znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 332/2012-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Š., Ž., Ing. P. Š., P., maloletých S. F. a J. F., zastúpených zákonnými zástupcami M. F. a J. F., M. F. a J. F., všetci bytom P., zastúpených advokátom JUDr. D. M., P., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv zaručených v čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a v čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 113/2011 z 30. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. Š., Ing. P. Š., maloletých S. F. a J. F., M. F. a J. F. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2012 doručená sťažnosť Ing. J. Š., Ž. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), Ing. P. Š., P. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“), mal. S. F., P. (ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“), mal. J. F., P. (ďalej len „sťažovateľka vo 4. rade“), M. F., P. (ďalej len „sťažovateľ v 5. rade“) a J. F., P. (ďalej   len   „sťažovateľka   v 6.   rade“,   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práv   zaručených   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   7   Co   113/2011 z 30. novembra 2011 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovatelia boli účastníkmi konania vedeného Okresným súdom Poprad (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 738/2002 v procesnom   postavení   žalovaných,   v ktorom   sa   K.   Š.   a J.   Š.   (ďalej   len   „žalobcovia“) pôvodne domáhali proti sťažovateľom v 1. a 2. rade určenia neplatnosti darovacej zmluvy. Po pripustení zmeny žaloby uznesením okresného súdu z 26. marca 2007 sa predmetom konania stalo určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a zrušenie vecného bremena, pričom okruh účastníkov konania na strane žalovaných sa rozšíril aj o sťažovateľov v 3., 4., 5. a 6. rade. Okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 738/2002-136 z 15. februára 2008 (ďalej len „rozsudok“) žalobu zamietol a žalobcov zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľom v 1. až 6. rade trovy konania v sume 44 685 Sk. Výrok o trovách konania bol s prihliadnutím na plný úspech   žalovaných   (sťažovateľov)   v spore   odôvodnený   ustanovením   §   142   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Okresný súd pri vyčíslení trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 6 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška   č.   163/2002   Z.   z.“)   a z ustanovenia   §   11   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   č. 655/2004 Z. z.“), v zmysle ktorých ustanovení sa postupuje, ak hodnotu veci alebo práva nemožno vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Proti rozsudku okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom namietali, že v spore o určenie neplatnosti právneho úkonu je možné určiť   hodnotu   sporu, „keď   ňou   je   práve   hodnota   darovaných,   či   cena   predávaných nehnuteľností, ktoré boli predmetom kúpnej a darovacej zmluvy“, a preto žiadali rozsudok v napadnutej časti zmeniť a priznať im trovy prvostupňového konania v sume 517 504 Sk podľa   ich   vyčíslenia   z 15.   februára   2008.   Krajský   súd   svojím   uznesením sp. zn. 7 Co 58/2008   z 20.   augusta   2008   rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku   o trovách konania   zrušil   z dôvodu   jeho   nepreskúmateľnosti   pre   nezrozumiteľnosť   a nedostatok dôvodov a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Podľa záväzného právneho názoru odvolacieho   súdu   vzhľadom   na   zmenu   predmetu   konania   a na   rozdielny   počet   úkonov vykonaných   v prospech   toho-ktorého   zo   žalovaných   trovy   konania mali byť vypočítané vo vzťahu ku každému zo žalovaných (sťažovateľov) zvlášť. Okrem toho z vyčíslenia trov konania predloženého sťažovateľmi 15. februára 2008 vyplýva, že tieto boli vyčíslené len vo vzťahu k sťažovateľom v 1., 2., 5. a 6. rade, napriek tomu žalobcovia boli zaviazaní nahradiť   trovy   konania   aj   sťažovateľkám   v 3.   a vo   4.   rade.   Z odôvodnenia   rozsudku nemožno   zistiť,   prečo   pri   určovaní   tarifnej   odmeny   podľa   vyhlášky   č.   163/2002   Z.   z. účinnej do 31. decembra 2004 nebolo aplikované ustanovenie § 13 ods. 7, ktoré ustanovuje základnú sadzbu tarifnej odmeny vo veciach určenia (ne)platnosti právneho úkonu. Okresný súd po vrátení veci na ďalšie konanie opätovne o trovách konania rozhodol uznesením z 2. februára 2010, ktorým zaviazal žalobcov zaplatiť spoločne a nerozdielne sťažovateľom v 1. a 2. rade trovy konania v sume 3 464,14 € a sťažovateľom v 5. a 6. rade trovy konania v sume 1 941,68 €. Súčasne zaviazal žalobcov zaplatiť spoločne a nerozdielne sťažovateľom   v 1.,   2.,   5.   a 6.   rade   trovy   konania   v sume   7 740,09   €.   Pri   určení   výšky základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby okresný súd vychádzal z hodnoty predmetu sporu 20 064,06 € a po pripustení zmeny žaloby uznesením z 26. marca 2007 vychádzal z hodnoty predmetu sporu 40 128,13 €, teda aplikoval ustanovenia § 13 ods. 7 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. a § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podali   žalobcovia   odvolanie,   v ktorom namietali jeho nepreskúmateľnosť a nedostatok odôvodnenia, čo sa týka okresným súdom určenej hodnoty sporu.

