znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 331/2010-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   8.   júla   2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ľ. R., B., vo veci namietaného porušenia základného práva   na   rovnosť   účastníkov   v   konaní   zaručeného   v čl. 47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva a práva na pokojné užívanie majetku zaručených v čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   zákazu   diskriminácie zaručeného   v   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   ako   aj porušenia čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava III č. k. 3 Pv 213/09-16 z 11. augusta 2009, postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 KPt 306/09 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV/3 GPt 352/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Ľ. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2010 doručená   sťažnosť   Mgr.   Ľ.   R.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva a práva na pokojné užívanie   majetku   zaručených   v   čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14 dohovoru, ako aj porušenia čl. 149 ústavy uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava III (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   č. k.   3   Pv   213/09-16   z   11.   augusta   2009,   postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 KPt 306/09 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV/3 GPt 352/09.

Zo sťažnosti   a z jej príloh   vyplýva, že v stavebnom   konaní vedenom Miestnym úradom   B.   pod   sp.   zn.   ÚkaSP-2005-6/1810-OMA   bolo   3.   mája   2006   vydané   stavebné povolenie   na   rekonštrukciu   rodinného   domu   pre   stavebníka,   ktorý   je   bezprostredným susedom sťažovateľky. Na základe odvolania sťažovateľky a jej súrodencov bolo uvedené stavebné povolenie potvrdené rozhodnutím   Krajského   stavebného úradu   v B.   (ďalej   len „krajský   stavebný   úrad“)   sp.   zn.   A/2006/2011/MRV   z 5. februára   2007.   Z   dôvodu nespokojnosti sťažovateľky s týmto rozhodnutím sa sťažovateľka s spol. žalobou podanou 11.   apríla   2007   domáhala   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   preskúmania   zákonnosti rozhodnutia krajského stavebného úradu podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku. Podľa sťažovateľky aj napriek uvedeným skutočnostiam stavebník 13. augusta 2007 začal so stavebnými prácami, pri vykonávaní ktorých bol nadmerne hlučný, v súvislosti s ich vykonávaním bola na dome sťažovateľky spôsobená škoda (prasknutie obvodového múru v dôsledku nadmerných otrasov a pod.) a tiež nová stavba natrvalo zatienila rodinný dom sťažovateľky, preto podaním z 10. apríla 2008 podala sťažovateľka trestné oznámenie na stavebníka pre podozrenie zo spáchania trestného činu poškodzovania cudzej veci. Trestné oznámenie   sťažovateľky   bolo   rozhodnutím   vyšetrovateľa   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru Bratislava III (ďalej len „vyšetrovateľ“) ČVS: ORP-431/OVK-B3-2008 z 25.   júna 2008 odmietnuté,   pretože nebol dôvod   na začatie   trestného   stíhania. Sťažnosť sťažovateľky   proti   uvedenému   rozhodnutiu   vyšetrovateľa   bola   zamietnutá   uznesením okresnej   prokuratúry   sp.   zn.   1   Pn   458/08   z   25.   júla   2008   z   dôvodu   jej   nedôvodnosti. Následne   sa   sťažovateľka   podnetom   z   13.   septembra   2008   domáhala   preskúmania zákonnosti postupu okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pn 458/08, tento podnet bol krajskou prokuratúrou odložený, o čom bola sťažovateľka vyrozumená listom krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 455/08-7 z 27. novembra 2008. Na základe ďalšieho podnetu sťažovateľky   z   31.   decembra   2008,   ktorým   sa   domáhala preskúmania   postupu   krajskej prokuratúry, prokurátor generálnej prokuratúry listom č. IV/1 Gn 24/09-8 z 24. februára 2009 sťažovateľke oznámil, že zistil nedostatky v postupe okresnej prokuratúry aj krajskej prokuratúry, a preto uložil krajskej prokuratúre „... zabezpečiť začatie trestného stíhania na základe skutočností uvedených v citovanom trestnom oznámení...“.

