znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 330/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. Š., K., správcu konkurznej podstaty úpadcu V., a. s. v   konkurze,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   čl. 48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 23/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. I. Š. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2009 doručená sťažnosť Mgr. I. Š., K., správcu konkurznej podstaty úpadcu V., a. s. v konkurze, K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 23/2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 31. októbra 2008 bol sťažovateľovi ako účastníkovi konania doručený rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)   č.   k.   3   Co   136/2007-134   z   9.   septembra   2008,   ktorým   tento   potvrdil   rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 26 C 663/1999-109 z 23. februára 2007 vo výroku, že M. B., K., je výlučným nájomcom dvojizbového bytu č. 18 nachádzajúceho sa v bytovom dome na G., K., ako aj vo výroku o trovách konania. V prevyšujúcej časti rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie   najvyššiemu   súdu z dôvodu,   že   v   konaní   pred   krajským   súdom   ako   súdom   odvolacím   bol   ako   senát určený senát v zložení: predseda senátu JUDr. F., členovia senátu JUDr. S. a JUDr. S., PhD. Namiesto   uvedeného   senátu   vec   prerokoval   a   rozhodol   bez   zákonného   dôvodu   senát v zložení: predseda senátu JUDr. S., členovia senátu JUDr. D. a JUDr. Č. Podľa rozvrhu práce krajského súdu na rok 2008 v znení účinnom od 4. apríla 2008 (v znení dodatku č. 5) bolo zloženie senátu „3 Co“ určené tak, že jeho členmi boli JUDr. F. (riadiaca predsedníčka senátu), JUDr. S. (predseda senátu), JUDr. S., PhD., a JUDr. D. Zastupujúcim senátom tohto senátu bol senát „11 Co“.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   4   Cdo   23/2009   z   27.   mája   2009   dovolanie sťažovateľa odmietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že JUDr. S., PhD., bol s účinnosťou od 1. júla 2008 dočasne pridelený na najvyšší súd a že pri prerokúvaní predmetnej veci 9. septembra   2008   z   dôvodu   čerpania   riadnej   dovolenky   predsedníčky   senátu   JUDr.   F. senátu predsedal JUDr. S. a JUDr. F. zastúpila JUDr. Č.zo zastupujúceho senátu „11 Co“ z dôvodu, že zloženie senátu krajského súdu bolo v súlade s platným rozvrhom práce, a odvolacie konanie tak nebolo zaťažené vadou podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) spočívajúcou v nesprávnom obsadení súdu.

Podľa sťažovateľa ním namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy bolo porušené tým, že referujúci sudca nariadil súdne pojednávanie a ustanovil ako predsedu   senátu   JUDr.   S.   bez   toho,   aby   zákonnej   sudkyni   JUDr.   F.   bola   vec   odňatá predsedom krajského súdu, a to ešte v čase, keď JUDr. F. bola prítomná v práci. Podľa názoru sťažovateľa dovolenka nie je náhlou prekážkou, pre ktorú by mal byť ustanovený nový predseda senátu, v súdnom spise nie je založený ako dôkaz rozvrh práce krajského súdu na rok 2008 v znení účinnom od 4. apríla 2008, o ktorý opiera svoje rozhodnutie najvyšší súd, a najvyšší súd sa nezoberal tým, kto ustanovil nového predsedu senátu JUDr. S. namiesto predsedníčky senátu JUDr. F.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti   rozhodol   nálezom,   v ktorom   vysloví,   že   najvyšší   súd   v konaní vedenom   pod sp. zn. 4 Cdo 23/2009 porušil jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 48 ods. 1 ústavy, zruší uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 23/2009 z 27. mája a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 23/2009 z 27. mája 2009.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   48   ods.   1   ústavy   rozsudkom najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   23/2009   z   27.   mája   2009,   ktorým   potvrdil   rozsudok krajského súdu č. k. 3 Co 136/2007-134 z 9. septembra 2008, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 23/2009 z 27. mája 2009.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva: «Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) skúmal predovšetkým   prípustnosť   dovolania   a   dospel   k   záveru,   že   smeruje   proti   takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O. s. p. neprichádza do úvahy. V potvrdzujúcom výroku vo veci samej nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Dovolací   súd   preskúmal   prípustnosť   dovolania   aj   z   hľadísk   uvedených   v   §   237 O. s. p.   Podľa   tohto   ustanovenia   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolací súd nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil teda ani vadu konania uvedenú v § 237 O. s. p. pod písm. g/, na ktorú poukazoval dovolateľ. Podľa   ustanovenia   § 237 písm.   g/ O. s. p.   je dovolanie   prípustné   proti každému rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd   nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

