znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 330/2014-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť I. K., zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Pochom, Advokátska kancelária, Hviezdoslavova 3, Bardejov, vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného v čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo V 4/2013 a jeho uznesením z 27. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2014 doručená   sťažnosť   I.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo V 4/2013 a jeho uznesením z 27. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Dňa 22. mája 2014 sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil zaslaním splnomocnenia na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Zo sťažnosti, z jej prílohy, ako aj z predchádzajúcich konaní vedených ústavným súdom vo veciach sťažovateľa vyplynulo, že sťažovateľ 21. júna 2005 podal Okresnému súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) žalobu proti neoprávnenému pozastaveniu výkonu pracovnej   činnosti   a   diskriminácii   vo   vlastnom   povolaní   a zamestnaní proti   Slovenskej republike,   zastúpenej   Ministerstvom   vnútra   Slovenskej   republiky   (žalovaný   v   1.   rade), Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (žalovaný v 2. rade) a Krajským   úradom   v   Prešove   (žalovaný   v   3.   rade).   Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn. 3 C 171/2005   z   21.   októbra   2010   žalobu   sťažovateľa   zamietol.   Na   základe   odvolania sťažovateľa   Krajský   súd   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   sp.   zn. 11 Co 7/2011 z 28. apríla 2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ 30. mája 2011 podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 197/2012, 4 Cdo 198/2012 z 19. septembra 2012 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 4 Cdo 197/2012, 4 Cdo 198/2012 zo 6. marca 2013 (ďalej len „opravné   uznesenie“)   konanie   o   dovolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu zastavil, a to z dôvodu neodstránenia nedostatku osobitnej podmienky dovolacieho konania vyplývajúcej z § 241 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorou je povinné zastúpenie advokátom v dovolacom konaní. Označeným uznesením najvyšší súd zároveň   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 4 CoPr 7/2012 z 18. apríla 2012 pre jeho neprípustnosť. Opravným uznesením dovolací súd opravil   v   záhlaví   svojho   uznesenia   z   19.   septembra   2012   nesprávne   uvedené   meno sťažovateľa a jeho návrhu na opravu označenia žalovaného v 3. rade nevyhovel, pretože sám sťažovateľ ho takto označil vo svojej žalobe.

Proti   označenému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   v   spojení   s   opravným   uznesením podal sťažovateľ dovolanie z dôvodu, že v pôvodnom konaní (vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 3 C 171/2005) došlo k bližšie nekonkretizovanej vade v zmysle § 237 OSP. Sťažovateľ   v   dovolaní   uviedol,   že   žalovaný v   3.   rade   mal   v   tomto   konaní vystupovať samostatne (ako právnická osoba), nie ako zástupca štátu, pričom konajúci súd sa touto otázkou mal zaoberať ex offo.

Najvyšší   súd   napadnutým   rozhodnutím   konanie   o   dovolaní   sťažovateľa   zastavil podľa § 104 ods. 1 OSP z dôvodu neodstrániteľného nedostatku podmienky konania, a to chýbajúcej funkčnej príslušnosti na rozhodnutie o podanom dovolaní.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„...   Dňa   27.II.14   vyniesol   najvyšší   súd   svoje   konečné   uznesenie   sp.   zn. 1CdoV 4/2013,   ktorým   moje   dovolanie   z   30.V.11...   proti   právopl.   rozsudku   Kraj.   súdu v Prešove 1Co/7/2011-199 z 28.IV.2011 bolo zastavené a čím bolo celé toto dôležité súdne konanie ním zmárnené, a to pre absenciu môjho povinného právneho zastúpenia zo zákona a čo bolo odo mňa vyžadované nielen nad moje možnosti, ale aj celkom neprávom!... V   čase,   kedy   spor...   vznikol   platil   zákon,   ktorý   súdne   konania,   ako   je   toto oslobodzoval od súdnych poplatkov, čo nikdy nikto nebral na zreteľ /ide predsa o pracovno- práv. nároky z neplatného rozviazania pracovného pomeru/. A na tomto práv. základe mal mi byť pre celé toto konanie pridelený advokát súdom ex offo - od zákl. stupňa až do dovolanie ! A pokiaľ sa niekto bude brániť legislatívnymi zmenami počas hry, tak súdy prinajmenšom odignorovali a nebrali vôbec v úvahu úst. zákon č.23/91 Zb. s jeho Listinou ľudských práv... /najmä ods. 2/, čl. 37/, ktoré vedno odignorovali aj s Rezolúciou VZ-OSN z 10.XII.1948.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní sťažnosti túto prijal na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„1./... základné a ľudské práva I. K. podľa ods. 1/, čl. 46 Ústavy SR v spojení s ods. 1/, čl. 6 Dohovoru, boli postupom Najvyššieho súdu SR v dovolacom konaní a kauze vedenej na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 3C 171/05 - jeho konečným uznesením sp. zn. 1CdoV 4/2013, zo dňa 27.II.2014, porušené.

2./ Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR 1CdoV 4/2013 z 24.II.2014 a

3./ Prikazuje NS-SR nanovo v tejto veci konať a len zákonne, ústavne a spravodlivo o nej rozhodnúť.

