znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 333/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., zastúpenej advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 6 Sžp 6/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2013 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 6 Sžp 6/2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. júna 2013.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   v   zmysle   ustanovenia   §   250   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   pribratá   ako   účastníčka   do   konania   o   preskúmanie rozhodnutia H. ú. (ďalej len „hlavný úrad“) sp. zn. 417-882/2010 z 19. apríla 2010, ktoré bolo vedené Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 23 S 17/2010. V tomto konaní sa A. K. (ďalej len „žalobca“) domáhal preskúmania zákonnosti uvedeného rozhodnutia hlavného úradu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie O. ú. (ďalej len „obvodný úrad“)   sp.   zn. 36-3329/2009/6   z 26. januára 2010 o tom, že žalobca nie je účastníkom konania začatého na základe žiadosti sťažovateľky o povolenie zmeny dobývacieho ložiska nevyhradeného nerastu na pozemku parc. č. 482/34 v kat. územie Č. Rozsudkom krajského súdu   č.   k.   23   S   17/2010-187   z 1.   decembra   2011   bola   žaloba   zamietnutá.   Na   základe odvolania žalobcu uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžp 6/2012 z 27. februára 2013 bol rozsudok krajského súdu zrušený a konanie bolo zastavené s tým, že žiadnemu z účastníkov nebola   priznaná   náhrada   trov   konania.   Uznesenie   bolo   doručené   právnemu   zástupcovi sťažovateľky   4.   apríla   2013.   Najvyšší   súd   konštatoval,   že   možnosť,   aby   po   prípadnom rozhodnutí   súdu   o zrušení   rozhodnutia   hlavného   úradu   vstúpil   žalobca   ako   účastník do konania, zanikla krátko po podaní žaloby, pretože správne konanie už bolo 15. novembra 2010 právoplatne skončené. Krajský súd mal preto správne rozhodnúť o zastavení konania. V súvislosti s nepriznaním trov konania najvyšší súd uviedol, že rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c) v spojení s ustanovením § 246c Občianskeho súdneho poriadku, pričom vzhľadom na okolnosti nezistil dôvod na postup podľa § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Bral do úvahy aj to, že rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané 10. novembra 2010, teda krátko po podaní žaloby, a žalobca nemohol zabrániť tomu, aby toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd porušil nepriznaním nároku na náhradu trov konania sťažovateľke čl. 46 ods. 1 ústavy, lebo je jednoznačné, že krajský súd správne rozhodol o podanej žalobe, keď túto zamietol. Žaloba bola totiž podaná v čase, keď ešte správne konanie, v ktorom sa žalobca domáhal účastníctva, nebolo ukončené a trvalo. Nie je správny názor najvyššieho súdu, ktorý konanie zastavil iba z dôvodu ukončenia správneho konania v čase   rozhodovania   krajského   súdu,   lebo   ak   by   rozhodnutie   o   účastníctve   žalobcu v predmetnom   správnom   konaní   bolo   zrušené,   bol   by   to   podľa   názoru   sťažovateľky jednoznačne dôvod na obnovu konania podľa § 62 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní   (správny   poriadok)   v   znení   neskorších   predpisov.   Žalobca   by   bol   účastníkom skončeného konania a o jeho námietkach by bol povinný správny orgán rozhodnúť. Preto postup krajského súdu, ktorý preskúmal žalobu a meritórne o nej rozhodol, bol v súlade so zákonom, ako aj ústavnými predpismi. Je totiž zrejmé, že opačným postupom by krajský súd odoprel žalobcovi možnosť konať pred súdom.

