SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 332/2015-21
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti
, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20,Košice, vedené pod sp. zn. Rvp 3035/2015 a sp. zn. Rvp 5507/2015, ktorými namietaporušenie základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskejrepubliky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnostina rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostrediapostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn.3 Sžo 62/2014 a sp. zn. 3 Sžo 23/2014 a jeho rozsudkami z 2. decembra 2014 a sp. zn.6 Sžo 9/2014 a jeho rozsudkom z 28. januára 2015, a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vedené pod sp. zn. Rvp 3035/2015a sp. zn. Rvp 5507/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.Rvp 3035/2015.
2. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. marca 2015a 20. apríla 2015 telefaxom a 6. marca 2015 a 22. apríla 2015 osobne doručené sťažnosti
(ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpenéhoadvokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vedené pod sp. zn.Rvp 3035/2015 a sp. zn. Rvp 5507/2015, ktorými namieta porušenie základných práv podľačl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnostina rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia(ďalej len „Aarhuský dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalejlen „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Sžo 62/2014 a sp. zn. 3 Sžo 23/2014a jeho rozsudkami z 2. decembra 2014 a pod sp. zn. 6 Sžo 9/2014 (spolu ďalej aj „napadnutékonania“) a jeho rozsudkom z 28. januára 2015 (spolu ďalej aj „napadnuté rozsudky“).
Zo sťažností a z príloh k nim priložených vyplýva, že sťažovateľ sa v správnychkonaniach, predmetom ktorých bolo rozhodovanie o povolení výnimky z podmienokochrany chráneného živočícha medveďa hnedého (ďalej len „výnimka“) podľa § 35 zákonač. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákono ochrane prírody“ (usmrtenie medveďa hnedého, pozn.)] v označených poľovnýchrevíroch, domáhal v súlade s § 14 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správnyporiadok) v znení neskorších predpisov priznania postavenia účastníka konania z dôvodu, žemôžu byť dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy vyplývajúce z príslušnýchustanovení Aarhuského dohovoru.
1. Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvoživotného prostredia“) vo veci žiadosti (žiadateľ, pozn.) o povolenie výnimky podľa zákona o ochrane prírody rozhodnutímč. 3726/2009-2.1 z 13. mája 2009 (ďalej len „rozhodnutie z 13. mája 2009“) nepriznalosťažovateľovi postavenie účastníka konania. O rozklade sťažovateľa proti rozhodnutiuministerstva životného prostredia z 13. mája 2009 rozhodol minister životného prostrediaSlovenskej republiky (ďalej len „minister“) rozhodnutím č. 6305/2009-7.2 z 26. júna 2009(ďalej len „rozhodnutie z 26. júna 2009“) tak, že ho zamietol. Krajský súd v Bratislave(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 4 S 141/2009 z 30. septembra 2011 zrušilrozhodnutie ministerstva životného prostredia z 13. mája 2009 a rozhodnutie ministraz 26. júna 2009 a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.
Rozhodnutím č. 3726/2009-2.1 z 30. júla 2009 (ďalej len „rozhodnutie z 30. júla2009“) ministerstvo životného prostredia povolilo výnimku, a to usmrtiť jedného jedincamedveďa hnedého v poľovnom revíri ⬛⬛⬛⬛, pričom v podmienkachrozhodnutia sa uvádza, že odstrel možno zrealizovať do 30. novembra 2009, prípadnedo 15. decembra 2009.
