znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 330/2010-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   septembra   2010 v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa Mészárosa   prerokoval   prijatú   sťažnosť Ing.   F.   L.,   B., zastúpeného   advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 132/05 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 132/05 p o r u š i l základné právo Ing. F. L., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   22   C   132/05 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   F.   L.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   3   000   € (slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ing.   F.   L.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   454,96   € (slovom   štyristopäťdesiatštyri   eur   a deväťdesiatšesť   centov),   ktorú j e   Okresný   súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. S. J., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 330/2010-10 z 8. júla 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. F. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 132/05 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že 5. mája 2005 podal sťažovateľ okresnému súdu návrh na začatie konania vo veci   ochrany osobnosti.   Uvedené   konanie nie   je dosiaľ   právoplatne ukončené, pričom počas viac ako piatich rokov od podania návrhu nebolo nariadené žiadne pojednávanie. Ako jedinú aktivitu súdu po viac ako dvojročnej úvodnej nečinnosti vo veci vidí sťažovateľ výlučne v spojení s reakciami okresného súdu na jeho dodatočné podania. Predmetom konania je pritom otázka zásadného charakteru vo vzťahu k neoprávneným a stále pokračujúcim zásahom do základných práv sťažovateľa. Nečinnosťou okresného súdu podľa názoru sťažovateľa pritom vzniká závažná nemajetková ujma, ktorá má nepriaznivý vplyv na jeho existenciu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo Ing. F. L. na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 22C/132/2005 porušené bolo.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava I v konaní sp. zn. 22C/132/2005 ďalej konať bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd SR priznáva Ing. F. L. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000   EUR   (slovom   desaťtisíc   eur),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   I   povinný sťažovateľovi zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi Ing. F. L.. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 303,31 EUR(...) ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J.(...)“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   listom   sp.   zn.   Spr.   3597/2010 z 28. júla   2010   a   právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu doručeným ústavnému súdu 17. augusta 2010.

2.1 Predsedníčka okresného súdu okrem podrobnej chronológie vykonaných úkonov v danej veci poukázala na skutočnosť, že v období od 9. januára 2008 do 31. marca 2008 a v období   od   4.   septembra   2009   do   18.   marca   2010   sa   predmetný   spis   nachádzal   na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z dôvodu rozhodovania o odvolaní. Konštatovala, že konanie je poznačené prieťahmi, ktoré však nemajú povahu subjektívneho zavinenia   spočívajúce   v konaní   zákonnej   sudkyne,   ale   sú   objektívneho   charakteru. Vzhľadom na to predsedníčka okresného súdu navrhla, aby uvedené skutočnosti ústavný súd   vzal   do   úvahy   a nepriznal   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   v plnej   výške. V ďalšom   priebehu   konania   predsedníčka   okresného   súdu pristúpila   k sledovaniu   veci a požiadala   zákonnú   sudkyňu   o konanie   vo   veci   tak,   aby   k ďalším   prieťahom   v konaní nedochádzalo. Zároveň oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti,   ak   ústavný   súd   dospeje   k názoru,   že   od   neho   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.  

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   v reakcii   na   uvedené   vyjadrenie   predsedníčky okresného súdu súhlasil s tým, aby ústavný súd nenariadil ústne pojednávanie. Stotožnil sa s vyjadrením   predsedníčky   okresného   súdu,   že   v predmetnom   konaní   došlo k neopodstatneným   prieťahom.   Zároveň   však   vyjadril   nesúhlas,   aby   ústavný   súd sťažovateľovi   nepriznal   primerané   zadosťučinenie   v plnej   výške,   keďže   sťažovateľ   ako osoba   neoprávnene   dotknutá   na   svojich   základných   právach   a slobodách   nemôže   byť sankcionovaný za dôvody vzniku prieťahov v konaní. Neoprávnený zásah do základných práv   sťažovateľa „bol   takej   intenzity,   že   požadovaná   výška   finančného   zadosťučinenia v plnej miere zodpovedá spôsobenej ujme na právach sťažovateľa“.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 22 C 132/05:

Dňa 5. mája 2005 sťažovateľ okresnému súdu doručil návrh na začatie konania proti odporcom Slovenská republika–Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, a JUDr. H. K.–Krajský súd v Bratislave.

