znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 331/08-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   P.,   Z.,   zastúpenej   U.,   s.   r.   o.,   Z.,   vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   č. k. 17 Co 176/06-153   z 13.   septembra   2006   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 44/2007 z 22. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2008 doručená sťažnosť M. P., Z. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 17 Co 176/06-153 z 13. septembra 2006 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 44/2007 z 22. februára 2008, ktorou sťažovateľka žiadala vydať tento nález:

„1.   Rozsudkom   Krajského   súdu   Banská   Bystrica   zo   dňa   13.   09.   2006,   č.   k. 17 Co 176/06 bolo porušené základné právo sťažovateľa, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa 22.   02.   2008,   č.   k. 5 Cdo 44/07 bolo porušené základné právo sťažovateľa, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 13. 09. 2006, č. k. 17 Co 176/06 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.

4.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   22.   02.   2008,   č.   k. 5 Cdo 44/07 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

Z podanej sťažnosti a pripojeného spisu Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“)   sp.   zn.   9   C   155/05   vyplynulo,   že   sťažovateľka   bola   ako   žalobkyňa   účastníčkou konania pred   okresným   súdom.   Podanou   žalobou sa   domáhala určenia, že   jej   nájomný pomer k označenému bytu (v ktorom dosiaľ býva) trvá, ako aj určenia, že kúpna zmluva, ktorou   právny   predchodca   žalovaného   v 3.   rade   (ďalej   len   „predchádzajúci   správca konkurznej   podstaty“)   previedol   vlastníctvo   k tomu   bytu   v prospech   žalovaných v 1. a 2. rade, je neplatná. V konaní nebolo sporné, že sťažovateľke bol pridelený predmetný byt v   roku   1989   P.,   n.   p.,   B.,   závod   04   Z.,   a ani to,   že   okresný   súd   rozsudkom   č.   k. 16 C 87/98-41 zo   7.   septembra 1998,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   16. októbra   1998, privolil k výpovedi sťažovateľky z nájmu bytu, v dôsledku čoho jej nájom k predmetnému bytu zanikol 31. januára 1999. Sporným nebolo ani to, že na majetok právneho nástupcu P., n. p., B., závod 04 Z. (ďalej len „úpadca“), bol vyhlásený uznesením krajského súdu č. k. 51-24 K 159/99 z 10. júna 1999 konkurz a v tomto konkurznom konaní krajským súdom vydaným opatrením č. k. 51-24 K 159/99-809 z 25. novembra 2002 bola predchádzajúcemu správcovi konkurznej podstaty úpadcu uložená povinnosť uzatvoriť zmluvy o predaji bytov v dome vo vlastníctve úpadcu, v ktorom sa nachádza aj sporný byt, s ich nájomcami ako kupujúcimi. Konečne sporné nebolo ani to, že predchádzajúci správca konkurznej podstaty skutočne   predal   predmetný   byt   žalovaným   v 1.   a 2.   rade,   a to   zmluvou   o prevode   jeho vlastníctva z 20. septembra 2004. Žalovaní v 1. a 2. rade sa následne vedenou exekúciou domáhali   vypratania   sťažovateľky   z bytu,   uznesením   exekučného   súdu   sp.   zn. 11 Er 495/2005 z 18. novembra 2005 bol však povolený odklad exekúcie do právoplatného skončenia tohto konania pred okresným súdom.

Sťažovateľka   tvrdila,   že   je   nájomkyňou   bytu   z   dôvodu,   že   s predchádzajúcim správcom konkurznej podstaty úpadcu uzatvorila platnú nájomnú zmluvu, pričom sa tak stalo 29. decembra 1999, keď sťažovateľka i predchádzajúci správca konkurznej podstaty zmluvu   o prevode   vlastníctva   bytu   podpísali   v prítomnosti   svedka   J.   S.,   avšak predchádzajúci   správca   konkurznej   podstaty   originál   tejto   zmluvy   sťažovateľke   nikdy nevydal (pretože jej vydanie podmieňoval zaplatením peňažnej sumy 50 000 Sk, ktorá mala predstavovať jeho odmenu za spísanie zmluvy). Sťažovateľka tvrdila, že prenajímateľ sa k nej aj naďalej správal ako k nájomcovi. Zmluva o prevode vlastníctva bytu uzatvorená medzi žalovanými je potom absolútne neplatným právnym úkonom, pretože je v rozpore so zákonom o vlastníctve bytov, v zmysle ktorého nemožno previesť vlastnícke právo k bytu inému   nadobúdateľovi,   ako   jeho   nájomcovi   (§   16   ods.   1   zákona   č.   182/1993   Z.   z. o vlastníctve bytov).