Následne po začatí trestného stíhania vyšetrovateľ vypočul sťažovateľku, stavebníka, ako aj „stavbyvedúceho a majiteľa stavebnej firmy“ realizujúcej rekonštrukciu rodinného domu stavebníka a uznesením ČVS: ORP 431/OVK-B3-2008 z 8. júla 2009 trestné stíhanie zastavil. O sťažnosti sťažovateľky zo 14. júla 2009 proti tomuto uzneseniu vyšetrovateľa rozhodla   okresná   prokuratúra uznesením   č.   k.   3   Pv   213/09-16   z 11.   augusta   2009   tak, že sťažnosť   sťažovateľky   ako   nedôvodnú   zamietla.   Následne   sa   sťažovateľka   podaním z 22. augusta   2009   domáhala   preskúmania   zákonnosti   postupu   okresnej   prokuratúry, pričom o   vybavení tohto   jej   podnetu   bola vyrozumená listom   krajskej   prokuratúry   č. k. 1 KPt 306/09-14 z 20. októbra 2009 s tým, že jej podnet bol z dôvodu neodôvodnenosti odložený.   Sťažovateľka   sa   následne   podaním   z   13.   novembra   2009   domáhala   aj preskúmania   zákonnosti   postupu   krajskej   prokuratúry,   pričom   listom   prokurátorky generálnej prokuratúry č. k. IV/3 GPt 352/09-8 z 12. januára 2010 jej bolo oznámené, že podnet je nedôvodný, a preto sa „bez akýchkoľvek opatrení“ odkladá.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: «... prokurátorka GP SR... písomným stanoviskom vydaným pod č. IV/3 Gpt 352//09- 8,   zo   dňa   12.   januára   2009,   podnet   sťažovateľky   na   preskúmanie   zákonnosti   postupu prokurátorky Krajskej prokuratúry Bratislava odložila bez akýchkoľvek opatrení, pričom bez   ohľadu   na   striktné   a   jasné   objektívne   vymedzenie   znakov   prinajmenšom   skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania cudzej veci v ustanovení §-u 245, ods. 1-4, osobitnej časti   trestného   zákona,   si   neodpustila   v   treťom   odstavci   na   str.   2   svojho   rozhodnutia konštatovať,   že   (citujem):   „V   právnom   štáte   je   neprípustné,   aby   prostriedky   trestnej represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy (!!!), pokiaľ nie sú vedľa toho spojené všetky predpoklady trestnej zodpovednosti.“ (koniec citátu). Ten fakt ale, že sa ku konštatovaniu trestnej zodpovednosti má dospieť riadnym vyšetrením skutočností uvádzaných v podanom trestnom oznámení a že sú to práve orgány činné v trestnom   konaní,   ktoré   majú   viesť   vyšetrovanie   tak   precízne   a   zodpovedne,   aby   si zabezpečili relevantné dôkazy dôsledným vyšetrovaním (- čo v danom prípade vôbec nebolo nijako splnené!!), to už pani prokurátorka GP SR vo svojom liste, zo dňa 12. 1. 2010, ktorý bol   navyše   sťažovateľke   doručený   iba   obyčajnou   poštou   (-   teda   ani   nie   doporučene!), zrejme „pre istotu“ radšej neuviedla!!»

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   po   prijatí jej sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vyslovil,   že   uznesením   okresnej   prokuratúry   č. k. 3 Pv 213/09-16   z   11.   augusta   2009,   postupom   krajskej   prokuratúry   v konaní   vedenom pod sp. zn. 1 KPt 306/09 a postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV/3 GPt 352/09 bolo porušené jej základné právo na rovnosť účastníkov v konaní zaručené v   čl.   47   ods.   3 ústavy, základné právo a právo na pokojné užívanie   majetku zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo na účinný prostriedok nápravy zaručené v čl. 13 dohovoru, právo zákazu diskriminácie zaručené v čl. 14 dohovoru, ako aj čl. 149 ústavy.   Súčasne   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   zrušil „rozhodnutie   Generálnej prokuratúry SR, č.: IV/3 Gpt 352/09-8 zo dňa 12. 1. 2010, zakázal prokuratúre na všetkých stupňoch   ďalej   porušovať   základné   ľudské   a   ústavné   práva   sťažovateľky   a   prikázal prokuratúre   vykonať   riadne,   podrobné   a   konečné   zodpovedné   vyšetrenie   oznámeného trestného   činu   (resp.   viac   trestných   činov).   Taktiež   žiadame   Ústavný   súd   SR,   aby sťažovateľke v tomto prípade priznal za porušenie jej ľudských a ústavných práv orgánmi prokuratúry aj primerané finančné zadosťučinenie.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresnej prokuratúry č. k. 3 Pv 213/09-16 z 11. augusta 2009

Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu v prvom rade vyjadruje svoju nespokojnosť s uznesením okresnej prokuratúry č. k. 3 Pv 213/09-16 z 11. augusta 2009, ktorým bola zamietnutá jej sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, II. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Sťažovateľka   sťažnosťou   pred   ústavným   súdom   napáda   rozhodnutie   okresnej prokuratúry č. k. 3 Pv 213/09-16 z 11. augusta 2009, ktoré jej bolo doručené (tak ako to aj sama uvádza vo svojom podaní z 22. augusta 2009) 19. augusta 2009.

