znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 334/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Z.   B.,   zastúpeného   advokátom JUDr. A. Š., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Lučenec č. k. 13 C 31/2012-217 z 29. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. B. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2013 doručená sťažnosť Z. B. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou sa domáha vydania tohto nálezu:

„1. Základné právo Z. B... na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy...,   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy... a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Lučenec č. k. 13C/31/2012-217 z 29. 04. 2013 porušené bolo.

2. Zrušuje rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 13C/31/2012-217 z 29. 04. 2013 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania...“

2.   Z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   príloh   možno   skutkový   stav   stručne   zhrnúť   takto: Sťažovateľ v roku 2008 odkúpil od troch osôb (neskôr žalovaných) nehnuteľnosť v k. ú. F., ktorú následne prenajal ďalšej osobe za nájomné 500 € mesačne od 1. marca 2009. Keďže pôvodní predávajúci sa z nej napriek tomu nevysťahovali, nájomca od nájomnej zmluvy už v júni 2009 odstúpil. Pôvodní predávajúci sa z nehnuteľnosti vysťahovali až na základe rozsudku   právoplatného   6.   mája 2010,   ktorým   bola   zamietnutá   ich   žaloba   o neplatnosť kúpnej   zmluvy,   ktorou   nehnuteľnosti   previedli   na   sťažovateľa.   Následne   si   sťažovateľ žalobou podanou 7. mája 2012 uplatnil voči predávajúcim nárok na náhradu škody v podobe ušlého nájomného za obdobie marec 2009 až polovica mája 2010 (14,5 mesiaca po 500 €), teda v celkovej sume 7 250 €. Počas konania sťažovateľ 28. marca 2013 rozšíril žalobu aj o ušlé nájomné za druhú polovicu mája a za mesiace jún a júl 2010, t. j. o ďalších 1 250 € (2,5   x   500   €).   Žalovaný   v 1.   rade   bol   v konaní   zastúpený   opatrovníčkou,   ktorá   zaňho vzniesla   námietku   premlčania,   ostatní   dvaja   žalovaní   tiež   žiadali   žalobu   zamietnuť,   no námietku premlčania nevzniesli.

Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 13 C 31/2012-217 z 29. apríla 2013 žalobu skutočne zamietol v podstate z dôvodu premlčania. Uzavrel, že dvojročná   subjektívna   premlčacia   doba   týkajúca   sa   jednotlivých   mesačných   splátok nájomného   začala   v zmysle   §   106   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   plynúť „počnúc 01. 03. 2009,   následne každodenne až do 06.   05.   2010“, keďže sťažovateľ po celý   čas vedel, že mu vzniká škoda a že vzniká v dôsledku konania žalovaných, ktorí protiprávne obývali   dané   nehnuteľnosti.   Premlčacia   doba   tak   uplynula   6.   mája   2010   a žaloba   bola podaná až po jej uplynutí. Vo vzťahu k obdobiu máj až júl 2010 bola žaloba rozšírená až 28. marca 2013, teda tiež po uplynutí dvojročnej subjektívnej lehoty. Zamietnutie žaloby vo vzťahu ku všetkým žalovaným odôvodnil okresný súd tým, že ide o solidárne plnenie a námietka premlčania vznesená prvým žalovaným má účinky aj voči ostatným.

Na záver rozsudku okresný súd poučil sťažovateľa, že v zmysle § 201 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   proti   nemu   môže   podať   odvolanie   do   15   dní   od doručenia, ako aj o jeho náležitostiach a odvolacích dôvodoch.

3.   Sťažovateľ   potom   v podanej   sťažnosti   predovšetkým   uvádza,   že   odvolanie nepodal,   pretože „posúdenie   predmetnej   veci   za   danej   situácie   spadá   výlučne   do kompetencie“ ústavného súdu, „nakoľko porušovateľ: prvostupňový – Okresný súd... celé konanie v danej veci, ako aj samotné konečné svoje rozhodnutie nakonfiguroval smerom a v konečnom výlučne v prospech žalovaných“. Následne sťažovateľ v sťažnosti rozvádza pätoro   zásahov   do   svojich   práv   postupom   a rozsudkom   okresného   súdu:   (1)   súd   mal prekvalifikovať   uplatňovaný   nárok   na   nárok   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia žalovaných, keďže sťažovateľ v žalobe neuplatňoval striktne nárok z titulu náhrady škody, a nesprávne posúdil aj plynutie premlčacej doby, ktorú mal počítať od okamihu vypratania nehnuteľností, keďže dovtedy bola výška škody neistá, (2) nebol dôvod na ustanovenie opatrovníka žalovanému v 1. rade a tento bol ustanovený nesprávnym postupom, (3) súd neurčil obvyklý nájom, (4) súd pri zisťovaní, či by bol nájomca (svedok) schopný platiť dohodnuté   nájomné   500   €   mesačne,   vychádzal   najskôr   zo   starých   podkladov   a neskôr naznačoval,   že   nové   (priaznivejšie)   podklady   môžu   byť   falošné,   a   (5)   nečinnosť opatrovníka, ktorý sa nezúčastnil pojednávaní a ktorého námietky sú nejasné a neurčité.