Odhliadnuc od uvedeného, názor najvyššieho súdu, podľa ktorého žalobca nemohol zabrániť   tomu,   aby   rozhodnutie   správneho   orgánu   nadobudlo   právoplatnosť,   a   preto nepriznal   sťažovateľke   náhradu   trov   konania,   považuje   táto   za   nesprávny   a   rozporný so základným právom na súdnu ochranu. Podanie žaloby bolo výlučne na vôli žalobcu, pričom tento ako dominus litis mohol žalobu ešte pred prvým pojednávaním zobrať späť, čím by minimalizoval vznik trov konania. Napriek tomu na podanej žalobe v celom rozsahu trval,   a   preto   má   znášať   trovy   konania,   ktoré   dobrovoľne   inicioval.   Nepriznanie   trov konania od žalobcu napriek tomu, že v konaní bol neúspešný, je porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, keďže v konaní v rámci správneho súdnictva je obligatórne zastupovanie prostredníctvom advokáta, pričom konanie bolo vyvolané výlučne iba   z   podnetu   žalobcu   a   sťažovateľka   vzniku   vynaložených   trov   právneho   zastúpenia nemohla zabrániť.

Aj   keby sa   ústavný súd   nestotožnil   s uvedeným   právnym názorom   sťažovateľky týkajúcim   sa   správnosti   postupu   krajského   súdu   a   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   by považoval v časti zastavenia konania za správne, sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že konanie   vedené   krajským   súdom   bolo   iniciované   výlučne   z   dôvodu   šikanovania sťažovateľky, pričom podaná žaloba bola už od začiatku nedôvodná. Šikanózny charakter žaloby potvrdzuje ten fakt, že trovy právneho zastúpenia priznané v iných už právoplatne skončených   konaniach   uhradil   právny   zástupca   žalobcov,   a   nie   samotní   žalobcovia. To možno podľa názoru sťažovateľky logicky vysvetliť iba tým, že právny zástupca nie je financovaný   priamo   žalobcami,   ale   prostredníctvom   niekoho   iného,   pričom   je   dôvodná domnienka, že ide priamo o obec Č., v katastrálnom území ktorej sťažovateľka vykonáva svoju   podnikateľskú   činnosť.   Súčasná   starostka   si   svoju   predvolebnú   kampaň   založila na zrušení   súhlasu   obce   Č.   s   rozšírením   ťažby   sťažovateľky.   V   takomto   prípade   by   aj žalobca mal niesť dôsledky vyvolané vlastnými úkonmi, a to aj v súvislosti s náhradou trov konania. Podľa názoru sťažovateľky mal najvyšší súd aj v prípade rozhodnutia o zastavení konania posúdiť nárok na náhradu trov v zmysle ustanovenia § 147 v spojení s ustanovením § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, lebo iba takéto rozhodnutie by bolo ústavne konformné a súladné s čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 6 Sžp 6/2012 s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu z 27. februára 2013 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 331,15 €.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžp 6/2012 z 27. februára 2013 vyplýva, že ním bol zrušený rozsudok krajského súdu   č. k. 23 S 17/2010-187 z 1. decembra 2011 a konanie   bolo   zastavené   s   tým,   že   žiaden   z   účastníkov   nemá   právo   na   náhradu   trov konania. Podľa zistenia najvyššieho súdu z obsahu administratívneho spisu a aj z obsahu vyjadrenia žalobcu vyplýva, že správne konanie o povolení zmeny dobývacieho ložiska nevyhradeného   nerastu   na   pozemku   parc.   č.   482/34   v   kat.   