znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 331/06-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., B., zastúpenej advokátkou Mgr. Z. K., B.vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 254/92 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta 2006 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 254/92.

Sťažovateľka v sťažnosti podrobne opísala priebeh namietaného konania od 1. apríla 1992,   keď   bol   bývalému   Mestskému   súdu   v   Bratislave   doručený   jej   návrh   o vydanie nehnuteľností, až do 28. júna 2006, keď odpovedala okresnému súdu na výzvu na doplnenie jej dovolania.

Sťažovateľka   vyjadrila   presvedčenie,   že   ústavný   súd   by   mal   jej   sťažnosť na predbežnom prerokovaní prijať na ďalšie konanie, a to z týchto dôvodov:

„1) Podpredsedníčka Okresného súdu Bratislava IV ubezpečila sťažovateľku, že hoci vo   veci   bolo   rozhodnuté   vyhlásením   rozsudku,   bude   ďalší   stav   veci   sledovať. Podpredsedníčka súdu však ďalší stav veci už nesledovala, čo dokazuje fakt, že po 20. marci 2003   došlo   zo   strany   Okresného   súdu   Bratislava IV   k ďalšiemu   významnému   obdobiu nečinnosti, a to v celkovej dĺžke viac ako 1 rok (...). Tento stav trvá dodnes.

2)   Okresný   súd   Bratislava   IV   aj   v súčasnosti   pod   tou   istou   sp.   zn.   6 C 254/92 vykonáva resp. mal by vykonávať úkony súvisiace s dovolaním. (...)“

Sťažovateľka v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že v konaní vedenom pod   sp. zn.   6 C 254/92   okresný   súd   porušil   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a prikázal okresnému súdu v predmetnom konaní konať bez zbytočných prieťahov.

Zároveň   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   150 000 Sk a úhrady trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade „základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“   garantovaného   v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“)   k čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo na prejednanie   veci   v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané   náležitosti   a či   nie   sú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Pokiaľ sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, konkrétne jeho rozsudok vo veci Tomková v. Slovenská republika z 13. júla 2004, v ktorom ESĽP zahrnul do celkovej posudzovanej dĺžky konania aj dovolacie konanie, a za koniec lehoty, ktorú vzal do úvahy, považoval 17. december 1998, t. j. deň, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) odmietol dovolanie sťažovateľky, k tomu ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa čl. 127 ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb vo vzťahu   ku   konkrétnemu   orgánu   verejnej   moci,   t. j.   osobitne   napr.   vo   vzťahu k prvostupňového   súdu   a   osobitne   vo   vzťahu   k druhostupňovému   súdu,   resp.   súdu dovolaciemu, na rozdiel od konania pred Európskym súdom pre ľudské práva, kde na strane odporcu vystupuje vždy štát. Z návrhu na začatie konania (zo sťažnosti z 8. augusta 2006), ktorým   je   ústavný   súd   viazaný   (§   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde),   vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpená, namietala zbytočné   prieťahy podľa   označených   článkov   ústavy   a dohovoru   výslovne   len v konaní vedenom okresným súdom (pozri aj petit sťažnosti).

Vzhľadom na to ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť iba z hľadiska možného porušenia   označených   práv   sťažovateľky   okresným   súdom,   a to   osobitne   pokiaľ   ide o konanie   pred   okresným   súdom   v prvostupňovom   konaní   a osobitne   v súvislosti   s jeho úkonmi vykonávaným v dovolacom konaní.

Podľa   ustanovenia   § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   možno   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. V kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 75/04). Inými slovami to znamená, že ak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, nemôže sa už z tohto dôvodu na základe   sťažnosti   podanej   podľa   čl. 127   ústavy   zaoberať   opodstatnenosťou   námietok o porušení základného práva zaručeného v ústave alebo v príslušnej medzinárodnej zmluve o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis I. ÚS 110/03).

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva na prejednanie jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 254/92.

