znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 331/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť K. K., zastúpenej advokátkou JUDr.   Bronislavou   Garajovou,   Advokátska   kancelária,   Železničná   291,   Poltár,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výkazmi nedoplatkov Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a. s., č. 1125215913 z 23. júna 2011, č. 1125216013 z 23. júna 2011, uzneseniami Okresného súdu Lučenec č. k. 8 Er 1002/2011-30 z 29. februára 2012, č. k. 8 Er 1002/2011-56 zo 16. mája 2012, č. k. 8 Er 1002/2011-58 zo 16. mája 2012, č. k. 8 Er 1002/2011-73 z 28. septembra 2012 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 1 CoE 345/2013-90 z 28. januára 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2014 doručená   sťažnosť   K. K.,   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods.   1 a čl. 2 ods.   2 ústavy, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) výkazmi nedoplatkov Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a. s. (ďalej len „zdravotná poisťovňa“), č. 1125215913 z 23. júna 2011, č. 1125216013 z 23. júna 2011, uzneseniami Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 Er 1002/2011-30 z 29. februára 2012, č. k. 8 Er 1002/2011-56 zo 16. mája 2012, č. k. 8 Er 1002/2011-58 zo 16. mája 2012, č. k. 8 Er 1002/2011-73 z 28. septembra 2012 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 CoE 345/2013-90 z 28. januára 2014. Sťažovateľka navrhuje vydať tento nález:„1./   Všeobecná   zdravotná   poisťovňa,   a.   s.,   Mamateyova   17,   850   05   Bratislava, IČO: 35937874 Obchodný register OS Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3602/B svojím postupom a výkazom nedoplatkov č. 1125215913 a výkazom nedoplatkov č. 1125216013, OS   Lučenec uznesením 8   Er/1002/2011-30,   uznesením OS   Lučenec 8   Er/1002/2011-56, uznesením OS Lučenec 8 Er/1002/2011-58 a uznesením OS Lučenec 8 Er/1002/2011-73 a KS Banská Bystrica uznesením 1CoE/345/2013-90 porušili základné právo sťažovateľky vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR ako aj v čl. 1 Dodatkového protokolu a porušili základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2./   Výkaz   nedoplatkov   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne,   a.   s.,   Mamateyova   17, 850 05 Bratislava, IČO: 35937874 Obchodný register OS Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3602/B č. 1125215913 a výkazom nedoplatkov č. 1125216013, uznesenie OS Lučenec uznesením   8   Er/1002/2011-30,   uznesenie   OS   Lučenec   8   Er/1002/2011-56,   uznesenie 8 Er/1002/2011-58 a uznesenie OS Lučenec 8 Er/1002/2011-73 a uznesenie KS Banská Bystrica   1CoE/345/2013-90   sa   zrušujú   a   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne,   a.   s., Mamateyova 17, 850 05 Bratislava, IČO: 35937874 Obchodný register OS Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3602/B sa prikazuje vo veci znovu konať.“

Ako   vyplýva   zo   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   a   z   jej   príloh,   zdravotná poisťovňa vydala sťažovateľke 23. júna 2011 výkaz nedoplatkov č. 1125215913, ktorým jej uložila zaplatiť nedoplatok na poistnom za obdobie od januára 1996 do decembra 2004 spolu vo výške 1 383,88 €, a výkaz nedoplatkov č. 1125216013, ktorým jej uložila zaplatiť neodvedený preddavok na poistnom za obdobie od septembra 2005 do mája 2011 vo výške 1 335,44 €. Sťažovateľka podala proti týmto výkazom nedoplatkov 25. júla 2011 námietky, v ktorých uviedla, že výkazy nedoplatkov boli doručené jej otcovi 29. júna 2011, neboli jej doručené do vlastných rúk. Uviedla, že sa dlhodobo zdržiava v zahraničí a o doručení výkazov nedoplatkov sa od otca dozvedela pri jej návrate domov 21. júla 2011. S takýmto odôvodnením požiadala o odpustenie zmeškania lehoty na podanie námietok a samotné námietky odôvodnila tým, že právo zdravotnej poisťovne vymáhať poistné je premlčané, pretože sa premlčuje v päťročnej premlčacej lehote od splatnosti poistného alebo úhrady v zmysle § 21 ods. 1 zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení zákona č. 718/2004 Z. z.) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“). Uviedla, že dôvodne je vymáhané iba poistné na zdravotné poistenie za obdobie od júla 2008 do   mája 2011 vo výške 581,48 €. S poukazom na svoju nezamestnanosť a nemajetnosť   požiadala   zdravotnú   poisťovňu   o   splátkový   kalendár   na   úhradu   sumy 581,48 € v mesačných splátkach po 10 €.

