znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 332/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., L. – Česká republika, zastúpenej advokátom JUDr. V. H., R., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republika   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 50 Cb 77/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2008 doručená sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., L., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 50 Cb 77/03.

Sťažovateľ uviedol, že krajský súd rozhodnutím zo 14. apríla 2004 vydal rozsudok vo veci (v ktorej bol žalobcom), ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 354 590 Sk s príslušenstvom. Toto rozhodnutie sa nestalo právoplatným, pretože žalovaný podal proti nemu odvolanie,   o ktorom   rozhodoval   odvolací   súd.   Výsledok   odvolacieho konania mu však   nebol   známy,   a iba   dotazom   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   zistil,   že   27. januára   2005   odvolací   súd   vo   veci   rozhodol   a vec   vrátil krajskému súdu 8. februára 2005. Od uvedenej doby krajský súd vo veci nekonal a nekoná.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné právo navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi finančné zadosťučinenie, ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, v sume 50 000 Sk.

Zároveň   navrhujem,   aby   súd   prípad   posúdil   ako   odôvodnený   z dôvodu neprimeraných prieťahov a priznal navrhovateľovi náhradu trov tohto konania vo výške 6 352,- Sk (dva úkony, podľa § 11 ods. 2, vyhl. č. 655/2004 Z. z.).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, ako aj návrhy podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd od 8. februára 2005 vo veci vôbec nekonal a nekoná, čím došlo k porušeniu jeho práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Jednou zo zákonných podmienok na prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (IV. ÚS 13/03).

Z obsahu spisu ústavný súd zistil, že krajský súd 14. apríla 2004 rozhodol tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi (sťažovateľovi) sumu 354 590 Sk s príslušenstvom. Toto   rozhodnutie   napadol   odvolaním   žalovaný,   a   keďže   nezaplatil   súdny   poplatok z odvolania, krajský súd uznesením z 25. augusta 2004 zastavil konanie vo veci. Žalovaný odvolaním   napadol   toto   uznesenie,   o ktorom   rozhodoval   odvolací   súd   –   najvyšší   súd. Ten uznesením z 27. januára 2005 potvrdil napadnuté uznesenie. Rozhodnutie tohto súdu bolo doručené iba žalovanému. Z uvedeného vyplýva, že odvolacie konanie vo veci bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku žalovaným, v merite veci sa teda odvolacie konanie nemohlo uskutočniť. Základné rozhodnutie krajského súdu zo 14. apríla 2004 sa tak stalo právoplatným.

Právny zástupca sťažovateľa prevzal rozhodnutie krajského súdu 24. mája 2004 a pri sledovaní veci mohol zistiť, že konanie vo veci bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku z odvolania žalovaným, a v merite veci sa tak vec stala právoplatnou. Bolo jeho právom   žiadať   o vyznačenie   právoplatnosti   a vykonateľnosti   rozhodnutia   a postupovať ďalej v zmysle platných právnych predpisov. Sťažovateľ to však neurobil, pričom najneskôr dotazom na najvyšší súd – listom zo 6. februára 2007 sa dozvedel, že vec bola vrátená krajskému   súdu   ešte   vo   februári roku   2005.   Rozhodnutie   krajského   súdu   sa   tak   stalo právoplatným a vykonateľným už 24. mája 2004, a ak sa sťažovateľ dozvedel najneskôr vo februári   2007   o výsledku   odvolacieho   konania,   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní podal ústavnému súdu až 20. júna 2008. Sťažovateľ podal preto sťažnosť po zákonom ustanovenej lehote uvedenej   v   § 53 ods.   3 zákona o ústavnom   súde,   preto   sa   ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008