znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 33/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senátezloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Advokátskou kanceláriouMrázovský & partners, s. r. o., Mariánske námestie 2, Žilina, konajúcou prostredníctvomkonateľa   a advokáta   JUDr.   Jána   Mrázovského,   vo   veci   namietaného   porušenia   jehozákladných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 Tos 104/2014 z 9. októbra2014, ako aj uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 22 T 190/2013 z 26. septembra 2014a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   Mrázovský   &partners,   s.   r.   o.,   Mariánske   námestie   2,   Žilina,   konajúcou   prostredníctvom   konateľaa advokáta   JUDr.   Jána   Mrázovského,   ktorou   namieta   porušenie   základných   práv   podľačl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 104/2014 z 9. októbra 2014 (ďalej aj „napadnuté uzneseniekrajského súdu“), ako aj uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.22 T 190/2013 z 26. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je väzobne stíhaný, pričomjeho trestná vec sa nachádza v štádiu po podaní obžaloby, pričom v nej v čase podaniasťažnosti už prebiehalo hlavné pojednávanie. Vec je okresným súdom vedená pod sp. zn.22 T 190/2013.

Na   hlavnom   pojednávaní   konanom   5.   septembra   2014   sťažovateľ   podal   žiadosťo prepustenie   z   väzby   na   slobodu,   ktorú   ústne   odôvodnil   do   zápisnice   z hlavnéhopojednávania.

Podstata odôvodnenia žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu spočívav tom, že podľa jeho presvedčenia o jeho predchádzajúcej žiadosti o prepustenie z väzbyna slobodu nerozhodoval zákonný sudca (okresný súd o nej rozhodol 17. júla 2014 tak, že juzamietol,   pozn.),   keďže   v tom   čase   nebolo   ešte   právoplatne   rozhodnuté   o   námietkezaujatosti predsedu senátu ⬛⬛⬛⬛, ktorú na hlavom pojednávaní konanom10. júna 2014 vzniesla obhajkyňa sťažovateľa a s ktorou sa sťažovateľ stotožnil

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že o námietke zaujatosti predsedusenátu rozhodol okresný súd na hlavnom pojednávaní konanom 10. júna 2014 tak, že jejnevyhovel,   pričom   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o   nevylúčení   predsedu   senátu ⬛⬛⬛⬛ z vykonávania trestného konania v trestnej veci sťažovateľa podalsťažovateľ ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní sťažnosť. Písomné vyhotovenieuznesenia o nevylúčení predsedu senátu bolo sťažovateľovi doručené 22. júla 2014. Krajskýsúd o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o nevylúčení predsedu senátuz 10. júna 2014 rozhodol uznesením zo 6. augusta 2014 tak, že ju zamietol.

Svoju   ďalšiu   žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   podanú   na   hlavnompojednávaní   konanom   5.   septembra   2014   teda   sťažovateľ   odôvodnil   tým,   že   o jehopredchádzajúcej žiadosti sťažovateľa nerozhodoval zákonný sudca, pričom zdôraznil, žepred predchádzajúcim rozhodnutím okresného súdu o jeho žiadosti o prepustenie z väzbyna slobodu vydaným 17. júla 2014 mu ešte nebolo ani doručené uznesenie okresného súduz 10.   júna   2014   o nevylúčení   predsedu   senátu ⬛⬛⬛⬛ z   vykonávaniatrestného konania v jeho trestnej veci.

Na hlavnom pojednávaní konanom 5. septembra 2014 sťažovateľ zároveň podaldo zápisnice   návrh   na   odňatie   jeho   trestnej veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn.22 T 190/2013 okresnému súdu v zmysle § 23 ods. 1 Trestného poriadku a jej prikázanieinému súdu toho istého druhu a stupňa, a to v zásade z rovnakých dôvodov, z akých podalžiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, teda z dôvodu, že o jeho predchádzajúcej žiadostio prepustenie z väzby na slobodu podľa jeho tvrdenia nerozhodoval zákonný sudca.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesenímsp. zn. 4 Ndt 14/2014 z 12. septembra 2014 rozhodol o návrhu sťažovateľa na odňatie jehotrestnej veci tak, že trestná vec sa okresnému súdu neodníma.