Od 19. augusta 2009, keď napádané uznesenie okresnej prokuratúry bolo doručené sťažovateľka, do 9. marca 2010, keď sťažovateľka podala sťažnosť adresovanú ústavnému súdu na poštovú prepravu (ústavnému súdu bola doručená 12. marca 2010), nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   podanú   oneskorene   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1 KPt 306/09

Sťažovateľka   v   sťažnosti   vyjadruje   aj   svoju   nespokojnosť   s   postupom   krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1 KPt 306/09 o jej podnete na preskúmanie zákonnosti orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s vybavovaním jej trestného oznámenia.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Inými slovami, ak na ochranu označených   práv bola sťažovateľka   pred podaním sťažnosti   ústavnému   súdu   oprávnená   využiť   iné   opravné   prostriedky   podľa   osobitných právnych predpisov, ústavný súd jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre neprípustnosť.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či na ochranu tých práv,   porušenie   ktorých   sťažovateľka   namieta   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   mala sťažovateľka k dispozícii iné dostupné opravné prostriedky predstavujúce účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv a či ich aj účinne využila.

Vzhľadom na skutočnosť, že postup krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn.   1   KPt   306/09   o   podnete   sťažovateľky   z   22.   augusta   2009   (krajskej   prokuratúre bol doručený   25.   augusta   2009)   bol   už   na   základe   sťažovateľkou   podaného opakovaného podnetu preskúmaný generálnou prokuratúrou v konaní vedenom pod sp. zn. IV/3 GPt 352/09, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV/3 GPt 352/09

Napokon   sťažovateľka   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   namietala   aj   postup generálnej   prokuratúry   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   IV/3   GPt   352/09,   v   ktorom   jej prokurátorka generálnej prokuratúry listom z 12. januára 2010 oznámila, že jej podnet proti postupu krajskej prokuratúry považuje za nedôvodný, a preto ho odkladá. Podľa názoru sťažovateľky generálna prokuratúra vybavila jej podnet povrchne a bez toho, aby meritórne preskúmala postup orgánov činných v trestnom konaní, a tiež bez toho, aby svoje závery dostatočne odôvodnila.

Generálna prokuratúra svoje závery odôvodnila takto: „Vaše podanie zo dňa 13. 11. 2009 doručené Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky dňa 16. 11. 2009, som podľa obsahu posúdila ako opakovaný podnet v zmysle § 34 odsek 1 zákona číslo 153/2001 Z. z. o prokuratúre v platnom znení vo veci vedenej na Krajskej prokuratúre Bratislava pod sp. zn. 1 KPt 306/09.

Na jeho základe som preskúmala vybavenie Vášho podnetu prokurátorkou Krajskej prokuratúry Bratislava pod sp. zn. 1 KPt 306/09 zo dňa 20. 10. 2009, ako aj uznesenie vyšetrovateľa Oddelenia všeobecnej kriminality Odboru justičnej polície Úradu justičnej a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava   III   č.   ORP- 431/OVK-B3-2008   zo   dňa   8.   7.   2009,   uznesenie   prokurátorky   Okresnej   prokuratúry Bratislava III sp. zn. 3 Pv 213/09 zo dňa 11. 8. 2009 ako i konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo.

