znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 332/2014-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a   sudcu Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   K.,   vo   veci   namietaného porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   4   Cdo   227/2011   a sp.   zn. 4 Cdo 228/2011 z 30. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2013 doručená sťažnosť I. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl.   46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 227/2011 a sp. zn. 4 Cdo 228/2011 z 30. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2.   Zo   sťažnosti   a   z jej   príloh   vyplýva,   že   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 101/2009 zo 14. októbra 2009 a odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Co 29/2011 z 10. augusta 2011. Podľa sťažovateľa najvyšší súd sa dovolaniami nezaoberal nielen z vecného hľadiska, ale ani z formálneho a procesného, aj keď tak bol podľa názoru sťažovateľa povinný v zmysle § 237 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) urobiť   ex   offo,   bez   toho,   aby   sťažovateľ   čokoľvek   namietal.   Uvedená   povinnosť najvyššieho   súdu   podľa   sťažovateľa   vyplýva   z platnej   a účinnej   právnej   úpravy,   ktorú najvyšší súd na úkor sťažovateľa porušil, čím podľa neho vlastne odmietol spravodlivosť ako   takú,   teda   porušil   o.   i.   aj   dohovor,   lebo „kde   niet   súdneho   procesu,   tam   niet   ani spravodlivosti“.   Podľa   sťažovateľa   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   je nekvalifikované a zmätočné a vo svojej podstate úplne prázdne. Za nezákonné a neústavné spolu s predchádzajúcimi rozhodnutiami súdov nižších stupňov ich sťažovateľ považuje aj v tom, že pokiaľ ide o právnu pomoc, všeobecné súdy odignorovali v tomto smere aj také dôležité právne normy, ako sú Všeobecná deklarácia ľudských práv, ale aj ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, hlavne čl. 7 ods. 2.

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho základné právo garantované   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo   garantované   čl.   6   ods.   1   dohovoru   bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené, napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec najvyššiemu   súdu   na   nové   konanie   a   rozhodnutie,   ďalej   aby   ústavný   súd   priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 33 000 eur a úhradu trov súdneho konania.

II.

4. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd predovšetkým skúmal, či je dovolanie prípustné proti potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Co   29/2011   z 10.   augusta   2011,   ktorým   nebolo   vyhovené   žiadosti   sťažovateľa o ustanovenie advokáta. Podľa najvyššieho súdu v danom prípade krajský súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej   forme,   je   tento   opravný   prostriedok   prípustný   za   podmienok   ustanovených v § 239   OSP.   Podľa   najvyššieho   súdu   dovolaním   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 3 Co 29/2011 z 10. augusta 2011 nevykazuje znaky žiadneho z rozhodnutí podľa § 239   OSP,   prípustnosť   dovolania   preto   z   uvedených   ustanovení   nebolo   možné   podľa najvyššieho súdu vyvodiť. Najvyšší súd ďalej uviedol, že vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta OSP) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád vymenovaných v § 237 OSP, najvyšší súd sa ďalej zaoberal otázkou, či konanie pred krajským súdom vo veci sp. zn. 3 Co 29/2011 nebolo postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) OSP. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov nižších stupňov sa najvyšší súd osobitne zaoberal otázkou, či sťažovateľovi bola v konaní pred krajským súdom   odňatá možnosť pred súdom   konať [§ 237 písm. f)]. Sťažovateľ argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f) OSP nezaložil na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo že nezachovali zákonom stanovenú procedúru prerokovania veci, znemožnili mu urobiť niektorý procesný úkon a pod. Podstatou jeho dovolacích námietok bolo, že rozhodnutia súdov sú nesprávne, a to nielen po skutkovej, ale aj právnej stránke. Najvyšší súd so zreteľom na už uvedené zdôraznil, že ustanovenie § 237 písm. f)   OSP dáva   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   výslovne   do   súvislosti   iba s faktickou   procesnou   činnosťou   súdu,   a   nie   s   jeho   právnym   hodnotením   veci.   Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP], nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237   písm. f) OSP.   Samo   nesprávne   právne   posúdenie   veci   súdmi   nižších   stupňov nezakladá   prípustnosť   dovolania   v   zmysle   §   237   OSP.   Z   týchto   dôvodov   najvyšší   súd dovolanie sťažovateľa ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

