znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 333/2010-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   8.   júla   2010 predbežne prerokoval sťažnosť F. S., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl. 46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   4 Cdo 341/2009   z 24. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. S. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2010 doručená   sťažnosť   F.   S.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného práva   vyjadriť sa   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 341/2009 z 24. marca 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   žalobou   podanou   Okresnému súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v roku 1999 sa žalobca – spoločnosť U. B., a. s. (pôvodne po obchodným menom P., a. s.), domáhal proti sťažovateľovi ako žalovanému zaplatenia   sumy   245   339,80   Sk.   Okresný   súd   rozsudkom   č. k.   17   C   79/2000-130   z 8. novembra 2007 žalobe vyhovel a zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi požadovanú istinu s príslušenstvom. Proti predmetnému rozsudku sa sťažovateľ odvolal na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), ktorý rozsudkom č. k. 15 Co 55/2008-238 z   9.   apríla   2008   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu.   Na   základe   dovolania   sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 283/2008 zo 17. decembra 2008 pre vadu konania (návrh na zmenu žaloby nebol sťažovateľovi doručený) zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský   súd   napriek   vyslovenému názoru   najvyššieho   súdu   v   opätovnom   konaní rozhodol rozsudkom č. k. 15 Co 47/2009-344 z 29. apríla 2009 tak, že rozsudok okresného súdu, čo sa týka istiny, potvrdil a čo sa týka úrokov z omeškania, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd vo veci rozhodol podľa sťažovateľa bez toho, aby predmetný návrh na zmenu žaloby (z 18. januára 2006, resp. 25. januára 2006) sťažovateľovi doručil. Proti predmetnému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 341/2009 z 24. marca 2010 rozhodol tak, že dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu odmietol.

Podľa   sťažovateľa   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu   boli   porušené   jeho základné práva spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé, verejné a v primeranej lehote prejednanie   jeho   záležitosti   pred   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd sťažnosť prijal   na   ďalšie   konanie   a   následne   nálezom   vyslovil   porušenie   ním   označených   práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 341/2009 z 24. marca 2010, zrušil predmetné uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal mu trovy právneho zastúpenia v sume 303,30 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 341/2009 z 24. marca 2010.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosti   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 341/2009 z 24. marca 2010, ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu,   je   zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie základného práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by v prípade sťažovateľa prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu   ustanovené   Občianskym   súdnym   poriadkom   neboli   zo   strany   najvyššieho   súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby najvyšší   súd   tieto   všeobecné   podmienky   prístupu   k   súdu   vykladal   vo   vzťahu k sťažovateľovi   diskriminačne   v   porovnaní   s   ich   výkladom   pri   iných   subjektoch domáhajúcich sa súdnej ochrany. V prípade sťažovateľa k takej situácii nedošlo, sťažovateľ mal   priznané   postavenie   účastníka   súdneho   konania   a   najvyšší   súd   o   jeho   dovolaní rozhodol, aj keď nie v súlade s jeho predstavami.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje primeraný vzťah medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) skúmal predovšetkým   prípustnosť   dovolania   a   dospel   k   záveru,   že   smeruje   proti   takému rozhodnutiu, proti ktorému nieje prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O. s. p. neprichádza do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. I keď dovolací súd   v   tejto   veci   rozhodoval,   vo   svojom   uznesení   zo   17.   decembra   2008   sp.   zn.   4   Cdo 283/2008 žiaden záväzný právny názor v otázke opodstatnenosti uplatneného nároku na zaplatenie žalovanej sumy nevyslovil. Predchádzajúci rozsudok odvolacieho súdu zrušil pre vadu konania spočívajúcu v tom, že odvolací súd sa v dôsledku nesprávneho právneho názoru o nemožnosti prihliadať na vady konania pred súdom prvého stupňa, ktoré neboli namietané v podanom odvolaní, nezaoberal tým, že v konaní pred prvostupňovým súdom nebolo   rozhodnuté   o návrhu žalobkyne na   zmenu   návrhu v smere jeho   rozšírenia aj   o zaplatenie úrokov z omeškania, a že potvrdil prvostupňový rozsudok aj v časti, v ktorej bola žalovanému uložená povinnosť plniť niečo, čo sa predmetom konania nestalo. V ďalšom konaní   odvolací   súd   dôsledne   rešpektoval   právny   názor   dovolacieho   súdu   v   otázke správneho procesného postupu v súvislosti s povinnosťou prihliadať na vady konania pred prvostupňovým   súdom   z   úradnej   povinnosti.   Rozsudok   odvolacieho   súdu   nie   je  .ani potvrdzujúcim   rozsudkom,   vo   výroku   ktorého   by   odvolací   súd   vyslovil   prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Dovolací   súd   preskúmal   prípustnosť   dovolania   aj   z   hľadísk   uvedených   v   §   237 O. s. p.   Podľa   tohto   ustanovenia   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,   ibaže   namiesto   samosudcu   rozhodoval   senát.   Z   obsahu   spisu   však   nezistil existenciu   žiadnej   podmienky   prípustnosti   dovolania   uvedenej   v   tomto   zákonnom ustanovení.

Za   nedôvodnú   považoval   námietku   dovolateľa   o   odňatí   možnosti   konať   pred odvolacím súdom, ktoré malo byť spôsobené tým, že potvrdením rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni žalovanú sumu zmaril odvolací súd   možnosť   rozhodnúť   súdom   prvého   stupňa   o   pripustení   zmeny   návrhu.   Potvrdenie prvostupňového rozsudku v uvedenom výroku nijako nebráni súdu prvého stupňa v ďalšom konaní rozhodnúť o procesnom návrhu žalobkyne na zmenu návrhu v smere jeho rozšírenia o úroky z omeškania a po pripustení tejto zmeny o tomto príslušenstve rozhodnúť. Tá časť konania pred prvostupňovým súdom, v ktorej bolo rozhodované o žalovanej sume (istine), nebola postihnutá vadou týkajúcou sa nerozhodnutia o pripustení zmeny návrhu vo forme jeho   rozšírenia   aj   o   príslušenstvo,   preto   pokiaľ   odvolací   súd   vo   výroku   o   istine prvostupňový rozsudok potvrdil, a zrušil ho len vo výroku o príslušenstve a súvisiacom výroku o trovách konania, bol jeho postup správny.

So zreteľom   na uvedené Najvyšší súd dovolanie žalovaného podľa § 218 ods.   1 písm. c) O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako neprípustné odmietol bez toho, aby sa mohol   zaoberať   námietkami   dovolateľa   týkajúcimi   sa   nesprávneho   hodnotenia   dôkazov odvolacím súdom a nesprávneho právneho posúdenia veci týmto súdom.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   v   dovolaní   napadnutý   rozsudok krajského   súdu   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   odmietol.   V   každom   prípade   tento   postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľa „nesprávnou   a   svojvoľnou   aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho   súdu   svojím   vlastným.   V   konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júla 2010