znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 330/2013-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   5.   júna   2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   Č.   a.   s.,   U.,   Česká   republika,   zastúpenej advokátom   Mgr. T.   Č.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na rovnosť   účastníkov   zaručeného v čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 17/2012 z 31. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Č. a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   20.   mája 2013 doručená sťažnosť spoločnosti Č. a. s., U., Česká republika (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   základného   práva   na   rovnosť účastníkov   zaručeného   v čl. 47   ods.   3   ústavy   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 17/2012 z 31. januára 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«Rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 S 141/2008- 111 z 19. januára 2012 bolo v plnom rozsahu vyhovené žalobe sťažovateľa proti a bolo zrušené rozhodnutie žalovaného správneho orgánu o vymeraní colného dlhu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

V tejto súvislosti si sťažovateľ uplatnil a vyčíslil nárok na náhradu trov konania tak, že požadoval priznať náhradu trov konania celkovo za sedem úkonov právnej služby (§ 14 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov) v celkovej výške 1.358,03 € s DPH, z toho

- vo vzťahu k štyrom úkonom vykonaným do 31. mája 2009 sťažovateľ ako základnú sadzbu tarifnej odmeny požadoval priznať sumu 141,09 €, ktorú vypočítal podľa § 10 a 11 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. zo sumy colného dlhu vymeraného napadnutým rozhodnutím správneho orgánu,

- vo vzťahu k trom úkonom vykonaným po 1. júni 2009 sťažovateľ ako základnú sadzbu tarifnej odmeny požadoval priznať jednu šestinu výpočtového základu podľa nového ustanovenia § 11 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ktoré nadobudlo účinnosť 1. júna 2009. Krajský súd vo vyššie uvedenom rozsudku priznal sťažovateľovi len náhradu trov konania v sume 948,43 € s DPH. Krajský súd pri výpočte náhrady síce uznal a nijako nespochybnil spôsob určenia základnej sadzby tarifnej odmeny za obdobie do 31. mája 2009,   avšak   neuznal   za   účelne   vynaložené   odmenu   a   náhradu   výdavkov   za   dva   úkony právnej služby sťažovateľovho advokáta. Vo vzťahu k prevyšujúcej sume 409,60 € (1.358,03

-948,43)   krajský   súd   nijako   nerozhodol,   teda   návrh   na   náhradu   trov   v   tejto   časti   ani nezamietol....

Sťažovateľ podal proti výroku o trovách odvolanie, v ktorom požadoval, aby bol výrok o trovách zmenený a bola mu priznaná aj náhrada odmeny a výdavkov advokáta za tie dva úkony právnej služby, ktoré krajský súd neuznal ako účelne vynaložené....

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn. 5 Sžf 17/2012 z 31. januára 2013 zmenil napadnutý rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že sťažovateľovi priznal náhradu trov konania spolu v sume 969,56 € s DPH (t. j. oproti rozsudku   krajského   súdu   ju   zvýšil   o   21,13   €).   V   dôvodoch   rozhodnutia   uviedol,   že   sa stotožnil s argumentami sťažovateľa a priznal mu aj náhradu odmeny a výdavkov advokáta za dodatočné dva úkony právnej služby, ktoré krajský súd neuznal. Zároveň však ex offo neuznal spôsob vyčíslenia základnej sadzby tarifnej odmeny za obdobie do 31. mája 2009 na základe výšky colného dlhu, ktorý bol predmetom konania, ale vyslovil názor, že aj za toto   obdobie   treba   základnú   sadzbu   určovať   podľa   ustanovenia   §   11   ods.   1   vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (účinného do 31. mája 2009), ktoré určuje základnú sadzbu vo veciach, ktorých   tarifnú   hodnotu   nemožno   určiť   v   peniazoch,   na   jednu   trinástimi   výpočtového základu. To v prerokúvanej veci znamenalo, že za štyri úkony vykonané do 31. mája 2009 nemala byť sťažovateľovi priznaná základná sadzba po 141,09 €, ale len po 48,63 €.... Sťažovateľ touto sťažnosťou... namieta porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého sa dopustil najvyšší súd tým, že jeho rozhodnutie je prekvapivé, ako aj porušenia rovnosti účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého sa najvyšší súd dopustil tým, že svoje rozhodnutie založil   na   dôvodoch,   ktoré   neboli   v   odvolaní   uplatnené,   čím   poskytol   žalovanému bezdôvodné zvýhodnenie.»

