znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 332/2010-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   8.   júla   2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. L., V., zastúpeného advokátom JUDr. P. P., H., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 60/2008 a jeho uznesením z 22. januára 2009, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 19/2009 a jeho uznesením zo 16. marca 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 41/2009 a jeho uznesením z 15. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 4. júna 2010 doručená sťažnosť J. L., V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 60/2008 a jeho uznesením z 22. januára 2009, postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 19/2009 a jeho uznesením zo 16. marca 2009 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 41/2009 a jeho uznesením z 15. decembra 2009.

Zo sťažnosti a z ústavným súdom vyžiadaných na vec sa vzťahujúcich rozhodnutí všeobecných   súdov   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   okresným   súdom   v konaní vedenom   pod sp. zn. 1 T   60/2008   trestne stíhaný pre   prečin   krádeže   spolupáchateľstvom   podľa   § 20 a § 212 ods. 1 a 3 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.   Vo vzťahu k osobe predsedníčky   senátu okresného súdu   sťažovateľ vzniesol námietku   zaujatosti   z dôvodu, „že   predsedníčka   senátu   rozhodovala   inú   trestnú   vec sťažovateľa vedenú na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 3 T/249/07“. O tejto námietke okresný súd uznesením   z 22.   januára 2009 rozhodol   tak, že predsedníčka   senátu nie je vylúčená   z prerokúvania   trestnej   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   1   T   60/2008.   Proti   tomuto rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej   krajský   súdu   uznesením   sp. zn. 3 Tos 19/2009 zo 16. marca 2009 rozhodol tak, že ju ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom na tieto skutočnosti podal sťažovateľ proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Tdo   41/2009   z 15.   decembra   2009   odmietol s odôvodnením,   že   nie   sú   splnené   podmienky   dovolania   s prihliadnutím   na   jeho neprípustnosť   podľa   §   368   ods.   1   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Podľa názoru sťažovateľa sú spomenuté rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu nepreskúmateľné, „nakoľko v uvedenom prípade došlo k tej skutočnosti, že vo veci rozhoduje sudca,   ktorý je zaujatý.  ... sú dôvodné pochybnosti o nezaujatosti JUDr.   N.   T.,   nakoľko predchádzajúca   trestná vec   č.   k.   3   T/294/2007   sa   bezprostredne dotýka   trestnej   veci   1   T/60/2008   vedenej   na   Okresnom   súde   Prievidza.  ...   je   jasne preukázateľné, že sudca už má vedomosť a to bezprostrednú o uvedenej trestnej veci a teda už má vytvorený názor na posúdenie trestnej veci č. k. 1 T/60/2008. Zároveň uvádzam, že tvrdenie   Krajského súdu Trenčín...,   že ide o zákonnú   sudkyňu   nie je pravdivé,   nakoľko uvedená trestná vec pripadla sudcovi JUDr. V. C. a ten aj bol podľa platného rozvrhu práce aj zákonným sudcom v senáte 1 T, pričom však táto vec mu bola odňatá..., pričom uvedená vec bola pridelená JUDr. N. T. opatrením predsedu súdu č. k. Spr 3/08..., kde je uvedený dôvod odňatia práve tá skutočnosť, že JUDr. N. T. pojednávala trestnú vec 3 T/249/2007...

Uznesením   Okresného   súdu   Prievidza,   zo   dňa   22. 1. 2009,   sp.   zn.   1   T/60/2009, uznesením   Krajského   súdu   Trenčín   č.   k.   3   Tos   19/2009   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo/41/2009 boli porušené základné práva sťažovateľa:... bolo vedené nespravodlivé súdne konanie voči sťažovateľovi... Právo na spravodlivý proces v prípade sťažovateľa spočíva v tom, že prvostupňový súd, odvolací ako aj najvyšší súd v sústave všeobecného súdnictva nesprávne aplikovali ustanovenia zákona týkajúce sa vylúčenia sudcu z prejednávania veci vzhľadom na jeho zaujatosť, čím porušili práva sťažovateľa.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Okresný   súd   Prievidza   sp.   zn.   1   T/60/2008,   Krajský   súd   Trenčín   sp.   zn. 3 Tos/19/2009 a Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo/41/2009 svojim postupom porušili základné právo J. L.... na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces podľa Ústavy Slovenskej republiky.