Vo svojom opakovanom podnete vyjadrujete nespokojnosť s rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní v predmetnej trestnej veci, máte niekoľko otázok a dôvodov na poukázanie zločinnosti manželov G. a ďalších, podľa Vášho názoru by sa celá trestná kauza mala riadne vyšetriť a mal by znalec z odboru stavebníctva posúdiť rozsah poškodenia Vášho domu a príslušenstva, ale žiadny z orgánov činných v predmetnom trestnom konaní takéhoto znalca uznesením nepribral a nikto Vás doposiaľ s podozrivými nekonfrontoval. Po   preskúmaní   spisového   materiálu   predloženého   Generálnej   prokuratúre Slovenskej republiky Krajskou prokuratúrou Bratislava som v predmetnom konaní nezistila porušenie   zákona   a   stotožnila   som   sa   so   závermi   prokurátorky   Krajskej   prokuratúry Bratislava, ktoré Vám boli oznámené v prípise zo dňa 20. 10. 2009 pod sp. zn. 1 KPt 306/09, ktorým bol odložený Váš podnet v tejto veci zo dňa 22. 8. 2009. Pritom poukazujem aj   na   samotné   odôvodnenie   uznesenia   vyšetrovateľa   Oddelenia   všeobecnej   kriminality Odboru   justičnej   polície   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru Bratislava III o zastavení trestného stíhania zo dňa 8. 7. 2009 a plne si osvojujem aj argumentáciu prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava III vyjadrenú v odôvodnení jej uznesenia sp. zn. 3 Pv 213/09 zo dňa 11. 8. 2009, v ktorej reagovala na všetky okolnosti, ktoré boli predmetom trestného konania.

Len podotýkam, že dôvody Vašich podaní v tejto veci sú takmer zhodné a v danom prípade ingerencia   trestného   práva   nie   je namieste.   To   čo   vyčítate   orgánom činným   v.trestnom konaní, že nevykonali v tejto trestnej veci aj iné dôkazy na objasnenie veci, je nepodstatné, pretože samotné rozhodnutie vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania bolo vydané na základe dostatočných dôkazov, ktoré boli zabezpečené v súlade s ustanovením § 2 odsek 10 a odsek 12 Trestného poriadku, čo znamená, že boli vykonané také dôkazy, ktoré viedli k ustáleniu skutkového a právneho stavu veci.

Prosím, aby ste s pochopením vzali na vedomie, že orgány činné v trestnom konaní nemôžu niesť zodpovednosť za riešenie Vašej situácie vzniknutej zo sporu medzi Vami a rodinou   G.   V   právnom   štáte   je   neprípustné,   aby   prostriedky   trestnej   represie   slúžili   k uspokojovaniu   subjektívnych   práv   súkromnoprávnej   povahy,   pokiaľ   nie   sú   vedľa   toho spojené   všetky   predpoklady   vzniku   trestnoprávnej   zodpovednosti.   Aby   orgány   činné   v trestnom   konaní   mali   možnosť   takúto   zodpovednosť   vyvodiť,   musia   mať   k   dispozícii relevantné dôkazy.

Týmto považujem Váš opakovaný podnet za vybavený a bez akýchkoľvek opatrení ho ako nedôvodný odkladám.

Súčasne   Vám   dávam   do   pozornosti,   keďže   Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej republiky boli týmto vyčerpané všetky zákonné možnosti opätovného preskúmania Vašich podnetov v tejto veci, že Vaše prípadné ďalšie podnety budú vybavené iba vtedy, ak budú obsahovať nové skutočnosti (podľa § 34 odsek 2 prvá veta zákona číslo 153/2001 Z. z. o prokuratúre   v   platnom   znení   sa   takýmito   podnetmi   Generálna   prokuratúra   Slovenskej republiky nebude zaoberať a ich príjem potvrdzovať).“

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 124/03, III. ÚS 261/07).

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že právu dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už   prostredníctvom   podnetu,   alebo opakovaného   podnetu   (§   31   a   násl.   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení neskorších   predpisov),   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov   prokuratúry   zákonom ustanoveným   postupom   sa   takýmto   podnetom   (podaním)   zaoberať   a   o   jeho   vybavení dotknutú osobu vyrozumieť, avšak súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo, aby   príslušné   orgány   prokuratúry   jej   podnetu   (podaniu)   aj   vyhoveli   v   súlade   s   jej predstavami (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06).