území   Č.   bolo   ukončené rozhodnutím hlavného úradu sp. zn. 1414-2140/2010 z 10. novembra 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 15. novembra 2010. Uvedeným dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia ako rozhodnutia, ktorým sa správne konanie právoplatne skončilo, vzniklo žalobcovi ako osobe tvrdiacej, že správny orgán s ním v rozpore so zákonom nekonal ako s účastníkom konania, právo podať v súlade s ustanovením § 250b ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku žalobu a domáhať sa preskúmania jeho zákonnosti, ktoré napokon aj žalobca využil, keď sa pripojil k žalobe proti tomuto rozhodnutiu, o ktorej prebieha konanie na krajskom súde pod sp. zn. 14 S 3/2011. Najvyšší súd nepopiera dôležitosť rozhodnutia správneho orgánu o tom, že niekto je, resp. nie je účastníkom správneho konania, a nepopiera ani právo dotknutého subjektu,   aby   zákonnosť   takéhoto   rozhodnutia   bola   preskúmateľná   súdom   v   správnom súdnictve. Tento postup je však na mieste jedine v prípade, keď rozhodnutie súdu môže reálnym spôsobom ovplyvniť okruh účastníkov správneho konania. V danej veci možnosť, že po prípadnom rozhodnutí súdu o zrušení preskúmavaného rozhodnutia hlavného úradu žalobca vstúpi ako účastník do prebiehajúceho správneho konania, zanikla krátko po podaní žaloby 31. mája 2010, pretože správne konanie bolo právoplatne skončené už 15. novembra 2010. Krajský súd o veci rozhodol 1. decembra 2011, teda v čase, keď už neboli naplnené podmienky   na   to,   aby   rozhodnutie   hlavného   úradu   nebolo   vylúčené   z   prieskumu v správnom   súdnictve.   Namiesto   meritórneho   rozhodnutia   mal   preto   vydať   uznesenie, ktorým by konanie z dôvodu podľa § 250d ods. 3 v spojení s § 248 písm. a) Občianskeho súdneho   poriadku   zastavil,   a   žalobcu   odkázať   na   postup   podľa   §   250b   ods.   2   a   3 Občianskeho súdneho poriadku. Krajský súd teda nesprávne nevyvodil, že je na mieste konanie zastaviť z už uvedených dôvodov. Preskúmavané rozhodnutie sa stalo rozhodnutím, ktoré   nemôže   byť predmetom   preskúmavania súdom   [§   221   ods.   1   písm.   h)   v   spojení s § 246c ods. 1 prvou vetou a s § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku]. Najvyšší súd o trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c) v spojení s ustanovením § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania nepriznal s poukazom na to, že konanie vo veci bolo zastavené, pričom vzhľadom na už uvedené okolnosti nezistil dôvod na postup podľa § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.   Prihliadol   tiež na skutočnosť,   že rozhodnutie   správneho orgánu   vo   veci   bolo vydané 10. novembra 2010, t. j. relatívne krátko po podaní žaloby na krajskom súde, pričom žalobca nemohol zabrániť tomu, aby toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Žaloba v posudzovanej   veci   teda   bola   podaná   v   čase,   keď   preskúmavané   rozhodnutie   bolo spôsobilým predmetom konania v správnom súdnictve, avšak ešte v konaní pred súdom prvého stupňa túto spôsobilosť stratilo, a preto úkony vo veci zo strany žalobcu nemohli viesť k náprave porušenia práv a právom chránených záujmov žalobcu, ku ktorému mohlo dôjsť v konaní pred správnym orgánom.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka   namieta   jednak   nesprávnosť   výroku   uznesenia   najvyššieho   súdu, ktorým tento zrušil rozsudok krajského súdu a konanie zastavil, ale aj výrok, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka brojí proti zrušeniu rozsudku krajského súdu a zastaveniu konania, treba považovať za podanie zjavne neoprávnenej osoby.

