozhodnutia, orgáne,   ktorý   rozhodoval,   atď.   Poskytnutie   iba   čiastočných   údajov   pritom   znemožňuje využiť   právo   na   opravu   alebo   zlikvidovanie   nesprávnych   údajov.   Ministerstvo   teda sťažovateľovi   neposkytlo   nielen   údaje   týkajúce   sa   takzvanej   správnej   agendy,   ale   ani agendy policajnej.

Vzhľadom na obsolétne ustanovenie § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   sťažovateľ   nemusí   byť   v konaní   pred   ústavným   súdom   zastúpený advokátom, keďže on sám je advokát. Vyplýva to zo skutočnosti, že ustanovenie § 22 zákona o ústavnom súde bolo zrušené.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Sžnč 18/2008 s tým, aby bolo uznesenie z 28. apríla 2009 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžnč 18/2008 z 28. apríla 2009 vyplýva, že ním   bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľa   ako   žalobcu   proti   ministerstvu   ako   žalovanému v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Podľa názoru najvyššieho súdu zo spisu ministerstva nie je sporné, že sťažovateľ žiadosťou podanou 12. decembra 2007 Prezídiu Policajného zboru   žiadal o oznámenie osobných   údajov,   ktoré   o ňom   tento   orgán   vedie (eviduje), na základe čoho mu listom z 11. januára 2008 boli oznámené údaje, ktoré boli o ňom spracovávané. Sťažnosťou doručenou ministerstvu 12. septembra 2008 sťažovateľ namietal,   že   mu   neboli   oznámené   všetky   údaje,   ktoré   o ňom   Policajný   zbor   spracúva, a preto považuje podanú žiadosť za nevybavenú. Ministerstvo po prešetrení sťažnosti listom zo   6.   októbra   2008   oznámilo   sťažovateľovi,   že   mu   mali   byť   ešte   oznámené   údaje z evidencie   vodičov   a osôb,   ktoré   nie   sú   držiteľmi   vodičského   preukazu.   Ak   by   však sťažovateľ   chcel   oznámenie   údajov   z iných   informačných   systémov,   t.   j.   v takzvaných správnych   agendách,   ktoré   takisto   prevádzkuje   Policajný   zbor,   potom   tak   môže   urobiť podľa   §   20   zákona o ochrane osobných   údajov.   Na   základe   takéhoto   skutkového stavu dospel   najvyšší   súd   k záveru,   že   návrh   nie   je   dôvodný.   Z ustanovenia   §   250t   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku totiž vyplýva, že návrh je dôvodný vtedy, ak orgán verejnej správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym predpisom. Podľa žiadosti z 12. decembra 2007 sťažovateľ žiadal Policajný zbor, aby konal podľa   §   69c   ods.   1   zákona   o Policajnom   zbore.   Policajný   zbor   poskytol   údaje   zistené z policajných   informačných   systémov,   ktoré   ministerstvo   neskôr   doplnilo.   Na   získanie ostatných   informácií   odkázal   sťažovateľa   postupovať   podľa   §   20   zákona   o ochrane osobných údajov. Uvedený postup ministerstva bol v súlade s právnym predpisom, podľa ktorého sťažovateľ žiadal konať. Z podanej žiadosti totiž iný rozsah poskytnutia informácií nevyplýval vzhľadom na to, že sťažovateľ žiadané informácie nešpecifikoval. Preto nebolo možné súhlasiť s tvrdením sťažovateľa o nedostatočnosti takéhoto postupu, resp. s tým, že ministerstvo nekonalo. Zákon o ochrane osobných údajov ustanovuje z dôvodov ochrany osobných údajov pri žiadostiach o poskytnutie informácií určité náležitosti, ktorých splnenie musí posúdiť prevádzkovateľ zodpovedný za ich bezpečnosť. Preto aj osoba dožadujúca sa informácií o osobných údajoch musí postupovať v súlade so zákonom o ochrane osobných údajov, teda podať žiadosť podľa § 20. Ak preto ministerstvo vybavilo žiadosť sťažovateľa uvedeným   spôsobom,   jeho   postup   nebolo   možné   považovať   za   nečinnosť.   Ďalšiemu konaniu ministerstvu, resp. príslušnej zložky však bránila skutočnosť, že sťažovateľ návrh v zmysle § 20 zákona o ochrane osobných údajov nepodal. Preto bolo treba podaný návrh považovať   za   nedôvodný   a v súlade   s ustanovením   §   250t   ods.   4   poslednej   vety Občianskeho súdneho poriadku ho zamietnuť.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku fyzická alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná z vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil   povinnosť   orgánu   verejnej   správy   vo   veci   konať   a rozhodnúť.   Návrh   nie   je prípustný,   ak   navrhovateľ   nevyčerpal   prostriedky,   ktorých   použitie   umožňuje   osobitný predpis.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého Prezídium Policajného zboru, resp. ministerstvo boli nečinné, lebo neposkytli sťažovateľovi osobné údaje o ňom spracúvané, a to v rozsahu zodpovedajúcom ustanoveniu § 69c ods. 1 zákona o Policajnom zbore, ale iba v rozsahu užšom.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Tak medzi účastníkmi administratívneho konania, ako aj medzi účastníkmi konania pred ústavným súdom je nesporné, že na list sťažovateľa z 12. decembra 2007 odpovedalo Prezídium   Policajného zboru   11. januára 2008 a na list sťažovateľa z 25. augusta   2008 odpovedalo   ministerstvo   6.   októbra   2008.   V oboch   prípadoch   išlo   o vecné   odpovede, ktorými oba orgány verejnej správy reagovali na požiadavky sťažovateľa a poskytli mu určitú sumu osobných údajov. Keďže osobné údaje takto poskytnuté nezodpovedali podľa právneho názoru sťažovateľa v plnej miere povinnostiam rezortu v zmysle § 69c ods. 1 zákona o Policajnom zbore, považoval sťažovateľ postup týchto orgánov verejnej správy za nečinnosť v zmysle § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Treba súhlasiť s najvyšším súdom, podľa ktorého postup orgánov verejnej správy nebolo   možné   považovať   za   nečinnosť.   Na   oba   prípisy   sťažovateľa   oba   orgány   vecne odpovedali v pomerne krátkom čase. Nezostali teda nečinné. Skutočnosť, že mali odlišný právny názor na otázku, ktoré typy informácií a v akom rozsahu prichodí poskytnúť na základe podanej žiadosti, nemožno považovať za nečinnosť orgánu verejnej správy. Mohlo by   ísť   o vybavenie   žiadosti   o poskytnutie   informácií,   ktoré   by   nebolo   v plnom   súlade so zákonom.   Nápravu   vo   vzťahu   k takémuto   pochybeniu   však   nie   je   možné   dosiahnuť postupom podľa piatej časti štvrtej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, teda žalobou proti nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   podľa   §   250t   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Inak povedané,   sťažovateľ   sa   domáhal   plného   uspokojenia   svojich   práv   neadekvátnym procesnoprávnym postupom.

Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti nemožno uznesenie najvyššieho súdu považovať za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Preto niet ani príčiny, aby ústavný súd do tohto uznesenia zasiahol.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009