znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 33/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť mesta K., zastúpeného advokátkou JUDr. T. V., K., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   konaní   vedenom   Okresným   súdom Trebišov pod sp. zn. 10 Er 1355/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mesta K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 7. januára   2013   a   poštou   10.   januára   2013   doručená   sťažnosť   mesta   K.   (ďalej   len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Trebišov (ďalej len „okresný súd“)   pod   sp.   zn.   10   Er   1355/2012.   Sťažnosť   bola   odovzdaná   na   poštovú   prepravu   8. januára 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že u exekútorky je proti sťažovateľovi ako povinnému vedená exekúcia   na   základe   právoplatného   a   vykonateľného   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 10 C 383/2004 z 8. marca 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 202/2011 z 28. júna 2012. Podľa tohto exekučného titulu bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť spoločnosti K. s. r. o. (ďalej len „oprávnený 1“), istinu 272 132,24 € s 20 % úrokom ročne od 1. januára 1997 do zaplatenia, ako aj trovy konania. Ešte pred začatím exekučného konania oprávnený 1 oznámil sťažovateľovi, že časť pohľadávky, a to jednu tretinu (teda sumu 90 610,83 € s prísl.) postúpil spoločnosti D. s. r. o. (ďalej len „oprávnený 2“), a ďalšiu jednu tretinu zasa spoločnosti P. s. r. o. (ďalej len „oprávnený 3“). Všetci oprávnení majú totožné sídlo a sú personálne prepojení. Všetci oprávnení 9. augusta 2012 podali návrh na vykonanie   exekúcie   peňažnej   pohľadávky   v sume   po   90   610,83   €   s   prísl. Vec oprávneného 1 je vedená u exekútorky pod sp. zn. EX 387/2012, vec oprávneného 2 pod sp. zn. EX 386/2012 a vec oprávneného 3 pod sp. zn. EX 388/2012. Vo všetkých troch prípadoch boli vydané osobitné poverenia na vykonanie exekúcie.

Dňa 28. augusta 2012 vydala exekútorka tri upovedomenia o začatí exekúcie pod už uvedenými spisovými značkami s tým, že v každom jednotlivom prípade ide o vymoženie istiny 90 610,83 € s prísl. Zároveň vo všetkých troch prípadoch určila predbežnú odmenu exekútora vo výške po 33 193,92 €.

Proti upovedomeniu o začatí exekúcie č. k. EX 386/2012-11 z 28. augusta 2012 podal sťažovateľ námietky. Zdôvodnil ich tým, že sa opomenulo skúmanie materiálnych a formálnych predpokladov vykonateľnosti exekučného titulu. Päť dní pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený 1 rozdelil pohľadávku na tri časti, pričom dve z nich postúpil dvom ďalším právnickým osobám, s ktorými je personálne prepojený. Exekútorka vedie preto tri exekúcie a v každej z nich si stanovila odmenu vo výške 20 % z vymáhanej istiny, hoci z exekučného titulu vyplýva, že prisúdená pohľadávka je vo výške 271 832,50 €.   Ide   o   obchádzanie   ustanovenia   §   5   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   podľa   ktorej   je   odmena   súdneho   exekútora   20   % zo základu na jej určenie, najmenej však 33,19 € a najviac 33 193,92 €. Po zaplatení dlhu z exekučného   titulu   by   namiesto   maximálne   prípustnej   odmeny   33   193,92   €   pripadla exekútorke odmena trikrát vyššia, pričom všetky tri exekučné veci sú u tej istej exekútorky. Rozdelením   právoplatne   prisúdenej   pohľadávky   a zaevidovaním   troch   samostatných exekučných konaní bol jasne prejavený zámer obísť ustanovenie o maximálne prípustnej odmene obsiahnuté v § 5 vyhlášky. Podľa   názoru sťažovateľa zabrániť tejto špekulácii možno iba vyhlásením exekúcie za neprípustnú a následným zastavením exekúcie.

Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   10   Er   1355/2012-25   z   5.   novembra   2012   boli námietky sťažovateľa zamietnuté ako neopodstatnené s tým, že sťažovateľ nepreukázal také okolnosti, ktoré by od vzniku exekučného titulu spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránili jeho vymáhateľnosti, ale ani iné dôvody neprípustnosti exekúcie.

Sťažovateľ   nesúhlasí   s   uznesením   okresného   súdu   a   považuje   ho   za   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru. Právna úprava maximálnej odmeny exekútora je kogentnej povahy a akýkoľvek odklon od tejto úpravy je neplatný pre rozpor so zákonom. K tejto úvahe sa však okresný súd nijako nevyjadril.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 10 Er 1355/2012 s tým, aby bolo uznesenie z 5. novembra 2012 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 10 Er 1355/2012-25 z 5. novembra 2012 vyplýva, že   ním   boli   zamietnuté   námietky   sťažovateľa   proti   exekúcii.   Upovedomenie   o   začatí exekúcie sťažovateľ prevzal 31. augusta 2012. Námietky sťažovateľa z 10. septembra 2012 boli doručené súdnemu exekútorovi toho istého dňa. Podľa názoru okresného súdu z obsahu odôvodnenia   námietok   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   nepreukázal   také   okolnosti,   ktoré   by od vzniku   exekučného   titulu   spôsobili   zánik   vymáhaného   nároku,   bránili   jeho vymáhateľnosti,   ani   iné   dôvody,   pre   ktoré   by   bola   exekúcia   neprípustná.   Vzhľadom na výšku vymáhanej pohľadávky sa sťažovateľ nemôže zbaviť zodpovednosti vyplývajúcej mu   z exekučného   titulu.   Oprávnený   2   podal   návrh   na   vykonanie   exekúcie   na   základe exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom. Žiadna zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojich námietkach uvádza, že nie je okolnosťou, ktorá by spôsobila zánik vymáhaného nároku alebo ktorá by bránila jeho vymáhateľnosti, a tiež nie je dôvodom, pre ktorý by exekúcia   bola   neprípustná.   Sťažovateľ   nepreukázal,   že   by   platobnú   povinnosť   uloženú exekučným titulom uhradil v plnom rozsahu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom   sťažnosti   je   námietka   sťažovateľa,   podľa   ktorej   rozdelením   pôvodnej judikovanej   pohľadávky   na   tri   rovnako   veľké   samostatné   pohľadávky   sa   z   pohľadu oprávnených subjektov malo dosiahnuť, aby sa obišla ustanovením § 5 vyhlášky stanovená maximálna   výška   odmeny   pre   súdneho   exekútora.   Táto   okolnosť   sa   podľa   názoru sťažovateľa dá napraviť iba tak, ak bude exekúcia označená za neprípustnú.

Podľa názoru ústavného súdu treba uznesenie okresného súdu považovať za jasne, dostatočne a presvedčivo zdôvodnené. V žiadnom prípade sa nejaví ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Sťažovateľom namietaná skutočnosť nie je dôvodom neprípustnosti exekúcie (nemá so   samotnou   exekúciou   nič   spoločné).   Ním   uplatneným   argumentom   by   bolo   prípadne možné brojiť proti výroku o trovách exekúcie, a to napríklad v tom zmysle, že vzhľadom na kogentne stanovenú najvyššiu možnú odmenu súdneho exekútora ani napriek rozdeleniu pohľadávky na tri rovnaké časti nie je možné maximálne povolenú výšku odmeny súdneho exekútora prekročiť.

V daných súvislostiach treba pripomenúť, že kým proti výroku o začatí exekúcie boli prípustné námietky v lehote 14 dní, zatiaľ námietky proti predbežnému vyčísleniu trov exekúcie bolo možné vzniesť do 3 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie (§ 201 ods. 2 Exekučného poriadku). Takéto námietky však sťažovateľ v zákonnej lehote nepodal. Okresný súd preto ani nemohol podané námietky z tohto pohľadu posudzovať.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2013