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   9   C   155/05-114   z 9.   mája   2006   žalobe   čiastočne vyhovel,   keď   určil,   že   nájom   sťažovateľky   k predmetnému   bytu   trvá,   avšak   jej   žalobu v časti,   ktorou   sa   domáhala   určenia,   že   zmluva   o prevode   vlastníctva   bytu   medzi žalovanými   je   neplatná,   zamietol.   Okresný   súd   vychádzal   zo   zistenia,   že   sťažovateľka v konaní   preukázala,   že   k uzatvoreniu   nájomnej   zmluvy   medzi   ňou   ako   nájomcom a predchádzajúcim správcom konkurznej podstaty ako prenajímateľom 29. decembra 1999 skutočne došlo, keď túto skutočnosť potvrdil svedok J. S. Zamietnutie časti žaloby, ktorou sa sťažovateľka domáhala určenia neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu medzi žalovanými, odôvodnil okresný súd tým, že táto zmluva sa týkala majetku patriaceho do konkurznej podstaty a bola uzatvorená v súlade s opatrením krajského súdu č. k. 51 – 24 K 159/99-1331   z 25.   júna   2004,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   6.   júla   2004,   v zmysle ktorého   konkurzný   súd   dal   predchádzajúcemu   správcovi   konkurznej   podstaty   súhlas na predaj konkrétneho bytu, ktorý bol predmetom tohto konania za určenú minimálnu cenu mimo   dražby.   Sťažovateľka   v konaní   nepreukázala   ani   naliehavý   právny   záujem   na požadovanom určení neplatnosti tejto zmluvy, keď dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté o existencii   jej   nájomného   vzťahu   k predmetnému   bytu.   Proti   tomuto   rozsudku   podali odvolanie žalovaní v 1. a 2. rade, ako aj sťažovateľka.

Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 17 Co 176/06-153 z 13. septembra 2006. Výrok, ktorým prvostupňový súd určil, že nájomný pomer sťažovateľky k bytu trvá, zmenil   tak,   že   žalobu   zamietol   a vo   výroku,   ktorým   okresný   súd   návrh   sťažovateľky zamietol, rozsudok okresného súdu   potvrdil. Vychádzal zo zistenia, že v konaní nebolo preukázané,   že   predchádzajúci   správca   konkurznej   podstaty   v čase,   keď   malo   dôjsť k uzatvoreniu nájomnej zmluvy so sťažovateľkou vedel o tom, že rozsudkom okresného súdu č. k. 16 C 87/98-41 zo 7. septembra 1998, ktorý nadobudol právoplatnosť 16. októbra 1998, bolo privolené k výpovedi z nájmu sťažovateľky a jej nájom bytu k 31. januáru 1999 zanikol.   Krajský   súd pri   vyhodnocovaní   dôkazov   preukazujúcich   existenciu   uzatvorenia nájomnej zmluvy medzi sťažovateľkou a predchádzajúcim správcom konkurznej podstaty poukázal na to, že sťažovateľka v žalobe netvrdila, že k uzatvoreniu takejto zmluvy malo dôjsť, pretože svoju žalobu založila iba na tvrdeniach, podľa ktorých prenajímateľ nechal sťažovateľku v byte bývať, prijímal od nej nájomné a iné platby, zasielal jej vyúčtovania, a teda ju považoval za nájomcu bytu. Tieto okolnosti však podľa názoru okresného súdu nepreukazujú   existenciu   nájomnej   zmluvy   z 29.   decembra   1999,   ale   iba   to,   že predchádzajúci   správca   konkurznej   podstaty   o existencii   rozsudku   okresného   súdu   č.   k. 16 C   87/98-41   zo   7.   septembra   1998   nevedel.   Keď   jeho   existenciu   zistil,   požiadal konkurzný súd o súhlas s predajom bytu žalovaným v 1. a 2. rade. Pokiaľ ide o zmluvu o prevode vlastníctva bytu uzatvorenú medzi žalovanými, túto považoval krajský súd za platný právny úkon, pretože nezistil žiadny dôvod jej neplatnosti. Sťažovateľka v čase jej uzatvorenia nebola nájomkyňou bytu, byt patril do konkurznej podstaty úpadcu a s jeho predajom žalovaným v 1. a 2. rade vyslovil konkurzný súd predpísaný súhlas. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 6. novembra 2006. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 44/2007 z 22. februára 2008 rozhodol tak, že dovolanie sťažovateľky v časti smerujúcej proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku krajského súdu   (neplatnosť   zmluvy)   odmietol   a v časti   smerujúcej   proti   zmeňujúcemu   výroku rozsudku krajského súdu (trvanie nájmu) dovolanie zamietol.