Zdravotná poisťovňa sťažovateľke prípisom zo 17. augusta 2011 oznámila, že jej námietky neakceptuje s odôvodnením, že sú oneskorené, pretože oba výkazy nedoplatkov jej boli riadne doručené 29. júna 2011 a lehota na podanie námietok uplynula 7. júla 2011, pretože   ich   doručenie   otcovi   sťažovateľky   je   potrebné   považovať   za   doručenie   riadne, keďže   otec   bol   jej   splnomocnencom.   Námietku   premlčania   nepovažovala   zdravotná poisťovňa   za   dôvodnú,   pretože   pre   obdobie   od   januára   1996   do   decembra   2004   sa sťažovateľka listom zo 16. mája 2011 sama identifikovala ako samoplatiteľka. Zdravotná poisťovňa zároveň upozornila sťažovateľku, že oba výkazy nedoplatkov sú právoplatné, vykonateľné a sú exekučným titulom.

Po tom, čo zdravotná poisťovňa podala proti sťažovateľke 23. novembra 2011 návrh na   vykonanie   exekúcie   podľa   oboch   výkazov   nedoplatkov,   teda   na   vymoženie   sumy 2 719,32 €, súdnemu exekútorovi S. P. (ďalej len „súdny exekútor“), bolo sťažovateľke súdnym exekútorom doručené upovedomenie o začatí exekúcie č. k. EX 3644/2011-DA zo 6. januára 2012. Sťažovateľka podala proti nemu 2. februára 2012 námietky. Rovnakým podaním   navrhla   zastavenie   exekúcie,   jej   odklad   a   požiadala   o priznanie   oslobodenia od súdnych   poplatkov.   Sťažovateľka   zopakovala   dôvody   uvedené   v námietkach proti výkazom nedoplatkov a poukázala na to, že po tom, čo sa odhlásila zo zdravotného poistenia   na   Slovensku,   platila   si   zdravotné   poistenie   v   Nemecku   (od 21. januára   1996 do 23. júla 1996) a pokiaľ sa 17. mája 2011 dobrovoľne prihlásila na Slovensku znova do zdravotného   poistenia,   prihláška   platila   do   budúcna,   a   nie   spätne   od 17. mája   2001 do roku 1996. Zdôraznila, že nedoplatky na poistnom za obdobie od januára 1996 do júna 2008 sú premlčané. Sťažovateľka preto považovala exekúciu za neprípustnú a navrhla ju zastaviť. Návrh na odklad exekúcie odôvodnila tým, že bez svojej viny sa dostala do takého postavenia, že by exekúcia mala na jej stav zvlášť nepriaznivé následky. Uviedla, že žije v Nemecku, náklady na jej domácnosť uhrádza jej partner, ktorý je starobným dôchodcom, je dlhodobo nezamestnaná, nemá žiaden príjem, nepoberá ani sociálne dávky a nevlastní žiaden   majetok   ani   motorové   vozidlo.   Zároveň   s poukazom   na   uvedené   požiadala o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   8   Er   1002/2011-30   z   29.   februára   2012   vydaným vyšším   súdnym   úradníkom   návrh   sťažovateľky   na   odklad   exekúcie   zamietol.   Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľka v návrhu na odklad exekúcie neuviedla také skutočnosti a nepredložila také dôkazy, z ktorých by bolo preukázané, že sa v popisovanom postavení ocitla bez svojej viny a len na prechodnú dobu, čo je podmienkou pre rozhodnutie o odklade exekúcie podľa   § 56   ods.   1 Exekučného poriadku. Po   tom, čo   proti   tomuto rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka podala sťažovateľka odvolanie, sudca uznesením č. k.   8   Er   1002/2011-56   zo   16.   mája 2012   odklad   exekúcie   nepovolil.   Konštatoval,   že uznesenie č. k. 8 Er 1002/2011-30 z 29. februára 2012 sa považuje podaním odvolania za zrušené (§ 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku), a samotné nepovolenie odkladu exekúcie odôvodnil okresný súd obdobne, t. j. nesplnením podmienok na odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Uznesenie č. k. 8 Er 1002/2011-56 zo 16. mája 2012 nadobudlo právoplatnosť 9. júla 2012.

O žiadosti sťažovateľky o oslobodenie od súdnych poplatkov rozhodol okresný súd uznesením   č.   k.   8   Er   1002/2011-87   z   22.   júla   2013   tak,   že   sťažovateľke   oslobodenie od súdnych poplatkov priznal.