4.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) uvedenú sťažnosť predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených v § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   tohto ustanovenia ústavný súd   odmietne okrem iného návrh (sťažnosť), ktorý je neprípustný.

5. Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený.

5.1 Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že smeruje proti rozsudku súdu prvého stupňa. Ustanovenie § 201 OSP však priznáva účastníkovi právo podať proti takémuto rozsudku odvolanie, ktoré možno odôvodniť okrem iného zmätočnostnými vadami (§ 221 ods.   1 OSP),   inými   vadami   konania,   nedostatočne   zisteným   skutkovým   stavom   a nesprávnym právnym posúdením veci (§ 205 ods. 2 OSP). Ustanovenia § 220 a § 221 OSP potom poskytujú odvolaciemu súdu účinnú možnosť nápravy pochybení zistených v postupe alebo v rozhodnutí prvostupňového súdu buď jeho zmenou, alebo zrušením a vrátením mu veci na nové (ďalšie) konanie.

5.2 Nedostatky vytýkané sťažovateľom rozsudku okresného súdu sú podľa názoru ústavného   súdu   celkom   zreteľne   subsumovateľné   pod   jednotlivé   odvolacie   dôvody: Nesprávne   posúdenie   plynutia   premlčacej   doby   je   považované   za   nesprávne   právne posúdenie veci (pozri napr. 1 M Cdo 3/2008), podobne nesprávna kvalifikácia uplatneného nároku,   resp.   jeho   nerekvalifikácia   podľa   skutočnej   právnej   povahy   (porov.   napr. 3 Cdo 252/2007).   Nevykonanie   potrebných   dôkazov   v dôsledku   nesprávneho   právneho názoru je zasa subsumovateľné pod odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c) OSP. Tvrdené pochybenia súdu pri vykonávaní jednotlivých dôkazov môže podľa povahy napĺňať buď skutkovú podstatu inej vady konania (porov. napr. II. ÚS 591/2012), alebo sa môžu prejaviť v nesprávnych   skutkových   zisteniach [§ 205 ods.   2 písm. d)   OSP]. Pokiaľ ide o údajné nedostatky pri ustanovovaní a činnosti opatrovníka, treba predovšetkým poukázať na ustanovenie § 49 ods. 7 OSP, podľa ktorého sa uznesenie o ustanovení opatrovníka účastníkovi s neznámym pobytom doručuje len ustanovenému opatrovníkovi. Nebolo tak potrebné   toto   uznesenie   doručiť   sťažovateľovi   a sťažovateľ   proti   nemu   ani   nemôže namietať.   Chybný   postup   opatrovníka   samotného   v zásade   nemožno   považovať za spôsobilý   odvolací   dôvod   pre   druhého   účastníka,   pokiaľ   sa   tento   postup   neprejavil v chybnom postupe súdu   voči nemu. Ak sťažovateľ tvrdí, že námietky premlčania boli neurčité a súd na ne aj tak prihliadal, môže ísť opäť buď o nesprávne právne posúdenie veci, alebo o inú vadu konania, čo sú spôsobilé odvolacie dôvody.

Tvrdenie   sťažovateľa,   že   na   preskúmanie   uvedených   námietok   je   daná   výlučná právomoc ústavného súdu, odporuje konštantnej judikatúre tohto súdu, podľa ktorej nielen ústavný súd, ale aj všeobecné súdy sú zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd zaručených   ústavou   na   základe   príkazu   obsiahnutého   v   čl.   152   ods.   4   ústavy   (porov. z posledného obdobia napr. III. ÚS 259/2013).

5.3 Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ (v konaní pred okresným súdom zastúpený zvoleným   advokátom)   mohol   všetky   sťažnostné   námietky   uplatniť   v odvolaní   proti rozsudku okresného súdu č. k. 13 C 31/2012-257 z 29. apríla 2013, na ktoré bol oprávnený, o ktorom bol v uvedenom rozsudku aj poučený a ktoré mu zákon poskytuje práve aj na ochranu   jeho   základných   práv   a   slobôd.   Ak   napriek   tomu   odvolanie   nepodal,   čo   sám priznáva, nevyčerpal tým dostupné opravné prostriedky, čo robí jeho sťažnosť neprípustnou v zmysle už citovaného § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Za týchto okolností nemožno vôbec uvažovať o použití odseku   2   tohto paragrafu,   odhliadnuc od toho,   že sťažovateľ žiadne dôvody svojho postupu hodné osobitného zreteľa neuvádza.

6. Vzhľadom na uvedené úvahy bolo treba sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietnuť ako neprípustnú, čo sa aj vo výroku tohto uznesenia stalo. Preto sa ústavný súd ani nezaoberal otázkou, či je vôbec sťažovateľ riadne zastúpený (sťažnosť bola podpísaná advokátskou koncipientkou na základe substitučného splnomocnenia zvoleného advokáta) a či je v konaní pred ústavným súdom prípustné, aby bolo (koncipientovi) udelené generálne substitučné splnomocnenie (pozri aj I. ÚS 339/2012 a v ňom citovanú prejudikatúru).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014