J. L. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 Euro, ktoré mu sú Okresný súd Prievidza, Krajský súd Trenčín a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní vyplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Okresný súd   Prievidza,   Krajský   súd Trenčín   a Najvyšší   súd Slovenskej   republiky povinní zaplatiť náhradu trov konania spoločne a nerozdielne v sume 245,70 Eur na účet jeho advokáta JUDr. P. P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 T 60/2008   a   jeho   uznesením   z   22.   januára   2009,   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 19/2009 a jeho uznesením zo 16. marca 2009 a postupom najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Tdo   41/2009   a   jeho   uznesením z 15. decembra 2009.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie postupom a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu je sťažnosť sťažovateľa podaná oneskorene.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Sťažnosť   sťažovateľa   bola   doručená   ústavnému   súdu   4.   júna   2010   (podaná   na poštovú prepravu 2. júna 2010). Uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 T 60/2008 z 22. januára 2009   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tos   19/2009   zo   16.   marca   2009 nadobudlo   právoplatnosť   dňom   vydania   druhostupňového   rozhodnutia,   proti   ktorému nebolo   možné   podať   riadny   opravný   prostriedok,   t.   j.   16.   marca   2009.   Podľa   zistenia ústavného   súdu   sťažovateľovi,   ako   aj   jeho   obhajcovi   bolo   uznesenie   krajského   súdu doručené   8.   apríla   2009.   Od   uvedeného   dátumu,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   dozvedieť o prípadnom porušení svojich základných práv alebo slobôd napadnutými rozhodnutiami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu, nepochybne uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (t. j. dva mesiace).

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť v časti namietajúcej postup a rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu   základného práva postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu nepovažoval sťažnosť sťažovateľa v tejto časti za podanú oneskorene,   aj   keď   konanie   vedené   najvyšším   súdom   bolo   právoplatne   skončené 15. decembra 2009, t. j. oveľa skôr, ako dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, avšak k jeho doručovaniu sťažovateľovi a jeho obhajcovi pristúpil okresný súd až 20. mája   2010.   O prípadnom   porušení   základných   práv   sa   teda   sťažovateľ   dozvedel   až v lehote   určenej   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu.   Napriek   tomu   je   však   sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podstatu sťažovateľových námietok tvorí jeho tvrdenie, „že vo veci rozhoduje sudca, ktorý   je   zaujatý“,   a tvrdenie, „že   prvostupňový   súd,   odvolací   ako   aj   najvyšší   súd... nesprávne aplikovali ustanovenia zákona týkajúce sa vylúčenia sudcu z prejednávania veci vzhľadom na jeho zaujatosť“. Sťažovateľ porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy konkrétne nenamietal (ústavný súd tento záver vyvodil zo skutočnosti, že v odôvodnení sťažnosti sa o tomto článku ústavy nezmieňuje tak, ako to urobil v prípade čl. 46 ústavy), preto ústavný súd vzhľadom na ustanovenie § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde (viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania) preskúmal   postup   a rozhodnutie   najvyššieho   súdu   z hľadiska   ochrany   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna alebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).

S prihliadnutím na uvedenú judikatúru ústavný súd nemôže zastúpiť všeobecný súd vo vzťahu k posúdeniu otázky zaujatosti konajúcej predsedníčky senátu okresného súdu v trestnej   veci   sťažovateľa   a rozhodnúť   o   nej.   Úloha   ústavného   súdu   v rámci   konania o sťažnosti   sťažovateľa   podanej   podľa   čl.   127   ústavy,   v   ktorej   namieta   porušenie základných   práv,   spočíva   „iba“   v   preskúmaní,   či   všeobecné   súdy,   ktoré   o tejto   otázke rozhodovali,   postupovali   v súlade   s ústavno-procesnými   princípmi   a či   ich   postupom nedošlo k porušeniu základných práv sťažovateľa, t. j. či zákonné ustanovenia, ktoré sa na danú   problematiku   vzťahujú, všeobecné   súdy   vyložili   a aplikovali ústavne   konformným spôsobom. Z tohto hľadiska ústavný súd pristúpil aj k preskúmaniu napadnutého postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu.

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6 Tdo 41/2009 z 15. decembra 2009 uviedol, že „dovolanie je síce podané prostredníctvom obhajcu a uvádza konkrétny dovolací dôvod, avšak trpí odstrániteľnými chybami, no najmä chybou neodstrániteľnou. Za odstrániteľnú chybu   možno   považovať   skutočnosť,   že   dovolanie   neobsahuje   konkrétne   zákonné ustanovenia,   ktoré   mali   byť   porušené   vzhľadom   na   uvedený   dovolací   dôvod. Neodstrániteľná chyba spočíva v tom, že nie je v súlade s § 368 ods. 1 Tr. por.