O námietkach sťažovateľky a jej návrhu na zastavenie exekúcie rozhodol vyšší súdny úradník   uznesením   č.   k.   8   Er   1002/2011-58   zo   16.   mája   2012   tak,   že   námietkam sťažovateľky nevyhovel a jej návrh na zastavenie exekúcie zamietol. Dospel k záveru, že okolnosti   uvedené   sťažovateľkou   v   námietkach   proti   exekúcii   nespôsobujú   zánik vymáhaného nároku, vymáhateľnosti nebránia ani exekúciu nerobia neprípustnou, pretože sťažovateľka nesplnila to, čo jej ukladalo právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktoré jej bolo riadne doručené jeho prevzatím splnomocnencovi sťažovateľky. Zamietnutie návrhu na zastavenie   exekúcie   odôvodnil   vyšší   súdny   úradník   tým,   že   sťažovateľka   neuviedla a nepreukázala žiaden z dôvodov na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 Exekučného poriadku.

Sťažovateľka   proti   tomuto   uzneseniu   podala   odvolanie,   o ktorom,   pokiaľ   ide o rozhodnutie   o   zamietnutí   námietok   sťažovateľky,   rozhodol   sudca   okresného   súdu uznesením   č.   k.   8   Er   1002/2011-73   z 28.   septembra 2012,   a pokiaľ   ide   o rozhodnutie o zamietnutí   návrhu   sťažovateľky   na   zastavenie   exekúcie,   krajský   súd   uznesením č. k. 1 CoE 345/2013-90 z 28. januára 2014.

Sudca okresného súdu uznesením č. k. 8 Er 1002/2011-73 z 28. septembra 2012 námietkam sťažovateľky nevyhovel. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol:«Podľa §-u 50 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok, EP) veta prvá, povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii,   ak   po   vzniku   exekučného   titulu   nastali   okolnosti,   ktoré   spôsobili   zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná.

Podľa § 21 ods. 1 zák. č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o zdravotnom poistení) právo zdravotnej poisťovne uplatniť nárok na poistné (§ 17 ods. 7, § 18 a § 19 ods. 15) a nárok na úhradu za zdravotnú starostlivosť (§ 9 ods. 7) sa premlčí uplynutím piatich rokov odo dňa splatnosti poistného alebo úhrady za zdravotnú starostlivosť.

Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia, v prípade nesplnenia povinností podľa § 6 alebo   oznamovacích   povinností   podľa   §   23   ods.   1,   2   a   5   právo   zdravotnej   poisťovne uplatniť si nárok na predpísanie poistného a úroku z omeškania na úrade sa nepremlčuje. Exekučný   titul   –   výkazy   nedoplatkov   prevzal   dňa   29.   6.   2011   otec   povinnej   ako „splnomocnenec“ a týmto dňom sa považujú za doručené. Lehota na podanie námietok proti nim povinnej márne uplynula dňa 7. 7. 2011. Preto oprávnený námietky povinnej zo dňa 25. 07. 2011 ako oneskorene podané a bez zdôvodnenia neakceptoval.

Z vyjadrenia oprávneného, ktoré doložil podaniami povinnej má súd preukázané, že povinná   si   napriek   výzvam   oprávneného   nesplnila   oznamovaciu   povinnosť   podľa   §   23 zákona   o   zdravotnom   poistení,   nakoľko   neoznámila   zdravotnej   poisťovni   skutočnosti rozhodujúce pre zánik verejného zdravotného poistenia a nevrátila preukaz poistenca, čím nesplnila podmienky pre zánik verejného zdravotného poistenia podľa § 5 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení.

Podľa § 5 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení u fyzickej osoby, ktorá má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, verejné zdravotné poistenie zaniká deň pred dňom, keď nastali skutočnosti uvedené v § 3 ods. 2 písm. a) až c), alebo dňom zániku trvalého pobytu na území Slovenskej republiky.

Podľa § 3 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení, povinne verejne zdravotne poistená je fyzická osoba, ktorá má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky; to neplatí, ak a) je zamestnaná v cudzine a je zdravotne poistená na území štátu, v ktorom vykonáva činnosť zamestnanca, b) vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť v cudzine a je zdravotne poistená na   území   štátu,   v   ktorom   vykonáva   činnosť,   c)   dlhodobo   sa   zdržiava   v   cudzine   a   je zdravotne   poistená   v   cudzine   a   na   území   Slovenskej   republiky   nie   je   zamestnaná   ani nevykonáva samostatnú zárobkovú činnosť; za dlhodobý pobyt v cudzine sa považuje pobyt dlhší ako šesť po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov.

