znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 335/06-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť P. G., K., zastúpeného advokátom JUDr. F. Ch., K, ktorou namieta   porušenie   čl. 50   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Strednej odbornej školy Policajného zboru   v   Košiciach,   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra 2005 doručená sťažnosť P. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Strednej odbornej   školy   Policajného   zboru   v   Košiciach   (ďalej   len   „stredná   odborná   škola“) Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Porušenie svojich označených práv vidí sťažovateľ v nasledovnom, ním podrobne opísanom skutkovom stave:

„Stredná   odborná   škola   PZ   v Košiciach   vypracovala   návrh   na   prepustenie sťažovateľa zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka OZ zo dňa 03. 04. 2003, č. SPC-67-10/SOŠ-2-2003 aj so stanoviskom vyšších nadriadených. (...)

Na základe tohto návrhu bol sťažovateľ personálnym rozkazom Ministra vnútra SR zo dňa 29. 04. 2003, č. 155 prepustený zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona   č. 73/1998   Z. z.,   osvovujúci   si   šetrenia   nadriadených   sťažovateľa,   ktorí   dôkazy na prepustenie opreli o § 238 ods. 1 až 4 zákona č. 73/1998 Z. z. a o materiály KÚJP PZ Košice, ČVS: KUJP-15-OVVK-2003, pri čom vychádzali zo zápisníc o výsluchu svedkov (podľa názoru sťažovateľa v štádiu prípravného konania tímto dôkazom chýbajú náležitosti pravdivosti,   hodnovernosti,   presvedčivosti   a platnosti,   ktoré   by   mohli   nadobudnúť   až právoplatnosťou rozsudku o vine a treste obžalovaného, tu sťažovateľa P. G. (...)

Sťažovateľ reagoval z Ústavu pre výkon väzby (...) svojim listom zo dňa 10. 04. 2003 adresovaným Strednej odbornej škole PZ v Košiciach (...), v ktorom podrobne opisuje svoje konanie v súvislosti s jeho prepustením zo služobného pomeru a vyvracia v ňom uvedené dôvody jeho prepustenia podľa ust. § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z., z ktorého obsahu Ústavný súd môže získať predstavu o osobe sťažovateľa, aj keď len subjektívneho charakteru. (...)

Sťažovateľ využijúc zákonné prostriedky podal rozklad proti rozhodnutiu Ministra vnútra SR č. 155/2003, kde podrobne opisuje skutkový a právny stav svojej veci. Rozvíja zásadu prezumcie neviny a vzhľadom na obsiahlosť tohto rozkladu v tejto sťažnosti bude ponuknutý Ústavného súdu ako príloha č. 9. (...)

Ministerstvo vnútra SR vydalo rozhodnutie zo dňa 09. 07. 2003, č. p.: KM-108/pk-03, ktorým rozklad sťažovateľa bol ako nedôvodný zamietnutý s tým, že Minister vnútra sa rozhodol napadnuté rozhodnutie o prepustenie zo služobného pomeru potvrdiť. (...) Konštatácia   uvedená   v citovanom   rozhodnutí   v   poslednom   odstavci   na   str. 3, že prepustenie zo služobného pomeru nemožno spájať s trestným konaním je opodstatnená, ale iba do tej miery, ak ide o dve samostatné konania s odlišným charakterom, s odlišnou právnou úpravou a odlišnými viacerými znakmi. V tomto prípade jednoznačne ide o trestné konanie,   v rámci   ktorého   bude   vyslovený   rezultát   o vine   a treste,   závisí   aj   podklad pre prijaté personálne opatrenie, a ktoré je nie nezávislé na rozhodnutí OČTK ako sa o tom zmieňuje v rozklade, ale práve naopak, je opodstatnené správne aj fakticky aksesorickým konaním pre osobitné správne konanie (personálne dané zákonom č. 73/1998 Z. z. ). (...) Z uvedeného dôvodu sťažovateľ podal najvyššiemu súdu SR žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva vnútra SR č. p.: KM-100 M/PK-03 zo dňa 09. 07. 2003 a v petite   tejto   žaloby   žiadal   zrušiť   aj   personálny   rozkaz   MV SR   č. 155/2003   zo   dňa 29. 04. 2003. Žaloba bola vyhotovená dňa 05. 09. 2003, pri čom je tiež obsiahlá a podrobne zachycuje chronologický skutkový stav veci a vyvracia argumenty žalobcu v napadnutých rozhodnutiach. (...)