Dňa 16. mája 2006 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa   26.   júna   2006   sťažovateľ   doručil   súdu   odvolanie   proti   výzve   na   zaplatenie súdneho poplatku.

Dňa   2.   apríla   2007   súd   uznesením   vyzval   odporcov   na   vyjadrenie   k   podanému návrhu na začatie konania.

Dňa   25.   septembra   2007   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   podanie,   v ktorom navrhol rozšírenie návrhu na začatie konania.

Dňa 12. októbra 2007 súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za rozšírenie návrhu na začatie konania.

Dňa 22. októbra 2007 sťažovateľ doručil súdu odvolanie proti výzve na zaplatenie súdneho poplatku.

Dňa   30.   októbra   2007   súd   uznesením   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho poplatku za rozšírenie návrhu na začatie konania.

Dňa 16. novembra 2007 bolo súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu o zaplatení súdneho poplatku.

Dňa 7. januára 2008 súd predložil vec krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní. Dňa 31.   marca   2008   krajský   súd   prípisom   vec   vrátil   bez   vydania   rozhodnutia o odvolaní   sťažovateľa   z dôvodu   jej   predčasného   predloženia.   Krajský   súd   uviedol,   že z obsahu   spisu   nie   je   zrejmé,   ako   sa   okresný   súd   vysporiadal   s možnosťou   rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v rámci autoremedúry podľa § 210a Občianskeho súdneho poriadku, ako   aj   skutočnosť,   že   pred   samotným   rozhodnutím   bude   potrebné   vysporiadať   sa s procesnými   návrhmi   sťažovateľa–vymedzujúcimi   predmet   konania,   čiastočným späťvzatím žaloby.

Dňa 4. marca 2009 súd predvolal sťažovateľa na informatívny výsluch.Dňa 2. apríla 2009 okresný súd uskutočnil informatívny výsluch. Dňa 6. apríla 2009 sťažovateľ doručil súdu podanie–rozšírenie návrhu na začatie konania.

Dňa 29. mája 2009 súd uznesením nepripustil rozšírenie návrhu na začatie konania.Dňa 24. júna 2009 sťažovateľ doručil súdu odvolanie proti uzneseniu o nepripustení rozšírenia návrhu na začatie konania.

Dňa 10. augusta 2009 súd doručoval odvolanie na vyjadrenie odporcom. Dňa 4. septembra 2009 okresný súd vec predložil krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa.

Dňa   26.   februára   2010   krajský   súd   uznesením   č.   k.   12   Co   150/2009-53   zrušil uznesenie   súdu   prvého   stupňa   č.   k.   22   C   132/2005-46   z   29.   mája 2009   o nepripustení zámeny účastníkov konania na strane odporcu z dôvodu, že „súd prvého stupňa sa dôsledne neriadil ustanoveniami O. s. p.“. Krajský súd zároveň zrušil aj uznesenie okresného súdu z 25. septembra 2007 o doplatení súdneho poplatku z dôvodu jeho vecného oslobodenia v zmysle zákona o súdnych poplatkoch.

Dňa 18. marca 2010 krajský súd vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dňa 23. marca 2010 bol vydaný pokyn na doručenie rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkom konania.

