znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 333/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. L., S., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa   čl. 46   ods. 1   a   2   a   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 So 237/2004 z 8. apríla 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2005 doručená   sťažnosť   J.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 3 So 237/2004 z 8. apríla 2005.

Porušenie svojich   označených   práv vidí   sťažovateľ v nasledovnom   ním podrobne opísanom skutkovom stave:

„V súlade so zákonom č. 319/1991 Zb. som požiadal Slovenskú správu sociálneho zabezpečenia   B.   o odškodnenie   z titulu   môjho   odvlečenia   do   táborov   v ZSSR   v období od 10. 05. 1945 do 25. 11. 1948. Slovenská správa sociálneho zabezpečenia B. rozhodnutím zo dňa 18. 09. 1992 pod č. 220210765 moju žiadosť zamietla s odôvodnením, že v dobe od 10. 05. 1945   do   25. 11. 1948   som   v ZSSR   bol   v zajatí   ako   vojak   maďarskej   armády. V zákonnej som uvedené rozhodnutie napadol na Krajskom súde v Košiciach. Na Krajskom súde   v Košiciach   konanie   bolo   vedené   pod   sp. zn.:   2 S 247/92,   s tým   že   rozsudkom z 11. 08. 1993 a z 11. 08. 1995 bolo v predmetnej právnej veci rozhodnuté. Najvyšší súd SR na základe podaných opravných prostriedkov proti rozsudku uznesením zo dňa 31. 01. 1994 pod   číslom   konania:   1 So 333/93   a následne   uznesení   zo   dňa   26. 07. 1996   pod   číslom konania:   1 So 177/95   rozsudky   krajského   súdu   zrušil   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie. Uložil doplniť dovtedy vykonané dokazovanie šetrením v archíve v M. či som v ZSSR bol ako zajatec maďarskej armády alebo ako občan bývalého Československa. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 23. 09. 2004 číslo konania: 2 S 247/92 potvrdil rozhodnutie bývalej Slovenskej správy sociálneho zabezpečenia v B. z 18. 09. 1992 číslo:   220 210 765.   Odvolaním   zo   dňa   23. 011. 2004   som   napadol   uvedený   rozsudok krajského súdu.

Najvyšší   súd   SR   rozsudkom   zo   dňa   08. 04. 2005   číslo   konania:   3 So 237/2004 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23. 09. 2004 pod číslom konania: 2 S 247/92-214 a nepriznal mi náhradu trov odvolacieho konania.

Z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 08. 04. 2005 vyplýva, že podľa § 2 ods. 1 zákona č. 319/1991 Zb. o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti mimo súdnych rehabilitácií v znení neskorších predpisov, za násilne odvlečenie do ZSSR v rokoch 1944 až 1946 sa oprávneným osobám   poskytne   peňažná   náhrada   za   dobu   odvlečenia,   v rozsahu   podľa   zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení zákona č. 47/1991 Zb. a zákona č. 633/1992 Zb. Podľa § 2 ods. 2 písm. a) citovaného zákona oprávnenou osobou je fyzická osoba, ktorá bola protiprávne násilne odvlečená ako civilná osoba jednotkami MV ZSSR alebo štátnou bezpečnosťou do ZSSR z terajšieho územia SR, je štátnym občanom SR a mám na jej území trvalý pobyt.

