SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 33/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senátezloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Advokátskou kanceláriouMrázovský & partners, s. r. o., Mariánske námestie 2, Žilina, konajúcou prostredníctvomkonateľa a advokáta JUDr. Jána Mrázovského, vo veci namietaného porušenia jehozákladných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 Tos 104/2014 z 9. októbra2014, ako aj uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 22 T 190/2013 z 26. septembra 2014a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mrázovský &partners, s. r. o., Mariánske námestie 2, Žilina, konajúcou prostredníctvom konateľaa advokáta JUDr. Jána Mrázovského, ktorou namieta porušenie základných práv podľačl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 104/2014 z 9. októbra 2014 (ďalej aj „napadnuté uzneseniekrajského súdu“), ako aj uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.22 T 190/2013 z 26. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je väzobne stíhaný, pričomjeho trestná vec sa nachádza v štádiu po podaní obžaloby, pričom v nej v čase podaniasťažnosti už prebiehalo hlavné pojednávanie. Vec je okresným súdom vedená pod sp. zn.22 T 190/2013.
Na hlavnom pojednávaní konanom 5. septembra 2014 sťažovateľ podal žiadosťo prepustenie z väzby na slobodu, ktorú ústne odôvodnil do zápisnice z hlavnéhopojednávania.
Podstata odôvodnenia žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu spočívav tom, že podľa jeho presvedčenia o jeho predchádzajúcej žiadosti o prepustenie z väzbyna slobodu nerozhodoval zákonný sudca (okresný súd o nej rozhodol 17. júla 2014 tak, že juzamietol, pozn.), keďže v tom čase nebolo ešte právoplatne rozhodnuté o námietkezaujatosti predsedu senátu ⬛⬛⬛⬛, ktorú na hlavom pojednávaní konanom10. júna 2014 vzniesla obhajkyňa sťažovateľa a s ktorou sa sťažovateľ stotožnil
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že o námietke zaujatosti predsedusenátu rozhodol okresný súd na hlavnom pojednávaní konanom 10. júna 2014 tak, že jejnevyhovel, pričom proti uzneseniu okresného súdu o nevylúčení predsedu senátu ⬛⬛⬛⬛ z vykonávania trestného konania v trestnej veci sťažovateľa podalsťažovateľ ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní sťažnosť. Písomné vyhotovenieuznesenia o nevylúčení predsedu senátu bolo sťažovateľovi doručené 22. júla 2014. Krajskýsúd o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o nevylúčení predsedu senátuz 10. júna 2014 rozhodol uznesením zo 6. augusta 2014 tak, že ju zamietol.
Svoju ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podanú na hlavnompojednávaní konanom 5. septembra 2014 teda sťažovateľ odôvodnil tým, že o jehopredchádzajúcej žiadosti sťažovateľa nerozhodoval zákonný sudca, pričom zdôraznil, žepred predchádzajúcim rozhodnutím okresného súdu o jeho žiadosti o prepustenie z väzbyna slobodu vydaným 17. júla 2014 mu ešte nebolo ani doručené uznesenie okresného súduz 10. júna 2014 o nevylúčení predsedu senátu ⬛⬛⬛⬛ z vykonávaniatrestného konania v jeho trestnej veci.
Na hlavnom pojednávaní konanom 5. septembra 2014 sťažovateľ zároveň podaldo zápisnice návrh na odňatie jeho trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.22 T 190/2013 okresnému súdu v zmysle § 23 ods. 1 Trestného poriadku a jej prikázanieinému súdu toho istého druhu a stupňa, a to v zásade z rovnakých dôvodov, z akých podalžiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, teda z dôvodu, že o jeho predchádzajúcej žiadostio prepustenie z väzby na slobodu podľa jeho tvrdenia nerozhodoval zákonný sudca.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesenímsp. zn. 4 Ndt 14/2014 z 12. septembra 2014 rozhodol o návrhu sťažovateľa na odňatie jehotrestnej veci tak, že trestná vec sa okresnému súdu neodníma.
Okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na sloboduz 5. septembra 2014 na neverejnom zasadnutí konanom 26. septembra 2014 napadnutýmuznesením tak, že ju zamietol, pričom zároveň tiež rozhodol, že väzba sa nenahrádzadohľadom probačného a mediačného úradníka.
V odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu sa okrem iného uvádza:„Okresný súd Žilina uznesením č. k. 22 T/190/2014 zo dňa 10. 6. 2014 rozhodol o nevylúčení predsedu senátu ⬛⬛⬛⬛ /č. l. 3553/, pričom v tom čase bol zjavný /zákonom expresis verbis neupravený/ časový priestor na jeho vyhotovenie, nakoľko hlavné pojednávanie bolo najbližšie vytýčené po vyjadrení procesných strán k predmetnému – vrátane obž. a jeho obhajcov na deň 18. 8. 2014. Súd o vznesenej námietke rozhodol, pričom vyhotovenie uznesenia bolo realizované s prihliadnutím na dlhodobo procesným stranám avizovanú dovolenku predsedu senátu a na skutočnosť, že najbližšie nariadený termín hlavného pojednávania je dňa 18. 8. 2014. Odôvodnenie rozhodnutia súdu bolo na hlavnom pojednávaní vykonané za prítomnosti obž. ⬛⬛⬛⬛ a jeho obhajcu. Predseda senátu rozhodnutie odôvodnil podrobne s vysporiadaním sa so všetkými relevantnými skutočnosťami, na ktorých bolo predmetné rozhodnutie založené. Obžalovaný, obhajca vzali predmetné na vedomie, pričom deklarovali, že rozhodnutiu, odôvodneniu a poučeniu o opravnom prostriedku porozumeli. Ako subjekt podávajúci sťažnosť proti rozhodnutiu súdu mali k dispozícii všetky súdom verbálne deklarované časti odôvodnenia rozhodnutia súdu, ktoré si na hlavnom pojednávaní vypočuli. Všetky tieto skutočnosti boli poňaté v zápisnici o hlavnom pojednávaní kde boli poňaté aj okolnosti za ktorých došlo k určeniu jednotlivých termínov hlavného pojednávania. Obžalovaný týmito zápisnicami disponoval. Obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ hneď v prvý deň pracovnej dovolenky predsedu senátu dňa 30. 6. 2014 doručil Okresnému súdu Žilina žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu /č. l. 3584 – 3585/. Zastupujúca sudkyňa zákonného sudcu ⬛⬛⬛⬛ – v prvom rade, určila termín neverejného zasadnutia o dva týždne na v poradí druhý deň po návrate predsedu senátu z pracovnej dovolenky /č. l. 3586/. Predseda senátu pôsobiaci na dovolenke v zahraničí o žiadosti obžalovaného počas pobytu vedomosť nemal. O žiadosti obž. o prepustenie z väzby na slobodu bolo rozhodované v dňoch 16. – 17. 7. 2014 /č. l. 3593 – 3595, 3623 – 3630/. V tom čase už bolo uznesenie Okresného súdu Žilina o nevylúčení predsedu senátu ⬛⬛⬛⬛ vyhotovené. Toto rozhodnutie bolo následne procesným stranám aj doručované /č. l. 3622/. Spis nebol predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline o sťažnosti proti rozhodnutiu súdu o nevylúčení ⬛⬛⬛⬛ po obdŕžaní doručeniek, nakoľko o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu bolo nevyhnutné rozhodnúť /vrátane vyhotovenia rozhodnutia/ bez odkladu a to na základe dôkazov uvedených v spise tunajšieho súdu. Súd obratom rozhodol o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu, vyhotovil dotknuté uznesenie /č. l. 3651 – 3666/, toto doručil relevantným procesným stranám a vec v kvalifikovanej lehote predložil na rozhodnutie o sťažnostiach obžalovaného Krajskému súdu v Žiline /č. l. 3668/. S poukazom na popísanú genézu procesných úkonov súdu a okolností podávaných žiadostí obžalovaného, Okresný súd Žilina konštatoval, že o všetkých návrhoch obžalovaného bolo riadne rozhodnuté, rozhodnutia boli podrobne odôvodnené, písomne vyhotovené, pričom tieto rozhodnutia boli následne preskúmané súdom II. stupňa po podaných opravných prostriedkoch. Berúc do úvahy viaceré druhy návrhov oprávnených osôb podávaných bezprostredne po sebe, súd o predmetnom rozhodol tak, aby bolo o nich rozhodnuté v lehotách stanovených zákonom, resp. v inej súdnou praxou ustálenej lehote. Rovnako sa k obžalovaným napádanému /návrh na odňatia a prikázanie veci/ postupu Okresného súdu Žilina vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, ktorý v rozhodnutí podrobne špecifikoval dôvody na nevyhovenie návrhu obžalovaného na odňatie a prikázanie veci z dôvodu ním /obžalovaným/ deklarovaného porušenia práv tunajším súdom.