Najvyšší   súd   SR   svojim   rozsudkom   zo   dna   30. 04. 2004   sp. zn.:   7 Sž 128/03 predmetnú žalobu zamietol so zdôvodnením svojho rozsudku opísaním obsahu napadnutých rozhodnutí ako aj jednotlivé podania sťažovateľa a dospieva k názoru, že žaloba nie je dôvodná. Cituje § 17 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z. z., cituje obsah služobnej prísahy, článok 35 ods. 1 Ústavy SR, ods. 2 tohto článku, § 48 ods. 3 písm. g) zák. 73/1998 Z. z., § 48 ods. 6, pri čom   podľa   názoru   sťažovateľa   nesprávne   právne   posúdil   Najvyšší   súd   činnosť sťažovateľa označil ako zárobkovú i napriek tomu, že jeho činnosť nevykazovala zákonné znaky   podnikateľskej   alebo   inej   zárobkovej   činnosti,   ktoré   sú   pojmovo   vymedzené v príslušných právnych predpisoch a ktoré musia byť naplnené kumulatívnym spôsobom. V ďalšom   sa   Najvyšší   súd   zmieňuje   obdobným   spôsobom   ako   v rozhodnutí   o rozklade, že sťažovateľ   sa   dopustil   konania,   ktorým   zvlášť   hrubým   spôsobom   porušil   služobnú prísahu, taktiež si osvojil výpovede svedkýň zo spisu v prípravnom konaní. (...)

Proti   vyššie   citovanému   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   Sž 128/03 (správne 7 Sž 128/03,   pozn.) zo   dňa   30. 04. 2004   podal   tu   sťažovateľ   odvolanie,   v ktorom   sa pridržiava obsahom svojich predchádzajúcich podaní a najmä vytýka súdu skutočnosť, že sa nevyporiadal s jeho právnou argumentáciu tak, ako je to potrebné vykonať podľa zákona v intenciách správneho súdnictva. (...)

Najvyšší   súd   SR   v päťčlennom   senáte   vydal   rozsudok   zo   dňa   24. 8. 2005 č. k. 1 Sž-o-NS 112/2004,   ktorý   ako   odvolací   súd   rozsudok   Najvyššieho   súdu   zo   dňa 30. 4. 2004 č. k. 7 Sž 128/03-30 potvrdil. (...)

Sťažovateľ namieta porušenie zásady prezumpcie neviny garantovanej článkom 50 ods. 2 Ústavy a článkom 6 ods. 2 Dohovoru.“

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho základného práva zaručeného v čl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru postupom strednej odbornej školy, ministerstva vnútra a najvyššieho súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy „Každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu“.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru „Každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje sa nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom“.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho práv zaručených v označenom článku ústavy a dohovoru došlo postupom ním označených subjektov.

Na základe návrhu riaditeľa strednej odbornej školy z 3. apríla 2003 na prepustenie sťažovateľa   zo   služobného   pomeru   v štátnej   službe   príslušníka   Policajného   zboru   bol personálnym rozkazom Ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“) č. 155   z 29.   apríla   2003   sťažovateľ   prepustený   zo služobného   pomeru   príslušníka Policajného zboru.