Nebolo spochybnené, že som občanom SR, že som bol odvlečený dňa 10. 05. 1945 a z táborov v ZSSR som sa vrátil dňa 25. 11. 1948, ale spochybňovalo sa, že som nebol odvlečený ako civilná osoba, ale ako vojak maďarskej armády a nie z terajšieho územia SR. Z hľadiska určenia územia z ktorého som mal byť odvlečený vychádzal z archívneho potvrdenia   Federálnej   archívnej   služby   R.   zo   dňa   15. 10. 2003   číslo:   4715.   V tomto potvrdení sú však uvedené dve osoby s tým istým menom, pričom jedna sa narodila v roku (...) a druhá osoba v roku (...). Nie je preto zrejmé, že dňa 10. 05. 1945 vojskami Sovietskej armády v R. som bol zajatý ja alebo druhý J. L., narodený v roku (...). V tomto archívnom potvrdení   sa   zdôrazňuje   zajatie   resp.   zajatecký   láger   čo   v danom   prípade   automaticky viedlo súd k tomu, aby ma kvalifikoval ako zajatca vojaka maďarskej armády. Považujem za potrebné predovšetkým zdôrazniť tú okolnosť, že v čase vyhotovenia týchto podkladov v zajateckom   tábore   orgány   MV   ZSSR   nerobili   rozdiel   a ani   neuvádzali,   či sa   jednalo o civilnú   osobu   alebo   vojnového   zajatca.   Týmto   spochybňujem   hodnovernosť   tohto archívneho potvrdenia.

Stále som uvádzal a tvrdil, že som bol zadržaný Sovietskou armádou na železničnej stanici v B. to znamená, na terajšom území Slovenskej republiky.

Ďalšou   skutočnosťou   z ktorej   vychádzal   Krajský   súd   v Košiciach   a následne aj Najvyšší   súd   SR,   keď   potvrdil   citované   rozhodnutie   Slovenskej   správy   sociálneho zabezpečenia v B. je to, že som nebol civilnou osobou. Preto lebo som nevedel preukázať skončenie služby v maďarskej armáde, či už z dôvodu zdravotného alebo iného. Som toho názoru,   že   v rámci   vykonaného   dokazovania   som   dostatočne   preukázal,   že   som   v čase zadržania dňa 10. 05. 1945 už nebol vojakom maďarskej armády. Súd sa nevysporiadal v napadnutom rozsudku s mojou obranou, že podľa Ženevskej úmluvy zo dňa 12. 09. 1948 a Úmluvy   zo   dňa   27. 06. 1929   článok 118   oddiel 2   vojnoví   zajatci   budú   prepustení a repatriovaní   neodkladne,   po   skončení   aktívneho   nepriateľstva.   Táto   doba   dňa 10. 05. 1945 nastala aj z dôvodu kapitulácie dňa 08. 05. 1945, čo znamená, že som týmto dňom prestal byť vojakom maďarskej armády.

Odvlečený som bol protiprávne lebo sa proti mne ako to vyplýva aj z archívneho potvrdenia Federálnej archívnej služby Ruska neviedlo žiadne trestné stíhanie.“

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 So 237/2004 z 8. apríla 2005 a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“.

Podľa   čl. 46   ods. 2   ústavy   „Kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd“.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v   prípadoch   ustanovených zákonom“.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   jej   predmetom   je   tvrdenie   sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 So 237/2004 z 8. apríla 2005.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ústavy sa možno domáhať podľa čl. 51 ods. 1 ústavy len v medziach zákonov,   ktoré   toto   ustanovenie   vykonáva.   Ústavný   súd   pri   uplatňovaní   právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 61/02).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   súdneho   konania,   jeho   opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci súdu o   ňom   konať a rozhodnúť či   splnenia   iných   zákonom   ustanovených   náležitostí   zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej   sa   návrh   týka,   v   sebe   obsahuje   právomoc   skúmať   to,   či   návrh   zodpovedá   tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   je   opodstatnená   len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou (I. ÚS 61/02, I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť   okrem   iného   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie   (napr.   I. ÚS 122/02,   I. ÚS 52/03).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ústavy, resp. právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (mutatis mutandis II. ÚS 21/02).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   vyjadril   svoj   nesúhlas   s hodnotením   vykonaného dokazovania a právnym názorom všeobecného súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení vo veci sťažovateľa. Z obsahu rozhodnutia najvyššieho súdu   však   vyplýva,   že   sťažovateľ   mohol   v tomto   konaní,   v ktorom   bol   zastúpený advokátom,   namietané   skutočnosti   riadne   uplatniť   a navrhnúť   vykonanie   dôkazov na preukázanie ich   opodstatnenosti,   že najvyšší súd voči   sťažovateľovi uplatnený nárok prerokoval   a o ňom   rozhodol   a že   najvyšší   súd   riadne   uviedol   vo   svojom   rozhodnutí dôvody,   pre ktoré   potvrdil   rozhodnutie   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) z 23. septembra 2004 pod č. k. 2 S 247/92-214.

