znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 330/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátkou ⬛⬛⬛⬛,

,   ktorou   namieta   porušenie   svojhozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl.6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduŽiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 186/06, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola1. decembra 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou ⬛⬛⬛⬛,

,   ktorou   namieta   porušenie   svojhozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   svojej   záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   (ďalej   len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 186/06 (ďalej len „napadnuté konanie “).

Zo   sťažnosti   a   z jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   bola   účastníčkoukonania o náhradu škody z titulu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vedenéhookresným   súdom   pod   sp.   zn.   5   C   186/06   v procesnom   postavení   navrhovateľky.Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 186/06 z 25. augusta 2014 rozhodol vo veci samejpotom,   čo odvolací   súd   zrušil   dva   jeho   predchádzajúce   rozsudky   (sp.   zn.   5   C   186/06z 28. mája 2008 a sp. zn. 5 C 186/06 zo 16. januára 2012) z dôvodu, že v prvom z nich saúčastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom a v druhom prípade aj z dôvodu,že okresný   súd   vec   nesprávne   právne   posúdil   tým,   že   nepoužil   správne   ustanovenieprávneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:„Som si vedomá, že sa jednalo o právne zložité otázky, v priebehu konania som musela aj ja pristúpiť aj k modifikácii môjho pôvodného návrhu a rovnako sa konanie natiahlo   z   dôvodov   ustálenia   pasívnej   legitimácie   odporcov,   o   čom   dôkazy   sa   v   spise nachádzajú.   Avšak   hlavné   pochybenie   vidím   v   tých   rozhodnutiach   sudu,   v   ktorých   sa dostatočne nevysporiadal s právnou otázkou stanovenia zodpovednosti, príčinnej súvislosti a   vzťahom   k následku   a   tým   bol   daný   dôvod   na   odvolanie   odporcov,   ktorí   sa   s   tým neuspokojili.   Pokým by sa súd dostatočne vysporiadal   s právnou stránkou veci, a vec presvedčivo   zdôvodnil   (všetky   relevantné   dôkazy   vo   veci   boli   priebežne   doložené),   je predpoklad, že by odporcovia nevyužili tento opravný prostriedok, teda dosiahla by som právoplatným rozhodnutím právnu istotu v oveľa kratšom čase.“

Vo   vzťahu   k žiadosti   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučineniasťažovateľka uvádza:

„Za   primerané   finančné   zadosťučinenie   považujem   priznanie   nemajetkovej ujmy vo výške   20.000   €   a   to   so   ohľadom   na   dĺžku   konania,   náklady   na   cestovanie na súdne pojednávania a ostatné náklady súvisiace s vecou (zháňanie dôkazov z lekárskych správ atď.).“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„Okresný   súd   Žiar   nad   Hronom   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   v   Žiari nad Hronom   pod   sp.   zn.   5C   186/06   porušil   právo   sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa č1. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a garantovaného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sťažovateľke súd priznáva nemajetkovú ujmu vo výške 20.000 €, ktoré je Okresný súd Žiar nad Hronom povinný jej zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Okresný   súd   Žiar   nad   Hronom   je   povinný   nahradiť   sťažovateľke   náhradu   trov konania spočívajúcu z trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby vo výške 284,08 € (1 úkon právnej služby v zmysle Vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ust. § 11 ods. 3 á 134 €, rež. paušál za rok 2014 á 8,04 €), ktorý   je   Okresný   súd   Žiar   nad   Hronom   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavneneopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavneneopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov, a to ajvtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesnýstav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedenásituácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj ustálený právny názor (napr.II. ÚS   12/01,   IV.   ÚS   61/03,   IV.   ÚS   205/03,   I.   ÚS   16/04),   podľa   ktorého   sa   ochranazákladnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom lenvtedy,   ak   v   čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušovanie   základného   práva   označenýmiorgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v časedoručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniuoznačeného základného práva, ústavný súd ju zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,ktorou sa sťažovatelia domáhajú ochrany svojho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   to,   že   musí   smerovať   protiaktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do   ústavou   chránenej   sférysťažovateľov.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohrávaaj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahudo základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sav porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bolasťažnosť   ústavnému   súdu   doručená,   už   k   prieťahom   v   namietanom   konaní   nemôžedochádzať, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

V   danom   prípade   priamo   zo   sťažnosti   vyplýva,   že   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.5 C 186/06   bol   25.   augusta   2014   vyhlásený   rozsudok,   proti   ktorému   podali   obajaodporcovia   odvolanie.   Ústavný   súd   dopytom   na   okresnom   súde   zistil,   že   spis   bolpo vykonaní procesných úkonov spojených s podanými odvolaniami odporcov v 1. a 2. radepredložený odvolaciemu súdu, ktorý o opravných prostriedkoch účastníkov konania ku dňupredbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom nerozhodol.

Ústavný súd konštatuje, že doručením rozsudku a vykonaním ostatných   úkonov,ktoré v spojitosti s podaním odvolania okresný súd vykonal, boli z jeho strany realizovanévšetky zákonom predpokladané úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľky. Ďalšípostup ani úkony vo veci už okresný súd vykonávať nemôže, a preto je potrebné posudzovaťvec ako takú, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistotyskončila rozhodnutím vo veci samej za predpokladu, že toto rozhodnutie bude napokonkonečným   rozhodnutím,   a   to   aj   napriek   podanému   odvolaniu   a   vykonaniu   riadnehoopravného konania.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti na ústavnom súde(1. decembra 2014) už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebehnapadnutého konania. Súčasne je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdudoručená, už k prieťahom, resp. neefektívnej činnosti, ako to tvrdí sťažovateľka, v konanípred   okresným   súdom   nedochádzalo   (a   to   aj   napriek   tomu,   že   vo   veci   nebolo   ešteprávoplatne rozhodnuté).

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaníodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd však pripomína, že prípadné zrušenie odvolaním napadnutého rozsudkua   vrátenie   veci   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   by   v   súhrne   s   doterajším   konanímokresného súdu mohlo založiť inú kvalitu posudzovania zbytočných prieťahov okresnéhosúdu   a   prípadné   neefektívne   (nesústredené)   konanie   okresného   súdu   alebo   konaniepoznačené jeho zjavnou nečinnosťou by mohli byť v príčinnej súvislosti s porušovanímzákladného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo by v danom prípade nemalo byť prekážkou prípustnostiopätovného konania a rozhodovania vo veci podľa § 24 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015