1.   K namietanému   porušeniu   čl. 50   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 2 dohovoru   postupom   strednej   odbornej   školy   v súvislosti   s vypracovaním   návrhu na prepustenie   sťažovateľa   zo   služobného   pomeru   v   štátnej   službe   príslušníka Policajného zboru č. SPC-67-10/SOŠ-2-2003 z 3. apríla 2003

Z obsahu sťažnosti nevyplýva, v čom vidí sťažovateľ porušenie označeného článku ústavy   vo   vzťahu   k namietanému   postupu   strednej   odbornej   školy.   Sťažovateľ   totiž sťažnosť v tejto časti nijako podrobnejšie neodôvodnil a neuviedol žiadne dôkazy. Nie je preto zrejmé, v čom by malo spočívať namietané porušenie čl. 50 ods. 2 ústavy v súvislosti s jeho vecou a neuvedenie dostatočného odôvodnenia sťažnosti v tejto časti neumožňuje ústavnému súdu skúmanie príčinnej súvislosti medzi eventuálnym porušením označeného článku ústavy a dohovoru postupom strednej odbornej školy.

Vzhľadom na tieto nedostatky sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu strednej odbornej školy ju ústavný súd odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému   porušeniu   čl. 50   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 2 dohovoru   personálnym   rozkazom   ministra   vnútra   č.   155   z 29.   apríla   2003   v spojení s postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 7 Sž 128/03 a jeho rozhodnutím z 30. apríla 2004

Predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ   okrem   iného   napadol   aj   personálny   rozkaz ministra vnútra č. 155 z 29. apríla 2003 v spojení s postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 7 Sž 128/03 a jeho rozsudok z 30. apríla 2004, ktorým bolo rozhodnuté o   žalobe sťažovateľa   o   preskúmanie   zákonnosti   uvedeného   rozhodnutia   ministra   vnútra   tak,   že najvyšší súd žalobu sťažovateľa zamietol.

Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý personálny rozkaz, keďže proti nemu bol prípustný opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, a rovnako tak nemá ústavný súd právomoc   preskúmavať   ani označený   prvostupňový   rozsudok   najvyššieho   súdu,   pretože o odvolaní   proti   nemu   rozhodoval   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   v konaní   vedenom pod sp. zn. 1 Sž-o-NS 112/2004.

Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   podľa § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

3.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   najvyššieho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sž-o-NS 112/2004

Najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom 1 Sž-o-NS 112/2004 z 24. augusta 2005 na základe odvolania sťažovateľa potvrdil napadnutý prvostupňový rozsudok najvyššieho súdu z 30.apríla 2004 sp. zn. 7 Sž 128/03.

Ústavný súd konštatuje, že konanie o prepustení zo služobného pomeru podľa zákona č. 73/1998 o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   Slovenskej   republiky   a   Železničnej   polície   v znení neskorších   predpisov,   a na   to   nadväzujúce   konanie   v správnom   súdnictve   v rámci preskúmavania rozhodnutí a postupu správnych orgánov neriešilo otázku viny za trestný čin,   ale   otázku   porušenia   služobnej   prísahy   zvlášť   hrubým   spôsobom   ako   dôvodu na prepustenie zo služobného pomeru.

Uplatniac svoju ústavnú právomoc a splniac si svoju ústavnú povinnosť najvyšší súd v napadnutom odvolacom konaní nerozhodol o vine sťažovateľa za konkrétny trestný čin ani túto vinu nevyslovil, ale autonómne zhodnotil spôsobilosť sťažovateľa vykonávať štátnu službu.

Podľa názoru ústavného súdu medzi postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sž-o-NS 112/2004 a právom sťažovateľa, aby bol považovaný za nevinného, kým príslušný súd právoplatne nerozhodne o jeho vine, preto nie je priama súvislosť.

Keďže   ústavný   súd   na   základe   posúdenia   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   zistil, že neexistuje príčinná súvislosť medzi postupom najvyššieho súdu v uvedenom odvolacom konaní   a   sťažovateľom   namietaným   porušením čl. 50   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6 ods. 2   dohovoru, rozhodol   tak,   že   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2006