V zmysle citovaného ustanovenia – § 237 písm. g/ O. s. p. dôvodom prípustnosti dovolania je aj to, že súd nebol správne obsadený, pričom súd nie je správne obsadený, ak vo veci nerozhoduje zákonný sudca. Právo na zákonného sudcu zaručuje Ústava Slovenskej republiky v čl. 48 ods. 1, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi; príslušnosť súdu ustanoví zákon. Uvedený ústavný príkaz je neopomenuteľnou podmienkou riadneho výkonu súdnej moci. Na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na druhej strane predstavuje pre každého účastníka konania rovnako cennú záruku, že na rozhodovanie   o   jeho   veci   sú   povolávané   súdy   a   sudcovia   podľa   vopred   daných   zásad (procesných   pravidiel)   tak,   aby   bola   zachovaná   zásada   pevného   prideľovania   súdnej agendy, a aby bol vylúčený – pre rôzne dôvody a rozličné účely – výber súdov a sudcov „ad hoc“.   Okrem   procesných   pravidiel   určovania   príslušnosti   súdov   a   ich   obsadenia,   ako garancia proti možnej svojvôli, je súčasťou základného práva na zákonného sudcu i zásada prideľovania súdnej agendy a určenie zloženia senátov na základe pravidiel obsiahnutých v rozvrhu práce. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva, funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie   a   rozhodovanie   o   prejednávanej   veci.   Ak   súd   rozhoduje   v   senáte   zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte (§ 3 ods. 3 zákona o súdoch). Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce (§ 3 ods. 4 zákona o súdoch). V zmysle § 50 ods. 2 písm. b/ a c/ zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje, okrem iného, zloženie senátov s uvedením predsedu senátu a ďalších sudcov a určenie spôsobu zastupovania sudcov tak, aby bolo možné zabezpečiť v súlade s osobitnými zákonmi konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci v prípade vylúčenia sudcu a v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi vykonať jednotlivé úkony. Rozvrh práce musí byt v týchto otázkach pre účastníkov predvídateľný a transparentný. Pokiaľ príslušný senát, stanovený rozvrhom práce, prejedná a rozhodne vec v inom, než určenom zložení, môže sa tak stať iba vtedy, ak je absencia rozvrhom práce určených   sudcov   dôvodná.   Za   takú   treba   považovať   najmä   vylúčenie   sudcu   z   dôvodu zaujatosti   a   jeho   odôvodnenú   neprítomnosť   (v   dôsledku   choroby,   dovolenky,   pracovnej cesty a pod.).

V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že vec bola predložená odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní 17. 4. 2007 a bola pridelená na vybavenie senátu „3 Co“ Krajského súdu v Košiciach. Prvé pojednávanie odvolacieho súdu sa konalo dňa 10. 4. 2008, pričom bolo odročené na neurčito pre neprítomnosť zástupcu žalovaného. V tento deň senátu   „3   Co"   predsedala   JUDr.   E.   F.   a   členmi   senátu   boli   JUDr.   M.   S.,   PhD.   (ako referujúci sudca) a JUDr. L. D. Ďalšie pojednávanie odvolacieho súdu, na ktorom bolo vo veci rozhodnuté, sa uskutočnilo 9. 9. 2008. Na tomto pojednávaní predsedal senátu JUDr. M. S. a členmi senátu boli JUDr. L. D. (ako referujúci sudca) a JUDr. J. Č. Podľa rozvrhu práce Krajského súdu v Košiciach na rok 2008 v znení účinnom od 4. 4. 2008 (v znení dodatku č. 5) bolo zloženie senátu „3 Co“ určené tak, že jeho členmi boli JUDr. E. F. (riadiaca predsedníčka senátu), JUDr. M. S. (predseda senátu), JUDr. M. S., PhD. a JUDr. L. D. Zastupujúcim senátom tohto senátu bol senát „11 Co“. Zo správy Krajského súdu v Košiciach z 18. 2. 2009 dovolací súd zistil, že JUDr. M. S. PhD. bol súčinnosťou od 1. 7. 2008   dočasne   pridelený   na   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   a   že   pri   prejednaní predmetnej veci dňa 9. 9. 2008 z dôvodu čerpania dovolenky predsedníčkou senátu JUDr. E. F. senátu predsedal JUDr. M. S. a JUDr. F. zastúpila JUDr. J. Č. zo zastupujúceho senátu   „11   Co“.   Pretože   čerpanie   dovolenky   zákonnou   sudkyňou   JUDr.   E.   F.   možno považovať za dôvodnú absenciu a teda za jej odôvodnenú neprítomnosť na prejednaní veci, boli splnené podmienky pre jej zastupovanie členkou senátu „11 Co“. Zloženie senátu, ktorý vec prejednal a rozhodol, bolo teda určené v súlade s platným rozvrhom práce a odvolacie konanie tak nebolo zaťažené vadou podľa § 237 písm. g/ O. s. p., spočívajúcou v nesprávnom obsadení súdu.

Vzhľadom na to, že dovolateľ podal dovolanie proti celému rozsudku odvolacieho súdu, teda aj proti jeho zmeňujúcemu výroku, ktorým bola žaloba u uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu zamietnutá, dovolací súd skúmal prípustnosť dovolania aj proti tomuto výroku, pričom dospel k záveru, že v tejto časti je subjektívne neprípustné. Dovolateľovi bolo totiž odvolacím súdom v zmeňujúcom výroku o zamietnutí žaloby vyhovené, preto nebol subjektívne oprávnený na podanie dovolania.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného podľa § 218 ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako neprípustné odmietol.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., keď neboli dané dôvody pre použitie odseku   2   tohto   ustanovenia,   pretože   žalobcovi   v súvislosti   s dovolacím   konaním   žiadne trovy nevznikli.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   dovolaním   napadnutý   rozsudok krajského   súdu   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   potvrdil.   V   každom   prípade   tento   postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľa   „nesprávnou   a   svojvoľnou   aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho   súdu   svojím   vlastným.   V   konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009