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 44/2007 z 22. februára 2008 nadobudol právoplatnosť 22. apríla 2008.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   tvrdila,   že   k porušeniu   jej základného práva na súdnu ochranu rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Co 176/06-153 z 13. septembra 2006 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn 5 Cdo 44/2007 z 22. februára 2008 podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo tým, že tieto rozsudky sú nesprávne, nespravodlivé a nezákonné. Krajský súd vôbec nezobral do úvahy obsah výpovede svedka J. S., ktorou bolo preukázané uzatvorenie nájomnej zmluvy 29. decembra 1999, ani to, že bol pri jej podpise oboma zmluvnými stranami prítomný, priebeh jej podpisovania podrobne popísal, pričom jeho tvrdenie bolo zhodné s tvrdením sťažovateľky. Tento svedok potvrdil, že čítal text zmluvy pred jej podpisom zmluvnými stranami a potvrdil, že išlo o nájomnú zmluvu. To, že predchádzajúci správca konkurznej podstaty sa správal neštandartne, vyplýva i zo skutočnosti, že na jeho postup pri odpredaji bytov sa sťažovali konkurznému súdu i iní nájomcovia, čo takisto okresný súd zistil v priebehu dokazovania. Ak sťažovateľka odmietla zaplatiť predchádzajúcemu správcovi konkurznej podstaty ním požadovanú sumu, konala čestne   a jej   konanie   nemalo   žiadny   vplyv   na   platnosť   nájomnej   zmluvy,   ktorá   bola uzatvorená   už   prv.   Ak   by   sa   krajský   súd   bol   dôsledne   zaoberal   všetkými   týmito skutočnosťami,   nebol   by   dospel   k záveru,   že   sťažovateľka   nepreukázala   existenciu nájomnej zmluvy uzatvorenej 29. decembra 1999. Najvyšší súd si osvojil právny názor a skutkové zistenia krajského súdu. Súdy majú poskytovať v občianskom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv účastníkov. Prílišný formalizmus   pri   posudzovaní   právnych   úkonov   nie   je   v súlade   s ústavnými   princípmi spravodlivého procesu

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

1. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľky na porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ktorá   smerovala   proti rozsudku krajského súdu č. k. 17 Co 176/06-153 z 13. septembra 2006.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom   uplatnených   námietkach porušenia   jeho   základných   práv   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   17   Co   176/06-153 z 13. septembra 2006. O ochrane práv sťažovateľky bol oprávnený rozhodovať najvyšší súd ako   súd   dovolací   na   základe   dovolania   podaného   sťažovateľkou.   Sťažovateľka   túto možnosť využila a rozsudok krajského súdu bol najvyšším súdom preskúmaný v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 44/2007.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Keďže   rozsudok   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť   6.   novembra   2006 a sťažovateľka doručila ústavnému súdu sťažnosť 4. júna 2008, je zrejmé, že svoju sťažnosť nepodala   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 17 Co 176/06-153 z 13. septembra 2006, ktorý sťažnosťou napadla.