Sťažovateľka ďalej poukazuje na skutočnosť, že podľa nej rozhodnutie najvyššieho súdu nebolo riadne odôvodnené, odvolací súd mal použiť ustanovenie, ktoré v doterajšom konaní   nebolo   použité,   a   bol   povinný   vyzvať   účastníkov,   aby   sa   k   použitiu   tohto ustanovenia vyjadrili, a najvyšší súd sám ex offo a v rozpore s § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku   mal   vzniesť   do   konania   otázku   správnosti   výpočtu   základnej   sadzby tarifnej   odmeny,   hoci   ju   nikto   nenamietal,   čím   mal   v   konečnom   dôsledku   „pomôcť“ žalovanému správnemu orgánu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„I.   Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Sžf   17/2012 z 31. januára 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na rovnosť účastníkov podľa čL 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. II.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Sžf   17/2012 z 31. januára 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania o sťažnosti.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo iný   zásah.  ... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v   čl.   46   ods.   1 ústavy   a základného práva   na rovnosť   zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 17/2012 z 31. januára 2013, ktorým   zmenil   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   14   S   141/2008-111   z   19.   januára   2012 vo výroku   o   trovách   konania   tak,   že   sťažovateľke   priznal   náhradu   trov   konania   spolu v sume 969,56 € (t. j. oproti rozsudku krajského súdu ju zvýšil o 21,13 €).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 17/2012 z 31. januára 2013

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 17/2012 z 31. januára 2013 vyplýva:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods.   2   OSP   v   spojení   s   §   246c   ods.   1   veta   prvá   OSP)   po   prejednaní   veci   v   rozsahu napadnutom odvolaním bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu je dôvodné.

Vzhľadom na ustanovenie § 246c ods. 1 veta druhá OSP, v zmysle ktorého opravný prostriedok   podľa   piatej   časti   OSP   je   prípustný,   len   ak   je   to   ustanovené   v tejto   časti, a ustanovenie   §   250k   OSP,   ktoré   osobitne   upravuje   náhradu   trov   konania   v   správnom súdnictve, možnosť podať odvolanie zakotvená nie je, najvyšší súd sa v prvom rade zaoberal prípustnosťou odvolania proti rozhodnutiu o náhrade trov konania.

Správne súdnictvo upravené v piatej časti OSP v ustanovení § 250k a § 250h ods. 2 za bodkočiarkou rieši otázku náhrady trov konania, avšak nerieši rozhodovanie o trovách konania pri podanom odvolaní voči prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu. Na uvedenú situáciu   sa   v   zmysle   §   246c   ods.   1   veta   prvá   OSP,   preto   možno   primerane   použiť ustanovenia   tretej   časti   a   štvrtej   časti   OSP.   Keďže   podľa   OSP   je   odvolanie   zásadne prípustné,   s výnimkami   v zákone presne stanovenými,   medzi   ktorými sa odvolanie voči rozhodnutiu o trovách konania nenachádza a ustanovenie § 250ja ods. 1 a 2 OSP upravuje iba prípustnosť odvolania pri rozhodovaní vo veci samej, v predmetnom prípade odvolanie voči rozhodnutiu o trovách konania prvostupňového súdneho rozhodnutia treba pripustiť vzhľadom na ustanovenie § 246c ods. 1 OSP, § 201 OSP a § 202 OSP.

Pokiaľ ide o námietky žalobcu vznesené v odvolaní je potrebné zdôrazniť, že súdne konanie podľa tretej hlavy piatej časti OSP nepredstavuje pokračovanie správneho konania alebo jeho ďalšiu časť, ale ide o samostatné návrhové súdne konanie v rámci ktorého súd preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutia správneho orgánu.

Preto s výnimkou ustanovenia § 250j ods. 5 OSP, kedy správny súd rozhodujúci v plnej   jurisdikcii   môže   zmeniť   rozhodnutie   orgánu   verejnej   správy,   súd   v   správnom súdnictve zásadne rozhoduje iba o náhrade trov konania pred súdom.

Predmetom preskúmania v danej veci bolo rozhodnutie colných orgánov týkajúcich sa colného dlhu podľa zákona č. 180/1996 Z. z. Colný zákon v znení neskorších predpisov účinný do 30.06.2001 (ďalej len „Colný zákon“).

Podľa § 270 Colného zákona ak tento zákon neustanovuje inak, platia o colných priestupkoch   a   o   konaní   pred   colnými   orgánmi   osobitné   predpisy   o   priestupkoch a o správnom konaní.

Keďže   Colný   zákon   nahliadanie   do   spisu   neupravoval,   mal   účastník   colného konania, jeho zástupca či zúčastnená osoba právo nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní alebo dostať informáciu zo spisov   s výnimkou   zápisníc   o   hlasovaní   iným   spôsobom   podľa   §   23   ods.   1   správneho poriadku. Okrem toho podľa § 23 ods. 4 správneho poriadku správny orgán poskytuje kópie spisov   za   úhradu   materiálnych   nákladov   spojených   so   zhotovením   kópií,   zadovážením technických nosičov a s ich odoslaním.