Okresný   súd   rozhodol   o   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   na   sloboduz 5. septembra 2014 na neverejnom zasadnutí konanom 26. septembra 2014 napadnutýmuznesením   tak,   že   ju   zamietol,   pričom   zároveň   tiež   rozhodol,   že   väzba   sa   nenahrádzadohľadom probačného a mediačného úradníka.

V odôvodnení   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   sa   okrem   iného   uvádza:„Okresný   súd   Žilina   uznesením   č.   k.   22   T/190/2014   zo   dňa   10.   6.   2014   rozhodol o nevylúčení predsedu senátu ⬛⬛⬛⬛ /č. l. 3553/, pričom v tom čase bol zjavný /zákonom expresis verbis neupravený/ časový priestor na jeho vyhotovenie, nakoľko hlavné pojednávanie bolo najbližšie vytýčené po vyjadrení procesných strán k predmetnému – vrátane obž. a jeho obhajcov na deň 18. 8. 2014. Súd o vznesenej námietke rozhodol,   pričom vyhotovenie uznesenia bolo realizované s prihliadnutím na   dlhodobo procesným stranám avizovanú dovolenku predsedu senátu a na skutočnosť, že najbližšie nariadený termín hlavného pojednávania je dňa 18. 8. 2014. Odôvodnenie rozhodnutia súdu bolo na hlavnom pojednávaní vykonané za prítomnosti obž. ⬛⬛⬛⬛ a jeho obhajcu. Predseda senátu rozhodnutie odôvodnil podrobne s vysporiadaním sa so všetkými relevantnými skutočnosťami, na ktorých bolo predmetné rozhodnutie založené. Obžalovaný, obhajca   vzali   predmetné na   vedomie, pričom   deklarovali,   že rozhodnutiu, odôvodneniu   a poučeniu   o opravnom   prostriedku   porozumeli.   Ako   subjekt   podávajúci sťažnosť proti rozhodnutiu súdu mali k dispozícii všetky súdom verbálne deklarované časti odôvodnenia rozhodnutia súdu, ktoré si na hlavnom pojednávaní vypočuli. Všetky tieto skutočnosti boli poňaté v zápisnici o hlavnom pojednávaní kde boli poňaté aj okolnosti za ktorých došlo k určeniu jednotlivých termínov hlavného pojednávania. Obžalovaný týmito zápisnicami   disponoval.   Obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ hneď   v   prvý   deň   pracovnej dovolenky   predsedu   senátu   dňa   30.   6.   2014   doručil   Okresnému   súdu   Žilina   žiadosť   o prepustenie z väzby na slobodu /č. l. 3584 – 3585/. Zastupujúca sudkyňa zákonného sudcu ⬛⬛⬛⬛ – v prvom rade, určila termín neverejného zasadnutia o dva týždne na v poradí druhý deň po návrate predsedu senátu z pracovnej dovolenky /č. l. 3586/. Predseda senátu pôsobiaci na dovolenke v zahraničí o žiadosti obžalovaného počas pobytu vedomosť nemal. O žiadosti obž. o prepustenie z väzby na slobodu bolo rozhodované v dňoch 16. – 17. 7. 2014 /č. l. 3593 – 3595, 3623 – 3630/. V tom čase už bolo uznesenie Okresného   súdu   Žilina   o nevylúčení   predsedu   senátu ⬛⬛⬛⬛ vyhotovené.   Toto rozhodnutie   bolo   následne   procesným   stranám   aj   doručované   /č.   l.   3622/.   Spis   nebol predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline o sťažnosti proti rozhodnutiu súdu o nevylúčení ⬛⬛⬛⬛ po obdŕžaní   doručeniek,   nakoľko   o   žiadosti   obžalovaného   o prepustenie   z   väzby   na   slobodu   bolo   nevyhnutné   rozhodnúť   /vrátane   vyhotovenia rozhodnutia/ bez odkladu a to na základe dôkazov uvedených v spise tunajšieho súdu. Súd obratom rozhodol o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu, vyhotovil dotknuté uznesenie /č. l. 3651 – 3666/, toto doručil relevantným procesným stranám a vec v kvalifikovanej lehote predložil na rozhodnutie o sťažnostiach obžalovaného Krajskému súdu v Žiline /č. l. 3668/. S poukazom na popísanú genézu procesných úkonov súdu a okolností podávaných žiadostí obžalovaného, Okresný súd Žilina konštatoval, že o všetkých návrhoch obžalovaného bolo riadne rozhodnuté, rozhodnutia boli podrobne odôvodnené, písomne vyhotovené,   pričom   tieto   rozhodnutia   boli   následne   preskúmané   súdom   II.   stupňa   po podaných opravných prostriedkoch. Berúc do úvahy viaceré druhy návrhov oprávnených osôb podávaných bezprostredne po sebe, súd o predmetnom rozhodol tak, aby bolo o nich rozhodnuté v lehotách stanovených zákonom, resp. v inej súdnou praxou ustálenej lehote. Rovnako   sa   k obžalovaným napádanému /návrh na   odňatia   a prikázanie   veci/   postupu Okresného súdu Žilina vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, ktorý v rozhodnutí podrobne špecifikoval dôvody na nevyhovenie návrhu obžalovaného na odňatie a prikázanie veci z dôvodu ním /obžalovaným/ deklarovaného porušenia práv tunajším súdom.