Zo skutkových údajov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, vyplýva, že sťažovateľka nesúhlasila so snahou žalobcu stať sa účastníkom prebiehajúceho správneho konania, ba dokonca považovala tieto pokusy žalobcu za šikanózne. Ak preto došlo, či už k zamietnutiu žaloby žalobcu krajským súdom alebo k zastaveniu konania najvyšším súdom, obe tieto rozhodnutia vo svojej podstate boli v prospech sťažovateľky, pretože v súlade so želaním sťažovateľky   neumožnili   žalobcovi   stať   sa   účastníkom   správneho   konania.   Týmto spôsobom   teda   nemohlo dôjsť k porušeniu   práv   sťažovateľky,   čoho   si   je zrejme i   ona vedomá,   pretože   namieta   v   tejto   súvislosti   porušenie   práv   žalobcu.   Podľa   názoru sťažovateľky totiž, keby bol najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby, umožnilo by to žalobcovi požiadať o obnovu medzičasom právoplatne skončeného správneho konania. Sťažovateľka však nie je osobou oprávnenou domáhať sa ochrany práv patriacich žalobcovi. Na základe argumentácie uvedenej sťažovateľkou by sa totiž mohol na ústavný súd obrátiť skôr žalobca.

Časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka brojí proti nepriznaniu náhrady trov konania, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Keďže došlo k zastaveniu konania, najvyšší súd vychádzal z ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c) (v spojení s ustanovením § 246c ods. 1) Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd mal však postupovať podľa § 146 ods. 2 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak niektorý z účastníkov zavinil, že   konanie   sa   muselo   zastaviť,   je   povinný   uhradiť   jeho   trovy.   Vzhľadom   na   tvrdený šikanózny postup žalobcu sa sťažovateľka opiera aj o ustanovenie § 147 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého účastníkovi alebo jeho zástupcovi súd uloží, aby uhradili trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, ak ich spôsobili svojím zavinením, alebo ak tieto trovy vznikli náhodou, ktorá sa im prihodila.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu k výroku o nepriznaní náhrady trov konania treba považovať za dostatočné a presvedčivé. Nejde teda o arbitrárne či zjavne neodôvodnené rozhodnutie. Skutočnosť, že sťažovateľka so závermi najvyššieho súdu nesúhlasí, neznamená bez ďalšieho porušenie jej označených práv.

V zásade platí, že v prípade zastavenia konania účastníci nemajú nárok na náhradu trov. Výnimkou je situácia, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť. Má   sa   pritom   na   mysli   zavinenie   účastníka   konania   v   procesno-právnom   zmysle. Argumenty uvádzané najvyšším súdom smerujú práve k tomuto ustanoveniu, resp. k záveru, že ho nebolo možné aplikovať.

K argumentácii najvyššieho súdu možno dodať ešte dve okolnosti.

Z   dôkazov,   ktoré   mal   ústavný   súd   k   dispozícii,   nevyplýva,   že   by   sa   žalobca v priebehu konania pred všeobecnými súdmi vôbec dozvedel o tom, že správne konanie bolo medzičasom právoplatne ukončené, resp. kedy presne bolo ukončené. So žalobcom sa totiž nenakladalo ako s účastníkom správneho konania, a preto sa oficiálne ani nemohol dozvedieť o skončení správneho konania, prípadne o presnom časovom momente skončenia konania.

Aj keby sa vychádzalo z toho, že žalobca včas získal informáciu o právoplatnom skončení konania, a teda mohol podanú žalobu ešte pred meritórnym rozhodnutím o nej vziať späť (ako to tvrdí sťažovateľka), nemožno mu za daných okolností vyčítať, že tak neurobil. Právne posúdenie situácie, ktorá vznikla tým, že správne konanie bolo ukončené skôr,   ako   konanie   pred   všeobecnými   súdmi   (hoci   z   logiky   veci   vyplývalo,   že   správne orgány vyčkajú na právoplatné rozhodnutie všeobecných súdov o tom, či žalobca má byť alebo   nemá   byť   účastníkom   správneho   konania),   nebolo   bez   ďalšieho   jednoznačné. Dôkazom toho je aj skutočnosť, že aj samotná sťažovateľka je toho názoru, že o žalobe sa malo rozhodnúť meritórne (tak, ako to urobil krajský súd), teda nie zastavením konania (tak, ako to urobil najvyšší súd).

V súvislosti s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého v jej prípade bolo advokátske zastúpenie povinné, treba uviesť, že z ustanovenia § 250a Občianskeho súdneho poriadku je zrejmé, že povinne musí byť zastúpený iba žalobca. Sťažovateľka však v konaní nemala postavenie žalobcu, a preto námietka nie je dôvodná.

Nenáležitý je aj odkaz na ustanovenie § 147 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keďže   v   tomto   ustanovení   sa   majú   na   mysli   odlišné   procesné   situácie,   než   z   akých sťažovateľka vychádza.  

Napokon v súvislosti s námietkou sťažovateľky, podľa ktorej bola žaloba prejavom šikany v   záujme obce   Č.,   treba uviesť,   že   z predložených   dôkazov   tvrdená   skutočnosť nevyplýva. Ide iba o tvrdenie, resp. názor sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013