Z týchto dôvodov ústavný súd tú časť sťažnosti sťažovateľky, ktorá smerovala proti rozsudku krajského súdu č. k. 17 Co 176/06-153 z 13. septembra 2006, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako oneskorenú, ako aj pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Pokiaľ ide o zostávajúcu časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo   44/2007   z 22.   februára   2008,   túto   odôvodnila   svojím nesúhlasom   s právnymi   a skutkovými   závermi   najvyššieho   súdu,   ktorý   sa   stotožnil s právnym posúdením veci a vyhodnotením výsledkov dokazovania krajským súdom. Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľka tvrdila, že aj rozsudok najvyššieho súdu je nesprávny, nespravodlivý a nezákonný najmä preto, že nezohľadňuje obsah výpovede svedka J. S., ako aj   preto,   že   hoci   z vykonaného   dokazovania   vyplýva,   že   nájomná   zmluva   bola   platne uzatvorená,   najvyšší   súd   sa   stotožnil   s názorom   krajského   súdu,   že   to   tak   nie   je. Sťažovateľka   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   napadla   oba   výroky   rozsudku najvyššieho súdu č. k. 5 Cdo 44/2007 z 22. februára 2008, preto sa aj ústavný súd zaoberal posúdením   rozsudku   najvyššieho   súdu   samostatne   vo   vzťahu   k výroku,   ktorým   bolo dovolanie sťažovateľky v časti odmietnuté, ako aj k výroku, ktorým bolo v časti zamietnuté.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   rozsudku   sp.   zn. 5 Cdo   44/2007 z 22.   februára 2008 vo vzťahu k výroku, ktorým v časti dovolanie sťažovateľky odmietol, uviedol:

„Dovolanie   je   prípustné   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorým   bol   zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 237 ods. 1 O. s. p.). V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie   prípustné   tiež   vtedy,   ak   smeruje   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku,   vo   výroku ktorého   odvolací   súd   vyslovil,   že   dovolanie   je   prípustné,   pretože   ide   o rozhodnutie   po právnej stránke zásadného významu.

Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ dovolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým zamietol žalobu na určenie neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľností, v tejto časti rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože   nejde   o zmeňujúci,   ale   potvrdzujúci   rozsudok,   vo   výroku   ktorého   odvolací   súd nevyslovil, že je dovolanie voči nemu prípustné. Dovolanie nie je prípustné ani podľa ust. § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci dosiaľ nerozhodoval. Preto Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   dovolanie   žalobkyne   proti   výroku   odvolacieho   súdu,   ktorým potvrdil v časti rozsudok súdu prvého stupňa, v súlade s § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 4 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.“

V danom   prípade   je   relevantnou   judikatúra   ústavného   súdu,   v zmysle   ktorej právomoc   všeobecného   súdu   konať   o veci,   ktorej   sa   návrh   týka,   v sebe   obsahuje   aj právomoc   skúmať   to,   či   návrh   zodpovedá   tým   podmienkam,   ktoré   pre   konanie   o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   uvedené   obdobne   platí,   aj   pokiaľ   ide   o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania a jeho opodstatnenosti.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ, a keď existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto   cieľom   (napr.   Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

Pokiaľ ide o dôvody zamietnutia zostávajúcej časti dovolania sťažovateľky, najvyšší súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 5 Cdo 44/2007 z 22. februára 2008 vo vzťahu k tomu výroku, uviedol:

«Z   obsahu   dovolania   žalobkyne   vyplýva,   že   táto   ako   dovolací   dôvod   uplatňuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p., t. j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.

Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p. omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,   ak súd   použil iný právny predpis,   ako mal správne   použiť,   alebo   aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil.