Podľa   §   23   ods.   1   zákona   o   zdravotnom   poistení   poistenec   je   povinný   oznámiť príslušnej   zdravotnej   poisťovni   najneskôr   do   ôsmich   dní   a)   zmenu   mena,   priezviska, rodného   čísla   a   zmenu   trvalého   pobytu,   b)   zmenu   alebo   vznik   platiteľa   poistného, c) skutočnosti rozhodujúce pre zánik verejného zdravotného poistenia (§ 5 ods. 2 a 3) a vrátiť preukaz poistenca, d) skutočnosti rozhodujúce pre vznik alebo zánik povinnosti štátu platiť za neho poistné (§ 11 ods. 7), e) skutočnosti rozhodujúce pre zmenu sadzby poistného (§ 12). Súd   mal   vo   veci   preukázané,   že   povinná   sa   dlhodobo   zdržiava   v   zahraničí. Oprávnený ju niekoľkokrát vyzval, aby preukázala, kto bol za povinnú platiteľom poistného na zdravotné poistenie za obdobie od 12.   01.   1996 do 16.   03.   1997,   od 28.   07.   1997 do 16. 08.   1998,   od   09.   09.   1998   do   18.   05.   2010   a   od   14.   02.   2011.   Listom   zo   dňa 10. 05. 2011   sa   povinná   registrovala   ako   samoplatiteľka   podľa   §   11   ods.   2   zákona o zdravotnom poistení.

Podľa § 11 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení, poistné je povinná platiť aj osoba, ktorá   je   verejne   zdravotne   poistená   podľa   tohto   zákona   a   nie   je   a)   zamestnancom, b)samostatne zárobkovo činnou osobou alebo c) osobou, za ktorú platí poistné štát. Nakoľko v liste zo dňa 05. 04. 2011 adresovaného oprávnenému povinná uviedla, že sa zdržiava v cudzine, oprávnený ju listom zo dňa 01. 06. 2011 vyzval na preukázanie poistenia v cudzine, aby ju bolo možné odhlásiť zo zdravotného poistenia v SR. Podaním doručeným oprávnenému dňa 27. 06. 2011 oznámila, že ku dňu 30. 06. 2011 dáva ako poistenec výpoveď a podaním doručeným oprávnenému dňa 04. 07.2011 mu vrátila preukaz poistenca.

Na   základe   vyššie   uvedeného   má   súd   za   to,   že   nakoľko   povinná   nepreukázala oprávnenému vznik zdravotného poistenia v cudzine, nesplnila si oznamovaciu povinnosť podľa § 23 zákona o zdravotnom poistení a neboli splnené zákonné podmienky pre zánik verejného   zdravotného   poistenia,   tzn.   že   povinná   je   naďalej   povinne   verejne   zdravotne poistená aj na území Slovenskej republiky. Právo zdravotnej poisťovne uplatniť si nárok na predpísanie   poistného   t.   j.   -   právo   na   vymeranie   poistného   platobným   výmerom,   sa nepremlčalo.

Skutočnosti, ktoré uvádza povinná v námietkach proti exekúcii, nespôsobujú zánik vymáhaného nároku, vymáhateľnosti nebránia, ani exekúciu nerobia neprípustnou. Keďže povinná nesplnila to, čo jej ukladalo právoplatné a vykonateľné rozhodnutie - exekučný titul návrh   na   vykonanie   exekúcie   bol   zo   strany   oprávneného   podaný   dôvodne   a   súd   preto rozhodol tak, že námietkam povinnej nevyhovel.»

Uznesenie okresného súdu č. k. 8 Er 1002/2011-73 z 28. septembra 2012 nadobudlo právoplatnosť 5. novembra 2012.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   1   CoE   345/2013-90   z   28.   januára   2014   uznesenie vyššieho   súdneho   úradníka   č.   k.   8   Er   1002/2011-73   z   28.   septembra   2012,   pokiaľ   ide o výrok   o   zamietnutí   návrhu   sťažovateľky   na   zastavenie   exekúcie,   ako   vecne   správne potvrdil. Uznesenie krajského súdu č. k. 1 CoE 345/2013-90 z 28. januára 2014 nadobudlo právoplatnosť 24. marca 2014.