Ministerstvo životného prostredia po vrátení veci na ďalšie konanie rozhodnutímč. 3726/2009 z 19. decembra 2011 (ďalej len „rozhodnutie z 19. decembra 2011“) zastavilokonanie vo veci nepriznania postavenia účastníka konania sťažovateľovi, keďže odpadoldôvod na konanie. O rozklade sťažovateľa proti rozhodnutiu ministerstva životnéhoprostredia z 19. decembra 2011 rozhodol minister rozhodnutím č. 3691/2012-1.10 z 2. apríla2012 tak, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu z 19. decembra 2011 zrušila prikázal ministerstvu životného prostredia doručiť sťažovateľovi rozhodnutie z 30. júla2009 o povolení výnimky. Proti rozhodnutiu ministerstva životného prostredia z 30. júla2009, ktoré bolo sťažovateľovi doručené listom č. 3546/2012-2.2 z 3. mája 2012, podalsťažovateľ rozklad, ktorým sa domáhal zamietnutia žiadosti žiadateľa o povolenie výnimky.O rozklade rozhodol minister rozhodnutím č. 6320/2012-1.10 z 21. augusta 2012 tak, žekonanie o ňom zastavil. Krajský súd o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutiaministra z 21. augusta 2012 rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 S 1738/2012 z 8. apríla 2014(ďalej len „rozsudok z 8. apríla 2014“) tak, že žalobu zamietol ako nedôvodnú. O odvolaníproti rozsudku krajského súdu z 8. apríla 2014 rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.3 Sžo 62/2014 z 2. decembra 2014 tak, že rozsudok krajského súdu z 8. apríla 2014 potvrdila sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal (sťažnosť vedená pod sp. zn.Rvp 3035/2015).
1. Ministerstvo životného prostredia vo veci žiadosti obce (žiadateľ, pozn.)o povolenie výnimky podľa zákona o ochrane prírody rozhodnutím č. 4252/2010-2.1z 15. apríla 2010 (ďalej len „rozhodnutie z 15. apríla 2010“) nepriznalo sťažovateľovipostavenie účastníka konania. O rozklade sťažovateľa proti rozhodnutiu ministerstvaživotného prostredia z 15. apríla 2010 rozhodol minister rozhodnutím č. 7375/2010-7.2z 22. júna 2010 (ďalej len „rozhodnutie z 22. júna 2010“) tak, že ho zamietol a rozhodnutieprvostupňového správneho orgánu potvrdil.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 294/2010 zo 7. decembra 2011 zrušil rozhodnutieministerstva životného prostredia z 15. apríla 2010 a rozhodnutie ministra z 22. júna 2010a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ktorý ďalej pokračovalso sťažovateľom ako s účastníkom konania a doručil mu rozhodnutie č. 4252/2010-2.1z 19. júla 2010 (ďalej len „rozhodnutie z 19. júla 2010“); Ministerstvo pôdohospodárstva,životného prostredia a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky označeným rozhodnutímpovolilo výnimku podľa zákona o ochrane prírody, a to usmrtiť jedného jedinca medveďahnedého v poľovnom revíri obce, pričom v podmienkach rozhodnutia sa uvádza, žeodstrel možno zrealizovať do 30. novembra 2010, prípadne do 15. decembra 2010. Proti rozhodnutiu Ministerstva pôdohospodárstva, životného prostrediaa regionálneho rozvoja Slovenskej republiky z 19. júla 2010 podal sťažovateľ rozklad,o ktorom rozhodol minister rozhodnutím č. 6891/2012-1.10 z 23. augusta 2012 (ďalej len„rozhodnutie z 23. augusta 2012“) tak, že konanie o ňom zastavil z dôvodu, že odpadoldôvod na konanie. Krajský súd rozsudkom č. k. 5 S 1743/2012-84 z 3. decembra 2013(ďalej len „rozsudok krajského súdu z 3. decembra 2013“) žalobu o preskúmaniezákonnosti rozhodnutia ministra z 23. augusta 2012 zamietol. Najvyšší súd rozsudkomsp. zn. 3 Sžo 23/2014 z 2. decembra 2014 rozsudok krajského súdu z 3. decembra 2013potvrdil a sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal (sťažnosť vedená pod sp. zn.Rvp 3035/2015).
