znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 332/06-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. mája 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza   v   konaní   o   sťažnosti   J.   K.   a J.   K.,   obaja   bytom   M.,   zastúpených   advokátkou JUDr. V. H., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1136/98, za účasti Okresného súdu Humenné, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. K. a J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1136/98   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Humenné   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1136/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000 Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Humenné   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. J.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000 Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Humenné   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   J.   K.   a J.   K.   v   sume   6 042 Sk   (slovom   šesťtisícštyridsaťdva slovenských korún) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. V. H., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresný súd Humenné   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume   6 042 Sk   (slovom   šesťtisícštyridsaťdva   slovenských   korún)   na   účet   Kancelárie Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č. 7000060515/8180   vedený   v Štátnej   pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. II. ÚS 332/06 zo 14. decembra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. K. a J. K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   o vypratanie   nehnuteľnosti   vedenom pod sp. zn. 10 C 1136/98.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   podali   7. septembra 1998   okresnému   súdu žalobu o vypratanie nehnuteľnosti pôvodne proti trom žalovaným.

V sťažnosti   okrem   iného   argumentovali   tým,   že   v ich   právnej   veci „Znalecký posudok znalca I. H. bol doručený súdu dňa 30. 9. 2003, odvtedy sa meritórne nekonalo. Pojednávanie bolo naposledy dňa 19. 1. 2004 odročené bez prejednania veci“.

Pretože   napadnuté   konanie   nebolo   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu právoplatne   skončené,   sťažovatelia   sa   domáhali,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a právo   na   prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej sa sťažovatelia domáhali, aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   konať   v ich   právnej   veci   bez   zbytočných prieťahov, priznal im primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr 4001/07 doručeným ústavnému súdu 30. januára 2007, v ktorom je okrem iného podrobne opísaný priebeh napadnutého konania v takomto slede:

„Výzvou zo dňa 11. 9. 1998 č. k. 10 C/1136/98-4 súd vyzval žalobcov v 1. a 2. rade, aby určili hodnotu predmetu sporu vzhľadom na stanovenie výšky súdneho poplatku. Dňa   14. 10. 1998   bol   stanovený   termín   pojednávania   v   danej   veci   na   deň 17. 11. 1998.

Pojednávanie dňa 17. 11. 1998 bolo odročené na deň 3. 12. 1998, a to z dôvodu, že na pojednávanie sa nedostavili žalovaní.

Pojednávanie dňa 3. 12. 1998 bolo opätovne odročené pre neúčasť žalovaných s tým, že súd žalovaným v 1. a 2. rade uložil poriadkovú pokutu po 2.000,-- Sk.

Dňa 11. 1. 1999 súd určil termín pojednávania v danej veci na deň 11. 2. 1999. Pojednávanie   dňa   11. 2. 1999   bolo   odročené   na   neurčito   s   tým,   že   účastníkom konania bola uložená povinnosť na predloženie ďalších dôkazov.

Dňa   19. 2. 1999   došlo   na   súd   podanie   žalobcu,   v   ktorom   žiadal   rozšíriť   žalobu o žalovaných v 3. a 4. rade.

Výzvou zo dňa 8. 4. 1999 č. k. 10 C/1136/98-39 súd vyzval žalobcov na predloženie potrebných rovnopisov návrhov na začatie konania.

Dňa 14. 4. 1999 súd určil termín pojednávania v danej na deň 27. 5. 1999. Pojednávanie   dňa 27. 5. 1999   bolo odročené za   účelom predvolania   a vypočutia svedka J. P.

Dňa 14. 6. 1999 súd vypočul bez pojednávania svedka J. P. Dňa 15. 6. 1999 súd určil termín pojednávania v danej veci na deň 1. 7. 1999. Pojednávanie   dňa   1. 7. 1999   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   nariadenia znaleckého dokazovania.

Uznesením zo dňa 16. 7. 1999 č. k. 10 C/1136/98-52 súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru geodézie a kartografie a vypracovaním znaleckého posudku poveril znalca I. H.

Dňa 17. 11. 2000 bol súdu predložený znalecký posudok znalca I. H. č. 3/2000. Uznesením   zo dňa 9. 1. 2001   č. k.   10 C/1136/98-66 súd   priznal   znalcovi   odmenu za vypracovaný znalecký posudok.

