znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 334/2010-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   8.   júla   2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   Š.,   t.   č.   vo výkone   trestu   Ž.,   vo   veci   namietaného porušenia čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 51 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky, namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   zaručeného   v čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Mestského úradu mesta D. v konaní vedenom pod sp. zn. 3981/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2010 doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 51 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   zaručeného   v   čl.   1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Mestského úradu mesta D. (ďalej len „mesto“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3981/2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Dňa 5. marca 2010 som sa písomnou formou obrátil na mesto D. ako na protestný orgán v zmysle   § 79   a násl.   zákona   č.   191/1950   Zb.,   domnievajúc sa,   že   mestá a obce prevzali na   seba   kompetencie   protestných orgánov nakoľko súčasná   legislatíva v rámci organizácie   miestnej   samosprávy   opustila   pojem   národný   výbor,   ktorý   v súčasnosti neexistuje.   S poukazom   na   §   28   ods.   1   zákona   č.   369/1990   Zb.   o obecnom   zriadení prechádzajú na obce pôsobnosti, ktoré ku dňu účinnosti citovaného zákona patrili podľa osobitných   predpisov...   bývalým   miestnym   národným   výborom   a to   vtedy,   ak   tieto pôsobnosti osobitný zákon nezveruje orgánom štátu. V našich podmienkach je osobitnou právnou úpravou zverujúcou kompetencie bývalých miestnych národných výborov „do rúk“ štátu zákon č. 222/1996 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy... Zmienka o agende súvisiacej   s výkonom   pôsobnosti   protestného   orgánu   sa   v ustanoveniach   tohto   predpisu nenachádza...   Z uvedeného   dôvodu   preto   vyplýva,   že   výkon   protestnej   agendy   prešiel v súlade s § 28 ods. 1 zák. č. 369/1990 Zb. spolu s inými... z národných výborov na obce. Ako vyplýva z príloh protestný orgán sa dopustil voči mne odopretia práva, keď bezdôvodne odmietol   splniť   si   povinnosť   zo   zákona   a vykonať   protest   na   základe   mnou   udeleného poverenia   formou   písomnej   žiadosti   o vykonanie   predloženia   a vyhotovenie   protestnej listiny. Vzhľadom na to, že sa jednalo o úkon nevyhnutný pre zachovanie postihového, resp. regresného nároku k vista zmenke k nepriamym dlžníkom... s doložkou povinnosti predložiť predmetnú cudziu... zmenku a akceptu došlo nečinnosťou a nesprávnym úradným postupom protestného orgánu (mesta) k úplnému znehodnoteniu a zničeniu zmenkového záväzku a tým k porušeniu   základných   práv...   Tento   postup   protestného   orgánu   možno   zhodnotiť   za svojvoľný   a veľmi   nezodpovedný   a tým,   že   došlo   k porušeniu   právnej   (zodpovednosti) povinnosti protestný orgán (mesto) zodpovedá za celú škodu takto vzniknutú. Právo na plnenie   (pohľadávka)   zo   zmenkového   záväzku   bolo   „majetkom“   sťažovateľa,   ktorý   mal zákonný nárok, či nádej... na jeho konkretizáciu a nadobudnutie do vlastníctva...

K námietke porušenia práva na rešpektovanie korešpondencie došlo zo strany mesta tým, že sa vôbec pokúša opätovne doručiť zásielku, ktorá bola mestu vrátená z toho dôvodu, že v čase doručenia do tunajšieho ÚVTOS Ž. som nebol prítomný nakoľko ma eskortoval ZVJS na príkaz súdu do ÚVV Ž. za účelom predvedenia na pojednávanie, čo bolo uvedené na vrátenej zásielke avšak Slovenskou poštou nesprávne pochopené, keď na takto vrátenej zásielke   uviedla,   že   adresát   neznámy,   pričom   som   bol   v skutočnosti   iba   dočasne nezastihnuteľný...