Otázka podaného opravného prostriedku a následných procesných úkonov súdu je upravená   v   ust.   §   32   ods.   4   Tr.   por.   Bolo   zrejmé,   že   senát   Okresného   súdu   Žilina v dotknutom rozhodnutí rozhodol tak, že ⬛⬛⬛⬛ nevylúčil z vykonávania úkonov trestného konania. Dňa 17. 7. 2014 bol vykonaný taký procesný úkon súdu, ktorý nezniesol odklad, nakoľko rozhodovanie o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby takýmto úkonom bezpochyby je. Nerozhodovanie o predmetnej žiadosti obžalovaného by malo   za   následok   rovnako   aj   porušenie   účelu   trestného   konania   vykonávaného u obžalovaného väzobne. Súd mohol v danom štádiu trestného konania konať v podobe neodkladného   úkonu,   nakoľko   námietku   obžalovaného   považoval   /a   aj   tak   rozhodol/ za opodstatnenú.   Neopodstatnenosť   takejto   námietky   bola   následne   vyslovená   aj rozhodnutím Krajského súdu v Žiline, ktorý rozhodoval o námietke na podklade podanej sťažnosti   ako   súd   II.   stupňa.   Úkony   Okresného   súdu   Žilina   –   rozhodovanie   o   žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 17. 7. 2014 je preto nevyhnutné vnímať komplexne aj s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, ktorý sťažnosť obžalovaného proti rozhodnutiu Okresného súdu Žilina – o nevylúčení predsedu senátu zamietol.   Predmetným   rozhodnutím   súdu   bolo   potvrdené   rozhodnutie   Okresného   súdu Žilina t. j., že predseda senátu je osobou, ktorá nie je zaujatá. A contrario, v prípade ak by súd   II. stupňa   rozhodol   tak,   že   by   sťažnosti   obžalovaného   vyhovel   s konštatovaním,   že predseda senátu ⬛⬛⬛⬛ je zaujatý, predmetné by malo bezpochyby vplyv na vnímanie rozhodnutia Okresného súdu Žilina sp. zn. 22 T/190/2014 zo dňa 17. 7. 2014, ktorým   súd   /predseda   senátu ⬛⬛⬛⬛ a   členovia   senátu/   zamietol   žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu a iné.