Z dôvodu odchodu sudcu JUDr. J. R. do dôchodku, vec sp. zn. 10 C/1136/98 bola dňa 9. 5. 2001 pridelená na ďalšie konanie sudcovi JUDr. F. F.

Dňa 31. 8. 2001 súd určil v danej veci termín pojednávania na deň 18. 10. 2001. Pojednávanie   dňa   18. 10. 2001   bolo   odročené   na   deň   26. 11. 2001   za   účelom predvolania žalovaného v 3. rade.

Pojednávanie dňa 26. 11. 2001 bolo odročené na neurčito, a to z dôvodu vykonania ohliadky na mieste samom, a to v prípade dobrých klimatických podmienok.

Dňa 10. 6. 2002 súd určil termín pojednávania na mieste samom na deň 21. 6. 2002. Dňa 21. 6. 2002 sa konala ohliadka na mieste samom s tým, že zároveň súd určil nový termín pojednávania vo veci na deň 20. 9. 2002. Opätovne na mieste samom. Dňa 20. 9. 2002 sa vykonala ohliadka na mieste samom s tým, že ohliadka bola ukončená uznesením o nariadení doplňujúceho znaleckého dokazovania.

Dňa 7. 11. 2002 súd uznesením č. k. 10 C/1136/98-132 nariadil vo veci doplnenie znaleckého dokazovania.

Dňa   18. 3. 2003   došlo   súdu   podanie   znalca   o   predĺžení   lehoty   na   vypracovanie posudku z dôvodu zlých poveternostných podmienok.

Dňa 30. 9. 2003 bol súdu predložený doplnok k znaleckému posudku č. 3/2000. Uznesením zo dňa 1. 10. 2003 č. k. 10 C/1136/98-143 súd priznal znalcovi odmenu za vypracovaný posudok.

Dňa 28. 11. 2003 súd určil termín pojednávania v danej veci na deň 19. 1. 2004. Na pojednávaní dňa 19. 1. 2004 bolo zistené, že žalovaný v 2. rade J. H. počas konania   zomrel,   a   preto   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   a   zároveň   súd   začal zisťovať právnych nástupcov po žalovanom v 2. rade.

Po   zistení   právnych   nástupcov   po   žalovanom   v   2. rade   súd   uznesením   zo   dňa 2. 12. 2004 zastavil konanie voči žalovanému v 2. rade a do konania pribral jeho právnych nástupcov.

Z   dôvodu,   že   súdu   sa   nepodarilo   doručiť   uznesenie   právnym   nástupcom po žalovanom v 2. rade, a to H. H. a M. J., súd dňa 4. 1. 2005 požiadal o súčinnosť Obecný úrad v M. a svoju žiadosť urgoval listom zo dňa 23. 2. 2005.

Obecný   úrad   M.   listom   doručeným   súdu   dňa   3. 3. 2005   oznámil   súdu,   že H.   H. a M. J. sa nezdržiavajú v mieste trvalého bydliska, a z tohto dôvodu súd vykonal šetrenie po ich   pobyte   a   následne   súd   uznesením   zo   dňa   27. 9. 2005   č. k. 10 C/1136/98-169   a č. l. 170 ustanovil H. H. a M. J. opatrovníka.

Následne súd doručoval uznesenia opatrovníkom, a to cestou polície, resp. Obecného úradu v M.

Dňa 3. 8. 2006 súd určil v danej veci termín pojednávania na deň 23. 10. 2006. Pojednávanie   dňa   23. 10. 2006   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   vykonania ďalšieho   dokazovania   s   tým,   že   účastníkom   konania   boli   určené   povinnosti   za   účelom predloženia ďalších dôkazov.“

K predmetu konania a správaniu sťažovateľov okresný súd uviedol, že: „Predmetom žaloby je nárok žalobcov na vypratanie nehnuteľnosti s tým, že ide o skutkovo náročnú vec. To, že táto vec nebola doposiaľ rozhodnutá, vyplýva aj z toho, že žalobcovia podali žalobu neúplnú,   bez   dostatočného   množstva   dôkazov   a   nakoniec   nerozhodnutie   tejto   veci   je zapríčinené   samotnými   žalobcami,   ktorí   nedokázali   dôsledne   súdu   preukázať   svoje tvrdenia.“

Ďalej okresný súd pripustil, že je pravdou, „... že počas konania sa vyskytli dlhšie obdobia   nečinnosti   súdu,   avšak   tieto   neboli   zapríčinené   súdom,   ale   tým,   že   v   daných obdobiach   sa   mali   vykonať   ohliadky   na   mieste   samom,   ktoré   nebolo   možné   vykonať vzhľadom na nevyhovujúce klimatické podmienky (zimné obdobie).