Nevykonaním   protestu   v zákonom   určenej   lehote   došlo   aj   k porušeniu   práva   na prístup k súdu, pretože bez protestu nie je možné si uplatniť nárok zo zmenky pred súdom, pretože   prakticky   takýto   záväzok   úplne   zanikol   a do   úvahy   neprichádza   ani   zmenkové obohatenie,   pretože   ak   si   majiteľ   zmenku   mohol   uplatňovať   svoje   práva   voči   iným zmenkovým dlžníkom, nemôže ísť o obohatenie...

Žiadam ÚS SR, aby v zmysle ust. § 53 ods. 2 zohľadnil všetky okolnosti danej veci, ktoré by mohli spĺňať podmienku nesplnenia vyčerpania opravných prostriedkov z dôvodov hodných osobitného zreteľa... okrem toho nezdá sa, že by bolo reálne dosiahnuť nápravu v niektorom   type   konania   pred   všeobecným   súdom   SR   (i   keď   sa   o to   pokúsim,   avšak neskôr).»

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Mesto D. postupom v konaní o proteste vedenom pod sp. zn. 3981/2010 porušilo (tak samostatne ako ja v organickom spojení) základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu,   základné   právo   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   a v primeranej   lehote, základné právo na prístup k súdnej ochrane podľa čl. 46 ods1, 4 Ústavy SR, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, základné právo vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo, resp. princíp právnej istoty, zákonnosti, ústavnosti a spravodlivosti podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 51 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c Ústavy SR, ako aj právo na prístup k súdu, právo na súd a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd samostatne i v spojení s právom na pokojné užívanie majetku, resp. právom na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   právo   na   rešpektovanie korešpondencie podľa čl. 8 Dohovoru.

Mestu D. sa zakazuje pokračovať v porušovaní sťažovateľových vyššie označených práv a prikazuje sa mu vo veci pod sp. zn. 3981/2010 konať a obnoviť stav pred porušením práv. Inak   než   v prípade   obnovenia   stavu   pred   porušením   práv   je   mesto   D.   povinné vyplatiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške spôsobenej škody na majetku porušením práva na plnenie zo zmenky spolu s úrokom z omeškania 6% odo dňa zročnosti do zaplatenia a s odmenou vo výške 1/3 % zmenkovej sumy..., všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti (doručenia) tohto nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 51 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ústavy, namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu postupom mesta v konaní vedenom pod sp. zn. 3981/2010, ktoré sťažovateľ vidí v súvislosti s jeho podaním urobeným 5. marca 2010,   a to   tým,   že   podľa   názoru   sťažovateľa   mesto   bolo   v jeho   veci   nečinné   a pri vybavovaní tohto podnetu zvolilo nesprávny úradný postup.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

To   znamená,   že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   možno   ústavnému   súdu   podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práva   poskytuje.   V   opačnom   prípade   je   sťažnosť neprípustná.

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   Z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o   prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákonov   a   ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa   zákona oprávnený.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na vykonanie ktorých je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu, pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený   prokurátor   (§   54   ods.   2   zákona   o   prokuratúre).   Podľa   §   34   ods.   2   zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v   odseku   1   len   vtedy,   ak   obsahuje   nové   skutočnosti.   Ďalším   opakovaným   podnetom sa rozumie   v   poradí   tretí   a   ďalší   podnet,   v   ktorom   podávateľ   podnetu   prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že nevyužitie   podnetu   ako   prostriedku   nápravy   v   rámci   sústavy   orgánov   prokuratúry Slovenskej   republiky   nemožno   nahrádzať   podaním   sťažnosti   v   konaní   pred   ústavným súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo   vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05, IV. ÚS 126/07).

Vzhľadom na to ústavný súd zotrváva v súlade so svojou doterajšou judikatúrou na tom, že každý sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov (napr. III. ÚS 152/03, IV. ÚS 126/07).

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   podnet   v   zmysle   §   31   ods.   2   zákona o prokuratúre   a   opakovaný   podnet   podľa   §   34   zákona   o   prokuratúre   poskytujú sťažovateľovi účinnú ochranu jeho práv a právom chránených záujmov (vrátane tých práv, ktoré uplatnil sťažovateľ; m. m. IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 80/03, IV. ÚS 330/04, IV. ÚS 53/05,   I. ÚS   186/05,   II.   ÚS   94/06,   I.   ÚS   112/06,   IV.   ÚS   126/07).   Podnet   (opakovaný podnet)   zakladá   povinnosť   prokurátora   aj   nadriadeného   prokurátora   sa   ním   zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.