Na margo vyššie uvedeného je vhodné poznamenať, že bezprostredné rozhodovanie súdu   o   žiadosti   obžalovaného   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   v   situácii   kedy   ešte nenadobudlo právoplatnosť rozhodnutie súdu o nevylúčení sudcu /po vznesenej námietke zaujatosti procesnou stranou/ nie je apriori dôvodom na prepustenie obžalovaného z väzby ak navyše rozhodnutie súdu o nevylúčení sudcu následne nadobudlo právoplatnosť.“

Proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorejrozhodol krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 2 Tos 104/2014 z 9. októbra 2014 tak,že sťažnosť sťažovateľa zamietol.

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza: „Je zrejmé, že podstatou sťažnosti a samotnej žiadosti o prepustenie z väzby je skutočnosť,   že   o   žiadosti   o prepustenie   z   väzby   dňa   17.   7.   2014   rozhodol   sudca napriek tomu, že rozhodnutie, ktorým rozhodol o svojom nevylúčení nebolo právoplatné, čím došlo k porušeniu práva obžalovaného, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 4 Dohovoru, čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy ako aj čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny. Tento stav je pritom možné – podľa obžalovaného – napraviť iba tým, že bude neodkladne prepustený z väzby na slobodu.

Na   tomto   mieste   krajský   súd   považuje   za   potrebné   poznamenať,   že   je   pravdou, že obžalovaný   podal   námietku   zaujatosti   voči   konajúcemu   predsedovi   senátu, o ktorej bolo rozhodnuté dňa 10. 6. 2014. Predmetné uznesenie bolo expedované z okresného súdu dňa 21. 7. 2014, pričom už dňa 30. 6. 2014 bola doručená okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby obžalovaného na slobodu. O tejto žiadosti rozhodol sudca dňa 17. 7. 2014. V čase vykonávania tohto úkonu obžalovaný nenamietal, že sudca ⬛⬛⬛⬛ rozhoduje o predmetnej žiadosti. Okresný súd svoj postup podrobne odôvodňuje v písomných dôvodoch svojho uznesenia poukazujúc na presnú chronológiu svojich úkonov.

Je nesporné, že väzobné veci je súd povinný vybavovať prednostne a urýchlene. Neodkladné rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby vyplýva z ustanovení Trestného poriadku, ako aj z článku 17 ods. 2 Ústavy SR, článku 17 ods. 5 Ústavy SR a § 2 ods. 6 Tr. por.,   pričom   vo   vzťahu   k   rozhodovaniu   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   je   nutné prihliadať aj na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti. V tejto súvislosti Ústavný súd konštatoval, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle článku 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu 1 mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne. Okresný súd pritom postupom podľa § 32 ods. 4 Tr. por. považoval rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby obžalovaného za úkon, ktorého nevykonanie by mohlo ohroziť účel trestného konania.

Na tomto mieste je nutné tiež uviesť, že krajský súd rozhodujúc o sťažnosti proti uzneseniu zo dňa 17. 7. 2014 svojím uznesením zo dňa 6. augusta 2014 zrušil napadnuté uznesenie, ktorým okresný súd rozhodol o žiadosti o prepustenie z väzby a sám v celom rozsahu   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   2   Tos/84/2014   zo   dňa   6.   8.   2014.   Krajský   súd rozhodoval ako nezávislý a nestranný súd. Uvedené naviac konštatoval aj Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 4 Ndt/14/2014 zo dňa 12. 9. 2014, pri rozhodovaní o návrhu na odňatie a prikázanie veci inému súdu. Krajský súd tiež rozhodol o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o nevylúčení ⬛⬛⬛⬛ z prejednávania trestnej veci obžalovaného. Neboli zistené žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali iný postup.