Zákonnou   povinnosťou   generálnej   prokuratúry   bolo   na   podnet   sťažovateľky primeraným   spôsobom   reagovať.   Túto   povinnosť   generálna prokuratúra   splnila   tým,   že v liste   č.   k.   IV/3   GPt   352/09-8   z   12.   januára   2010   zaujala   stanovisko   k   námietkam sťažovateľky. Skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala v súlade s predstavami sťažovateľky, nemôže bez ďalšieho viesť k záveru, že sťažovateľke bolo upreté právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Pri vybavení sťažovateľkinho podnetu generálna   prokuratúra   vzala   na   vedomie   podstatu   jej   argumentov,   pričom   konštatovala zákonnosť   postupu   podriadených   prokuratúr   a vyšetrovateľa,   so   závermi   ktorých   sa stotožnila.

V tejto súvislosti ústavný súd zastáva názor, že spôsob, akým generálna prokuratúra vybavila podnet sťažovateľky, odvolávajúc sa pritom na jednotlivé rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní v danej veci či na oznámenie podriadenej prokuratúry, považuje za   prípustný   a   ústavne   akceptovateľný.   Generálna   prokuratúra   totiž   poukazovala   na skutočnosti, ktoré boli sťažovateľke známe z obsahov označených písomností, ktoré jej boli oznámené, resp. doručené.

Sťažovateľka tiež namietala, že došlo aj k porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru, ako aj k porušeniu jej základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, k porušeniu ktorých malo dôjsť tým, že generálna prokuratúra, ako   aj   jej   podriadené   prokuratúry   a   vyšetrovateľ   tým,   že   nevyhoveli   jej   trestnému oznámeniu   a   nevzniesli   obvinenie   stavebníkovi,   týmto   akceptovali   jeho   protiprávne konanie,   čím   ho   oproti   sťažovateľke   zvýhodnili.   Vo   vzťahu   k   týmto   námietkam sťažovateľky ústavný súd dodáva, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti v obdobných veciach uviedol, že právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby proti nej na súde prokurátorom nie je súčasťou   základného práva na súdnu   a inú právnu ochranu (napr. II.   ÚS   42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03). Oznamovateľ ani oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je poškodený trestným činom, nemá ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia   bolo   určité   konanie   kvalifikované   ako   trestný   čin   a   vznesené   obvinenie konkrétnej osobe. Posúdenie, či je dôvod na začatie trestného stíhania, alebo je potrebné prijať   iné   rozhodnutie   v   trestnom   konaní,   je   vo   výlučnej   právomoci   orgánov   činných v trestnom konaní. Ústavnému súdu ako nezávislému súdnemu orgánu ochrany ústavnosti nepatrí preskúmavať ich rozhodnutia a postupy, pokiaľ namietané porušenie zákonnosti nemá súčasne za následok aj porušenie základného práva alebo slobody.

V obdobných prípadoch ústavný súd vyslovil (IV. ÚS 55/09, IV. ÚS 180/09), že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských   hodnôt,   a   nie   bezprostredná   ochrana   individuálnych   subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu.

Vzhľadom na uvedené nemohlo postupom generálnej prokuratúry objektívne dôjsť k diskriminácii sťažovateľky, resp. k jej znevýhodneniu v konaní o jej trestnom oznámení a tým ani k porušeniu zákazu diskriminácie v zmysle čl. 14 dohovoru, ani základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   generálna   prokuratúra   sa   vecou   sťažovateľky   riadne zaoberala, jej podnet riešila a zaslala jej vyrozumenie o spôsobe jeho vybavenia, pričom spôsob vybavenia jej podnetu ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný, takže ním nemohlo dôjsť ani k porušeniu práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť sťažovateľky je v tejto časti (vo vzťahu ku generálnej prokuratúre) zjavne neopodstatnená, a z toho dôvodu ju ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané   porušenie   čl.   149   ústavy,   ústavný   súd konštatuje, že toto ustanovenie ústavy vyjadruje, resp. určuje právny základ fungovania prokuratúry Slovenskej republiky, a nie základné práva, ktoré sú zaručené v druhej hlave ústavy.   Preto   nemožno   čl.   149   ústavy   samostatne   aplikovať   (a   teda   ani   namietať   jeho porušenie) v konaní o porušení individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických   osôb   podľa   čl.   127 ústavy   prostredníctvom   sťažnosti   pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 24/98, II. ÚS 810/00, II. ÚS 165/07).

Keďže sťažovateľka namieta porušenie označeného článku ústavy, ktorého porušenie nie je možné samostatne namietať pred ústavným súdom v konaní podľa čl. 127 ústavy, bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júla 2010