Sťažovateľ   podal   krajskému   súdu   žalobu   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia bývalej   Slovenskej   správy   sociálneho   zabezpečenia   v B.   z 18. septembra 1992 č. 220 210 765, o ktorej tento rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 S 247/92 z 23. septembra 2004 tak, že napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Proti predmetnému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 So 237/2004 z 8. apríla 2005 potvrdil rozsudok krajského súdu.

Ústavný súd pripomína, že v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124   ústavy   je   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto   právomoc   spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy umožňuje preskúmať aj rozhodnutia všeobecného súdu vrátane najvyššieho súdu, avšak len z hľadiska, či napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je alebo nie je v súlade s ústavnoprocesnými zásadami upravenými v ústave.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s   ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj IV. ÚS 222/04).

Z obsahu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 So 237/2004 z 8. apríla 2005 ústavný súd nezistil medzi označeným základným právom, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, a rozsudkom   najvyššieho   súdu   žiadnu   takú   súvislosť,   ktorá   by   reálne   pripustila   záver o namietanom porušení základného práva na súdnu ochranu.

To, že konečné rozhodnutie všeobecných súdov vyznelo v neprospech sťažovateľa, nemá žiadnu príčinnú súvislosť so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Základné právo na súdnu ochranu totiž nie je právom na úspech v súdnom konaní a toto právo ani nezahŕňa právo na vyhovenie návrhu sťažovateľa.

Zo sťažnosti sťažovateľa nevyplýva, akým spôsobom malo dôjsť k porušeniu jeho základného   práva   upraveného   v čl. 46   ods. 2   ústavy,   t. j.   ktoré   rozhodnutie   týkajúce   sa základných   práv   alebo   slobôd   bolo   vylúčené   z preskúmavania   súdu.   Ak   sa   sťažovateľ domnieva, že k namietanému porušeniu jeho základného práva malo dôjsť rozhodnutím najvyššieho   súdu,   ktorým   tento   súd   potvrdil   rozhodnutie   krajského   súdu,   ústavný   súd uvádza,   že   potvrdenie   rozhodnutia,   aj   keď   v neprospech   sťažovateľa,   neznamená,   že rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo vylúčené z preskúmavania súdom.

Naopak,   potvrdzujúce   rozsudky   ako   krajského   súdu,   tak   aj   najvyššieho   súdu preukazujú, že všeobecné súdy rozhodnutie orgánu verejnej správy – Slovenskej správy sociálneho zabezpečenia – preskúmali. Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   aj   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy údajnými prieťahmi v konaní sp. zn. 3 So 237/2004 vedenom najvyšším súdom.

Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 So 237/2004 z 8. apríla 2005 potvrdzujúce rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 16. septembra 2005.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I. ÚS 34/99)   poskytuje ochranu základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu namietaného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo. V prípadoch, v ktorých ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zistí, že tie súdne konania, v ktorých sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, boli právoplatne skončené ešte pred podaním jeho sťažnosti ústavnému súdu, takéto sťažnosti ústavný súd odmietne ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 32/00).

Odmietnutím celej sťažnosti v rámci predbežného prerokovania podľa § 25 zákona o ústavnom   súde   sa   stala   bezpredmetnou   sťažovateľova   žiadosť   o ustanovenie právneho zástupcu. Preto sa ňou ústavný súd nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2006