SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 331/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Pochom, Hviezdoslavova 3,Bardejov, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenompod sp. zn. 5 C 76/07 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenompod sp. zn. 14 Co 21/2013, 14 Co 22/2013, 14 Co 113/2013 a jeho rozsudkomsp. zn. 14 Co 21/2013, 14 Co 22/2013, 14 Co 113/2013 z 28. novembra 2013, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola22. januára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Pochom, Hviezdoslavova 3,Bardejov, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 76/07a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 14 Co 21/2013, 14 Co 22/2013, 14 Co 113/2013 a jeho rozsudkomsp. zn. 14 Co 21/2013, 14 Co 22/2013, 14 Co 113/2013 z 28. novembra 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol účastníkom konaniao zaplatenie 2 585,42 € z titulu neoprávneného odberu plynu vedeného okresným súdompod sp. zn. 5 C 76/2007 v procesnom postavení žalovaného. Okresný súd rozsudkomsp. zn. 5 C 76/07 z 20. novembra 2012 zaviazal sťažovateľa na zaplatenie žalovanej sumya dopĺňacím rozsudkom sp. zn. 5 C 76/07 z 20. novembra 2012 protinávrh sťažovateľazamietol. Proti označenému rozsudku i dopĺňaciemu rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 14 Co 21/2013, 14 Co 22/2013, 14 Co 113/2013z 28. novembra 2013 potvrdil dopĺňací rozsudok okresného súdu a rozsudok okresnéhosúdu sp. zn. 5 C 76/07 z 20. novembra 2012 v časti, v ktorej uložil sťažovateľovi povinnosťzaplatiť žalobcovi 1 850 €, a vo zvyšnej vyhovujúcej časti rozsudok v spojení s dopĺňacímrozsudkom zmenil tak, že žalobu zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že „... podal podnet na Generálnu prokuratúru SR na mimoriadne dovolanie v zmysle ustanovenia § 243e a ustanovenia § 243g O. s. p.
Vzhľadom na to, že môj podnet bol neúplný, bola predĺžená lehota na vybavenie podnetu... a tak dňa 7. 3. 2014 som na Okresnej prokuratúre v Bardejove doplnil svoj podnet adresovaný zo dňa 17. 12. 2013...
Dňa 21. 5. 2014 Krajská prokuratúra v Prešove môj podnet, ktorý som doplnil o 5 bodov, vôbec neodôvodnila a v mene Generálnej prokuratúry SR nezistila zákonný dôvod na podanie mimoriadneho dovolania Generálnou prokuratúrou SR a môj podnet odložila.
Dňa 29. 5. 2014 som vzniesol námietku proti odloženiu môjho doplneného podnetu, kde Krajská prokuratúra v Prešove v zmysle ustanovenia §32 ods. 3 zákona č.153/2001 Z. z., môj doplnený podnet na Generálnu prokuratúru SR prehodnotila ako opakovaný podnet, ale dňa 2. 6. 2014 postúpila môj doplnený podnet na ďalšie konanie na Generálnu prokuratúru SR...
Generálna prokuratúra SR znovu nepreskúmala môj doplnený podnet o 5 bodov a môj podnet prehodnotila ako opakovaný podnet a odložila ho bez prijatia opatrení prokuratúra s poukázaním na vybavenie zo strany Krajskej prokuratúry v Prešove... Z týchto uvedených skutočností, pretože mi bolo bránené moje základné ľudské právo domáhať sa na súde svojho práva v zmysle čl.46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, podal som sťažnosť priamo generálnemu prokurátorovi JUDr. Jaromírovi Čižnárovi... Keď som nedostal dlhšiu dobu odpoveď, či moja sťažnosť bola doručená generálnemu prokurátorovi JUDr. Jaromírovi Čižnárovi a či sa s mojím doplneným podnetom vo veci koná znovu, požiadal som o podanie informácií dňa 20. 10. 2014 a dňa 8. 12. 2014... Keď som podal žiadosť dňa 8. 12. 2014 priamo generálnemu prokurátorovi do vlastných rúk a priamo na jeho meno, dňa 22. 12. 2014 som dostal z Generálnej prokuratúry SR oznámenie, kde bolo uvedené, že moja sťažnosť hoci bola označená ako sťažnosť v zmysle citovaných ustanovení zákona o prokuratúre, bola posúdená ako ďalší opakovaný podnet, v poradí už tretí podnet vo veci, a týmto Generálna prokuratúra SR považuje môj doplnený podnet, na základe ktorého som sa sťažoval dňa 28. 10. 2014 za vybavený.“.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej poukazuje na skutočnosť, že 22. decembra 2014 sadozvedel, že jeho „podnet a sťažnosť je zmarená podľa ustanovenia §250b, teda moja dvojmesačná lehota nie je premlčaná“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:
„1) Vyslovuje, že základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom OS Bardejov v konaní vedenom pod č. k. 5C 76/07 v spojení s rozsudkom KS v Prešove č. k. 14Co/21/2013, 14Co/22/2013, 14Co/113/2013 a v náväznosti na činnosť a konanie Krajskej prokuratúry v Prešove a Generálnej prokuratúry SR v Bratislave VI/3PZ 165/14/1000-6 porušené bolo. Vyslovuje, že základné a ľudské právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v kontexte s ods. 11 č. 6 Európskeho dohovoru postupom OS v Bardejove ako aj KS v Prešove vo vyššie uvedených konaniach porušené bolo.