Otázka podaného opravného prostriedku a následných procesných úkonov súdu je upravená v ust. § 32 ods. 4 Tr. por. Bolo zrejmé, že senát Okresného súdu Žilina v dotknutom rozhodnutí rozhodol tak, že ⬛⬛⬛⬛ nevylúčil z vykonávania úkonov trestného konania. Dňa 17. 7. 2014 bol vykonaný taký procesný úkon súdu, ktorý nezniesol odklad, nakoľko rozhodovanie o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby takýmto úkonom bezpochyby je. Nerozhodovanie o predmetnej žiadosti obžalovaného by malo za následok rovnako aj porušenie účelu trestného konania vykonávaného u obžalovaného väzobne. Súd mohol v danom štádiu trestného konania konať v podobe neodkladného úkonu, nakoľko námietku obžalovaného považoval /a aj tak rozhodol/ za opodstatnenú. Neopodstatnenosť takejto námietky bola následne vyslovená aj rozhodnutím Krajského súdu v Žiline, ktorý rozhodoval o námietke na podklade podanej sťažnosti ako súd II. stupňa. Úkony Okresného súdu Žilina – rozhodovanie o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 17. 7. 2014 je preto nevyhnutné vnímať komplexne aj s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, ktorý sťažnosť obžalovaného proti rozhodnutiu Okresného súdu Žilina – o nevylúčení predsedu senátu zamietol. Predmetným rozhodnutím súdu bolo potvrdené rozhodnutie Okresného súdu Žilina t. j., že predseda senátu je osobou, ktorá nie je zaujatá. A contrario, v prípade ak by súd II. stupňa rozhodol tak, že by sťažnosti obžalovaného vyhovel s konštatovaním, že predseda senátu ⬛⬛⬛⬛ je zaujatý, predmetné by malo bezpochyby vplyv na vnímanie rozhodnutia Okresného súdu Žilina sp. zn. 22 T/190/2014 zo dňa 17. 7. 2014, ktorým súd /predseda senátu ⬛⬛⬛⬛ a členovia senátu/ zamietol žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu a iné.
Na margo vyššie uvedeného je vhodné poznamenať, že bezprostredné rozhodovanie súdu o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu v situácii kedy ešte nenadobudlo právoplatnosť rozhodnutie súdu o nevylúčení sudcu /po vznesenej námietke zaujatosti procesnou stranou/ nie je apriori dôvodom na prepustenie obžalovaného z väzby ak navyše rozhodnutie súdu o nevylúčení sudcu následne nadobudlo právoplatnosť.“
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorejrozhodol krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 2 Tos 104/2014 z 9. októbra 2014 tak,že sťažnosť sťažovateľa zamietol.
V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza: „Je zrejmé, že podstatou sťažnosti a samotnej žiadosti o prepustenie z väzby je skutočnosť, že o žiadosti o prepustenie z väzby dňa 17. 7. 2014 rozhodol sudca napriek tomu, že rozhodnutie, ktorým rozhodol o svojom nevylúčení nebolo právoplatné, čím došlo k porušeniu práva obžalovaného, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 4 Dohovoru, čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy ako aj čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny. Tento stav je pritom možné – podľa obžalovaného – napraviť iba tým, že bude neodkladne prepustený z väzby na slobodu.
Na tomto mieste krajský súd považuje za potrebné poznamenať, že je pravdou, že obžalovaný podal námietku zaujatosti voči konajúcemu predsedovi senátu, o ktorej bolo rozhodnuté dňa 10. 6. 2014. Predmetné uznesenie bolo expedované z okresného súdu dňa 21. 7. 2014, pričom už dňa 30. 6. 2014 bola doručená okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby obžalovaného na slobodu. O tejto žiadosti rozhodol sudca dňa 17. 7. 2014. V čase vykonávania tohto úkonu obžalovaný nenamietal, že sudca ⬛⬛⬛⬛ rozhoduje o predmetnej žiadosti. Okresný súd svoj postup podrobne odôvodňuje v písomných dôvodoch svojho uznesenia poukazujúc na presnú chronológiu svojich úkonov.