2. Ministerstvo životného prostredia vo veci žiadosti (žiadateľ, pozn.) o povolenie výnimky podľa zákona o ochrane prírody rozhodnutímč. 2369/2009-2.1 z 29. apríla 2009 (ďalej len „rozhodnutie z 29. apríla 2009“) nepriznalosťažovateľovi postavenie účastníka konania. O rozklade sťažovateľa proti rozhodnutiuministerstva životného prostredia z 29. apríla 2009 rozhodol minister rozhodnutímč. 76234/2009-7.2 z 26. júna 2009 (ďalej len „rozhodnutie z 26. júna 2009“) tak, že hozamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 S 149/2009 z 18. novembra 2011 zrušil rozhodnutieministerstva životného prostredia z 29. apríla 2009 a rozhodnutie ministra z 26. júna 2009a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie, na základe čoho bolisťažovateľovi priznané procesné práva účastníka konania. Následne bolo sťažovateľovidoručované rozhodnutie č. 2369/2009-2.1 z 30. júla 2009 (ďalej len „rozhodnutie z 30. júla2009“), ktorým ministerstvo životného prostredia povolilo výnimku, a to usmrtiť jednéhojedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri, pričom v podmienkach rozhodnutia sauvádza, že odstrel možno zrealizovať do 30. novembra 2009, prípadne do 15. decembra2009, a zároveň zamietlo žiadosť o povolenie výnimky – usmrtiť jedného medveďav poľovnom revíri.
Proti rozhodnutiu ministerstva životného prostredia z 30. júla 2009 podal sťažovateľrozklad, konanie vo veci ktorého minister rozhodnutím č. 6850/2012-1.10z 23. augusta 2012 (ďalej len „rozhodnutie z 23. augusta 2012“) zastavil z dôvodu,že odpadol dôvod na konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 S 1677/2012z 5. decembra 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 5. decembra 2013“) žalobuo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra z 23. augusta 2012 zamietol. Najvyššísúd rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 9/2014 z 28. januára 2015 rozsudok krajského súduz 5. decembra 2013 potvrdil a sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal (sťažnosťvedená pod sp. zn. Rvp 5507/2015).
Sťažovateľ v sťažnostiach v zásade zhodne uvádza, že ako občianske združenie,ktorého cieľom je ochrana životného prostredia a osobitne prirodzeného prostrediaviacerými spôsobmi, sa vo viacerých správnych konaniach vedených ministerstvomživotného prostredia a ministrom domáhal priznania postavenia účastníka konanias odkazom predovšetkým na čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, podľa ktorého ako členzainteresovanej verejnosti má právo napadnúť v správnom alebo súdnom konaní akékoľvekopomenutie súkromných osôb či orgánov verejnej moci vydané v rozpore s vnútroštátnymipredpismi v oblasti životného prostredia. V tomto kontexte sťažovateľ požiadal najvyšší súdv konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009 o zodpovedanie prejudiciálnych otázokSúdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), pričom zmysel a cieľ týchtootázok bolo možné zhrnúť do otázky, či z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vyplývaverejnosti právo byť účastníkom správnych a súdnych konaní, v ktorých sa rozhodujeo otázkach životného prostredia. Súdny dvor vo svojom rozsudku C-240/09 z 8. 3. 2011uviedol, že citované ustanovenie Aarhuského dohovoru „... nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré treba splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaným právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je
, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.“.
Po vydaní označeného rozsudku Súdneho dvora najvyšší súd v konaniach, ktoréhoúčastníkom bol sťažovateľ a predmetom ktorých bola otázka priznania jeho účastníctvav konaní pred správnymi orgánmi o povolenie výnimky z podmienok ochrany chránenéhoživočícha medveďa hnedého podľa § 35 zákona o ochrane prírody, žalobám sťažovateľavyhovel „a bezvýnimočne identickým spôsobom rozhodli aj krajské súdy, ktoré o žalobách sťažovateľa týkajúcich sa jeho postavenia... rozhodovali“.