Krajský súd uznesením sp. zn. 7 Co 68/2010 z 28. októbra 2010 rozhodol o odvolaní žalobcov tak, že vec vrátil okresnému súdu na postup podľa § 166 OSP, keď zistil, že „doposiaľ   nebolo   rozhodnuté   o trovách   konania   medzi   žalobcami   v 1.   a 2.   rade a žalovanými v 3. a 4. rade“.

Dopĺňacím   uznesením   zo   6.   decembra   2010   (ďalej   len   „dopĺňacie   uznesenie“) okresný   súd   rozhodol,   že   žalobcovia   nemajú   právo   na   náhradu   trov   konania a sťažovateľkám v 3. a vo 4. rade sa náhrada trov konania nepriznáva. Po právoplatnosti dopĺňacieho   uznesenia   bola   vec   opätovne   predložená   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní žalobcov. Krajský súd uznesením sp. zn. 7 Co 3/2011 z 24. februára 2011 zrušil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu z 2. februára 2010 v spojení s dopĺňacím uznesením „vo výroku o trovách konania medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalovanými v 1. a 2. rade, vo výroku o trovách konania medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalovanými v 5. a 6. rade a vo výroku o trovách konania medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalovanými v 1. 2. 5. a 6. rade“ a v rozsahu zrušenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd   dospel   k záveru,   že   prvostupňové rozhodnutie   je v napadnutých   výrokoch nepreskúmateľné   pre   nedostatok   dôvodov   a pre   nezrozumiteľnosť,   pretože   z jeho odôvodnenia nie je možné zistiť, z čoho sa vychádzalo pri určení hodnoty predmetu sporu tvoriacej základ pre výpočet základnej sadzby tarifnej odmeny. Odvolací súd tiež vytkol prvostupňovému   súdu,   že   nerešpektoval   jeho   záväzný   pokyn   vyčísliť   trovy   konania vo vzťahu   ku   každému   zo žalovaných   zvlášť   v závislosti   od   predmetu   sporu   a počtu vykonaných   úkonov.   V tejto   súvislosti   uviedol,   že   v napadnutom   uznesení   okresný   súd zaviazal žalobcov na úhradu trov konania aj žalovaným (sťažovateľom) v 5. a 6. rade, ktorí neboli účastníkmi kúpnej zmluvy (títo uzatvorili len dohodu o zriadení vecného bremena). Odvolací   súd   tiež   zdôraznil,   že v prípade   existencie   podielového   spoluvlastníctva   je základom pre výpočet odmeny za zastupovanie účastníka cena spoluvlastníckeho podielu pripadajúceho na toho-ktorého účastníka.

Okresný súd uznesením z 19. augusta 2011 rozhodol opätovne o trovách konania tak, že „Navrhovateľ   v 1.   rade   je   povinný   zaplatiť   odporcom   v 1.   a 2.   rade   spoločne a nerozdielne trovy konania... vo výške 3.820,37 eur... Navrhovateľ v 2. rade je povinný zaplatiť odporcom v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne trovy konania... vo výške 3.820,37 eur... Navrhovatelia v 1. a 2. rade sú povinný zaplatiť odporcom 5. a 6. rade spoločne a nerozdielne trovy konania... vo výške 242,71 eur... Navrhovatelia v 1. a 2. rade nemajú právo   na   náhradu   trov   konania...“. Okresný   súd   pri   vyčíslení   trov   konania postupoval podľa   ustanovenia   §   13   ods.   7   vyhlášky   č.   163/2002   Z.   z.   a podľa   ustanovenia   §   10 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Pri určení výšky základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej   služby   vychádzal   z hodnoty   sporu   20 064,06   €,   teda   z hodnoty   nehnuteľnosti (spoluvlastníckeho podielu) uvedenej v darovacej zmluve, a po pripustení zmeny žaloby uznesením   z 26.   marca   2007   vychádzal   z hodnoty   sporu   40 128,13   €,   teda   z hodnoty nehnuteľnosti (spoluvlastníckeho podielu) uvedenej v kúpnej zmluve.

Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   sa   odvolali   žalobcovia,   ktorí   v odvolaní namietali   nepreskúmateľnosť   rozhodnutia   vo   vzťahu   k určenej   výške   trov   konania priznaných žalovaným v 1., 2., 5. a 6. rade.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   7   Co   113/2011   z 30.   novembra   2011   odvolaním napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   z 19.   augusta   2011   zmenil „vo   výroku   o trovách konania   medzi   žalobcami   v 1.   a 2   rade   a žalovanými   v 1.   a 2.   rade   tak,   že   každému zo žalovaných v 1. a 2. rade sa priznáva náhrada trov konania vo výške 910,49 Eur pre každého zo žalovaných v 1. a 2. rade a žalobcovia v 1. a 2. rade sú povinní ju zaplatiť spoločne a nerozdielne“, ako aj „vo výroku o trovách konania medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalovanými v 5. a 6. rade tak, že žalovaným v 5. a 6. rade sa nepriznáva náhrada trov konania a žalobcovia v 1. a 2. rade nemajú právo na ich náhradu“.

Sťažovatelia   v odôvodnení   sťažnosti   namietajú,   že   aj   napriek   tomu,   že   právny zástupca   v zákonnej   lehote   vyčíslil   trovy   konania   všetkých   ním   zastúpených   žalovaných (sťažovateľov), čo je zrejmé z vyčíslenia trov konania sťažovateľov z 15. februára 2008, krajský   súd   ako   odvolací   súd   nesprávnym   posúdením   tohto   podania   a nesprávnym záväzným   právnym   názorom   (vysloveným   v jeho   skorších   zrušujúcich   rozhodnutiach) „postupne zbavoval“ sťažovateľov v 3., 4., 5. a 6. rade ich nároku na náhradu trov konania. Podľa sťažovateľov v uvedenom vyčíslení trov konania v spore o určenie neplatnosti kúpnej   zmluvy   je   hodnota   veci   odvodená   od   kúpnej   ceny,   čo   podľa   sťažovateľov preukazuje,   že   trovy   konania   vo   vzťahu   k tomuto   nároku   si   vyčíslili   sťažovateľky v 3. a vo 4. rade ako účastníčky kúpnej zmluvy. Sťažovatelia v 5. a 6. rade konali len ako ich zákonní zástupcovia. Súčasne však sťažovatelia tvrdia, že v uvedenom vyčíslení sú pod poradovým číslom 9 a 10 uvedení „J. F. a M. F. jednak v postavení zákonných zástupcov – rodičov mal. S. a J., ako aj vo vlastnom mene, t.j. ide o vyčíslenie trov žalovaných v 3/ až 6/ rade“. Obdobne je to   aj   pri   úkonoch   pod   poradovými   číslami 11   až 15,   ktoré   právny zástupca žalovaných vykonal v mene všetkých žalovaných. Uvedené podľa sťažovateľov preukazuje nepravdivosť záveru krajského súdu, že žalovaní v 3. až 6. rade nevyčíslili trovy konania.