Sťažovateľka   sťažnosť   doručenú   ústavnému   súdu   na   porušenie   základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu   výkazmi   nedoplatkov   zdravotnej   poisťovne   č.   1125215913   z   23.   júna   2011, č. 1125216013   z   23.   júna   2011,   uzneseniami   okresného   súdu   č.   k.   8   Er   1002/2011-30 z 29. februára 2012, č. k. 8 Er 1002/2011-56 zo 16. mája 2012, č. k. 8 Er 1002/2011-58 zo 16. mája 2012, č. k. 8 Er 1002/2011-73 z 28. septembra 2012 a uznesením krajského súdu č. k. 1 CoE 345/2013-90 z 28. januára 2014 odôvodnila jednak tým, že okresný súd jej na jednej   strane   priznal   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a   na   strane   druhej   nezistil dôvody na odklad exekúcie, hoci oba návrhy boli odôvodnené rovnakými okolnosťami, a jednak tým, že exekúcia je voči nej vedená napriek tomu, že prevažná časť nedoplatku je premlčaná. Tým sa nezaoberala ani zdravotná poisťovňa a ani všeobecné súdy. Nezaoberali sa   ani   tým,   že   v   čase   doručovania   výkazov   nedoplatkov   sa   sťažovateľka   nezdržiavala na území   Slovenskej   republiky.   Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   rozhodnutia   zdravotnej poisťovne a všeobecných súdov sú založené na takom výklade § 21 zákona o zdravotnom poistení   a   §   50,   §   56   a   §   57   Exekučného   poriadku,   ktorý   popiera   ich   účel   a   zmysel a v konečnom dôsledku porušujú jej základné právo na vlastníctvo.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   20   ods.1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu....

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva   na   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   jednak   výkazmi   nedoplatkov zdravotnej poisťovne č.   1125215913 z 23. júna 2011, č. 1125216013 z 23. júna 2011, uzneseniami   okresného   súdu   č.   k.   8   Er   1002/2011-30   z   29.   februára   2012, č. k. 8 Er 1002/2011-56   zo   16.   mája   2012,   č.   k.   8 Er   1002/2011-58   zo   16.   mája 2012, č. k. 8 Er 1002/2011-73   z   28.   septembra   2012   a   jednak   uznesením   krajského   súdu č. k. 1 CoE 345/2013-90 z 28. januára 2014.

1.   Ústavný   súd   sa   najprv   zaoberal   tou   časťou   sťažnosti,   ktorá   smerovala proti výkazom   nedoplatkov   zdravotnej   poisťovne   č.   1125215913   z   23.   júna   2011 a č. 1125216013 z 23. júna 2011. V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľka tieto rozhodnutia v merite veci mohla napadnúť na príslušnom všeobecnom súde v rámci správneho súdnictva (piata časť Občianskeho súdneho poriadku), čo však, ako to vyplýva z obsahu jej podaní, nevyužila. Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2.   Pokiaľ   ide   o   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   č. k.   8   Er   1002/2011-30 z 29. februára 2012, č. k. 8 Er 1002/2011-56 zo 16. mája 2012, č. k. 8 Er 1002/2011-58 zo 16. mája 2012, č. k. 8 Er 1002/2011-73 z 28. septembra 2012, ústavný súd konštatuje, že predmetná ústavná sťažnosť vo vzťahu k týmto uzneseniam bola podaná oneskorene.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ako   vyplýva   z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh,   uznesenie   okresného   súdu   č.   k. 8 Er 1002/2011-30   z   29.   februára   2012   vydané   vyšším   súdnym   úradníkom   v   dôsledku podania odvolania sťažovateľkou bolo nahradené uznesením sudcu okresného súdu č. k. 8 Er 1002/2011-56 zo 16. mája 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. júla 2012. Obdobne uznesenie   vyššieho   súdneho   úradníka   č.   k.   8   Er   1002/2011-58   zo   16.   mája   2012   bolo po podaní odvolania sťažovateľkou vo výroku o nevyhovení námietok nahradené uznesením sudcu okresného súdu č. k. 8 Er 1002/2011-73 z 28. septembra 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 5. novembra 2012.

Z uvedeného je zrejmé, že dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   vo   vzťahu   k   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k. 8 Er 1002/2011-56   zo   16.   mája   2012,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   9.   júla   2012 (zamietnutie návrhu na odklad exekúcie), a uzneseniu okresného súdu č. k. 8 Er 1002/2011-73 z 28. septembra 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 5. novembra 2012 (nevyhovenie námietkam sťažovateľky proti exekúcii), už uplynula.

V tejto časti preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorenú.

