znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 333/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť akad. mal. a soch. M. T., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 9 Cbi 3/05 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Obdo V 36/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť akad. mal. a soch. M. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2009 doručená sťažnosť akad. mal a soch. M. T., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a na   konanie   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Cbi 3/05 a Najvyšším súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod   sp.   zn.   1 Obdo   V 36/2007. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 27. augusta 2009.

Zo sťažnosti   a z priložených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala v roku 2005 krajskému súdu žalobu proti žalovanému správcovi konkurznej podstaty na vylúčenie celého radu nehnuteľných vecí z konkurznej podstaty úpadcu Ž., s. r. o. (ďalej len „úpadca“). Zároveň uhradila súdny poplatok vo výške 3 000 Sk. Výzvou krajského súdu č. k. 9 Cbi 3/05-51 zo 4. marca 2005 bola sťažovateľka požiadaná uhradiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 597 000 Sk. Sťažovateľka prípisom z 29. marca 2005 doručeným krajskému súdu 5. apríla 2005 požiadala krajský súd o vysvetlenie, ako dospel k sume súdneho poplatku vo výške 597 000 Sk. Poukázala pritom na skutočnosť, že podľa výpisu z obchodného registra hodnota základného imania úpadcu je 200 000 Sk, pričom sťažovateľka   nemá   vedomosť   o tom,   že   by   úpadca   majetok,   ktorý   sa   má   vylúčiť z konkurznej   podstaty,   nadobudol   do   vlastníctva   (čoho dôkazom   je výpis z obchodného registra).   Sťažovateľka   je   preto   presvedčená,   že   výzva   na   zaplatenie   súdneho   poplatku v čiastke 597 000 Sk nemá logické ani právne opodstatnenie. Správne mal byť a aj bol zaplatený súdny poplatok 3 000 Sk. Preto žiada poplatkovú výzvu zrušiť. Listom krajského súdu   č.   k.   9   Cbi   3/05-54   z 22.   apríla   2005   bolo   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky oznámené, že hodnota   nehnuteľností,   o ktoré v spore   ide,   je podľa   znaleckého   posudku 15 987 670 Sk. Súdny poplatok predstavuje 5 % z tejto hodnoty, avšak najviac 600 000 Sk. V danom prípade prichádza do úvahy maximálny súdny poplatok 600 000 Sk, z ktorého sťažovateľka uhradila 3 000 Sk, a preto ostáva uhradiť požadovaných 597 000 Sk. Po tom, ako bol sťažovateľke doručený tento list, požiadala o oslobodenie od súdneho poplatku. Výzvou krajského súdu č. k. 9 Cbi 3/05-59 z 15. júla 2005 jej bolo uložené dokumentovať osobné a rodinné pomery, príjmy z pracovného pomeru alebo sociálneho zabezpečenia za posledný polrok, príjmy z iných zdrojov, vlastníctvo k nehnuteľnostiam a iné aktíva, ako aj záväzky a iné okolnosti, ktoré by mohli vplývať na oslobodenie od súdneho poplatku, a to do 30 dní.

Uznesením krajského súdu   č. k. 9 Cbi 3/05-60 zo 7. októbra 2005 sťažovateľke nebolo   priznané   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   keďže   táto   napriek   výzve nedokumentovala svoje   osobné,   majetkové a zárobkové pomery,   pričom   na výzvu   súdu nijako nereagovala. Uznesenie bolo sťažovateľke doručené 14. októbra 2005.

Proti   uzneseniu   krajského súdu   podala sťažovateľka   31. októbra 2005 odvolanie, v ktorom   vyjadrila   názor,   že   zaplatením   čiastky   3   000   Sk   bola   poplatková   povinnosť splnená. Vyrubenie súdneho poplatku vo výške 600 000 Sk je nesprávne. Hodnota majetku úpadcu v deň vyhlásenia rozsudku bola 200 000 Sk, čoho dôkazom je výpis z obchodného registra. Táto hodnota majetku sa nezmenila a je stále rovnaká.

Uznesením   najvyššieho   súdu   č.   k.   1   Obo   369/05-68   z 12.   decembra   2006   bolo potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. 9 Cbi 3/05-60 zo 7. októbra 2005. Podľa názoru najvyššieho súdu bolo povinnosťou sťažovateľky doložiť svoje majetkové pomery, lebo bez toho nebolo možné posúdiť dôvodnosť jej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov. Napriek výzve krajského súdu však sťažovateľka žiadne potrebné doklady nepredložila. Preto   nebolo   možné   jej   majetkové   pomery   posúdiť   a nezostalo   iné,   ako   návrhu   na oslobodenie od súdnych poplatkov nevyhovieť.