Podľa názoru sťažovateľov krajský súd v uznesení z 20. augusta 2008 „vyslovil... pre OS PP nesprávny no záväzný právny názor, že vo vyčíslení trov konania z 15.2.2008 vyčíslili   trovy   len   žalovaní   v 1/,   2/,   5/   a 6/   rade   ale   nevyčíslili   ich   žalovaní v 3/ a 4/ rade....“. Po tomto zrušujúcom uznesení okresný súd uznesením z 2. februára 2010 priznal sťažovateľom v 1., 2., 5. a 6. rade trovy konania „v správnej výške, ale následkom zrejmej nesprávnosti v zmysle ust.§ 164 O.s.p. vo výroku uviedol žalovaných v 5/ a 6/ rade, hoci   títo   vo   vzťahu   k   týmto   trovám   boli   len   v   postavení   zákonných   zástupcov   mal. žalovaných v 3/ a 4/ rade“. Pokyn krajského súdu okresnému súdu mal podľa sťažovateľov správne   znieť   na odstránenie   tejto   zrejmej   nesprávnosti,   a nie   na   opätovné   rozhodnutie o trovách konania sťažovateliek v 3. a vo 4. rade, o ktorých už bolo rozhodnuté. Následne vydané dopĺňacie uznesenie, ktorým okresný súd sťažovateľkám v 3. a vo 4. rade nepriznal náhradu   trov   prvostupňového   ani   odvolacieho   konania,   je   preto   zmätočné   a duplicitné. Vo vzťahu k sťažovateľkám v 3. a vo 4. rade tak existujú dve protichodné rozhodnutia.

Sťažovatelia   ďalej namietajú, že krajský   súd konal v zjavnom rozpore so svojím právnym názorom vysloveným v skorších uzneseniach z 24. februára 2011 a 20. augusta 2008.   Kým   v prvom   zrušujúcom   uznesení   z 20.   augusta   2008   vyslovil   potrebu   postupu podľa   §   13   ods.   7   vyhlášky   č.   163/2002   Z.   z.,   teda   z hodnoty   veci   tvoriacej   predmet právneho úkonu, v namietanom rozhodnutí vyslovil právny názor, že pri žalobe o určenie neplatnosti zmluvy je potrebné vychádzať z § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., pretože predmetom konania v tomto prípade nie je peňažné plnenie, vec ani právo. Navyše, krajský súd   zmenil   prvostupňové   uznesenie   vo   výroku   o trovách   konania   medzi   žalobcami a sťažovateľmi v 5. a 6. rade tak, že im náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že títo si žiadne   trovy   nevyčíslili.   Uvedený   právny   záver   je   v rozpore   s názorom   vysloveným krajským súdom v uznesení z 20. augusta 2008, podľa ktorého „... z vyčíslenia trov konania zo dňa 15.2.2008... vyplýva, že tieto boli vyčíslené iba vo vzťahu k žalovaným v 1.,2.,5. a 6. rade“.

Krajský   súd   podľa   sťažovateľov   v namietanom   rozhodnutí   nesprávne   aplikoval ustanovenie § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. s odôvodnením, že predmetom konania nie je peňažné plnenie, vec ani právo. Pretože hodnota uplatňovaného práva bola v priebehu konania jasne a presne ustálená, bol podľa sťažovateľov na mieste postup „podľa § 10 ods. 1   tarify“. Krajský   súd   sa „nevysporiadal   ani   s našou   argumentáciou   o aplikácií ust.§ 14b ods.2 Vyhlášky č.655/2004 cestou analógie legis na tento prípad, ktorú... sme uviedli v odvolaní z 25.3.2008“. Sťažovatelia tiež poukázali na iné rozhodnutia okresného a krajského súdu, v ktorých v spore o určenie neplatnosti darovacej zmluvy súdy považovali za tarifnú hodnotu veci hodnotu daru uvedenú v darovacej zmluve. Napokon sťažovatelia namietajú   postup   krajského   súdu,   ktorý   v   odvolacom   konaní   prekročil   svoju   zákonnú právomoc, keď preskúmal odvolaním žalobcov napadnuté uznesenie a zmenil ho z iných dôvodov, ako uvádzali žalobcovia v odvolaní.