Z   príloh   sťažnosti   vyplýva,   že   proti   postupu   mesta   sťažovateľ   podal   Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) podnet z 15. apríla 2010 na preskúmanie postupu mesta, ktorý generálna prokuratúra 17. mája 2010 odstúpila na vybavenie vecne a miestne príslušnej Okresnej prokuratúre Trenčín (ďalej len „okresná prokuratúra“). Okresná prokuratúra podnet sťažovateľa 2. júna 2010 pod č. k. Pd 87/10-8 odložila   ako   nedôvodný.   Z   upovedomenia   o   preskúmaní   podnetu   okresnej   prokuratúry vyplýva, že podnet sťažovateľa bol založený na obdobných námietkach a argumentoch ako sťažnosť podaná ústavnému súdu.

V upovedomení o preskúmaní podnetu okresná prokuratúra uviedla: „Dňa 05. 03. 2010 (zrejmé z časovej pečiatky na obálke) Ste sa obrátili na mestský úrad D. vo veci objednávky protestu a žiadosti o vyhotovenie protestnej listiny. Na to mesto Vám hneď, t. j. 09. 03. 2010 objednávku protestu vrátilo späť vzhľadom na skutočnosť, že miestne národné výbory zanikli ex lege a od 24. 11. 1990 nadobudol účinnosť zákon o obecnom zriadení pod č. 369/1990 Z. z. Táto kompetencia v zmysle uvedeného zákona na obce/mestá neprešla, túto činnosť v súčasnosti vykonávajú už len súdy a notári.

Ako ďalej vyplýva z predložených listinných materiálov mesta D., originál Vašej žiadosti a originál cudzej zmenky Vám bol vrátený mestom doporučene späť na adresu, ktorú Ste uviedli v liste i na obálke. Na to Ústav na výkon trestu odňatia slobody - priečinok 42/VD Ž. vrátil poštu späť s poznámkou - adresát neznámy, Eskorta 09. 03. 2010 súd Žilina (fotokópiu prikladám k nahliadnutiu).

V zmysle § 35 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Ak   prokurátor   zistí,   že   podnet   je   dôvodný,   vykoná   opatrenia   na   odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Záverom len podotýkam, že za nečinnosť orgánov verejnej správy sa považuje stav, keď z titulu nepresných vymedzení kompetencií kompetentný orgán nekoná, hoci nastali skutočnosti, s ktorými zákon spája povinnosť konať.

Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v   konaní,   najmä   jeho   nesprávne   vykonanie   alebo   vykonanie   bez   splnenia   zákonných podmienok, príp. opomenutie urobiť úkon.

Vzhľadom na uvedené som dospela k záveru, že Vami uvádzané skutočnosti nie sú dôvodné, a teda mesto D. postupovalo v súlade so zákonom, svojím konaním sa nedopustilo nečinnosti, ani nesprávneho úradného postupu.“

Z uvedeného vyplýva, že námietkami sťažovateľa proti postupu mesta tak, ako ich predniesol   aj   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu,   sa   príslušný   orgán   verejnej   moci   – okresná   prokuratúra   –   v   dostatočnej   miere   zaoberal   a primerane   zisteným   záverom   ho vybavil. Proti vybaveniu svojho podnetu okresnou prokuratúrou však sťažovateľ opakovaný podnet, ktorým by sa zaoberala nadriadená prokuratúra, nepodal (aspoň to nevyplýva ani z obsahu   sťažnosti,   ani z jej   príloh).   Nič to   však   nemení   na skutočnosti,   že   sťažovateľ vo svojej   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   upovedomenie   okresnej   prokuratúry z 2. júna 2010, ktorým bol jeho podnet vybavený a postup jeho vydaniu predchádzajúci, nenamietal, preto tento ani nemohol byť predmetom skúmania ústavného súdu z hľadiska možného porušenia základných práv sťažovateľa, a to s prihliadnutím na znenie § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone, čo nebol tento prípad.