Dňa   7.   mája   2010   okresný   súd   požiadal   o zapožičanie   súvisiaceho   spisového materiálu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho   konania   je   ochrana   osobnosti,   t.   j.   vec,   ktorej   povaha   si   vyžaduje osobitnú   starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec   bola   čo   najrýchlejšie   prerokovaná   a skončená   (§   100   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 100/03).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o ochrane   osobnosti   môže   predstavovať   určitý   stupeň   zložitosti   súvisiaci   spravidla s náročným zisťovaním skutkového stavu. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný nemôže pripísať na vrub faktickej alebo právnej náročnosti prerokovávanej veci. Napokon ani predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení nenamietala zložitosť napadnutej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu   pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo   v predmetnom   konaní   k zbytočným   prieťahom. Sťažovateľ   neprispel   svojím správaním   k prieťahom   v konaní,   aktívne   sa   dožadoval   pokračovania   v konaní,   žiadal o nariadenie termínu pojednávania a taktiež podal sťažnosť na prieťahy v konaní. Čo sa týka opakovaného dopĺňania a upresňovania žalobného návrhu, s ktorým sa musel okresný súd náležite vysporiadať, ústavný súd nekvalifikuje ako skutočnosť, ktorá spôsobila zbytočné prieťahy   v konaní.   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   využitie   možností   daných sťažovateľom   procesnými   predpismi   (napr.   Občianskym   súdnym   poriadkom)   na uplatňovanie a presadzovanie ich práva v súdnom konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu   konania,   nemožno   ho   však   kvalifikovať   ako   postup,   ktorého   dôsledkom   sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a konštatuje, že toto konanie trvá bez rozhodnutia vo veci samej viac ako päť rokov. Treba upozorniť, že napadnuté konanie je stále len v štádiu pred nariadením prvého pojednávania.   V tomto   štádiu   konania   je   úlohou   súdu   vo   všeobecnosti   preskúmať podmienky   konania   a   pripraviť   vec   tak,   aby   mohla   byť   prerokovaná   na   pojednávaní a spravidla   na jedinom   pojednávaní aj rozhodnutá   (§   114   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku).   Je   zrejmé,   že   súd   v tomto   štádiu   vykonáva   spravidla   jednoduché   a časovo nenáročné   úkony   (doručenie   návrhu   druhému   účastníkovi,   šetrenie   splnenia   podmienok konania a pod.). Len osobitne mimoriadne okolnosti by mohli odôvodniť (ospravedlniť) dlhé   trvanie   úvodného   štádia,   no   v danom   prípade   nemožno   ospravedlniť   jeho,   vyše päťročné trvanie.

Okresný súd bol v predmetnej veci bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, resp. nevykazoval znaky plynulého a efektívneho konania, a to najmä v období od 5. mája 2005 do 16. mája 2006 (dvanásť mesiacov), od 26. júna 2006 do 2. apríla 2007 (desať mesiacov) a od 31. marca 2008 do 4. marca 2009 (dvanásť mesiacov). Okrem uvedených období na vrub okresnému súdu treba pripočítať aj obdobie od 9. januára 2008 do 31. marca 2008, keď v tomto období predložil predmetný spis krajskému súdu z dôvodu rozhodnutia o odvolaní sťažovateľa bez vykonania relevantných úkonov, čo bolo tiež dôvodom, prečo krajský súd vrátil spis okresnému súdu bez meritórneho rozhodnutia. Okresný súd teda počas najmenej troch   rokov   v takej   citlivej   veci,   akou   je ochrana osobnosti,   nevykonal žiadne efektívne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas napadnutého súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovaných   článkoch   ústavy   a dohovoru   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   K   prieťahom v napadnutom konaní nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani výlučne v dôsledku správania účastníkov, ale predovšetkým v dôsledku postupu súdu.

Obranu   predsedníčky   okresného   súdu,   podľa   ktorej   napadnuté konanie   je   síce poznačené   prieťahmi,   tieto „však   nemajú   povahu   subjektívneho   zavinenia   spočívajúce v konaní zákonnej sudkyne, ale sú objektívneho charakteru“, nebolo možné akceptovať. V tejto   súvislosti   ústavný   súd   opakovane   zdôraznil,   že   pri   posudzovaní   toho,   či   bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   oslabiť   poukázaním   napr.   na   dlhodobo   obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančného   zadosťučinenie   v   sume 10 000 €,   pretože   v dôsledku   nečinnosti   súdu   nie   je   mu   umožnené   dosiahnuť   účinnú nápravu zásahu do jeho základných práv.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy (a   podľa   čl.   6 ods.   1   dohovoru)   nie   je dostatočným   zadosťučinením   pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä na povahu (predmet) napadnutého konania, považuje za primerané v sume 3 000 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zabezpečenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri účelne   vykonané   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia–splnomocnenie z 27. mája 2005, spísanie sťažnosti z 3. júna 2010, vyjadrenie doručené 17. augusta 2010). Za   jeden   úkon   právnej   pomoci   vykonaný   v roku   2010   patrí   odmena   v sume   trikrát   po 120,23 €, preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 360,69 €. Spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (3 x 7,21 € v roku 2010) tvorí náhrada trov právnej služby advokátom celkovú sumu 382,32 € v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. K uvedenej sume v danom prípade bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 72,64 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 454,96 €.

Ústavný súd preto o uplatnených trovách konania sťažovateľom rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010