Na   základe   uvedeného sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   prijal   ich   sťažnosť na ďalšie konanie a následne rozhodol o porušení ich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1   a čl.   20   ods.   1   a 4   ústavy   a práv   zaručených   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a v   čl.   1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu „sp. zn. 1 C 738/2002“ (správne má byť sp. zn. 7 Co 113/2011, pozn.) z 30. novembra 2011, aby označené uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby zaviazal krajský súd na úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľov v sume 933,86 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľov zaručených v čl. 46 ods.   1 a čl. 20 ods.   1 a 4 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Co 113/2011 z 30. novembra 2011.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný   návrhom   sťažovateľov,   ktorí   sú   v danom   prípade   zastúpení   kvalifikovaným právnym   zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len   o tom,   čoho   sa   sťažovatelia   domáhajú   v petite   svojej   sťažnosti,   preto   v danej   veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv (čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 6 ods.   1   dohovoru   a čl.   1   dodatkového   protokolu)   iba   v súvislosti   s tými   postupmi a rozhodnutiami (rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 7 Co 113/2011 z 30. novembra 2011), ktorých   vyslovenia   porušenia   sa   sťažovatelia   domáhajú   v   návrhu   na rozhodnutie,   t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení označených práv v súvislosti s inými rozhodnutiami alebo   postupmi   (uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   11   C   738/2002   z 2.   februára   2010, uznesenia krajského súdu sp. zn. 7 Co 58/2008 z 20. augusta 2008, sp. zn. 7 Co 68/2010 z 28. októbra 2010 a sp. zn. 7 Co 3/2011 z 24. februára 2011), ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti   mimo petitu, je podľa názoru   ústavného súdu   potrebné považovať iba za súčasť ich argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Sťažovatelia namietajú nesprávnosť a arbitrárnosť právnych záverov krajského súdu, keď krajský súd v namietanom rozhodnutí nepriznal sťažovateľom v 3. až 6. rade náhradu trov konania z dôvodu, že títo trovy konania nevyčíslili. Vo vzťahu k výroku o priznaní trov konania sťažovateľom v 1. a 2. rade sťažovatelia namietajú nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. pri vyčíslení trov konania v spore o neplatnosť právneho   úkonu.   Krajský   súd   mal   vychádzať   z hodnoty   predmetu   sporu   (z   hodnoty nehnuteľnosti) a aplikovať ustanovenie § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Podľa sťažovateľov krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s ich argumentáciou a prekročil svoju právomoc, keď preskúmal a zmenil uznesenie súdu prvého stupňa nad rámec odvolacích dôvodov, pričom nerešpektoval svoj záväzný právny názor vyslovený vo svojich skorších rozhodnutiach.

1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje   neexistenciu   príčinnej   súvislosti   medzi namietaným   porušením   označených   práv   sťažovateliek   v 3.   a vo   4.   rade   a namietaným uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   113/2011   z 30.   novembra   2011.   Z výroku namietaného   rozhodnutia   je   totiž   zrejmé,   že   sa   žiadnym   spôsobom   nedotýka   právneho postavenia sťažovateliek v 3. a vo 4. rade. O trovách konania sťažovateliek v 3. a vo 4. rade rozhodol okresný súd uznesením z 2. februára 2010 v spojení s dopĺňacím uznesením tak, že im   náhradu   trov   konania   nepriznal.   Keďže   proti   dopĺňaciemu   uzneseniu   sťažovateľky v 3. a vo   4.   rade   odvolanie   nepodali,   nadobudlo   právoplatnosť   28.   decembra   2010. Vzhľadom na vymedzený predmet konania sa ústavný súd nemohol zaoberať námietkami sťažovateliek   v 3.   a vo   4.   rade,   ktoré   v podstate   smerujú   proti   výroku   dopĺňacieho uznesenia,   ktorým   im   nebola   priznaná   náhrada   trov   konania.   Vzhľadom   na   uvedené prichádzalo   do   úvahy   odmietnutie   sťažnosti   sťažovateliek   v 3.   a vo   4.   rade   ako   zjavne neopodstatnenej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia, ktorým zmenil uznesenie súdu prvého stupňa sp. zn. 11 C 738/2002 z 19. augusta 2011, svoj právny záver odôvodnil takto: „V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu pôvodne predmetom konania bola žaloba o určenie neplatnosti darovacej zmluvy. Účastníkmi konania o tejto žalobe boli na strane žalovanej iba žalovaní v prvom a druhom rade.   Neskôr po pripustení zmeny žaloby sa predmetom konania stalo určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a zrušenie vecného bremena. Okruh účastníkov konania o pôvodnej žalobe pritom nebol totožný z okruhom účastníkov po pripustení jej zmeny. Účastníkmi kúpnej zmluvy boli na strane predávajúcich žalovaní v1. a 2. rade a na strane kupujúcich žalované v 3. a 4. rade. O nepriznaní náhrady trov   konania   žalovaným   v   3.   a   4.   rade   už   bolo   právoplatne   rozhodnuté   uznesením Okresného   súdu   Poprad   zo   dňa   2.2.2010   č.k.   11C   738/02-176   v   spojení   s   doplneným uznesením   Okresného   súdu   Poprad   zo   dňa   6.12.2010   č.k.   11C   738/02-204.   Pokiaľ   ide o žalovaných v piatom a šiestom rade s týmito bola uzatvorená len dohoda o zriadení vecného   bremena,   čo   je   zrejme   z   obsahu   kúpnej   zmluvy   a   dohody   o   zriadení   vecného bremena zo dňa 28.09.2001 (číslo listu 94 spisu).

