znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 332/09-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8.   októbra   2009 predbežne prerokoval sťažnosť V. K. a M. K., obaja bytom S., zastúpených advokátkou Mgr. M. B., S., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaniach vedených Okresným súdom Stará Ľubovňa pod sp. zn. 5 C 14/2007, Krajským súdom   v Prešove   pod   sp.   zn. 8 Co   148/2008   a Krajskou   prokuratúrou   v P.   pod sp.   zn. Kc 153/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. K. a M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2009 osobne do podateľne doručená sťažnosť V. K. a M. K., obaja bytom S. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaniach vedených Okresným súdom Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 14/2007, Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 8 Co 148/2008 a Krajskou prokuratúrou v P. (ďalej len „krajská prokuratúra“) pod sp. zn. Kc 153/09.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C 14/2007-385 zo 17. júna 2008 bola zamietnutá žaloba sťažovateľov ako žalobcov   proti   Slovenskej   republike   (ďalej   len   „žalovaná“),   zastúpenej   alternatívne Pamiatkovým úradom Slovenskej republiky, Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky, resp.   Ministerstvom   financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   financií“), o nahradenie   prejavu   vôle   uzavrieť   kúpnu   zmluvu.   Rozsudkom   krajského   súdu   č. k. 8 Co 148/2008-427 z 20. apríla 2009 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa názoru krajského súdu treba súhlasiť s okresným súdom, ktorý dospel k záveru, že kúpna zmluva o predaji prebytočného nehnuteľného majetku štátu sťažovateľom nebola uzavretá v súlade s osobitným   ponukovým   konaním   a nenadobudla   platnosť,   pretože   ministerstvo   financií k nej neudelilo súhlas. Okrem toho sťažovatelia nepreukázali ani naliehavý právny záujem na požadovanom určení, že kúpna zmluva uzavretá medzi sťažovateľmi a žalovanou bola v súlade s osobitným ponukovým konaním a s cenovou ponukou sťažovateľov. Ak by sa aj žalobe   vyhovelo,   právne   postavenie   sťažovateľov   by   sa   nezlepšilo,   nenadobudli   by   na základe takéhoto rozsudku vlastníctvo k nehnuteľnostiam, o ktoré v zmluve išlo. Zmluva je totiž   v dôsledku   nesúhlasu   ministerstva   financií   neplatná.   Ustanovenie   §   80   písm.   c) Občianskeho   súdneho   poriadku   pripúšťa   len   žalobu   o určenie   práva,   a nie   aj   o určenie právnej   skutočnosti,   za čo   nepochybne treba považovať aj predmetnú   žalobu. Možnosť takejto žaloby nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu.

Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania datovaný   19.   júna   2009   a doručený   generálnej   prokuratúre   29.   júna   2009.   Generálna prokuratúra   poverila   vybavením   podnetu   krajskú   prokuratúru,   ktorá   prípisom   č.   k. Kc 153/09-4   z 11.   augusta   2009   oznámila,   že   podnet   ako   nedôvodný   odkladá. Po skonštatovaní, že rozsudky všeobecných súdov nadobudli právoplatnosť 28. mája 2009, dospela krajská prokuratúra k názoru, že nie sú splnené zákonné podmienky na podanie mimoriadneho   dovolania.   Ministerstvo   financií   4.   júna   2006   oznámilo,   že   nesúhlasí s predajom majetku štátu, ktorý je uvedený v kúpnej zmluve. Svoje nesúhlasné stanovisko aj   odôvodnilo.   Neudelením   súhlasu   ministerstva   financií   s prevodom   majetku   štátu nenadobudla zmluva platnosť. Zo zákona vyplýva, že na udelenie súhlasu či nesúhlasu sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní a takéto rozhodnutie nemôže všeobecný súd preskúmavať. Oprávnenie ministerstva financií na udelenie súhlasu s kúpnou zmluvou je originálnou právomocou danou zákonom. Keďže v danom prípade bola zmluva uzavretá v rozpore s osobitným ponukovým konaním, nebolo možné súhlas udeliť. Treba súhlasiť aj s názorom všeobecných súdov o nedostatku naliehavého právneho záujmu sťažovateľov na požadovanom určení.

Podľa   názoru   sťažovateľov   sú   rozsudky   všeobecných   súdov   právne   irelevantné vzhľadom na zásadu, podľa ktorej z nepráva nikdy nemôže vzniknúť právo. Bol preukázaný aj naliehavý právny záujem na požadovanom určení, ktorý je daný potrebou usporiadať vlastníctvo k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet kúpnej zmluvy.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd zrušil z dôvodu porušenia ich ústavného práva na spravodlivý súdny proces právoplatné rozhodnutia a vec vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniam vedeným okresným súdom pod sp. zn. 5 C 14/2007 a krajským súdom pod sp. zn. 8 Co 148/2008 treba považovať za oneskorene podanú.

Ako   sa   v prípise   krajskej   prokuratúry   č.   k.   Kc   153/09-4   z 11.   augusta   2009 konštatuje,   rozsudky   všeobecných   súdov   nadobudli   právoplatnosť   28.   mája   2009.   Toto konštatovanie   sťažovatelia   nijako   nespochybnili,   a preto   z neho   ústavný   súd   vychádza. Preto, pokiaľ bola sťažnosť osobne doručená do podateľne ústavného súdu až 27. augusta 2009, stalo sa tak po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému   krajskou   prokuratúrou   pod   sp.   zn.   Kc   153/09.   Túto   časť   sťažnosti   treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Stanovisko krajskej prokuratúry, s ktorým sťažovatelia nesúhlasia, je plne v súlade s právomocami prokuratúry v danej oblasti. Generálny prokurátor Slovenskej republiky je oprávnený   podať   v zákonnej   lehote   jedného   roka   proti   právoplatnému   rozsudku všeobecného   súdu   mimoriadne   dovolanie   postupom   podľa   §   243e   a nasl.   Občianskeho súdneho poriadku. Jednou zo základných podmienok podania mimoriadneho dovolania je existencia   podnetu   účastníka   konania,   osoby   dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo   osoby poškodenej rozhodnutím súdu (§ 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Mimoriadne dovolanie je povinný podať vtedy, ak zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon,   a ak   to   vyžaduje   ochrana   práv   a zákonom   chránených   záujmov   fyzických   osôb, právnických   osôb   alebo   štátu   a túto   ochranu   nie   je   možné   dosiahnuť   inými   právnymi prostriedkami.

Keďže   v danom   prípade   dospeli   orgány   prokuratúry   k zisteniu,   že   rozsudky všeobecných   súdov   sú   v súlade   so   zákonom,   treba   odloženie   podnetu   na   podanie mimoriadneho dovolania považovať za legitímny výkon právomocí orgánov prokuratúry v danej oblasti.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009