V preskúmavanej veci právny zástupca prevzal zastúpenie žalobcu dňa 28. 04. 2008, žalobu podal dňa 21. 05. 2008 a nahliadnutie do spisu správneho orgánu uskutočnil dňa 06. 05. 2008.

Z uvedeného časového sleduje zrejmé, že úkon právnej služby - nahliadnutie do spisu správneho   orgánu   bol   nevyhnutným   úkonom   na   napísanie   riadne   odôvodnenej   žaloby, keďže   v   konaní   pred   colnými   orgánmi   žalobca   právne   zastúpený   nebol   a   možnosti nahliadania do spisu dané mu správnym poriadkom, jeho by jeho zástupca i tak nemohol využiť na efektívne uplatnenie svojho práva na súdnu ochranu. Treba uviesť, že v danom prípade   nahliadnutie   do   spisu   colného   orgánu   nebolo   úkonom   vykonaným   v   správnom konaní, ale úkonom uskutočneným v súvislosti s podaním správnej žaloby na súd.

Dôvodné bolo aj uplatnenie náhrady za úkon právnej služby - návrh na určenie miestnej príslušnosti, nakoľko o tomto návrhu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. 10. 2008 sp. zn. 4 Nds 5/2008 tak, že určil, že vec prejedná a rozhodne Krajský súd v Trnave.

So   zreteľom   na   dôvody   vyššie   uvedené   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky nestotožnil s právnymi závermi krajského súdu a jeho rozhodnutie ako podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 220 OSP zmenil tak, že žalobcovi priznal náhradu trov prvostupňového konania v sume 132,39 eura za zaplatené súdne poplatky na žalobu (2.000 Sk = 66,36 eura) a za trovy spojené správnym zastupovaním v sume 837,17 eura, a to titulom trov právneho zastúpenia za 4 úkony právnej služby vykonané v roku 2008 - 1.   príprava a prevzatie zastúpenia   28.   04.   2008,   2.   nahliadnutie   do   spisu   správneho   orgánu   06.   05.   2008, 3. podanie žaloby 21. 05. 2008 - jeden úkon á 48,63 eura (§ 11 ods. 1 a § 14 ods. 1 písm. a/ a c/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení platnom do 31. 05. 2009) a podanie návrhu na určenie miestnej príslušnosti á 24,32 eura (§ 11 ods. 1 a § 14 ods. 2 písm. a/ a ods. 5 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení platnom do 31. 05. 2009) + 4 x režijný paušál á 6,31 eura (§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení platnom od 01. 07. 2006); za jeden úkon právnej služby vykonanej v roku 2009 - účasť na pojednávaní dňa 19. 11. 2009 á 115,90 eura (§ 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. d/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení platnom do 31. 05. 2010) + režijný paušál 6,95 eura (§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení platnom od 01. 07. 2006); za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2010 - odvolanie proti rozsudku   20.   01.   2010   á   120,23   eura   (§   11   ods.   3   a   §   14   ods.   1   písm.   c/   vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení platnom do 31. 05. 2010) + režijný paušál 7,21 eura (§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení platnom od 01. 07. 2006) a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 - účasť na pojednávaní dňa 09. 01. 2012 á 127,25 eura (§ 11 ods. 4 a § 14 ods. 1 písm. d/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení platnom od 01. 06. 2010) + režijný paušál 7,64 eura (§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení platnom od 01. 07. 2006), spolu 580,63 eura.

Ďalej   žalobcovi   patrí   náhrada   cestovných   výdavkov   za   cestu   z   Bratislavy   do Brodského a späť 142 km x 0,21 eura = 29,82 eura + spotreba benzínu 16,81 eura (§ 16 ods. 4 vyhlášky č. 665/2004 Z. z. a § 7 ods. 2 a ods. 4 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách   v   znení   neskorších   predpisov   a   §   1   písm.   b/   opatrenia   Ministerstva   práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky o sumách základnej náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách), náhrada hotových výdavkov za kolky 28,21 eura (16 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) a náhrada za stratu času za 4 polhodiny 42,17 eura (§ 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) spolu 117,01 eura.