... V danom prípade odvolací súd dospel k správnemu právnemu záveru o tom, že medzi   žalobkyňou   a   žalovaným   3/   nedošlo   k   vzniku   nového   nájomného   vzťahu k predmetnému bytu. Vyriešenie otázky existencie tohto nového nájomného vzťahu odvolací súd   správne   posudzoval   z dôvodu,   že   jej   vyriešenie   bolo   základným   predpokladom rozhodovania o žalobe na určenie, že žalobkyni trvá nájomný pomer i po jeho zániku na základe rozhodnutia súdu (rozsudok Okresného súdu vo Zvolene zo dňa 7. septembra 1998 sp. zn. 16 C 87/98).

Vzhľadom   k tej   skutočnosti,   že   žalobkyňa   nepredložila   písomnú   formu   novej nájomnej zmluvy, ktorá skutočnosť však sama osebe v zmysle § 686 Občianskeho zákonníka by nespôsobila jej neplatnosť a tým nezabránila vzniku nájmu bytu, odvolací súd správne skúmal,   či   k   vzniku   nového   nájmu   bytu   neprišlo   iným   spôsobom   (konkludentným), nevzbudzujúcim   pochybnosti,   že   k uzavretiu   novej   nájomnej   zmluvy   došlo.   Dospel k správnemu právnemu záveru spočívajúcemu v tom, že k vzniku nového nájmu sporného bytu dňa 29. 12. 1999 a ani neskôr nedošlo a preto ani žalobkyni netrvá nájomný pomer. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na tú skutočnosť, že hoci nedostatok písomnej   formy   nájomnej   zmluvy   nespôsobuje   jej   neplatnosť,   prejavy   vôle   smerujúce k uzavretiu   nájomnej   zmluvy   museli   byť   urobené   spôsobom   nevzbudzujúcim   pochybnosť o tom, čo chceli účastníci konania prejaviť (§ 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Záver o uzavretí zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom preto nevyhnutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o nájme bytu ako na strane   prenajímateľa,   tak   aj   na   strane   nájomcu.   V tomto   smere   iba   samotné   tvrdenie žalobkyne o priebehu uzatvorenia novej zmluvy o nájme bytu, podporené svedectvom osoby jej blízkej (svedok J. S.), v kontexte s dokazovaním vyplývajúcim z obsahu spisu Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 51-24 K 159/1999, neumožňuje záver o zhodne prejavenej vôle prenajímateľa a žalobkyne.

... Platenie nájomného žalobkyňou samo osebe ešte neznamená, že došlo k vzniku nového nájmu bytu, potom, čo jej nájomný pomer zanikol.

Námietky žalobkyne uvádzané v dovolaní, považuje preto dovolací súd za právne irelevantné a v podrobnostiach odkazuje na dôvody, obsiahnuté v podrobnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu.

K námietkam   dovolateľky   spochybňujúcim   správnosť   skutkových   záverov odvolacieho súdu považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. tieto   nemôžu   byť   samy   osebe   dôvodom   dovolania.   Dovolanie   nie   je   totiž   „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/, b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm.   c/   O.s.p)   vád.   Preto   sa   dovolaním   nemožno   úspešne   domáhať   revízie   skutkových zistení   urobených   odvolacím   súdom,   tak   ani   prieskumu   ním   vykonaného   dokazovania. Ťažisko   dokazovania   je   v konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   a jeho   skutkové   závery   je oprávnený posúdiť, prípadne korigovať jedine odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonať dokazovanie (§ 213 O. s. p.), ktoré v danej veci i odvolací súd dôsledne vykonal. Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní.

Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p. nie je daný a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   dovolanie   žalobkyne   proti   výroku   rozsudku   odvolacieho   súdu, ktorým zmenil výrok súdu prvého stupňa, podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.»

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho odôvodnenia.

Ústavný súd pripomína, že nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   najvyšším   súdom,   v zmysle citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   najvyššieho   súdu   iba v prípade,   ak by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľky zamietol. Keďže rozhodnutie najvyššieho   súdu   vo   veci   sťažovateľky   nemožno   považovať   za   svojvoľné,   zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože najvyšší súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov vo veci sťažovateľky neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam, najvyšší súd v danom prípade nemohol ani porušiť označené základné právo sťažovateľky. Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).

Z uvedených dôvodov odmietol ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky aj v časti, ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   najvyšším   súdom,   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Zo všetkých dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008