Predmetom sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 3035/2015a sp. zn. Rvp 5507/2015 sú konania vo veci samej, ktoré nasledovali po tom, čo„sťažovateľovi pôvodne rozhodnutím Ministerstva ŽP SR nebolo priznané postavenie účastníka konania, toto rozhodnutie na rozklad sťažovateľa potvrdené, Krajský súd v Bratislave následne rozhodnutie o nepriznaní postavenia účastníka sťažovateľovi zrušil, vec vrátil Ministerstvu ŽP SR na ďalšie konanie a po tom, čo bolo sťažovateľovi doručené rozhodnutie vydané vo veci samej (o povolenie výnimky na usmrtenie medveďa hnedého), tento podal rozklad proti nemu, o ktorom bolo Ministrom ŽP SR zastavené konanie. Krajský súd v Bratislave aj Najvyšší súd SR zamietli žalobu žalobcu proti rozhodnutiu o zastavení konania o rozklade argumentujúc tým, že sťažovateľ nemá aktívnu legitimáciu (teda nemôže namietať porušenie jeho práv), keďže časová platnosť výnimky uvedená v prvostupňovom rozhodnutí (MŽP SR) uplynula dňa 30. 11. 2009, resp. 15. 12. 2009. Sťažovateľ ako to vyplýva z príloh, proti rozhodnutiu prvostupňového súdu založenom na uvedenom právnom názore podal odvolanie, v ktorom poukázal na to, že uvedený právny názor a na ňom založené rozhodnutie ho zbavuje možnosti účinne konať pred správnymi orgánmi v konaniach týkajúcich sa ochrany prírody, keďže rozhodnutia o udelení výnimiek a súhlasov podľa ZOPK sú rozhodnutiami, ktorých časová platnosť je prakticky bezvýnimočne obmedzená a nie je možné dosiahnuť taký stav, aby k preskúmavaniu rozhodnutia súdom došlo pred uplynutím platnosti uvedenej výnimky. Za uvedeného stavu je potom možnosť sťažovateľa domôcť sa reálneho a efektívneho využitia práva podľa čl. 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru menej než imaginárna.“.
V sťažnostiach sťažovateľ zhodne poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 3/2011 zo 17. apríla 2012, v ktorom najvyšší súd v skutkovo a právne obdobnej veci vyslovil: „10. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným konštatuje, že ústavno-konformný výklad (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) práva na súdnu a inú právnu ochranu v oblasti správneho súdnictva nepredpokladá, že by toto právo mohlo zaniknúť, resp. bolo v svojej podstate vyčerpané iba tým, že predmet konania pred správnym orgánom sa napriek procesne riadne prejavenej nespokojnosti (napríklad podaním opravného prostriedku) v dôsledku objektívne spotrebovaného času na vykonanie opravného súdneho konania (tzn. výklad vykonaný s dôrazom na účelnosť ďalšieho súdneho prieskumu).
Naopak, takýto výklad by v rozpore s výkladovou metódou reductio ad absurdum viedol k nesprávnemu záveru, že súdny prieskum napadnutého rozhodnutie správneho orgánu (evidentne na čas náročný proces) nemôže už v žiadnom prípade reálne ovplyvniť výkon práv a povinností vyplývajúcich z tohto nezákonného rozhodnutia, pričom dôsledkom uvedeného záveru by bola právna absurdita, že možnosť právnej ochrany porušených práv prostredníctvom konania podľa Piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (vrátane aj možnosti brojiť proti tvrdenej nezákonnosti) by závisela (tzn. zanikla) v zásadnej miere na tom, ako rýchlo osoby, ktorým z nezákonného rozhodnutia správneho orgánu vyplýva právo vykonať určitú činnosť, toto by aj uskutočnili.
Preto sa Najvyšší súd stotožnil s názorom žalobcu, že v uvedenej veci je potrebné naďalej vykonať súdny prieskum napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.“
Sťažovateľ rovnako poukazuje na právny názor vyslovený najvyšším súdom v jehorozsudku sp. zn. 1 Sžp 13/2013 z 13. mája 2014, podľa ktorého „... absolútne nemožno akceptovať názor prezentovaný v odvolaní žalovaným, že napriek vytýkaným formálnym procesným pochybeniam, výsledok ďalšieho správneho konania bude spočívať pre uplynutie lehôt v zastavení konania...“.