Do pripustenia zmeny žaloby, ku ktorej došlo uznesením Okresného súdu Poprad zo dňa 26.03.2007, č.k. 11C 738/02-75, hodnota sporu vychádzajúc z obsahu darovacej zmluvy, predstavovala sumu 604 450 Sk. Hodnota darovaného spoluvlastníckeho podielu pre každého zo žalovaných v prvom a druhom rade dosiahla čiastku 302 225 Sk.

Vo   veciach   určenia   platnosti   alebo   neplatnosti   právnych   úkonov   vyhláška   číslo 163/2002   Z.z.   v   ustanovení   §13   ods.7   pri   stanovení   výšky   tarifnej   odmeny   vychádzala zo základnej sadzby tarifnej odmeny určenej z hodnoty veci tvoriacej predmet právneho úkonu. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z hodnoty 302 225 Sk je podľa ustanovenia §13 ods.7 vyhlášky číslo 163/2002 Z.z. 7680 Sk.

Takýto stav platil až do 1.1.2005 kedy nadobudla účinnosť vyhláška číslo 655/2004 Z.z. Tento právny predpis v ustanovení §10 ods.1 a ods. 2 základnú sadzbu tarifnej odmeny za   jeden   úkon   právnej   služby   odvádza   od   tarifnej   hodnoty,   ktorou   sa   rozumie   výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva. Za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku. Predmetom tohto konania peňažné plnenie a ani vec alebo právo nie je. Preto pri žalobe o určenie neplatnosti zmluvy sa musí vychádzať z ustanovenia §11 ods. 1 vyhlášky číslo 655/2004 Z.z., podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13 výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. 1/13 výpočtového základu predstavovala v roku 2007 sumu 1371 Sk a v roku 2008 sumu 1465 Sk. Aj keď vyhláška číslo 655/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2008 v ustanovení §14b ods. 2   vo   veciach   učenia   platnosti   alebo   neplatnosti   právnych   úkonov,   pri   ktorých   sa hodnota sporu určiť dá odkazovala na ustanovenie § 14a ods. 1, táto okolnosť správnosť záverov   o   potrebe   aplikácie   ustanovenia   §11   ods.   1   vyhlášky   číslo   655/2004   Z.   z.   pri úkonoch vykonaných od 1.1.2005 ovplyvniť nemôže. Ustanovenia §14a a §14b vyhlášky číslo 655/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2008 sa vzťahovali iba na tarifnú odmenu advokáta za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi v občianskom súdnom konaní a nie pri zastupovaní   v   iných   prípadoch.   Navyše   ak   úmyslom   zákonodarcu   bolo   aby   vo   veciach určenia platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov pri určovaní základnej sadzby tarifnej odmeny sa malo vychádzať z hodnoty veci alebo práva tvoriacich predmet právneho úkonu urobil by to spôsobom nevzbudzujúcim žiadne pochybnosti obdobne ako v ustanovení §13 ods. 7 vyhlášky číslo 163/2002 Z. z.