Je nesporné, že väzobné veci je súd povinný vybavovať prednostne a urýchlene. Neodkladné rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby vyplýva z ustanovení Trestného poriadku, ako aj z článku 17 ods. 2 Ústavy SR, článku 17 ods. 5 Ústavy SR a § 2 ods. 6 Tr. por., pričom vo vzťahu k rozhodovaniu o žiadosti o prepustenie z väzby je nutné prihliadať aj na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti. V tejto súvislosti Ústavný súd konštatoval, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle článku 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu 1 mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne. Okresný súd pritom postupom podľa § 32 ods. 4 Tr. por. považoval rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby obžalovaného za úkon, ktorého nevykonanie by mohlo ohroziť účel trestného konania.
Na tomto mieste je nutné tiež uviesť, že krajský súd rozhodujúc o sťažnosti proti uzneseniu zo dňa 17. 7. 2014 svojím uznesením zo dňa 6. augusta 2014 zrušil napadnuté uznesenie, ktorým okresný súd rozhodol o žiadosti o prepustenie z väzby a sám v celom rozsahu rozhodol uznesením sp. zn. 2 Tos/84/2014 zo dňa 6. 8. 2014. Krajský súd rozhodoval ako nezávislý a nestranný súd. Uvedené naviac konštatoval aj Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 4 Ndt/14/2014 zo dňa 12. 9. 2014, pri rozhodovaní o návrhu na odňatie a prikázanie veci inému súdu. Krajský súd tiež rozhodol o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o nevylúčení ⬛⬛⬛⬛ z prejednávania trestnej veci obžalovaného. Neboli zistené žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali iný postup.
Krajský súd je názoru, že obžalovaný je vo väzbe zo zákonných dôvodov a doposiaľ nebolo zistený také pochybenie, ktoré by zakladalo právo obžalovaného byť prepustený z väzby na slobodu.“.
Sťažovateľ namieta, že nemožno súhlasiť s odôvodnením napadnutého uzneseniaokresného súdu, v ktorom sa uvádza, že rozhodovanie okresného súdu o predchádzajúcejžiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu treba vnímať ako procesný úkon súdu,ktorý nezniesol odklad. Sťažovateľ pritom poukazuje na § 32 ods. 4 Trestného poriadku,podľa ktorého proti rozhodnutiu podľa odsekov 2 a 3 je prípustná sťažnosť, pričom po jejpodaní sa vykoná len nariadený úkon trestného konania s výnimkou rozhodovania vo vecisamej a úkon, ktorého nevykonanie by mohlo ohroziť účel trestného konania. Podľa názorusťažovateľa „Je nepochybné, že za danej procesnej situácie v prípade žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu nešlo v prípade neverejného zasadnutia o už nariadený úkon a rovnako nešlo o úkon, ktorého nevykonanie by mohlo ohroziť účel trestného konania.“.
Sťažovateľ opakovane zdôrazňuje, že v čase rozhodovania okresného súduo predchádzajúcej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu mu ešte nebolodoručené písomné vyhotovenie uznesenia o nevylúčení predsedu senátu z 10. júna 2014,pričom toto pochybenie nemôže napraviť skutočnosť, že okresný súd svoje rozhodnutieo nevylúčení predsedu senátu ústne odôvodnil na hlavnom pojednávaní konanom 10. júna2014.
Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súduza nedostatočne odôvodnené, pričom v tejto súvislosti uvádza, že «Je zjavné, že... založil svoju žiadosť o prepustenie z väzby na skutočnosti, že o tejto rozhodol súd na čele s predsedom senátu, ktorý v čase rozhodovania nebol nestranným a nezávislým súdom. Podľa názoru sťažovateľa s poukazom na revízny princíp bolo povinnosťou krajského súdu zaoberať sa námietkami sťažovateľa, týkajúcimi sa namietanej zaujatosti predsedu senátu a tieto náležite a relevantne odôvodniť, teda dať na ne sťažovateľovi argumentačné odpovede. Namiesto toho krajský súd „vytkol“ sťažovateľovi, že v čase vykonávania úkonu (rozhodovanie o jeho žiadosti dňa 17. 07. 2014) tento nenamietal, že o tejto rozhoduje a skonštatoval, že okresný súd svoj postup podrobne odôvodnil v písomnom vyhotovení uznesenia.».