V   predmetnej   veci   je   potrebné   poukázať   aj   na   tú   skutočnosť,   že   vo   veci   bolo nariadené znalecké dokazovanie s tým, že súd znalcovi následne uložil doplniť znalecký posudok   a   opätovne   znalec   nemohol   vypracovať   doplnok   k   znaleckému   posudku pre nepriaznivé klimatické podmienky.

Ďalšou   skutočnosťou,   ktorá   ovplyvnila   nerozhodnutie   tejto   veci,   je   to,   že   počas konania   zomrel   žalovaný   v   2. rade   a   povinnosťou   súdu   bolo   zistiť   okruh   právnych nástupcov, a až po tomto zistení súd mohol pokračovať v konaní“.

Právna zástupkyňa sťažovateľov reagovala na vyjadrenie okresného súdu podaním doručeným ústavnému súdu 18. apríla 2007, v ktorom sa podrobne vyjadrila k jednotlivým úkonom okresného súdu, tak ako boli uvedené v jeho vyjadrení.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   27. apríla 2007   právna   zástupkyňa sťažovateľov   upresnila   sumu   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a súhlasila s upustením od ústneho pojednávania.

Obsah spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony, ktoré považuje za preukázané.

Navyše   ústavný súd   zistil,   že 5. apríla 2007   sa   uskutočnilo ostatné pojednávanie, ktoré po uskutočnenom dokazovaní bolo odročené na neurčito s tým, že účastníkom konania boli uložené viaceré povinnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť   sťažovateľov   predbežne   prerokoval   a   prijal   na   ďalšie   konanie   II. senát ústavného   súdu.   Na   základe   rozvrhu   práce   ústavného   súdu   na   rok   2007   sa   stal   sudca spravodajca v tejto veci členom   IV.   senátu. Vzhľadom   na to vo veci samej   o sťažnosti sťažovateľov   rozhodoval   IV.   senát   ústavného   súdu   v zložení   uvedenom   v záhlaví   tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, vychádza zo svojej   ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou:   „Účelom   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z § 119   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03,   IV. ÚS 123/05, II. ÚS 78/06) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti a z vyžiadaného spisu zistil, že predmetom konania pred okresným súdom vo veci vedenej pod   sp. zn.   10 C 1136/98   je   sťažovateľmi   uplatnený   nárok   na   vypratanie   nehnuteľnosti (časti pozemku).

Žaloby   o   ochranu   vlastníckeho   práva   tvoria   štandardnú   a   stabilnú   súčasť rozhodovacej činnosti prvostupňových súdov, a preto ich nemožno považovať z právneho hľadiska za zložité. Z hľadiska potreby zisťovania faktického stavu sa konanie vedené pod sp. zn.   10 C 1136/98   stalo   zložitým   a   časovo   náročným   v   súvislosti   so   znaleckým dokazovaním, ako aj s väčším počtom žalovaných (pôvodne 3, neskôr 5 a napokon 6). Ústavný   súd   súhlasil   s   vyjadrením   okresného   súdu,   že „ide   o   skutkovo   náročnú   vec“, a uzatvára, že táto zložitosť veci mala vplyv na doterajší priebeh konania okresného súdu. Z doterajšieho   priebehu   konania   je   zrejmé,   že   prekážky   vzniknuté   pri   doručovaní písomností niektorým žalovaným (právnych nástupcov žalovaného v 2. rade) spôsobili jeho predĺženie.   Dobu,   počas   ktorej   bol   okresný   súd   nútený   zisťovať   miesto   pobytu   týchto žalovaných a vykonávať opakované doručovanie písomností, podľa názoru ústavného súdu nemožno započítať na ťarchu okresného súdu. Keďže zistenie skutkového stavu v uvedenej veci si už dosiaľ vyžiadalo uskutočnenie rozsiahleho dokazovania (zabezpečením listinných dôkazov   a   viacerých   znaleckých   posudkov,   vypočutím   viacerých   svedkov,   vykonaním ohliadky   nehnuteľnosti   a   pod.),   podľa   ústavného   súdu   možno   v   tomto   prípade   hovoriť o skutkovej zložitosti veci, ktorá spôsobuje predĺženie konania v tejto veci. Avšak samotná skutková   zložitosť   veci   vzhľadom   na   doterajší   priebeh   konania   a dosiaľ   dosiahnuté výsledky nemôže odôvodňovať viac ako 8 a pol ročné trvanie preskúmavaného konania.