Zo sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že okresný súd 4. februára 2003 rozhodol vo   veci   sťažovateľky   tak,   že   jej   návrh   zamietol   a zároveň   rozhodol   aj   o náhrade   trov konania. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu sa sťažovateľka 21. a 22. mája 2003 odvolala.   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   23.   júna   2004   potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu vo veci samej a v časti o náhrade trov konania vrátil vec na   ďalšie   konanie.   Rozsudok   okresného   súdu   vo   veci   samej   nadobudol   právoplatnosť 18. novembra 2004 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 23. júna 2004. Okresný súd rozhodol o náhrade trov konania 7. februára 2005.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Tento   účel   spravidla   nie   je   možné   dosiahnuť   po   právoplatnom   skončení   napadnutého konania. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom   súde   uplatnená   v   čase,   keď   namietané   porušenie   tohoto   práva   ešte   trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Predmetná   sťažnosť   bola,   ako   už   bolo   uvedené,   ústavnému   súdu   doručená 10. augusta 2006, teda v čase, keď už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napadnuté konanie okresného súdu v spojení s konaním vedenom krajským súdom bolo právoplatne skončené   18.   novembra   2004,   teda   pred   uplynutím   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej zákonom na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako podanú oneskorene (napr. III. ÚS 312/05, III. ÚS 41/06).

Sťažovateľka v sťažnosti namietala aj porušenie označených práv okresným súdom v súvislosti   s vykonávaním   úkonov   prvostupňového   súdu   v dovolacom   konaní.   Úkony okresného súdu v tejto časti konania opisuje takto:

«Dňa   23.   júna   2005   –   Najvyšší   súd   SR   zasiela   Okresnému   súdu   Bratislava IV „dovolanie“ sťažovateľky z 20. júna 2005 na prípadný ďalší procesný postup.

Dňa 27. júna 2005 – došlo vyššie uvedené dovolanie sťažovateľky z Najvyššieho súdu SR na Okresný súd Bratislava IV.

Dňa 29. júla 2005 – Okresnému súdu Bratislava IV došli z Najvyššieho súdu SR ďalšie „podania“ sťažovateľky na založenie k dovolaniu.

Dňa 24. augusta 2005 – Okresný súd Bratislava IV predkladá Najvyššiemu súdu SR spis na rozhodnutie o dovolaní. Spis došiel na Najvyšší súd SR 5. septembra 2005. Dňa 20. októbra 2005 – Najvyšší súd SR rozhodol vo veci „inak“ a následne spis vrátil   späť   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   ako   predčasne   predložený.   Na   Okresný   súd Bratislava IV sa spis vrátil 3. novembra 2005.

Dňa 12. júna 2006 – Okresnému súdu Bratislava IV došlo od sťažovateľky podanie z 9.   júna   2006,   v ktorom   sa   sťažovateľka   pýta   Okresného   súdu   Bratislava   IV,   či v predmetnej veci konal.

Dňa 14. júna 2006 – Okresný súd Bratislava IV vyzýva sťažovateľku na opravu a doplnenie neúplného dovolania.

Dňa 28. júna 2006 – Okresnému súdu Bratislava IV došlo od sťažovateľky vyjadrenie z 27. júna 2003 (správne 27. júna 2006 – pozn.).»

Ústavný súd zistil, že najvyššiemu súdu bola vec opätovne predložená na rozhodnutie o dovolaní   sťažovateľky   11. septembra 2006   a bola   vedená   pod   sp. zn.   4 Cdo 233/06. Najvyšší súd 27. septembra 2006 odmietol dovolanie sťažovateľky ako podané oneskorene.Aj   keď   uvedený   postup   okresného   súdu   v súvislosti   s vykonávaním   úkonov prvostupňového   súdu   v dovolacom   konaní   nemožno   kvalifikovať   ako   efektívny a bez   prieťahov   (vzhľadom   na   opakované   predloženie   veci   dovolaciemu   súdu pre neodstránenie nedostatku povinného právneho zastúpenie sťažovateľky v dovolacom konaní), intenzita týchto prieťahov s prihliadnutím na ostatné okolnosti prípadu nedosiahla podľa   názoru   ústavného   súdu   úroveň   odôvodňujúcu   možnosť   prijatia   záveru   o vecnej spojitosti   postupu   okresného   súdu   v označenom   konaní   s namietaným   porušením základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy), čo zároveň zatiaľ definitívne nevylučuje možnosť prejednania predmetnej veci a rozhodnutia o dovolaní sťažovateľky v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 24/04, III. ÚS 67/04).

Preto   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   po   predbežnom prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   považoval   za   zjavne   neopodstatnenú a z toho dôvodu ju odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2006