Proti uzneseniu najvyššieho súdu č. k. 1 Obo 369/05-68 z 12. decembra 2006 podala sťažovateľka   dovolanie   datované   19.   apríla   2007.   Prípustnosť   dovolania   opierala o ustanovenie §   237 písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Trvala na tom, že súdny poplatok jej bol vyrubený nesprávne, keďže sporný majetok nikdy nebol vo vlastníctve úpadcu.

Uznesením   najvyššieho   súdu   č.   k.   1   Obdo   V 36/2007-76   z 28.   mája   2009   bolo dovolanie odmietnuté ako neprípustné. Bez súčinnosti účastníka konania všeobecný súd nemá možnosť získať informácie o pomeroch účastníka rozhodujúcich pre záver o návrhu na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Ak   sťažovateľka   napriek   výzve   krajského   súdu žiadané doklady nepredložila, krajský súd nemal možnosť posúdiť splnenie podmienok na poskytnutie oslobodenia od súdnych poplatkov. Krajskému súdu nemožno vytknúť, že za tejto   situácie   sťažovateľke   oslobodenie   nepriznal,   a   nemožno   vytknúť   ani   odvolaciemu súdu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Uznesenie bolo sťažovateľke doručené 29. júla 2009.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov ústavy a dohovoru   v konaní vedenom krajským súdom   pod sp. zn. 9 Cbi 3/05 a najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 36/2007 (správne má byť zrejme sp. zn. 1 Obdo V 36/2007, pozn.) s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu zo 7. októbra   2005   a uznesenie   najvyššieho   súdu   z 28.   mája   2009   zrušené.   Žiada   ďalej prikázať krajskému súdu konať a rozhodnúť vo veci sp. zn. 9 Cbi 3/05 neodkladne ako nezávislý   a nestranný   súd   zriadený   zákonom.   Požaduje   tiež   priznanie   finančného zadosťučinenia za spôsobené prieťahy a nespravodlivé rozhodnutie v sume 40 000 €, avšak iba   v prípade,   ak ústavný súd   sťažovateľku   neoslobodí   od   platenia súdnych   poplatkov. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia v sume 289,462 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 9 Cbi 3/05 pre porušenie čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

V danom prípade proti uzneseniu krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný   prostriedok.   Preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   mal v odvolacom konaní najvyšší súd. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Pokiaľ   v konaní vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   9   Cbi   3/05   sťažovateľka namieta aj zbytočné prieťahy v konaní podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, túto časť sťažnosti treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Konanie vedené krajským súdom sa ukončilo najneskôr doručením uznesenia č. k. 9 Cbi 3/05-60 zo 7. októbra 2005, k čomu došlo 14. októbra 2005. Vzhľadom na to sťažnosť ústavnému súdu odovzdaná na poštovú prepravu 27. augusta 2009 bola podaná oneskorene. Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu č. k. 1 Obdo V 36/2007-76 z 28. mája 2009. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno uznesenie najvyššieho súdu hodnotiť ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Sťažovateľka na jednej strane požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov, avšak na druhej strane odmietla reagovať na výzvu krajského súdu, aby dokumentovala svoje osobné, majetkové a zárobkové pomery, hoci to bolo nevyhnutné pre posúdenie dôvodnosti jej žiadosti. Týmto nekonzistentným prístupom sama spôsobila, že jej žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov bola neúspešná. Správny je aj záver, podľa ktorého v rozhodnom období sa zo žalôb o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty platil percentuálne stanovený súdny poplatok vychádzajúci z hodnoty vecí, ktorých vylúčenia z konkurznej podstaty sa žalobca   domáhal.   Ak   preto   sťažovateľka   požadovaný   súdny   poplatok   nechcela uhradiť, jedinou   možnosťou   obrany   bolo   preukázať,   že   jej   pomery   nedovoľujú   súdny   poplatok uhradiť. Túto možnosť však sťažovateľka dôsledne nevyužila.

Ústavný   súd   v súvislosti   s namietaným   porušením   základného   práva   na   súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v rámci dovolacieho konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Obdo V 36/2007 poukazuje na skutočnosť, že sťažnosť bola síce podaná v dvojmesačnej zákonnej lehote, avšak už v dobe, keď najvyšší súd   dovolacie   konanie   ukončil   a jeho   uznesenie   bolo   už   sťažovateľke   doručené. Sťažovateľka sa teda obrátila na ústavný súd v čase, keď už namietané zbytočné prieťahy v konaní skončili. Neexistoval už stav neistoty o uplatňovaných právach sťažovateľky.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009