Sťažovateľ k tomu ďalej uvádza, že zmyslom jeho účasti v konaniach pred správnymiorgánmi je svojimi podaniami, návrhmi a využívaním opravných prostriedkov zabezpečiťnaplnenie svojho poslania, ktorým je ochrana prírody prostriedkami, ktoré mu právnyporiadok Slovenskej republiky dáva k dispozícii. Imanentnou súčasťou ochrany prírody jerozhodovanie orgánov ochrany prírody, ktoré je v súlade s právnymi predpismi Slovenskejrepubliky na úseku ochrany prírody, ako aj s právnymi predpismi upravujúcimi konaniepred takýmito orgánmi. Sťažovateľ sa postupom správnych orgánov a konajúcichvšeobecných súdov cíti byť ukrátený na svojich právach, keďže konania o žiadosti žiadateľaboli zastavené bez toho, aby na to bol právny dôvod, a zároveň sa tým správny orgáni konajúce súdy vyhli svojej povinnosti preskúmať správnosť a zákonnosť rozhodnutísprávnych orgánov. Takýto postup robí práva sťažovateľa ako účastníka správneho konania,toto postavenie mu vyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, abstraktnýmia imaginárnymi bez možnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutiaprvostupňového správneho orgánu, a súčasne je v priamom rozpore s rozsudkom Súdnehodvora C-240/09 z 8. 3. 2011, ktorý konštatoval potrebu výkladu čl. 9 ods. 3 tohto dohovorutak, aby organizácia na ochranu životného prostredia, akou je, mohla napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré bymohlo byť v rozpore s právom únie v oblasti životného prostredia. Postup najvyššieho súduako poslednej inštancie v skutočnosti znamená, že sťažovateľ nielen v napadnutýchkonaniach, ale aj v mnohých ďalších konaniach o žalobách o preskúmanie postupua rozhodnutí správnych orgánov bol zbavený možnosti reálne sa domôcť preskúmaniazákonnosti rozhodnutí v oblasti ochrany prírody.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatíjeho sťažností na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie základnýchpráv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 44 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuskéhodohovoru a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu a postupomv konaniach, ktorý predchádzal ich vydaniu, zrušil napadnuté rozsudky najvyššieho súdua veci vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súdzakázal najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní sťažovateľom označených práva zároveň priznal sťažovateľovi úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej mocinemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a tobuď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inaka povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primeraneustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskoršíchpredpisov (ďalej aj „OSP“).
Podľa ustanovenia § 112 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiťna spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, v súlades citovaným ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde, je však možné v konanípred ústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1OSP.
Zo spisov ústavného súdu sp. zn. Rvp 3035/2015 a sp. zn. Rvp 5507/2015 vyplýva,že tieto veci spolu skutkovo súvisia, týkajú sa tých istých účastníkov a v sťažnostiach sana obdobnom skutkovom základe s totožnou právnou argumentáciou namieta porušenierovnakých základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a Aarhuského dohovoru. Prihliadajúc na uvedené, ústavný súd v záujme hospodárnosti konania v súlades ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodolo spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohtouznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutých konaniach a napadnutými rozsudkami
Sťažovateľ namieta, že postupom správnych orgánov a konajúcich všeobecnýchsúdov sa cíti byť ukrátený na svojich právach, keďže konania o žiadosti žiadateľa bolizastavené bez právneho dôvodu a zároveň sa tým správny orgán i všeobecné súdy vyhlisvojej povinnosti preskúmať správnosť a zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov. Takýtopostup podľa sťažovateľa spôsobuje, že jeho práva ako účastníka správneho konaniavyplývajúce mu z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru sú abstraktné a imaginárnebez možnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia prvostupňovéhosprávneho orgánu.
Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesypreskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienkyuvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístupk správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutísúkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právomv oblasti životného prostredia.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právuzodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétneprocesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu dorozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosťskutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie jeprieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II.ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry saúloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach azákladných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritikyzo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojomrozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadnepopreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS88/07).
Z napadnutých rozsudkov vyplýva, že najvyšší súd v nich vychádzalzo zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. júna2014 (ďalej len „zjednocujúce stanovisko“), v ktorom sa okrem iného uvádza:„... neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha medveďa hnedého, spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje. Správny orgán preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu konania.“
Podľa § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody rozhodnutie vydané podľa tohtozákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.
V súlade s § 82 ods. 9 písm. a ) zákona o ochrane prírody orgán ochrany prírodykonanie podľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.