2. Správanie   účastníka   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či   v konaní pred okresným   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V posudzovanom konaní ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 OSP a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o uplatnenej   ochrane   rozhodnúť   v   súlade   so   zákonom.   Súd   v sporovom   konaní   nie   je povinný konať z vlastnej iniciatívy, najmä nahradzovať úkony účastníkov pri uplatňovaní ich nárokov, plnení procesných povinností a využívaní procesných práv.

Vychádzajúc   z   uvedenej   základnej   charakteristiky   sporového   konania   je   možné na ťarchu   sťažovateľov   pripísať   to,   že   listinné   dôkazy   na   podporu   svojich   tvrdení predkladali okresnému súdu postupne a v zásade len na jeho výzvu.

Uhradenie súdneho poplatku na výzvu okresného súdu 5 týždňov po podaní žaloby, ako aj rozšírenie okruhu žalovaných o ich manželky (na základe poučenia okresného súdu, čo bolo zdôvodnené tým, že sťažovatelia neboli právne zastúpení) 5 mesiacov po podaní žaloby   nepovažuje   ústavný   súd   za   také   okolnosti,   ktoré   mohli   mať   výraznejší   vplyv na predĺženie konania.

Sťažovatelia sa zúčastnili doteraz všetkých nariadených pojednávaní (sťažovateľka v zastúpení sťažovateľom).

Ústavný   súd   preto   len   čiastočne   akceptoval   vyjadrenie   okresného   súdu,   že   sa sťažovatelia   podieľali   na   prieťahoch   v konaní   tým,   že   podali   neúplnú   žalobu bez dostatočného   množstva   dôkazov.   Zo   spisového   materiálu   vyplýva,   že   okresný   súd iba raz   vyzval   sťažovateľov   na   doplnenie   ich   žaloby,   a to   bezprostredne   po   jej   podaní, čo aj obratom urobili.

V správaní sťažovateľov ústavný súd zistil len menej závažné okolnosti, v dôsledku ktorých mohlo dôjsť k spomaleniu postupu okresného súdu v predmetnom konaní.

Vzhľadom   na   uvedené   nemohol   ústavný   súd   dospieť   k záveru,   že   sťažovateľom možno pripísať podstatný podiel na doterajšej dĺžke namietaného konania.

3. Napokon sa   ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu   v napadnutej veci a zistil také skutočnosti, ktoré pri hodnotení vzniku prieťahov v konaní je potrebné pripísať na jeho ťarchu.

Ústavný súd konštatuje,   že   okresný   súd už po 10   mesiacoch   od začatia   konania nariadil znalecké dokazovanie, avšak v uznesení o jeho nariadení zo 16. júla 1999 opomenul stanoviť súdnemu znalcovi lehotu na jeho vypracovanie. Znalecký posudok bol predložený okresnému   súdu   17. novembra 2000,   t. j.   po   16 mesiacoch   od   nariadenia   znaleckého dokazovania. Ústavný súd takýto postup okresného súdu považuje za nesústredený a navyše poznačený aj zbytočnými prieťahmi (zohľadňujúc lehotu obvyklú na vypracovanie takéhoto posudku).

Taktiež   prevažnú   časť   časového   úseku   11   mesiacov   od   predloženia   znaleckého posudku (17. november 2000) do nariadenia ďalšieho termínu pojednávania na 18. október 2001   (11. septembra 2001)   ústavný   súd   vyhodnotil   ako   obdobie   poznačené   zbytočnými prieťahmi   (a   to   aj   po   zohľadnení   časového   priestoru   potrebného   novému   zákonnému sudcovi na oboznámenie sa so   spisom),   keďže   okresný   súd   v tomto   období   rozhodol iba o priznaní odmeny znalcovi (9. január 2001).