5. V nadväznosti na uvedené najvyšší súd ďalej skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci dovolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 101/2009 zo 14. októbra 2009. V tejto súvislosti najvyšší súd uviedol, že dovolateľ v dovolacom konaní musí byt zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná (§ 241 ods. 1 druhá veta OSP). Sťažovateľ nemá právnické vzdelanie a pri podaní dovolania nebol zastúpený advokátom. Ďalej najvyšší súd uviedol, že sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie advokáta podľa § 30 ods. 1   OSP (v znení účinnom do   31.   decembra   2011)   nebolo   vyhovené   (uznesenie Okresného súdu Bardejov č. k. 2 C 48/2005-115 z 10. januára 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Co 29/2011 z 10. augusta 2011, ktoré po prieskume najvyšším súdom neboli zrušené ako vecne nesprávne). Najvyššiemu súdu nezostalo preto iné, ako dovolacie konanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 101/2009 zo 14. októbra 2009 podľa § 104 ods. 2 OSP v spojení s § 243c OSP zastaviť. Vzhľadom na dôvod, pre ktorý najvyšší súd zastavil toto dovolacie konanie, nezaoberal sa otázkou procesnej prípustnosti dovolania.

III.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

IV.

7. Predmetom sťažnosti pred ústavným súdom je námietka porušenia sťažovateľovho základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, a to z dôvodov, že najvyšší súd sa podľa sťažovateľa ním podanými   dovolaniami nezaoberal   nielen   z   vecného   hľadiska,   ale   ani z   formálneho a procesného,   a   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   je   podľa   sťažovateľa nekvalifikované a zmätočné.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy sa   každý   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

9. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť   zásadnú   odlišnosť   (porov.   I.   ÚS   335/06,   II.   ÚS   71/97,   III.   ÚS   171/06, IV. ÚS 158/09).

10. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana   v   medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

11.   Reálne   uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   predpokladá,   že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana poskytne zákonom predpísaným procesným postupom,   v   zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom   výklad   a   používanie   príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Výklad a aplikácia zákonných ustanovení zo strany všeobecných súdov musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

12. Súčasťou   procesných   záruk   spravodlivého   rozhodnutia,   resp.   minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany (porov. napr. I. ÚS 350/08, II. ÚS 161/09, III. ÚS 209/04, IV. ÚS   115/03).   Pertraktované zásady   sa   týkajú i rozhodnutí   najvyššieho súdu   v konaní o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch, z odôvodnenia ktorých musí byť, bez   ohľadu   na   to,   či   sa   najvyšší   súd   stotožní   a   inkorporuje   odôvodnenie   rozhodnutí inštančne   nižších   súdov,   zrejmé,   že   sa   zaoberal   a vyjadril   k   esenciálnym   otázkam vzťahujúcim sa na ním prerokúvanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov [pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   z 19.   12.   1997,   bod   60;   Rajkovič   v.   Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2].

13. Ústavný súd však v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej moci (t. j. aj najvyššieho súdu), ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného   súdu   nie   je   suplovať   orgány   verejnej   moci,   ktorým   prislúcha   interpretácia zákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného   rozhodnutia   predchádzalo.   Skutkové   a právne   závery   príslušného   orgánu verejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

14. Ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti považoval za kľúčové posúdenie, či vzhľadom na procesný postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní, spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoj právny názor, a spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení,   ktorými   najvyšší   súd   zdôvodnil   svoje   rozhodnutie   vzhľadom   na   zistený skutkový stav, nie je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

16. Posudzujúc procesný postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľa, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo veci sťažovateľovho dovolania konal zákonom predpísaným   (§   242   a nasl.   OSP)   procesným   postupom.   Postup   najvyššieho   súdu   plne korešpondoval   so   zákonnými   požiadavkami   kladenými   na   postup   dovolacieho   súdu a požiadavkami kladenými čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru na procesný postup všeobecného súdu.

17. Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu pre účely   posudzovania   dodržania   dikcie   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   nič vytknúť.   Napadnuté   uznesenie   spĺňa   požiadavky   vyplývajúce   z príslušnej   zákonnej reglementácie (najmä § 155 ods. 1, § 157 ods. 1 a 2 a § 167 ods. 1 a 2 OSP) formálnej kvality rozhodnutia najvyššieho súdu tejto procesnej formy.

18. Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   o dovolaní   a zastavení   konania   dovolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ústavný súd uzatvára, že najvyšší súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnil   skutkové   zistenia   a svoj   právny   názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy Občianskeho súdneho poriadku v súlade s ich   znením,   obsahom   i duchom   a závery   najvyššieho   súdu   obsiahnuté   v   napadnutom rozhodnutí   je   následne   potrebné   považovať   za   výraz   autonómneho   rozhodovania najvyššieho súdu v konaní o dovolaní. Postup a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je ústavne konformné, nie je svojvoľné (arbitrárne) alebo ústavne neudržateľné pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.

19. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014