3. Pokiaľ ide o výrok uznesenia č. k. 8 Er 1002/2011-58 zo 16. mája 2012, ktorým bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľky   na   zastavenie   exekúcie,   tu   ústavný   súd   konštatuje nedostatok   svojej   právomoci.   V   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci vyplývajúcim z čl. 127 ústavy dospel totiž k záveru, že je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach porušenia jej základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie tohto postupu zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o   podanom   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   uznesením   č.   k.   1   CoE   345/2013-90 z 28. januára   2014.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací   bol   súdom,   ktorému   patrí   právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľky bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom. Ústavný súd preto v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

4. Odlišná je situácia vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k. 1 CoE 345/2013-90 z 28. januára 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 24. marca 2014. V tejto časti je sťažnosť podaná   včas   a   smeruje   proti   rozhodnutiu,   na   preskúmanie   ktorého   má   ústavný   súd právomoc.

Krajský súd uznesenie č. k. 1 CoE 345/2013-90 z 28. januára 2014 odôvodnil takto:«Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, po preskúmaní veci v medziach a rozsahu daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) dospel k záveru, že odvolanie smerujúce voči výroku o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie nie je dôvodné.

Exekúcia je vedená na podklade výkazov nedoplatkov na zdravotnom poistení, ktoré oba   nadobudli   právoplatnosť   dňa   15.   07.   2011.   Námietky,   ktoré   podala   povinná   proti výkazom nedoplatkov neboli zdravotnou poisťovňou akceptované s odôvodnením, že boli podané   oneskorene   a   neobsahovali   vecné   odôvodnenie.   Návrh   na   vykonanie   exekúcie na podklade týchto výkazov bol súdneho exekútorovi doručený 23. 11. 2011, týmto dňom súčasne začalo exekučné konanie vo veci.

Proti upovedomeniu o začatí exekúcie podala v zákonom stanovenej lehote námietky povinná, o námietkach právoplatne rozhodol okresný súd uznesením č. k. 8Er/1002/2011-73 zo   dňa   28.   09.   2012   tak,   že   námietkam   nevyhovel.   Obsahom   podania   označeného   ako námietky proti exekúcii bol i návrh povinnej na zastavenie exekúcie, o ktorom súd rozhodol odvolaním napadnutým uznesením tak, že návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietol. Podstatou   námietok   povinnej   proti   exekúcii   je   tvrdenie,   že   právo   priznané rozhodnutím   je   premlčané,   a   to   s   poukazom   na   ustanovenie   §   21   ods.   1   a   2   zákona č. 580/2004   Z.   z.   o   zdravotnom   poistení   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   95/2002   Z.   z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu vydania platobných výmerov, t. j. ku dňu 23. 06. 2011 (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“). Podľa   §   21   ods.   1   zákona   o   zdravotnom   poistení,   právo   zdravotnej   poisťovne uplatniť nárok na poistné (§ 17 ods. 7, § 18 a § 19 ods. 15) a nárok na úhradu za zdravotnú starostlivosť (§ 9 ods. 7) sa premlčí uplynutím piatich rokov odo dňa splatnosti poistného alebo úhrady za zdravotnú starostlivosť.

Podľa   §   21   ods.   2   zákona   o   zdravotnom   poistení,   právo   vymáhať   poistné,   úrok z omeškania a úhradu za zdravotnú starostlivosť podľa odseku 1 sa premlčí uplynutím troch rokov   odo   dňa   nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia   o   uložení   povinnosti   zaplatiť poistné, úrok z omeškania alebo úhradu za zdravotnú starostlivosť, ak nie je ustanovené inak. Podľa § 41 ods. 2 písm. h/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu   aj   na   podklade   vykonateľných   rozhodnutí   a   výkazov   nedoplatkov   vo   veciach sociálneho   zabezpečenia,   sociálneho   poistenia,   starobného   dôchodkového   sporenia a vo veciach verejného zdravotného poistenia.

Návrh na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 Exekučného poriadku možno odôvodniť len tým, že: a) exekúcia sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným, b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným, c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie, d) exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii   podľa   tohto   zákona   alebo   podľa   osobitného   zákona,   e)   bolo   právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo nepripúšťajúce exekúciu (§ 55),   f)   po   vydaní   rozhodnutia   zaniklo   právo   nim   priznané,   g)   exekúciu   súd   vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, h) majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie,   i)   oprávnený nezaplatí súdny poplatok za vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   j)   pri   exekúcii   predajom   zálohu   zaniklo záložné   právo   a   oprávnený   bol   záložným   veriteľom,   k)   súd   rozhodol,   že   majetok   štátu podľa §   61c   ods.   2   je   nevyhnutne   potrebný   na   plnenie   úloh   štátu   alebo   na   plnenie verejnoprospešného účelu alebo že majetok Exportno-importnej banky Slovenskej republiky podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na vykonávanie jej činností a plnenie jej úloh. Tvrdenie   povinnej   o   premlčaní   práva   predpísať   poistné   sa   vzťahuje   na   obdobie pred vydaním exekučného titulu (týka sa práva predpísať poistné). Tieto námietky mali byť preto uplatnené v základnom konaní (t.j. v konaní, v ktorom zdravotná poisťovňa predpísala poistné) a nemožno ich zohľadniť vo vykonávacom (exekučnom) konaní, pretože exekučný súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať   vecnú   správnosť   exekučného   titulu   (skutočnosti predchádzajúce jeho vydaniu) a v zásade prihliada len na okolnosti, ktoré nastali po začatí exekúcie.   Nakoľko   povinná   nevzniesla   námietku   premlčania   riadne   a   včas   v   konaní, v ktorom si zdravotná poisťovňa uplatnila nárok na poistné, výkazy nedoplatkov nadobudli právoplatnosť   a   vykonateľnosť   a   predstavujú   riadny   exekučný   titul.   Povinná   neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré mali nastať po vzniku exekučného titulu a mali mať za následok neprípustnosť exekúcie.