Okresný súd 7. novembra 2002 nariadil vo veci doplňujúce znalecké dokazovanie a určil znalcovi lehotu 90 dní od doručenia uznesenia o nariadení doplňujúceho znaleckého dokazovania   na   doplnenie   znaleckého   posudku.   Dňa   18. marca 2003   znalec   oznámil okresnému   súdu,   že   doplnenie   znaleckého   posudku   v stanovenej   lehote   nemohol pre nepriaznivé poveternostné podmienky vykonať a žiadal o predĺženie lehoty do 30. mája 2003.   Doplňujúci   znalecký   posudok   predložil   okresnému   súdu   až   po   4   mesiacoch od predĺženého   termínu   (30. septembra 2003)   bez   toho,   aby   okresný   súd   urgoval   jeho skoršie predloženie.

Postup okresného súdu bol v ďalšom období sťažený úmrtím jedného zo žalovaných, keď   na   pojednávaní   uskutočnenom   19. januára 2004   účastníci   konania   zhodne   uviedli, že žalovaný   v   2. rade   zomrel.   Procesná   aktivita   okresného   súdu   sa   od   tohto   dátumu upriamila na zisťovanie okruhu dedičov. Konanie okresného súdu v období od 12. februára 2004, keď vyžiadal od notárky zaslanie správy, pod akým číslom sa vedie dedičské konanie po zosnulom   žalovanom   v 2.   rade   a kedy   predpokladá   skončenie   tejto   dedičskej   veci, do 2. decembra 2004, keď bol k predmetnému spisu pripojený dedičský spis a okresný súd pribral do konania dedičov po žalovanom v 2. rade, sa obmedzilo na priebežné zisťovanie skončenia dedičského konania (spis bol dvakrát uložený na lehotu, pretože dedičské konanie nebolo právoplatne skončené).

Podľa § 100 ods. 1 prvej vety OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd aj bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a   rozhodnutá. Podľa § 107 ods. 1 OSP ak účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd posúdi podľa povahy veci, či má konanie zastaviť alebo prerušiť, alebo či môže v ňom pokračovať. Konanie súd preruší najmä vtedy, ak ide o majetkovú   vec   a   navrhovateľ   alebo   odporca   zomrel;   v   konaní   pokračuje   s dedičmi účastníka,   len   čo   sa   skončí   konanie   o   dedičstve,   pokiaľ   povaha   veci   nepripúšťa,   aby sa s týmito   dedičmi   nepokračovalo   skôr   (§ 107   ods. 3   OSP).   Povinnosť   okresného   súdu (po tom, ako sa dozvedel o úmrtí žalovaného v 2. rade) skúmať, či je potrebné posudzované konanie   prerušiť   do   skončenia   príslušného   konania   o dedičstve,   alebo   či   povaha   veci (vrátane   zistenia   okruhu   dedičov   v   dedičskom   konaní)   pripúšťa,   aby   sa   s dedičmi žalovaného v 2. rade v posudzovanom konaní pokračovalo, vyplývala priamo zo zákona. V danej veci však okresný súd konanie neprerušil, a preto s prihliadnutím na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP mal teda povinnosť postupovať v konaní aj bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Okresnému súdu v zásade nemožno vytýkať nedostatočnú aktivitu pri prerokovávaní posudzovanej   veci,   o čom   svedčí   nariadenie   12   pojednávaní z   toho   dvoch   spojených aj s ohliadkou na mieste samom, pričom dokazovanie sa uskutočnilo iba na šiestich z nich a ostatné   pojednávania   boli   odročené   (z dôvodu   neprítomnosti   niektorých   žalovaných, resp. ich   právneho   zástupcu   alebo   súdneho   znalca),   nariadenie   a vykonanie   znaleckého dokazovania   (od   16. júla 1999   do   17. novembra 2000),   ako   aj   doplňujúceho   znaleckého dokazovania   (od   7. novembra 2002   do   30. septembra 2003)   a   ustanovenie   opatrovníkov dvom žalovaným, ktorí sa nachádzali v tom čase na neznámom mieste.