Krajský súd je názoru, že obžalovaný je vo väzbe zo zákonných dôvodov a doposiaľ nebolo zistený také pochybenie, ktoré by zakladalo právo obžalovaného byť prepustený z väzby na slobodu.“.

Sťažovateľ   namieta,   že   nemožno   súhlasiť   s   odôvodnením   napadnutého   uzneseniaokresného súdu, v ktorom sa uvádza, že rozhodovanie okresného súdu o predchádzajúcejžiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu treba vnímať ako procesný úkon súdu,ktorý nezniesol odklad. Sťažovateľ pritom poukazuje na § 32 ods. 4 Trestného poriadku,podľa ktorého proti rozhodnutiu podľa odsekov 2 a 3 je prípustná sťažnosť, pričom po jejpodaní sa vykoná len nariadený úkon trestného konania s výnimkou rozhodovania vo vecisamej a úkon, ktorého nevykonanie by mohlo ohroziť účel trestného konania. Podľa názorusťažovateľa „Je nepochybné, že za danej procesnej situácie v prípade žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu nešlo v prípade neverejného zasadnutia o už nariadený úkon a rovnako nešlo o úkon, ktorého nevykonanie by mohlo ohroziť účel trestného konania.“.

Sťažovateľ   opakovane   zdôrazňuje,   že   v   čase   rozhodovania   okresného   súduo predchádzajúcej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu mu ešte nebolodoručené písomné vyhotovenie uznesenia o nevylúčení predsedu senátu z 10. júna 2014,pričom toto pochybenie nemôže napraviť skutočnosť, že okresný súd svoje rozhodnutieo nevylúčení predsedu senátu ústne odôvodnil na hlavnom pojednávaní konanom 10. júna2014.

Sťažovateľ   považuje   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   a krajského   súduza nedostatočne odôvodnené, pričom v tejto súvislosti uvádza, že «Je zjavné, že... založil svoju   žiadosť   o prepustenie   z   väzby   na   skutočnosti,   že   o   tejto   rozhodol   súd   na   čele s predsedom senátu, ktorý v čase rozhodovania nebol nestranným a nezávislým súdom. Podľa názoru sťažovateľa s poukazom na revízny princíp bolo povinnosťou krajského súdu zaoberať sa námietkami sťažovateľa, týkajúcimi sa namietanej zaujatosti predsedu senátu a tieto   náležite   a   relevantne   odôvodniť,   teda   dať   na   ne   sťažovateľovi   argumentačné odpovede. Namiesto toho krajský súd „vytkol“ sťažovateľovi, že v čase vykonávania úkonu (rozhodovanie o jeho žiadosti dňa 17. 07. 2014) tento nenamietal, že o tejto rozhoduje a skonštatoval, že okresný súd svoj postup podrobne odôvodnil v písomnom vyhotovení uznesenia.».

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„Základné   právo ⬛⬛⬛⬛...   nebyť   pozbavený   slobody   inak   než zo zákonných dôvodov podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru, právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR uznesením Krajského súdu Žilina sp. zn. 2 Tos/104/2014 zo dňa 09. 10. 2014 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 22 T/190/2013 zo dňa 26. 09. 2014 porušené bolo.

Zrušuje   sa   uznesenie   Krajského   súdu   Žilina   sp.   zn.   2   Tos/104/2014   zo   dňa 09. 10. 2014 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 22 T/190/2013 zo dňa 26. 09. 2014 a obžalovaný sa prepúšťa na slobodu.“

Sťažovateľ sa tiež domáha úhrady trov konania v celkovej sume 340,88 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu mohol sťažovateľ podať sťažnosť (čo ajvyužil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajskéhosúdu   v   danom   prípade   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Vychádzajúc   z uvedeného,ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Z   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Vychádzajúc   zo   svojej   ustálenej   judikatúry,   sa   ústavný   súd   pri   predbežnomprerokovaní tejto časti sťažnosti sústredil na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavneneopodstatnenú. V tejto súvislosti ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné uviesť, žepodstata námietok sťažovateľa sa týka rozhodovania okresného súdu o jeho predchádzajúcejžiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorej bolo rozhodnuté uznesením okresnéhosúdu zo 17. júla 2014, a nie rozhodovania okresného súdu a krajského súdu o jeho následnejžiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 5. septembra 2014.