Zákon o prokuratúre teda poskytoval sťažovateľovi proti postupu mesta prostriedok nápravy   –   podnet   (sťažovateľom   využitý,   ale   pred   ústavným   súdom   nenamietaný) a opakovaný podnet (podľa § 31 až § 36 zákona o prokuratúre), ktorým sa mohol domáhať preskúmania zákonnosti napadnutého postupu mesta, ale aj postupu okresnej prokuratúry (opakovaným   podnetom),   ktorá   preskúmala   postup   mesta   v   predmetnej   veci.   Uvedené právne   prostriedky   umožňovali   sťažovateľovi   dosiahnuť   účinnú   nápravu   vzhľadom   na právomoc prokurátora okresnej prokuratúry, ako aj prokurátora vyššej inštancie záväzným pokynom nariadiť prijatie efektívnych opatrení v predmetnej veci, ak by na základe podnetu (aj opakovaného) sťažovateľa dospeli k záveru, že označené vybavenie či už mesta, alebo aj okresnej prokuratúry, príp. ich postup, ktorý im predchádzal, bol v rozpore so zákonom.

Vyčerpanie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05, IV. ÚS 126/07).

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľ ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu mal využiť iný právny prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu práva   účinne   poskytuje,   v   danom   prípade   opakovaný   podnet   v   zmysle   citovaných ustanovení zákona o prokuratúre. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu ako neprípustnú podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ ide o žiadosť sťažovateľa, aby „ÚS SR... v zmysle ust. § 53 ods. 2 zohľadnil všetky   okolnosti   danej   veci,   ktoré   by   mohli   spĺňať   podmienku   nesplnenia   vyčerpania opravných prostriedkov z dôvodov hodných osobitného zreteľa...“, ústavný súd ju nemohol akceptovať,   a to   najmä   z dôvodu,   že   sťažovateľ   žiadne   dôvody   ani   okolnosti   hodné osobitného zreteľa vo svojej sťažnosti neuviedol.

Nad rámec ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie ním označených článkov ústavy a dohovoru (príp. dodatkového protokolu) nečinnosťou mesta a jeho nesprávnym úradným postupom, v takom prípade mal možnosť domáhať sa ochrany svojich   práv   žalobou   podanou   všeobecnému   súdu   v zmysle   ustanovení   piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) upravujúcich správne súdnictvo.

V ustanoveniach § 247 a nasl. OSP (druhá hlava piatej časti) je upravený osobitný druh konania v správnom súdnictve, ktorým je rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom   správnych   orgánov.   Podľa   týchto   ustanovení   sa   postupuje   v   prípadoch, v ktorých   fyzická   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

V ustanoveniach § 250t a § 250u OSP (štvrtá hlava piatej časti) je upravený osobitný druh konania v správnom súdnictve, a to konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy, v rámci ktorého sa fyzická   osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí,   že orgán verejnej správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Ak sa teda sťažovateľ domnieva, že mesto je pri vybavovaní jeho podania nečinné, resp.   že   jeho   úradný   postup   je   nesprávny,   je   nepochybné,   že   má   možnosť   s týmito námietkami obrátiť sa žalobou na všeobecný súd. Sťažovateľ využitie tohto prostriedku nápravy   porušenia   ním   označených   článkov   ústavy,   dohovoru   a dodatkového   protokolu v konaní pred ústavným súdom nepreukázal.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak   nerozhoduje   iný   súd“)   vyplývajúci z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred iným štátnym orgánom Slovenskej republiky (vrátane všeobecných súdov).

Keďže právomoc všeobecného súdu v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu, bolo možné sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

S poukázaním na uvedené sa ústavný súd nemohol stotožniť s tvrdením sťažovateľa, že „nezdá   sa,   že   by   bolo   reálne   dosiahnuť   nápravu   v   niektorom   type   konania   pred všeobecným   súdom   SR   (i   keď   sa   o   to   pokúsim,   avšak   neskôr)“.   Navyše   toto   svoje presvedčenie sťažovateľ nepodporil žiadnym racionálnym argumentom.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júla 2010