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:
„Základné právo ⬛⬛⬛⬛... nebyť pozbavený slobody inak než zo zákonných dôvodov podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru, právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR uznesením Krajského súdu Žilina sp. zn. 2 Tos/104/2014 zo dňa 09. 10. 2014 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 22 T/190/2013 zo dňa 26. 09. 2014 porušené bolo.
Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 2 Tos/104/2014 zo dňa 09. 10. 2014 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 22 T/190/2013 zo dňa 26. 09. 2014 a obžalovaný sa prepúšťa na slobodu.“
Sťažovateľ sa tiež domáha úhrady trov konania v celkovej sume 340,88 €.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu mohol sťažovateľ podať sťažnosť (čo ajvyužil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajskéhosúdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vychádzajúc z uvedeného,ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, sa ústavný súd pri predbežnomprerokovaní tejto časti sťažnosti sústredil na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavneneopodstatnenú. V tejto súvislosti ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné uviesť, žepodstata námietok sťažovateľa sa týka rozhodovania okresného súdu o jeho predchádzajúcejžiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorej bolo rozhodnuté uznesením okresnéhosúdu zo 17. júla 2014, a nie rozhodovania okresného súdu a krajského súdu o jeho následnejžiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 5. septembra 2014.
Práve okolnosti týkajúce sa predchádzajúceho rozhodovania okresného súduo žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu boli dôvodom, pre ktorý sťažovateľpodal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu 5. septembra 2014.
V zásade jedinou námietkou sťažovateľa, ktorá sa týka rozhodovania okresného súdua krajského súdu o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 5. septembra 2014, jenámietka smerujúca proti nedostatočnému odôvodneniu napadnutého uznesenia krajskéhosúdu.
Vychádzajúc predovšetkým z v časti I tohto uznesenia citovaných častí napadnutéhouznesenia krajského súdu, ústavný súd zastáva názor, že v spojení s odôvodnenímnapadnutého uznesenia okresného súdu dáva vyčerpávajúcu odpoveď na sťažovateľovuargumentáciu uvedenú v jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 5. septembra2014. Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať argumenty uvedené v napadnutýchrozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu, pričom každý považuje z hľadiskapožiadaviek na riadne odôvodnenie súdnych rozhodnutí, ktoré tvoria súčasť základnéhopráva na súdnu ochranu, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a v žiadnom prípade nieza arbitrárne, ako tvrdí sťažovateľ.
Osobitne poukazuje ústavný súd (v zhode s krajským súdom) na skutočnosť, žesťažovateľom spochybňované uznesenie okresného súdu zo 17. júla 2014 (sťažovateľ hopovažuje za „kameň úrazu“, pozn.) bolo v celom rozsahu uznesením krajského súdu sp. zn.2 Tos 84/2014 zo 6. augusta 2014 zrušené a nahradené vlastným rozhodnutím krajskéhosúdu, ktorým bola jednak zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu ajeho väzba nebola nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka, pričomzároveň označeným uznesením krajského súdu došlo aj k zmene dôvodov väzby.
Ústavný súd taktiež poukazuje (opäť v zhode s krajským súdom) na uznesenienajvyššieho súdu sp. zn. 4 Ndt 14/2014 z 12. septembra 2014, ktorým bolo rozhodnuté,že trestná vec sťažovateľa sa okresnému súdu neodníma, pričom dôvody, na základe ktorýchsa sťažovateľ domáhal odňatia veci okresnému súdu, boli identické s dôvodmi, pre ktorésťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. S označeným uznesenímnajvyššieho súdu sa ústavný súd oboznámil, i keď nebolo prílohou sťažnosti, keďže jeverejne prístupné na internetovom sídle najvyššieho súdu(http://www.supcourt.gov.sk/data/att/37109_subor.pdf).
Navyše ústavný súd konštatuje, že už samotná skutočnosť, že odôvodňovanie žiadostio prepustenie z väzby na slobodu s poukazom na predchádzajúce rozhodovanie o žiadosti oprepustenie z väzby na slobodu, pri ktorom nebola právoplatne vyriešená otázkanezaujatosti predsedu senátu v situácii, keď v čase podania novej žiadosti o prepusteniez väzby na slobodu už bola otázka nezaujatosti predsedu senátu právoplatne vyriešená, a tov prospech nezaujatosti dotknutého, je podľa jeho názoru už na prvý pohľad zjavneneopodstatnené a zbytočne zaťažujúce rozhodovaciu agendu ústavného súdu.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnomprerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právnehovýznamu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2015