V danom prípade nie je možné dovolávať sa ani premlčania práva vymáhať poistné (premlčania už judikovaného práva). Podľa ustanovenia § 21 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení, právo vymáhať poistné sa premlčí uplynutím troch rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o uložení povinnosti zaplatiť poistné. Oba výkazy nedoplatkov, na podklade ktorý je vedená exekúcia, nadobudli právoplatnosť v roku 2011, pričom v tomto istom roku bol podaný aj návrh na vykonanie exekúcie. Premlčanie práva vymáhať poistné teda nenastalo.

S prihliadnutím na uvedené možno konštatovať, že skutočnosti, na základe ktorých povinná navrhla zastavenie exekúcie, nespôsobujú zánik vymáhaného nároku ani exekúciu nerobia neprípustnou. Preto odvolací súd prvostupňové rozhodnutie vo výroku o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.»

Sťažovateľka   odôvodnila   porušenie   označených   základných   práv   uznesením krajského súdu č. k. 1 CoE 345/2013-90 z 28. januára 2014 v podstate tým, že ak krajský súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bol jej návrh na zastavenie exekúcie zamietnutý, neposkytol jej ochranu proti exekúcii vedenej proti nej napriek tomu, že boli podľa presvedčenia sťažovateľky splnené všetky podmienky na zastavenie exekúcie (§ 57 Exekučného poriadku), a to najmä preto, že exekučný titul nie je právoplatný a vykonateľný a   pohľadávka   oprávneného   je   premlčaná.   Rozhodnutie   krajského   súdu   je podľa   názoru sťažovateľky založené na takom výklade aplikovaných právnych noriem, ktorý popiera ich účel a zmysel.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou   proti   takému   uplatneniu   (§   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd,   vychádzajúc   z   týchto   ústavne   významných   úvah,   zaoberal   sa posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že dôvodom, pre ktorý   nebolo   možné   návrhu   sťažovateľky   na   zastavenie   exekúcie   vyhovieť,   je nesplnenie podmienok ustanovených zákonom (§ 57 Exekučného poriadku), ako aj to, že tieto   podmienky   nie   sú   splnené   v   dôsledku   existencie   právoplatného   a   vykonateľného exekučného titulu, keďže tento bol riadne sťažovateľke prostredníctvom splnomocnenca doručený a sťažovateľka proti nemu námietky podala oneskorene.

Keďže sťažovateľka tvrdila, že rozhodnutie krajského súdu je založené na svojvoľnej aplikácii práva, zaoberal sa ústavný súd ďalej tým, či výklad krajského súdu, pokiaľ ide o podmienky na zastavenie exekúcie a ustanovenia o premlčaní v zákone o zdravotnom poistení, zodpovedá účelu a zmyslu § 57 Exekučného poriadku a § 21 zákona o zdravotnom poistení.

Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak

a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným,

b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným,

c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie,

d)   exekúcia   postihuje   veci   alebo   práva,   ktoré   sú   vylúčené   z   exekúcie   alebo nepodliehajú exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona,

e) bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo nepripúšťajúce exekúciu (§ 55),

f) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané,

g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať,

h) majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie,

i) oprávnený nezaplatí súdny poplatok za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,

j) pri exekúcii predajom zálohu zaniklo záložné právo a oprávnený bol záložným veriteľom,

k) rozhodol, že majetok štátu podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh štátu alebo na plnenie verejnoprospešného účelu alebo že majetok Exportno-importnej banky Slovenskej republiky podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na vykonávanie jej činností a plnenie jej úloh.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 57 ods. 3 Exekučného poriadku ak sa exekúcie týka niektorý z dôvodov zastavenia   len   sčasti   alebo   ak   sa   exekúcia   vykonala   v   širšom   rozsahu,   než   stačí na uspokojenie oprávneného, exekúcia sa zastaví len čiastočne.

