znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 334/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej Mgr. Ľudmilou Vorčákovou, Národná 814/4, Žilina,ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konanívedenom pod sp. zn. 8C 59/2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),zastúpenej Mgr. Ľudmilou Vorčákovou, Národná 814/4, Žilina, ktorou namieta porušeniesvojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalejlen   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   59/2003   (ďalej   aj   „napadnutékonanie“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   účastníčkou   konaniao rozvod manželstva a o úpravu pomerov rodičov k deťom na čas po rozvode vedenéhookresným súdom pod sp. zn. 8 C 59/2003 v procesnom postavení odporkyne. Okresný súdrozsudkom sp. zn. 8 C 59/2003 z 3. decembra 2003 (právoplatným od 9. marca 2004, pozn.)manželstvo   navrhovateľa   a odporkyne   rozviedol   a rozsudkom   sp.   zn.   8   C   59/2003z 8. novembra   2007   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajskýsúd“)   sp.   zn.   7   Co   81/2008   z 27.   februára   2009   zveril   maloletého   syna   sťažovateľkydo jej osobnej   starostlivosti.   Následne   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   8   C   59/2003z 19. novembra 2009 (ďalej len „rozsudok z 19. novembra 2009“) uložil navrhovateľovipovinnosť platiť výživné na maloletého syna v sume 33,19 € mesačne od 9. marca 2004do 18.   februára   2007   a od   19.   februára   2007   naďalej   po   49,17   €   mesačne   k rukámsťažovateľky a povinnosť zaplatiť výživné na dcéru pochádzajúcu z rozvedeného manželstvaod 9. marca 2004 do 22. marca 2004 v sume 33,19 €, uložil sťažovateľke (odporkyni, pozn.)povinnosť zaplatiť výživné na syna pochádzajúceho z rozvedeného manželstva v sume 33,19€ mesačne od 1. novembra 2005 do 3. marca 2007. Rozsudkom z 19. novembra 2009okresný súd zároveň upravil styk navrhovateľa s maloletým synom, rozhodol o tom, žežiadny   z účastníkov   konania   nemá   právo   na   náhradu   trov   konania,   a súčasne   zaviazalnavrhovateľa a sťažovateľku zaplatiť trovy preddavkované štátom v sume po 250,02 € dotroch dní od právoplatnosti rozsudku.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súduz 19.   novembra   2009   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkomsp. zn. 7 Co 144/2010 z 30. júla 2010 tak, že „... potvrdil výrok Okresného súdu v Čadci ohľadom výživného pre maloleté deti, ale vo výroku úpravy styku navrhovateľa s maloletým zrušil   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Dňa   28.   02.   2011   Okresný   súd   v   Čadci   vydal uznesenie,   ktorým   konanie   o   úpravu   zastavil   a   upravil   povinnosť   úhrady   trov preddavkovaných   štátom.   Proti   uvedenému   uzneseniu   sťažovateľka   podala   odvolanie zo dňa 22. 03. 2011. Dňa 28. 06. 2013 Krajský súd v Žiline vyššie uvedené uznesenie Okresného súdu potvrdil. Uvedeným uznesením sa ukončili súdne konanie začaté návrhom, ktorý navrhovateľ podal ešte v roku 2003 a okrem rozvodu, sa týkalo základnej úpravy práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode.“.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namieta,   že „Postupom   opísaným   v   predchádzajúcom odstavci Okresný súd v Čadci porušil základné práva sťažovateľky podľa citovaného článku Ústavy Slovenskej republiky v konaní č. 8C/59/2003 svojou nečinnosťou v určitých časových obdobiach   súdneho   konania,   čo   spôsobilo   oddialenie   právoplatného   ukončenia   tohto súdneho konania. Sťažovateľka v priebehu súdneho konania poukazovala sa to, že sa jedná o   deti,   ktoré   žijú   v   neskutočne   stresovom   prostredí   a   žiadala   o   urýchlené   doriešenie prípadu. Navrhovateľ už od roku 2002 neprispieval na domácnosť a na výživu svojich detí. Dĺžka trvania súdneho sporu mu umožnila, aby deti negatívne ovplyvňoval, čo spôsobilo nezvratné naštrbenie rodinných vzťahov. Sťažovateľka žila v neustálej neistote, finančnej nestabilite a strachu 10 rokov od podania návrhu až právoplatné rozhodnutie vo veci. Po celé   toto   obdobie   si   sťažovateľka   nemohla   vysporiadať   svoju   životnú   situáciu. Rozhodnutie v uvedenej právnej veci malo pre sťažovateľku nesmierny morálny význam, keďže sa jednalo o vyriešenie pomerov rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode a zároveň   aj   dosiahnutie   psychickej   rovnováhy   v   osobnom   aj   rodinnom   živote sťažovateľky.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Základné   právo   sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛...   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov Okresným súdom v Čadci, v konaní č. k. 8C/59/2003 PORUŠENÉ BOLO.

Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 € proti Slovenskej republike, a to do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Sťažovateľke   sa   priznávajú   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške   355,72   €   proti Slovenskej republike do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

Sťažovateľka sa domáha tiež priznania primeraného finančného zadosťučinenia, čoodôvodňuje takto:

„Sťažovateľka požaduje primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000,0 Eur za každý začatý rok súdneho konania pred Okresným súdom v Čadci. Uvedené finančné zadosťučinenie je totiž primerané dĺžke prieťahov v konám trvajúcich 10 rokov ako aj v zhoršenej   životnej   situácii   sťažovateľky   spočívajúcej   vo   finančnej   tiesni   spôsobenej dlhotrvajúcim súdnym sporom, ktorý má za následok aj výrazné zhoršenie psychického a fyzického   zdravotného   stavu.   Uvedená   suma   je   adekvátna   k   výške   finančného zadosťučinenia, ktoré Ústavný súd Slovenskej republiky v obdobných prípadoch procesne úspešným sťažovateľom priznáva pri zohľadnení konkrétnych okolností a povahy prípadu, vrátane pozície sťažovateľky sprevádzanej pocitom zvýšenej neistoty, utrpení a krivdy, ako aj   naplnením   princípu   spravodlivosti.   Je   potrebné   zohľadniť   aj   vývoj   inflácie,   ku   akej od doby podania návrhu na začatie konania došlo.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   (sťažnosť)   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jehopredbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia   sťažovateľkou   označenéhozákladného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšiekonanie (I. ÚS 66/98). Ústavný súd teda môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť takýnávrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad   a   bez   najmenšej   pochybnosti   javí   ako   neopodstatnený(I. ÚS 4/00).

Sťažovateľka   namieta,   že   postupom   okresného   súdu   v napadnutom   konaní   došlok porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   jeodstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiaštátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne saprávna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istotydochádza   v   zásade   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   štátneho   orgánu.   Pretona naplnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1dohovoru   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec   prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkonybez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) saochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavnýmsúdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného právaoznačenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať.Ak v   čase,   keď   sťažnosť   bola   doručená   ústavnému   súdu,   už   nemohlo   dochádzaťk namietanému   porušovaniu   označeného   základného   práva   postupom   okresného   súdu,ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom   súde).   Navyše,   zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti,   prostredníctvom   ktorejsťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môže vyplývať aj z toho, že porušenietohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom užpríslušný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods.1 ústavy (m. m. IV. ÚS 223/2010).

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil tietoskutočnosti:

1.   Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   8   C   59/2003-47   z   3.   decembra   2003   bolomanželstvo   účastníkov   konania   rozvedené,   pričom   označený   rozsudok   nadobudolprávoplatnosť 9. marca 2004.

2. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 59/2003 z 8. novembra 2007, ktorý v spojenís rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   81/2008   z   27.   februára   2009   nadobudolprávoplatnosť   25.   apríla   2009,   zveril   maloletého   syna   sťažovateľky   do   jej   osobnejstarostlivosti.

3. Rozsudkom z 19. novembra 2009 okresný súd uložil navrhovateľovi povinnosťplatiť výživné na maloletého syna v sume 33,19 € mesačne od 9. marca 2004 do 18. februára2007 a od 19. februára 2007 naďalej po 49,17 € mesačne k rukám sťažovateľky a povinnosťzaplatiť výživné na dcéru pochádzajúcu z rozvedeného manželstva od 9. marca 2004 do 22.marca   2004   v   sume   33,19   €,   uložil   sťažovateľke   (odporkyni,   pozn.)   povinnosť   zaplatiťvýživné na syna pochádzajúceho z rozvedeného manželstva v sume 33,19 € mesačne od 1.novembra 2005 do 3. marca 2007, upravil styk navrhovateľa s maloletým synom, ďalejrozhodol o tom, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, asúčasne zaviazal navrhovateľa a sťažovateľku zaplatiť trovy preddavkované štátom v sumepo 250,02 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

4. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 144/2010 z 30. júna 2010 rozsudok okresnéhosúdu z 19. novembra 2009 v časti, v ktorej bola navrhovateľovi uložená povinnosť plateniavýživného na deti pochádzajúce z rozvedeného manželstva, potvrdil a vo výroku o úpravestyku navrhovateľa s maloletým synom a výroku o povinnosti účastníkov konania zaplatiťtrovy preddavkované štátom zrušil.

5.   Uznesením   č.   k.   8   C   59/2003-403   z 28.   februára   2011   (ďalej   len   „uzneseniez 28. februára   2011“)   okresný   súd   zastavil   konanie   o   úpravu   styku   navrhovateľas maloletým   synom,   žiadnemu   z   účastníkov   konania   nepriznal   náhradu   trov   konaniaa navrhovateľa a sťažovateľku zaviazal zaplatiť trovy preddavkované štátom, a to v sumekaždému po 250,02 €.

6. Krajský súd uznesením č. k. 7 Co 149/2011-417 z 28. februára 2012 uznesenieokresného súdu z 28. februára 2011 vo výroku, ktorým navrhovateľovi uložil povinnosťzaplatiť trovy preddavkované štátom v sume 250,02 € Slovenskej republike, zrušil a vecvrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Výroky o zastavení konania, trovách konaniaa o povinnosti   odporkyne   (sťažovateľky,   pozn.)   zaplatiť   trovy   preddavkované   štátomoznačeného uznesenia okresného súdu ostali nedotknuté (právoplatné 7. mája 2012, pozn.).

Z uvedeného   vyplýva,   že   v   čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu(29. apríla 2015) bolo konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 8 C 59/2003 vo výrokuo rozvod manželstva a o úpravu pomerov rodičov k deťom, ako aj v súvisiacich výrokoch vovzťahu k sťažovateľke ako účastníčke konania v postavení odporkyne právoplatne skončené(posledné   z rozhodnutí   všeobecného   súdu,   ktoré   sa   dotýkalo   právneho   postaveniasťažovateľky   v súvislosti   s uloženou   povinnosťou   zaplatiť   trovy   preddavkované   štátom,nadobudlo právoplatnosť 7. mája 2012, pozn.), preto v čase podania sťažnosti ústavnémusúdu už okresný súd vo vzťahu k sťažovateľke nemohol porušovať jej základné právo podľačl.   48   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   na   tomto   základe   v   súlade   so   svojou   konštantnoujudikatúrou odmietol sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšíminávrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015