Spolu odmena za úkony právnej služby, režijný paušál a náhrada činí 697,64eura + žalobcovi patrí náhrada DPH 20 %, t. j. 139,53 eura (§ 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.). Najvyšší súd Slovenskej republiky k uplatnenej výške trov právneho zastúpenia dáva do pozornosti, že pri výpočte základnej sadzby za jeden úkon právnej pomoci vykonaný advokátom v správnom súdnictve sa v rozhodovacej praxi správnych súdov ustálil názor, že úkony právnej pomoci vykonané advokátom v správnom súdnictve treba posudzovať ako hodnotu   veci   alebo   práva,   ktoré   nie   je   možné   vyjadriť   v   peniazoch,   nakoľko   správne súdnictvo nie je založené na nachádzaní subjektívnych práv jednotlivca vrátane určovania ich spornej výšky pri peňažnom plnení, ale na prieskume rozhodnutí správnych orgánov, ktoré   priznávajú   najrôznejšie   verejné   práva   alebo   ukladajú   verejno-právne   povinnosti, pričom   základným   kritériom,   ktorý   súd   uplatňuje   v   tomto,   prieskume,   je   posúdenie,   či postup a samotné napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je zákonné alebo nie je; ide teda zásadne o veci, ktoré nie je možné objektívne oceniť v peniazoch.

Tento   právny   názor   sa   napokon   premietol   aj   do   legislatívnej   zmeny,   keď   s účinnosťou od 01. 06. 2009 vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 209/2009 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, bolo odsekom 3 (od 01.06.2010 odsek 4) doplnené ustanovenie §11, podľa ktorého „základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania v konaniach podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku a v dávkových veciach sociálneho poistenia, vo veciach sociálnych služieb a vo veciach preskúmavania rozhodnutia o priestupkoch patrí odmena za jeden úkon právnej služby vo výške jednej trinástiny výpočtového základu.“. Preto pri priznaní výšky tarifnej odmeny za úkony do 31. 05. 2009 treba postupovať podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení do 31. 05. 2009 (§ 20a cit. vyhlášky) tzn., že za jeden úkon právnej služby patrí 1/13 z výpočtového základu.

Pokiaľ   ide   o   úkon   právnej   služby   označený   ako   „návrh   na   určenie   miestnej príslušnosti“,   za   tento   patrí odmena v jednej polovine   základnej   sadzby,   pretože   nejde o podanie vo veci samej.

Náhradu   trov   odvolacieho   konania   priznal   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP v sume 85,45 eura, a to za jeden úkon právnej služby

-odvolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu   v   časti   náhrady   trov   konania   13.   03.   2012 á 63,58 eura (1/2 zo sumy 127,16 eura) + 1 x režijný paušál á 7,63 eura (§ 11 ods. 4 a § 14 ods. 2 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z.), spolu 71,21 eura + DPH 14,24 eura (§ 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.).»

Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti právneho záveru najvyššieho súdu. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny   či   zjavne   neodôvodnený.   O   arbitrárnosti   a   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z namietaného uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala   svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd pritom   v   nadväznosti   na   skutkový   stav   svoj   právny   záver   ústavne   akceptovateľným spôsobom odôvodnil, a preto ho nemožno považovať za svojvoľný.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Ústavný   súd   nezistil   takú   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením najvyššieho   súdu   a   sťažovateľkou   namietaným   porušením   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto základného práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu základného práva sťažovateľky   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Sžf 17/2012 z 31. januára 2013 nedošlo, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Možno konštatovať, že ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy má povahu lex specialis vo vzťahu   k   ustanoveniu   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ktoré   treba   považovať   za   lex   generalis. Poskytnúť   ochranu   základnému   právu   na   súdnu   ochranu   vo   vzťahu   voči   rozhodnutiam orgánov   verejnej   správa   môžu   všeobecné   súdy   v   rámci   správneho   súdnictva   postupom podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Takéto súdne konanie je ratione materiae súčasťou čl. 46 ods. 2 ústavy, nie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako sa mylne domnieva sťažovateľka. Vyplýva   to   zo   zásady,   podľa   ktorej   prednosť   má   osobitná   úprava   (lex   specialis)   pred všeobecnou úpravou (lex generalis).

V   danom   prípade   išlo   o   preskúmanie právoplatného rozhodnutia   orgánu   verejnej správy všeobecným súdom v rámci správneho súdnictva, pričom sťažnostná námietka sa netýka orgánu verejnej správy, ale rozhodovania najvyššieho súdu v súvislosti s náhradou trov konania. Z uvedeného vyplýva, že namietaným uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť   k   porušeniu   sťažovateľkou   označeného   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

2. K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 17/2012 z 31. januára 2013

Sťažovateľka   namietala   aj   porušenie   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením najvyššieho súdu   sp. zn. 5 Sžf 17/2012 z 31. januára 2013.

Ústavný súd konštatuje, že keďže nedospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti namietaného uznesenia krajského súdu v súvislosti s označeným čl. 46 ods.   1   ústavy,   nemožno   toto   rozhodnutie   kvalifikovať   ako   arbitrárne   ani   v   súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení označeného rozhodnutia najvyššieho súdu je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou   sa   sťažovateľka domáhala zrušenia napadnutého uznesenia   najvyššieho   súdu,   už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 5. júna 2013