4./ Ukladá NS-SR v Bratislave uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania, a to v lehote 15-tich dní od nadobudnutia tohto ústavného nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo V 4/2013 a jeho uznesením z 27. februára 2014.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 275/2010).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Ústavný súd vo svojej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívou a ani ďalšou   opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   v   konaní   o   ústavných sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane   posúdenia   skutkových   otázok,   pretože   jeho   úlohou   nie   je   zastupovanie,   resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,   ak   by   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   262/04).   Ústavný súd takisto pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá príčinu   doň   zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia okrem iného uviedol:„Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým skúmal, či v danej veci sú splnené podmienky, za ktorých môže konať (§ 103 O. s. p.). Dospel pritom k záveru, že vo veci ide o taký   nedostatok   podmienky   konania,   ktorý   nemožno   odstrániť,   a   preto   treba   konanie o dovolaní žalobcu zastaviť.

Občiansky súdny poriadok v § 10 a nasl. určuje funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky je príslušný na rozhodovanie o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa (§ 10 ods. 2 O. s. p.), na rozhodovanie o dovolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov odvolacích (§ 10a ods. 1 O. s. p.), na rozhodovanie o dovolaniach proti rozhodnutiam Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   ako   súdu   odvolacieho   (§   10a   ods.   2   O.   s.   p.), na rozhodovanie   o   mimoriadnych   dovolaniach   proti   rozhodnutiam   súdov   a   napokon na rozhodovanie   o   mimoriadnych   dovolaniach   proti   rozhodnutiam   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (§ 10a ods. 4 O. s. p.).

Dovolanie   žalobcu   smeruje   proti   uzneseniu,   ktorým   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   ako   dovolací   súd   (§   10a   ods.   1   O.   s.   p.)   dovolacie   konanie   zastavil   pre neodstrániteľný nedostatok podmienok dovolacieho konania (§ 104 ods. 2 O. s. p.), keď dovolateľ v dovolacom konaní nebol zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1,veta druhá O. s. p.) a tiež aj proti takému jeho uzneseniu, ktorým dovolací súd jeho dovolanie odmietol pre jeho neprípustnosť (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) a napokon aj proti   tej   časti   jeho   opravného   uznesenia,   ktorým   nevyhovel   jeho   návrhu   na   opravu označenia žalovanej III/.

K   podmienkam   konania   na   strane   súdu   totiž   patria   také   jeho   vlastnosti,   ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto vlastnosťou je nepochybne aj funkčná príslušnosť, úprava ktorej dáva odpoveď na otázku, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

V predmetnej veci dovolanie smeruje proti rozhodnutiu uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho (§ 10a ods. 1 O. s. p.) v spojení s jeho opravným uznesením, s ktorým tvorí jeden celok Platná právna úprava nedáva možnosť preskúmania rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho Najvyšším súdom Slovenskej republiky ani ako súdom odvolacím, ale ani ako súdom dovolacím, rozhodujúcim na základe dovolania účastníka konania.

Keďže   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nie   je   funkčne   príslušný   rozhodnúť o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho,   konanie   o   odvolaní   žalobcu   v   predmetnej   veci   zastavil   (s   §   104   ods.   1 O. s. p.).“

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil, že by účinky   výkonu   jeho   dovolacej   právomoci   boli   nezlučiteľné   so   zásadou   spravodlivého procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnuté uznesenie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Z   obsahu   napadnutého   uznesenia   vyplýva,   že   ním   najvyšší   súd   zastavil   konanie o dovolaní   sťažovateľa,   ktoré   smerovalo   proti   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   ako   súdu dovolacieho. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k záveru, že vecnému prerokovaniu   dovolania   sťažovateľa   bráni   jeho   chýbajúca   funkčná   príslušnosť,   ktorá predstavuje   neodstrániteľný   nedostatok   podmienky   konania,   preto   dovolacie   konanie zastavil. Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia správne ozrejmil, že platná právna úprava neumožňuje preskúmať rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho najvyšším súdom, a to ani na základe odvolania, ani na základe dovolania. Za daných okolností najvyšší súd postupoval podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom, ak konanie o dovolaní sťažovateľa podľa § 104 ods. 1 OSP zastavil s poukazom na existenciu neodstrániteľného nedostatku podmienky konania. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej postup a rozhodnutie orgánu verejnej moci (v posudzovanom prípade najvyššieho súdu), ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy   alebo   hmotnoprávnej   úpravy,   v   zásade   nemožno hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a   slobôd   (m.   m.   I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97, II. ÚS 81/00), a teda ani porušovanie iných ustanovení ústavy, príp. ústavných zákonov.

Z   napadnutého   rozhodnutia   pritom   nevyplýva   žiadna   svojvôľa,   resp. neodôvodnenosť záverov najvyššieho súdu, ktorý rozhodol plne v intenciách príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku spôsobom, ktorý neodporuje zmyslu ani účelu označených   ustanovení.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu   na výklad   príslušných   zákonných   ustanovení   nestotožnil,   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd ako dovolací súd svoje uznesenie ústavne akceptovateľným   spôsobom   odôvodnil   a pritom   postupoval v   súlade   s platnou právnou úpravou (§ 104 ods. 1 v spojení s § 10a OSP), ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   je   riadne   odôvodnené,   nemožno   ho považovať za   arbitrárne,   a preto   ním   ani nemohlo dôjsť   k porušeniu   základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014