Za   zastupovanie   každého   zo   žalovaných   v prvom   a druhom   rade   právnemu zástupcovi   vznikol   nárok   na   zaplatenie   odmeny   vo   výške   27   022,50   Sk.   Táto   čiastka pozostáva z odmeny právneho zástupcu za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2002 (prevzatie a príprava zastúpenia dňa 12.11.2002 a spísanie vyjadrenia zo dňa 13.11.2002) vo výške po 7680 Sk za úkon (§13 ods.1 a ods.7 vyhlášky číslo 163/2002 Z. z.), z odmeny právneho   zástupcu   za   jeden   úkon   právnej   služby   vykonaný   v   roku   2003   (vyjadrenie k odvolaniu nesmerujúcemu proti rozhodnutiu vo veci samej zo dňa 25.4.2003) vo výške 3840 Sk (§16 ods.2 písmeno c vyhlášky číslo 163/2002 Z. z.), z odmeny právneho zástupcu za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2007 (účasť na pojednávaní dňa 23.2.2007 a spísanie podania zo dňa 23.3.2007) vo výške po 1371 Sk za úkon (§11 ods. 1 vyhlášky číslo 655/2004 Z. z.), z odmeny právneho zástupcu za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2007 (spísanie odvolania nesmerujúceho proti rozhodnutiu vo veci samej zo dňa 4.4.2007) vo výške 685,50 Sk (§14 ods. 2 písmeno c vyhlášky číslo 655/2004 Z. z. v znení účinnom   do   31.12.2008)   a   z   odmeny   právneho   zástupcu   za   tri   úkony   právnej   služby vykonané v roku 2008 (účasť   na pojednávaní   dňa   18.1.2008,   spísanie podania zo   dňa 22.1.2008 a účasť na pojednávaní dňa 15.2.2008 ) vo výške po 1465 Sk za úkon (§11 ods. 1 vyhlášky číslo 655/2004 Z. z.). Nakoľko žalovaní v 1. a 2. rade boli zastúpení tým istým právnym zástupcom suma 27 022,50 Sk sa v súlade z ustanovením §17 ods. 2 vyhlášky číslo 163/2002 Z. z. a §13 ods. 3 vyhlášky číslo 655/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2008 znížila o 20 % na sumu 21 618 Sk. Po pripočítaní režijného paušálu za dva úkony vykonané v roku 2002 vo výške po 100 Sk za úkon, režijného paušálu za úkon vykonaný v roku 2003 vo výške 128 Sk, z režijného paušálu za tri úkony vykonané v roku 2007 vo výške po 178 Sk za úkon, režijného paušálu za 3 úkony vykonané v roku 2008 vo výške po 190 Sk za úkon a sumy 4379,50 Sk tvoriacej 19% DPH, trovy právneho zastúpenia za zastupovanie každého zo   žalovaných   v1.   a   2.   rade   dosiahli   sumu   27   429,50   Sk,   ktorej   po   prepočítaní na v súčasnosti platnú menu zodpovedá čiastke 910,49 Eur.

Odvolací   súd   preto   postupom   vyplývajúcim   z   ustanovenia   §220   OSP   zmenil uznesenie   vo   výroku   o trovách   konania   medzi   žalobcami   v   prvom   a   druhom   rade a žalovanými v prvom a druhom rade tak, že každému zo žalovaných v prvom a druhom rade priznal náhradu trov konania vo výške po 910,49 Eur pre každého zo žalovaných v prvom a druhom rade a žalobcom v prvom a druhom rade uložil povinnosť takto priznanú náhradu   zaplatiť   spoločne   a   nerozdielne   právnemu   zástupcovi   žalovaných   v   prvom a druhom rade.

Taktiež bolo potrebné zmeniť uznesenie (§220 OSP) vo výroku o trovách konania medzi žalobcami v prvom a druhom rade a žalovanými v piatom a šiestom rade. Predmetom konania   vo   vzťahu   k   žalovaným   v   piatom   a   šiestom   rade   bolo   len   určenie   neplatnosti dohody o zriadení vecného bremena. Ohľadne tohto nároku si právny zástupca žalovaných v piatom a šiestom rade žiadne trovy nevyčíslil čo je zrejme z vyčíslenia trov konania zo dňa 15.2.2008 (číslo listu 132 a 133 spisu). Trovy konania boli vyčíslené iba ohľadne nárokov súvisiacich   s   určením   neplatnosti   darovacej   zmluvy   a kúpnej   zmluvy.   V   dôsledku nevyčíslenia trov konania v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku zo dňa 15.2.2008 pri nároku na určenie neplatnosti dohody o zriadení vecného bremena, náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia §151 ods. 2 OSP priznaná byť nemohla.“