Podľa § 21 ods. 1 zákona o zdravotnom poistení právo zdravotnej poisťovne uplatniť nárok na poistné (§ 17 ods.   8,   § 18 a § 19 ods.   15)   a nárok na úhradu   za zdravotnú starostlivosť (§ 9 ods. 7) sa premlčí uplynutím piatich rokov odo dňa splatnosti poistného alebo úhrady za zdravotnú starostlivosť.

Podľa   §   21   ods.   2   zákona   o   zdravotnom   poistení   právo   vymáhať   poistné,   úrok z omeškania a úhradu za zdravotnú starostlivosť podľa odseku 1 sa premlčí uplynutím troch rokov   odo   dňa   nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia   o   uložení   povinnosti   zaplatiť poistné, úrok z omeškania alebo úhradu za zdravotnú starostlivosť, ak nie je ustanovené inak.

Ústavný   súd   považuje   aplikáciu   citovaných   ustanovení   krajským   súdom za zodpovedajúcu právnej úprave i záverom právnej teórie a stotožňuje sa i s konštatovaním krajského súdu o tom, že v prípade sťažovateľky neboli podmienky zastavenia exekúcie naplnené.   Tak   ako   na   to   poukázal   aj   krajský   súd   vo   vzťahu   k   námietke   premlčania sťažovateľky,   je   potrebné   dôsledne   rozlišovať   premlčanie   práva   zdravotnej   poisťovne výkazom nedoplatkov určiť dlžné poistné, t. j. premlčanie práva uplatniť nárok na poistné podľa § 21 ods. 1 zákona o zdravotnom poistení (premlčanie tohto práva možno namietať iba   do   právoplatnosti   výkazu   nedoplatkov)   a   premlčanie   práva   domáhať   sa   plnenia na základe právoplatného a vykonateľného výkazu nedoplatkov zdravotnej poisťovne, t. j. premlčanie   práva   vymáhať   poistné   podľa   §   21   ods.   2   zákona   o   zdravotnom   poistení (premlčanie tohto práva možno namietať po nadobudnutí právoplatnosti a vykonateľnosti výkazu nedoplatkov). Ani ústavný súd nemá pochybnosť o tom, že vo veci sťažovateľky oba   výkazy   nedoplatkov   právoplatnosť nadobudli   a stali   sa   vykonateľnými,   keďže   boli doručené splnomocnencovi sťažovateľky.

Ústavný súd nepovažoval preto právny názor krajského súdu, na ktorom založil svoje rozhodnutie,   za   svojvoľný   či   arbitrárny.   Aplikácia   príslušných   zákonných   ustanovení krajským   súdom   na   vec   sťažovateľky   nepoprela ich   účel   a   zmysel.   Krajský   súd   podľa názoru   ústavného   súdu   postupoval   v   súlade   so   zásadou   ústavne   konformného   výkladu, pretože nepoužil taký výklad dotknutých ustanovení, ktorý by poprel realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.

V situácii, keď neobstojí argumentácia sťažovateľky o premlčaní práva zdravotnej poisťovne   uplatniť   nárok   na   poistné,   nie   je   premlčané   ani   jej   právo   poistné   vymáhať, exekúcia sa vedie na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu a niet ani iného sťažovateľkou tvrdeného alebo inak objektívne existujúceho dôvodu na zastavenie exekúcie, je vylúčené, aby záverom krajského súdu, podľa ktorého nie sú dané dôvody na zastavenie exekúcie, mohlo dôjsť k zásahu do sťažovateľkou označených práv.

Na rozdiel od sťažovateľky zastáva preto ústavný súd názor, podľa ktorého výkon súdnej   moci   krajským   súdom   vo   veci   sťažovateľky   smeroval   k   uplatneniu   ideálu spravodlivosti,   rešpektoval   procesné   pravidlá,   ako   aj   požiadavku   rozumného   výkladu hmotného i procesného práva.

S ohľadom na uvedené preto ústavný súd považuje za vylúčené, aby za tejto situácie rozhodnutím   krajského   súdu   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky na vlastníctvo   podľa   čl. 20   ods.   1   ústavy   a   práva   na majetok   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu.

Z týchto dôvodov odmietol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť   sťažovateľky   aj   v   časti   smerujúcej   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k. 1 CoE 345/2013-90 z 28. januára 2014 a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014