Okresný súd vo vyjadrení pripustil, „... že počas konania sa vyskytli dlhšie obdobia nečinnosti súdu, avšak tieto neboli zapríčinené súdom, ale tým, že v daných obdobiach sa mali   vykonať   ohliadky   na   mieste   samom,   ktoré   nebolo   možné   vykonať   vzhľadom na nevyhovujúce klimatické podmienky (zimné obdobie)“.

Ústavný súd uvedené skutočnosti akceptuje a uzatvára, že to obdobie napadnutého konania, v ktorom nebolo možné z dôvodu zlých klimatických podmienok vykonať niektoré úkony   (napr.   predloženie   znaleckého   posudku   v lehote   90   dní   a predĺženie   tejto   lehoty o 2 mesiace),   ako   aj   nečinnosť   okresného   súdu,   keď   pojednávanie   uskutočnené 26. novembra 2001   odročil   z dôvodu,   že   pre   nepriaznivé   klimatické   podmienky   nebolo možné vykonať ohliadku na mieste samom na neurčito, s tým, že v prípade ich zlepšenia bude   nariadená   ohliadka   na   mieste   samom,   k nariadeniu   ktorej   došlo   až   10. júna 2002, t. j. po takmer 7 mesiacoch, nevyhodnotil ako obdobie poznačené zbytočnými prieťahmi.

Taktiež obdobie v trvaní 20 mesiacov od pribratia právnych nástupcov žalovaného v 2. rade (2. december 2004) do nariadenia pojednávania (3. august 2006), keď okresný súd neúspešne doručoval zásielky právnym nástupcov žalovaného v 2. rade (riadne doručovanie, opakované doručovanie, doručenie prostredníctvom starostu obce a obvodným oddelením Policajného zboru a urgencia doručenia prostredníctvom nich), zisťoval trvalý pobyt osôb, ktorým   nebolo   možné   doručiť   súdne   zásielky   a následne   rozhodol   o ustanovení   ich opatrovníka z dôvodu, že sa nachádzali na neznámom mieste, nevyhodnotil ústavný súd ako obdobie poznačené zbytočnými prieťahmi. Okresný súd v danom prípade využil všetky prostriedky, ktoré Občiansky súdny poriadok pripúšťa za účelom zabezpečenia plynulosti konania.

Namietaná nečinnosť   okresného súdu   nadobudla charakter   zbytočných   prieťahov, najmä podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru   v kontexte samotného neprimerane dlhého, viac ako 8 a pol ročného konania v danej veci.

Vzhľadom na to, že štandardný spor občianskoprávneho charakteru nie je po viac ako 8 a pol rokoch právoplatne skončený a okresný súd dosiaľ nevydal žiadne meritórne rozhodnutie,   ústavný   súd   konštatuje,   že   celé   konanie   je   poznamenané   neefektívnosťou spojenou   aj   s obdobiami   nečinnosti,   čím   došlo   postupom   okresného   súdu k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   okresným   súdom,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádzajú   sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 90 000 Sk pre každého z nich z dôvodov, že „... majú oprávnene počas dlhej doby (obdobie skoro 9 rokov) pocit právnej a faktickej neistoty“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného pod sp. zn. 10 C 1136/98, ktorá, ako   už   bolo   uvedené,   predstavuje   viac   ako   8   a   pol   roka   a   berúc   do   úvahy   konkrétne okolnosti prípadu (najmä skutkovú zložitosť veci), ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval priznanie   sumy   50 000 Sk   pre každého   zo   sťažovateľov   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré im vznikli   v dôsledku   ich   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou JUDr. V. H.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd pri rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk a za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie vyjadrenia) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14   ods. 1   písm. a)   a   c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) pre dve osoby, a to 2 730 Sk za jeden úkon vykonaný v roku 2006 a 2 970 Sk za jeden úkon vykonaný v roku 2007, s uplatnením 20 % zníženia, pretože išlo o právne úkony spoločne urobené pre dve fyzické osoby t. j. spolu   5 700 Sk.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane   režijného   paušálu   1 x 164   Sk a 1 x 178 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) boli priznané v celkovej sume 6 042 Sk.

Ústavný súd zaviazal Kanceláriu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Kancelária   ústavného   súdu“)   uhradiť   danú   sumu   ustanovenej   právnej   zástupkyni sťažovateľov a okresnému súdu uložil povinnosť nahradiť tieto trovy právneho zastúpenia Kancelárii ústavného súdu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2007