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozhodnutia dospel k záveru, že z rozhodnutia krajského súdu nevyplýva zjavná neopodstatnenosť, jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Z odôvodnenia namietaného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd pri určení náhrady trov   právneho   zastúpenia   za   úkony   právnej   služby   vykonané   do   31.   decembra   2004 aplikoval § 13 ods. 7 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., pričom vychádzal z hodnoty predmetu právneho   úkonu   (darovacej   zmluvy),   teda   z hodnoty   nehnuteľnosti   (resp.   hodnoty spoluvlastníckeho podielu). Pri úkonoch vykonaných od 1. januára 2005 vychádzal z § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., keď dospel k záveru, že v spore o určenie neplatnosti právneho úkonu predmetom konania nie je peňažné plnenie, vec ani právo. Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal aj s argumentáciou sťažovateľov, keď uviedol   výstižné dôvody,   prečo neprichádza do úvahy aplikácia § 14b ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

Ústavný   súd   z namietaného   rozhodnutia   nezistil,   že   by   sa   krajský   súd   odklonil od svojho   právneho   názoru   vysloveného   vo   svojich skorších   rozhodnutiach.   Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 7 Co 58/2008 z 20. augusta 2008 vyplýva, že krajský súd v ňom vyslovil záväzný právny názor len vo vzťahu k aplikácii § 13 ods. 7 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., pričom k aplikácii ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. okresným súdom na úkony právnej služby vykonané po účinnosti tejto vyhlášky nemal výhrady. Ústavný súd nepovažoval   za   rozporný   ani   právny   názor   krajského   súdu   vyslovený   v namietanom rozhodnutí oproti právnemu názoru v uznesení z 20. augusta 2008, podľa ktorého v podaní sťažovateľov z 15. februára 2008 boli trovy konania vyčíslené iba vo vzťahu k žalovaným v 1.,   2.,   5.   a 6.   rade.   Ako   to   vyplýva   z namietaného   rozhodnutia,   krajský   súd   posúdil vyčíslenie   trov   konania   sťažovateľmi   v 5.   a 6.   rade,   čo   sa   týka   nároku,   vo vzťahu   ku ktorému neboli v postavení účastníkov konania za „nevyčíslenie“ trov konania, a na základe tohto záveru im náhradu trov konania nepriznal s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 2 OSP.V súvislosti   s námietkou   sťažovateľov,   že   krajský   súd   rozhodol   nad   rámec odvolacích   dôvodov,   ústavný   súd   poukazuje   na   ustanovenie   §   212   ods.   3   OSP,   podľa ktorého odvolací súd má z úradnej povinnosti prihliadať aj na vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takouto vadou konania je v zmysle judikatúry všeobecných súdov aj vada spôsobená odňatím možnosti účastníkovi konať pred súdom spôsobená   nepreskúmateľnosťou   rozhodnutia,   ktorú   v posudzovanej   veci   žalobcovia namietali   vo   svojom odvolaní.   Ústavný   súd   preto   ani   túto   námietku   sťažovateľov nepovažoval za dôvodnú.

Prihliadajúc   na   tieto   zistenia   a okolnosti   prípadu   postup   krajského   súdu   pri odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže   sama osebe   viesť   k   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   Podľa   názoru   ústavného   súdu interpretácia   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   a jeho   odôvodnenie krajským súdom v danej veci takéto nedostatky nevykazuje.

V súvislosti   s nejednotnou   rozhodovacou   praxou   všeobecných   súdov,   na   ktorú sťažovatelia poukázali, ústavný súd konštatuje, že výklad príslušných ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z. z. uvedený v namietanom uznesení krajského súdu je celkom zrejme jedným z možných   legitímnych   výkladov,   ktorý   v nijakom   prípade   nemožno   považovať   ani   za arbitrárny,   ale   ani   za   zjavne   neodôvodnený.   Rovnako   treba   hodnotiť   aj   výklad,   ktorý presadzujú sťažovatelia.

Nie je však úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   [§   8   ods.   3,   §   20   ods.   1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (m. m. I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09).

Na   základe   uvedených   skutočností   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   aj   sťažnosť sťažovateľov v 1., 2., 5. a 6. rade namietajúcu porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy,   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   1   dodatkového   protokolu   namietaným   rozhodnutím krajského   súdu   bolo   potrebné   odmietnuť   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľov uplatnenými v ich sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2012