Podľa názoru najvyššieho súdu prezentovaného v napadnutých rozsudkoch akrozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného živočícha –medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť uplynutímčasu, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky.Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírodypotom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania nie je samotné chránenézviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania jerozhodovanie o právnej podmienke, ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimkaneexistuje, lebo jej platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania.Znamená to, že aj vtedy, ak čas, na ktorý bolo vydané rozhodnutie správneho orgánu prvéhostupňa na povolenie odstrelu, uplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zanikádôvod na konanie aj v konaní o rozklade, ktorý bol proti nemu podaný. Aj toto uplynutiečasu spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania, lebo inak by správny orgán konajúcio rozklade už nemohol neplatné rozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť, zmeniť alebopotvrdiť, či rozklad zamietnuť.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že o skutkovo i právne podobných veciachsťažovateľa už rozhodoval prvý senát ústavného súdu, ktorý predchádzajúce sťažnostisťažovateľa odmietol pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnené(I. ÚS 783/2014 a I. ÚS 217/2015). Keďže ústavný súd nedospel pri predbežnomprerokovaní k odchylným právnym názorom než prvý senát ústavného súdu vo veciachvedených pod sp. zn. I. ÚS 783/23014 a sp. zn. I. ÚS 217/2015, vychádzal z právnychnázorov vyslovených v uvedených veciach (a contrario § 6 zákona o ústavnom súde).
Po ústavnom prieskume napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu vydanýchv napadnutých konaniach a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, ústavný súd konštatuje,že rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu a jeho rozsudky vychádzajú zo zjednocujúcehostanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu, ktorým sa zjednotila odlišná rozhodovaciačinnosť senátu 1 Sžp a senátu 10 Sžp najvyššieho súdu, konkrétne išlo o právoplatnérozsudky senátov správneho kolégia najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn.10 Sžp 6/2013 a sp. zn. 1 Sžp 6/2013.
Správne kolégium najvyššieho súdu svoje zjednocujúce stanovisko odôvodnilo takto:«Samotný zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu ochrany prírody povinnosť zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané. V dôsledku toho je zrejmé, že „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané.
Ústredný orgán štátnej správy, ktorý koná o rozklade preto musí konanie o udelenie výnimky zastaviť tak, ako mu to ukladá § 82 ods.9 písm. a) zákona o ochrane krajiny. Toto zákonné ustanovenie priamo ustanovuje, že orgán ochrany prírody konanie podľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol. Ak správny orgán postupoval v súlade s týmto zákonným ustanovením, povinnosťou súdu prvého stupňa je žalobu proti takémuto jeho rozhodnutiu zamietnuť, keď navyše takýmto rozhodnutím nedochádza k založeniu, zmene alebo zrušeniu oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb a ani práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb už nimi nemôžu byť priamo dotknuté.
Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze z 1. júla 2008, sp. zn. III. ÚS 341/2007 o. i. konštatoval, že v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona. Uviedol: „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.
Zákonným predpokladom podania správnej žaloby v správnom súdnictve je skutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ktoré je nezákonné (pozri R 62/1998). Správny súd musí skúmať preukázanie ukrátenia práv žalobcu nezákonným rozhodnutím ex offo. Ak žalobca nebol žiadateľom o udelenie výnimky k odstrelu medveďa hnedého a ak výnimka k odstrelu bola povolená žiadateľovi len na dobu určitú, ktorá v priebehu konania o jej udelenie uplynula, potom treba skúmať, či žalobcovi vznikla ujma na právach tým, že žalovaný zastavil rozkladové konanie z dôvodu uplynutia doby, na ktorú bola táto výnimka k odstrelu udelená. Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o zastavení rozkladového konania, potom súd prvého stupňa musí žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o zastavení konania o rozklade zamietnuť.
Ak došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania o rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu konania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011, formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie vo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné.
Zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané.
Za takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané. Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania zanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého). Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého, odpadol dôvod na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom.
... aj vtedy, ak čas, na ktorý bolo vydané rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa na povolenie odstrelu uplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní o rozklade, ktorý bol proti nemu podaný. Aj toto uplynutie času spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania, lebo inak by orgán konajúci o rozklade už nemohol neplatné rozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť, zmeniť alebo potvrdiť, či rozklad zamietnuť. Samotný formálny priebeh konania o rozklade by nepredstavoval pre účastníka konania reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Súd aj správny orgán musia pritom zásadu zisťovania skutočného stavu veci uplatňovať súčasne so zásadou hospodárnosti tak, aby nedochádzalo k zbytočnému predlžovaniu konania a aby sa neprimerane nezvyšovali náklady konania.