2) Ústavný súd prikazuje OS v Bardejove, aby konal bez zbytočných prieťahov
3) Priznáva ⬛⬛⬛⬛ primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.500 EUR, ktoré mu je OS v Bardejove povinný vyplatiť do 3 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4) Ukladá OS v Bardejove povinnosť uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy tohto konania za vypracovanie sťažnosti a právne zastúpenie vo výške 4.00,- EUR, ktoré mu budú vyplatené v hotovosti, alebo šekovou poukážkou do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, ktoré sú adekvátne nároku na právne zastupovanie advokátom.“
Sťažovateľ sa tiež domáha, aby „v dočasnom opatrení ÚS SR uložil porušovateľom, aby konali bez zbytočných prieťahov...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, tedatou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods.1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavnýmsúdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môžeústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vovzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí topredovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že petit sťažnosti nezodpovedákvalitatívnym požiadavkám, ktoré vyplývajú z ustálenej judikatúry ústavného súdu,a to napriek tomu, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom.Uplatňujúc materiálny prístup k ochrane ústavnosti, ústavný súd kvalifikoval sťažnosťsťažovateľa podľa obsahu jej odôvodnenia ako sťažnosť, ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 76/07 a základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konanívedenom pod sp. zn. 5 C 76/07 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 21/2013,14 Co 22/2013, 14 Co 113/2013 z 28. novembra 2013 a postupom, ktorý mu predchádzal.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 76/07
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto právnemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane uvádza, že účelom základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotnýmprerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni.K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty dochádza v zásadeaž právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadnevykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06)sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavnýmsúdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného právaoznačenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať.Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzaťk namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu,ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).
V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť,že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musísmerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných právsťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnúpreventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základnýchpráv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchtopráv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
Navyše, zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, prostredníctvom ktorej sťažovateľnamieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať aj z toho, žeporušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdupodľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 223/2010).
Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil,že okresný súd v napadnutom konaní meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 C 76/07z 20. novembra 2012 a dopĺňacím rozsudkom sp. zn. 5 C 76/07 z 20. novembra 2012,ktoré v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 21/2013, 14 Co 22/2013,14 Co 113/2013 z 28. novembra 2013 nadobudli právoplatnosť 14. januára 2014.
Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu(22. januára 2015) už okresný súd nemohol byť porušovateľom základného práva podľačl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže vo veci už právoplatnerozhodol.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idepredovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konanípred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stavtakúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatína ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,III. ÚS 198/07).
Vzhľadom na zistenie, že okresný súd svojím postupom v napadnutom konaní v časedoručenia sťažnosti už nemohol porušovať základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejtočasti po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 76/07
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Sťažovateľ svoj návrh na vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní špecificky neodôvodňuje, pričomz obsahu sťažnosti vyplýva, že ho zakladá na tých istých dôvodoch, na základe ktorých sadomáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd konštatuje, že v systematike ústavy súprimeraná celková dĺžka, rýchlosť, plynulosť a efektívnosť súdneho konania obsahomzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,a nie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa ustálenej judikatúry ústavnéhosúdu prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy,pokiaľ namietané porušenie tohto základného práva nedosahuje takú intenzitu, že s ohľadomaj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu by bolo možné uvažovať o odmietnutíspravodlivosti (napr. IV. ÚS 242/07).
Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorejnamieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z rovnakého dôvodu o odmietnutí aj tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľnamieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresnéhosúdu v napadnutom konaní.
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 21/2013, 14 Co 22/2013, 14 Co 113/2013
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva podľa č. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn.14 Co 21/2013, 14 Co 22/2013, 14 Co 113/2013 ústavný súd už v časti II.1 tohtorozhodnutia uviedol, že krajský súd rozhodol o opravných prostriedkoch sťažovateľarozsudkom sp. zn. 14 Co 21/2013, 14 Co 22/2013, 14 Co 113/2013 z 28. novembra 2013,ktorý nadobudol právoplatnosť 14. januára 2014.
Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu(22. januára 2015) už krajský súd nemohol byť porušovateľom základného práva podľačl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže vo veci už právoplatnerozhodol.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po predbežnomprerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.
4. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 21/2013, 14 Co 22/2013, 14 Co 113/2013 z 28. novembra 2013
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podaniev lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačnáa začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomeniao inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonomustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenejlehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na skutočnosť, že 22. decembra 2014 sa dozvedel, žejeho „podnet a sťažnosť je zmarená podľa ustanovenia § 250b, teda moja dvojmesačná lehota nie je premlčaná“.
Z citovaného vyplýva, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom,zastáva názor, že lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnostiproti napadnutému rozsudku krajského súdu začala plynúť dňom, keď mu bolo doručenérozhodnutie (prípis) príslušného orgánu prokuratúry o vybavení jeho opakovaného podnetuna podanie mimoriadneho dovolania. Uvedený právny názor sťažovateľa, resp. jehoprávneho zástupcu je v zjavnom rozpore s doterajšou judikatúrou ústavného súdu, ktorejsúčasťou je aj ustálený právny názor, podľa ktorého podnet na podanie mimoriadnehodovolania generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (§ 243e až § 243j Občianskehosúdneho poriadku) ani prípadný opakovaný podnet nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom(podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku ústavy, a preto na jehopodanie z hľadiska plynutia lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu nemožno prihliadať(m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, IV. ÚS 200/05 a iné). Na podporu uvedeného právnehonázoru ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zároveň opakovane uvádza, žemimoriadne opravné prostriedky, ktoré navrhovateľ (sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne,nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy (v zmysle § 53 ods. 1 zákona oústavnom súde), ktoré sú mu priamo dostupné. Ustanovenie § 243e ods. 1 Občianskehosúdneho poriadku totiž neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každémupodnetu. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora Slovenskej republiky rozhodnúť, čipodá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).
Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľpodal sťažnosť smerujúcu proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorý nadobudolprávoplatnosť 14. januára 2014, až 22. januára 2015, t. j. zjavne po uplynutí lehotyustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľav tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podanáoneskorene.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšíminávrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015