Práve   okolnosti   týkajúce   sa   predchádzajúceho   rozhodovania   okresného   súduo žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu boli dôvodom, pre ktorý sťažovateľpodal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu 5. septembra 2014.

V zásade jedinou námietkou sťažovateľa, ktorá sa týka rozhodovania okresného súdua krajského súdu o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 5. septembra 2014, jenámietka smerujúca proti nedostatočnému odôvodneniu napadnutého uznesenia krajskéhosúdu.

Vychádzajúc predovšetkým z v časti I tohto uznesenia citovaných častí napadnutéhouznesenia   krajského   súdu,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   v spojení   s   odôvodnenímnapadnutého   uznesenia   okresného   súdu   dáva   vyčerpávajúcu   odpoveď   na   sťažovateľovuargumentáciu uvedenú v jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 5. septembra2014.   Ústavný   súd   nemá   dôvod   spochybňovať   argumenty   uvedené   v napadnutýchrozhodnutiach   okresného   súdu   a krajského   súdu,   pričom   každý   považuje   z hľadiskapožiadaviek na riadne odôvodnenie súdnych rozhodnutí, ktoré tvoria súčasť základnéhopráva na súdnu ochranu, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a v žiadnom prípade nieza arbitrárne, ako tvrdí sťažovateľ.

Osobitne poukazuje ústavný súd (v zhode s krajským súdom) na skutočnosť, žesťažovateľom spochybňované uznesenie okresného súdu zo 17. júla 2014 (sťažovateľ hopovažuje za „kameň úrazu“, pozn.) bolo v celom rozsahu uznesením krajského súdu sp. zn.2 Tos 84/2014 zo 6. augusta 2014 zrušené a nahradené vlastným rozhodnutím krajskéhosúdu, ktorým bola jednak zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu ajeho   väzba   nebola   nahradená   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka,   pričomzároveň označeným uznesením krajského súdu došlo aj k zmene dôvodov väzby.

Ústavný   súd   taktiež   poukazuje   (opäť   v   zhode   s   krajským   súdom)   na   uznesenienajvyššieho súdu sp. zn. 4 Ndt 14/2014 z 12. septembra 2014, ktorým bolo rozhodnuté,že trestná vec sťažovateľa sa okresnému súdu neodníma, pričom dôvody, na základe ktorýchsa sťažovateľ domáhal odňatia veci okresnému súdu, boli identické s dôvodmi, pre ktorésťažovateľ   podal   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu.   S   označeným   uznesenímnajvyššieho   súdu   sa   ústavný   súd   oboznámil,   i   keď   nebolo   prílohou   sťažnosti, keďže   jeverejne   prístupné   na   internetovom   sídle   najvyššieho   súdu(http://www.supcourt.gov.sk/data/att/37109_subor.pdf).

Navyše ústavný súd konštatuje, že už samotná skutočnosť, že odôvodňovanie žiadostio prepustenie z väzby na slobodu s poukazom na predchádzajúce rozhodovanie o žiadosti oprepustenie   z   väzby   na   slobodu,   pri   ktorom   nebola   právoplatne   vyriešená   otázkanezaujatosti predsedu senátu v situácii, keď v čase podania novej žiadosti o prepusteniez väzby na slobodu už bola otázka nezaujatosti predsedu senátu právoplatne vyriešená, a tov   prospech   nezaujatosti   dotknutého,   je   podľa   jeho   názoru   už   na   prvý   pohľad   zjavneneopodstatnené a zbytočne zaťažujúce rozhodovaciu agendu ústavného súdu.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti   pri   predbežnomprerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právnehovýznamu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2015