znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 334/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť E. V., P., zastúpenej advokátom JUDr. M. G., V., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Cdo 61/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. V. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2009 doručená sťažnosť E. V., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 Cdo 61/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 31. augusta 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn.   3   Co   51/2008,   3   Co   62/2008   z 11.   júna   2008   bol   potvrdený   rozsudok Okresného súdu   Vranov nad Topľou   (ďalej len „okresný   súd“)   sp.   zn.   3 C   1110/1999 z 11. decembra 2007, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľky ako žalobkyne, ako aj ďalších žalobkýň proti viacerým žalovaným o určenie rozsahu dedičstva. Všeobecné súdy dospeli   k záveru,   že   pôvodní   pozemnoknižní   spoluvlastníci   si   v minulosti   sporné nehnuteľnosti   medzi   sebou   reálne   rozdelili,   a preto   nebolo   možné   vyhovieť   žalobe o určenie,   že   spoluvlastnícky   podiel   v jednej   šestine   patrí   do   dedičstva.   Proti   rozsudku krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie,   ktorého   prípustnosť   vyvodzovala z ustanovenia § 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, a ako dovolací dôvod uviedla nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom [§ 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku]. Navrhla zrušiť rozsudky krajského súdu a okresného súdu a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Vyslovila názor, že krajský súd pri svojom rozhodovaní nerešpektoval právny názor vyslovený najvyšším súdom v jeho zrušujúcom rozsudku sp. zn. 7 Cz 36/90 z 20. decembra 1990 vydanom v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona, a to i napriek tomu, že právny názor najvyššieho súdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku bol pre krajský súd v zmysle § 243d Občianskeho súdneho poriadku záväzný. Trvala   na   tom,   že   žalobkyne   preukázali   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   ich   právnej predchodkyne k jednej šestine sporných nehnuteľností. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 61/2009 z 27. mája 2009 bolo dovolanie odmietnuté ako neprípustné bez nariadenia dovolacieho   pojednávania.   Najvyšší   súd   dospel   k záveru,   že   dovolanie   smeruje   proti rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je prípustné.   Vzhľadom   na to,   že   krajský   súd   rozhodol rozsudkom, v zmysle ustanovenia § 238 Občianskeho súdneho poriadku platí, že dovolanie podané proti rozsudku je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku)   alebo   rozsudok,   v ktorom   sa   odvolací   súd   odchýlil   od právneho názoru vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), alebo ak v potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).   V danej   veci   však   rozsudok   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku. Okrem toho z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že najvyšší súd rozhodoval vo veci v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cz 36/90 na základe sťažnosti pre porušenie zákona podanej generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Konanie o sťažnosti pre porušenie zákona upravoval Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 31. decembra 1991. Tento inštitút nahradil nový mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie zavedený s účinnosťou od   1.   januára   1992.   V prerokovávanej   veci   je   zrejmé,   že   v rámci   dovolacieho   konania nebolo v minulosti vydané žiadne rozhodnutie najvyššieho súdu, v ktorom by bol vyslovený jeho právny názor na prerokovávanú vec. Keďže najvyšší súd v dovolacom konaní v danej veci dosiaľ nerozhodoval, prípustnosť dovolania z ustanovenia § 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nemožno vyvodzovať.

Podľa názoru sťažovateľky, hoci dovolanie podala v zákonnej jednomesačnej lehote počítanej   od   doručenia   rozsudku   krajského   súdu,   uznesenie   najvyššieho   súdu   bolo   jej právnemu   zástupcovi   doručené   až   14.   augusta   2009,   teda   už   po   uplynutí   jednoročnej zákonnej   lehoty,   v ktorej   mohol   rozsudok   krajského   súdu   napadnúť   mimoriadnym dovolaním generálny prokurátor. Sťažovateľka podnet na podanie mimoriadneho dovolania však generálnemu prokurátorovi nepodala, lebo vychádzala z toho, že vo veci je prípustné dovolanie podľa § 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Ďalej   sťažovateľka   namieta,   že   inštitút   dovolania   bol   zavedený   do   Občianskeho súdneho   poriadku   na   účely   rozšírenia   ochrany   účastníka   mimoriadnymi   opravnými prostriedkami.   O mimoriadnych   opravných   prostriedkoch   rozhodoval   vtedy   (aj   teraz) najvyšší súd a pri zrušení právoplatného rozhodnutia v ďalšom konaní bol súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, viazaný právnym názorom najvyššieho súdu. To platí aj teraz. Evidencia spisov týkajúcich sa sťažností pre porušenie zákona sa viedla na najvyššom súde síce v evidencii Cz a terajšie dovolania sa evidujú pod Cdo, ale to je len technické označenie, ktoré nemôže meniť zákon. Nie je rozhodujúce, akým spôsobom bol mimoriadny opravný   prostriedok   podaný,   ale   to,   aké   bolo   rozhodnutie   súdu   o tomto   opravnom prostriedku. Nižší súd sa totiž neriadil obsahom mimoriadneho opravného prostriedku, ale rozhodnutím   súdu.   Záver   najvyššieho   súdu   preto   nemal   a nemá   oporu   v zákone. V zrušujúcom   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   7   Cz   36/90   z 20.   decembra   1990   bol vyslovený pre nižšie súdy záväzný právny záver. Tieto vec prerokovávali ďalších vyše 18 rokov, avšak záväzný právny záver nerešpektovali, čo bolo dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Keďže uznesenie najvyššieho súdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené 14. augusta 2009, sťažnosť je podaná v zákonnej lehote.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dodatkového protokolu v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Cdo 61/2009 s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu z 27. mája 2009 zrušené   a vec   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Napokon   požaduje   aj   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 3 300 €.

Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 4 Cdo 61/2009-461 z 27. mája 2009 vyplýva, že ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Co 51/2008,   3   Co   62/2008   z 11.   júna   2008.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom   najvyšším   súdom   pod sp.   zn. 7 Cz 36/90 na základe sťažnosti   pre porušenie zákona   podanej   generálnym   prokurátorom   došlo   k   zrušeniu   skoršieho   právoplatného rozhodnutia.   Konanie   o sťažnosti   pre   porušenie   zákona   upravoval   Občiansky   súdny poriadok   v znení   účinnom   do   31.   decembra   1991.   Potom   bolo   toto   konanie   nahradené dovolacím konaním ako novým mimoriadnym opravným prostriedkom, a to s účinnosťou od 1. januára 1992. Podanie dovolania závisí od účastníkov, je viazané zákonnou lehotu a sú uvedené   dôvody,   pre   ktoré   možno   rozhodnutia   odvolacích   súdov   napadnúť   dovolaním. Konanie na dovolacom súde je osobitne upravené a rovnako aj spôsob, akým môže dovolací súd vo veci rozhodnúť. V prerokovávanej veci je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že v rámci dovolacieho konania nebolo vydané v minulosti žiadne rozhodnutie dovolacieho súdu, v ktorom by bol vyslovený jeho právny názor na prerokovávanú vec. Keďže dovolací súd v danej veci dosiaľ nerozhodoval, prípustnosť dovolania z ustanovenia § 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nemožno vyvodzovať.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   v ktorom   sa   odvolací   súd   odchýlil   od   právneho   názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľka je predovšetkým presvedčená, že ňou podané dovolanie bolo prípustné podľa § 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, pretože všeobecné súdy nerešpektovali záväzný   právny   názor   vyslovený   už   predtým   vo   veci   najvyšším   súdom,   nie   síce v dovolacom konaní, ale v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že najvyšší súd založil svoj právny názor o neaplikovateľnosti ustanovenia § 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku na doslovnom výklade tohto ustanovenia. Nie je totiž sporné, že pred dovolacím   konaním vedeným najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Cdo 61/2009 žiadne iné dovolacie konanie v danej právnej   veci   neprebiehalo.   Práve   preto   pri   výklade   zvolenom   najvyšším   súdom   nebolo možné prípustnosť dovolania vyvodiť z ustanovenia § 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľka   vykladá   ustanovenie   §   238   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku voľnejšie,   a to   skôr   s prihliadnutím   na   jeho   zmysel.   Zdôrazňuje   pritom,   že   právnym predchodcom súčasného inštitútu dovolania bola sťažnosť pre porušenie zákona, pričom oba inštitúty sú mimoriadnymi opravnými prostriedkami.

Možno konštatovať, že oba výklady sporného ustanovenia sa javia ako legitímne a ústavne konformné. Nemožno preto dospieť k záveru, že by právny názor najvyššieho súdu bol arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Niet   preto ani príčiny, aby ústavný súd do uznesenia najvyššieho súdu zasiahol.

Nemožno akceptovať ani ďalšiu námietku sťažovateľky, podľa ktorej nemohla podať podnet   generálnemu   prokurátorovi   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   v jednoročnej zákonnej   lehote,   pretože   uznesenie   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   jej   dovolanie   pre neprípustnosť odmietnuté, jej bolo doručené už po uplynutí tejto zákonnej lehoty.

Sťažovateľke   nič   nebránilo   súčasne   s podaním   dovolania   podať   aj   podnet generálnemu   prokurátorovi   na   podanie   mimoriadneho   dovolania.   Vzhľadom   na   to,   že otázka   prípustnosti   dovolania   v danom   prípade   nebola   jednoznačná,   išlo   by   o logický postup, ktorý by zabezpečil ochranu jej práv v najširšom rozsahu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009