Podľa § 368 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Trestný poriadok nevymedzuje síce pojem vec právoplatne skončená, ale z výkladu jeho   ustanovení   §   368   až   392   (o   dovolaní)   je   logické   prijať   záver,   že   uvedený   pojem napĺňajú len rozhodnutia týkajúce sa merita veci, teda rozhodnutia, ktorým sa končí trestné stíhanie   obvineného   ako   celok.   Odporovalo   by   logickým   záverom   zákona   (Trestného poriadku),   ak   by   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   –   dovolaním   –   bolo   prípustné napadnúť aj iné rozhodnutia súdov prvého či druhého stupňa nie vo veci samej, teda tie, ktorými bolo rozhodnuté len o parciálnych otázkach. Takými sú z pohľadu celého trestného stíhania rozhodnutia upravujúce procesný postup, uloženie pokuty a mnohé ďalšie. Tieto rozhodnutia majú vlastný režim opravných prostriedkov, pokiaľ ich zákon vôbec pripustil; ich základným znakom je vždy to, že nimi nie je trestné stíhanie obvineného právoplatne skončené, ale je možné v ňom pokračovať aj keď v iných procesných podmienkach. V rozhodovanej veci teda nie sú splnené podmienky dovolania s prihliadnutím na jeho neprípustnosť podľa § 368 ods. 1 Tr. por. (ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky dovolania).

Vzhľadom k tomu, že tu je, okrem odstrániteľných nedostatkov, aj neodstrániteľný nedostatok podmienky dovolania, nevyzval predseda senátu dovolacieho súdu dovolateľa (podľa § 379 ods. 1 Tr. por.) na odstránenie odstrániteľných nedostatkov dovolania. Najvyšší súd... na základe vyššie uvedených dôvodov na neverejnom zasadnutí bez meritórneho   preskúmania   veci,   dovolanie   obvineného   odmietol   podľa   §   382   písm.   c) Tr. por. per analogiam.“.

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu jednoznačne vyplýva,   prečo   bolo   potrebné   dovolanie   sťažovateľa   odmietnuť.   Najvyšší   súd   uviedol, v čom videl nesplnenie podmienky prípustnosti dovolania sťažovateľa, poukázal pritom na platnú a účinnú právnu úpravu vzťahujúcu sa na dovolacie konanie a jej výklad, ako aj dôvodnosť jej aplikácie dostatočným spôsobom ozrejmil.

Ako už bolo uvedené, úlohou ústavného súdu je kontrolovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do   porušenia niektorého zo základných   práv a slobôd, nemôže však zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy   možno   pokladať   za   udržateľné.   A   práve   aj   v   tomto   smere   sa   rozhodnutie najvyššieho súdu z hľadiska sťažovateľovej námietky o jeho „nepreskúmateľnosti“ javí ako akceptovateľné.

Ústavný súd považuje výklad a aplikáciu ustanovení Trestného poriadku najvyšším súdom   za   ústavne   konformnú.   V súvislosti   s otázkou   prípustnosti   dovolania   v trestnom konaní proti rozhodnutiu, ktorým sa právoplatne neskončilo konanie vo veci samej, ale v rámci   neho   konanie   o inej   otázke,   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje   predchádzajúce rozhodnutia napr. I. ÚS 323/06 a I. ÚS 324/06, v ktorých sa touto otázkou zaoberal, a jeho závery možno obdobne aplikovať aj na vec sťažovateľa. Preto aj názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu, ktorým sa rozhodlo o sťažnosti proti uzneseniu o námietke zaujatosti predsedníčky senátu okresného súdu, treba považovať za súladný s ústavou.

Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy   v   príslušnom   právnom   konaní. Takýmto predpisom v posudzovanej veci je Trestný poriadok.

Ústavný súd teda nezistil taký výklad relevantných ustanovení procesného predpisu upravujúceho postup v trestnom konaní v označenom rozhodnutí najvyššieho súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľné účinky s ústavou. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli najvyššieho   súdu   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Vzhľadom na tieto dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec je potrebné zdôrazniť, že v konečnom dôsledku sťažovateľ bude mať stále k dispozícii účinné právne prostriedky nápravy v prípade, že bude presvedčený o tom, že v jeho   veci   nerozhodla   zákonná   sudkyňa,   a to   najmä   riadny   opravný   prostriedok   proti meritórnemu rozhodnutiu okresného súdu – odvolanie (§ 306 a nasl. Trestného poriadku), ale aj mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, avšak až po právoplatnom skončení veci samej (§ 368 a nasl. Trestného poriadku). Z tohto pohľadu na prerokovanie sťažnosti sťažovateľa ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy in fine nemá právomoc, preto by ju musel v tejto časti z uvedeného dôvodu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, neprichádzalo do úvahy   rozhodovanie   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľa,   ktoré   sú   viazané   na   vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júla 2010