Iný výklad zákona by smeroval len formálnemu zopakovaniu konania o rozklade bez toho, aby umožňovalo účastníkovi konania reálnu možnosť dosiahnuť materiálne iné rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore aj so zásadou hospodárnosti správneho konania, ktorá je zakotvená v § 3 ods. 3 správneho poriadku.»
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi zjednocujúceho stanoviskasprávneho kolégia najvyššieho súdu a po preskúmaní napadnutých rozsudkov najvyššiehosúdu argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosťzáverov najvyššieho súdu v napadnutých rozsudkoch.
Aj podľa názoru ústavného súdu je v správnom súdnictve nevyhnutné prihliadaťna špecifiká vyplývajúce z postavenia a právomoci všeobecných súdov, ktoré nie súpri preskúmavaní postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy súdmi skutkovými, alesúdmi, do právomoci ktorých patrí predovšetkým preskúmanie právnych otázok týkajúcichsa postupu a rozhodnutia tohto orgánu. Základným cieľom konania v správnom súdnictvepodľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je preskúmavať zákonnosťlen takých rozhodnutí a postupov správnych orgánov, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujúoprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva,právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamodotknuté.
Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať zjednocujúce stanovisko správneho kolégia,z ktorého vychádzal najvyšší súd pri odôvodňovaní napadnutých rozsudkov. Aj podľanázoru ústavného súdu ak rozhodnutie správneho orgánu o povolení výnimky na usmrteniechráneného živočícha podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosťuplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol tým dôvod na ďalšie konanie o povolenietakejto výnimky. Rozhodnutiu správneho orgánu následne chýba predmet konania, ktorýmje uvedená výnimka, keďže táto z dôvodu zániku jej platnosti ďalej neexistuje. A pretoaj vtedy, ak platnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa na povolenie odstreluuplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konanío rozklade, ktorý bol proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podaný.Preto ak druhostupňový správny orgán postupoval v súlade s už citovanými závermia konania o rozklade proti rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu o povolenívýnimky zastavil, bolo povinnosťou krajského súdu žaloby proti rozhodnutiamdruhostupňového správneho orgánu zamietnuť, keďže týmito rozhodnutiami nedochádzak založeniu, zmene alebo zrušeniu oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnickýchosôb a ani práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti sťažovateľa už týmtorozhodnutím nemôžu byť priamo dotknuté.
Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup, ktorým za uvedenejsituácie rozhodnutia krajského súdu potvrdil ako vecne správne, mohol zakladať dôvod najeho zásah do napadnutých rozsudkov v súlade s právomocami ustanovenými v čl. 127ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované rozsudky najvyššieho súdu bolisvojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či nedostatočne odôvodnené. Pokiaľsťažovateľ argumentuje právnymi názormi prezentovanými najvyšším súdom v jehorozhodnutiach sp. zn. 1 Sžp 13/2013 a sp. zn. 1 Sžp 3/2011, ústavný súd k tomu dodáva, žetieto boli najvyšším súdom prijaté pred prijatím zjednocujúceho stanoviska správnehokolégia tohto súdu k zjednoteniu výkladu relevantných ustanovení zákona o ochraneprírody, z ktorého vychádzal tento súd aj v napadnutých rozsudkoch, preto neexistuje dôvodna to, aby sa argumentáciou sťažovateľa zaoberal podrobnejšie.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľadospel k záveru, že napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu a postupom, ktorýpredchádzal ich vydaniu, nemohlo dôjsť k porušeniu ním označených práv podľa ústavy,dohovoru a Aarhuského dohovoru, a preto ich podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeodmietol ako zjavne neopodstatnené.
Keďže sťažnosti sťažovateľa boli odmietnuté, ústavný súd o jeho ďalších návrhochuplatnených v sťažnostiach už nemal dôvod rozhodovať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 27. mája 2015