znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 33/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. S., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Tdo 40/2011 z 21. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára 2012   doručená   sťažnosť   R.   S.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm.   c)   a   čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 40/2011 z 21. septembra 2011.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 95/2009 uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov, s uložením ochranného dohľadu na dobu jedného roku. Sťažovateľ proti tomuto rozsudku podal odvolanie, ktoré Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 32/2010 ako   nedôvodné   zamietol.   Sťažovateľ   podal   dovolanie   proti   tomuto   rozsudku,   toto   však najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 40/2011 odmietol. Sťažovateľ namietal postup dovolacieho súdu s tvrdením, že tento sa nedostatočne vysporiadal s tým, že jemu ustanovený   obhajca   nedostatočne   vykonával   svoje   povinnosti   voči   nemu,   pretože   ho nenavštívil   v   ústave   na   výkon   trestu,   podal   nekvalifikované   podanie   na   uvedený   súd a dôsledkom toho bola skutočnosť, že podanie dovolania bolo aj neúplné, pretože v ňom neboli zdôvodnené dôležité právne otázky vzťahujúce sa na vec, čím sa potom najvyšší súd nezaoberal. V konečnom dôsledku mu tak nebola daná možnosť sa dostatočne obhajovať pred   najvyšším   súdom   a   použiť   všetky   potrebné   argumentácie   na   svoju   obhajobu. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Najvyšší   súd   SR   v   konaní   pod   sp.   zn.   1   Tdo   40/2011   porušil   základné   právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 6 ods. 1, tiež čl. 13 dohovoru a zároveň právo na právnu pomoc zaručené v čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, právo na obhajobu zaručené v čl. 50 ods. 3 Ústavy SR v spojitosti s čl. 6 ods. 3 písm. c/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Tdo 40/2011 zo dňa 21.9.2011 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa   podľa   záverečného   vyčíslenia   a   to   do   troch   dní   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   prerokuje   predbežne   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva lebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Z rozdelenia súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a slobodách (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 37/95, II. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napadnutým rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý mu predchádzal.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiada vysloviť porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 40/2011.

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva:„Preto   pri   posudzovaní   oprávnenosti   tvrdenia   o   existencii   dovolacieho   dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. V trestnej veci obvineného R. S. to teda znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený spáchal skutok tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými skutkovými   závermi   sa   stotožnil   aj   odvolací   súd.   Tieto   skutkové   okolnosti obsiahnuté v popise   skutku   potom   poskytujú   spoľahlivý   podklad   pre   naplnenie   všetkých   zákonných znakov obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., zo spáchania ktorého bol obvinený uznaný vinným.

Na základe vyššie uvedeného možno zhrnúť, že dovolaním nie je možné primárne napádať skutkové okolnosti prípadu a na základe toho vyvodzovať nesprávnu kvalifikáciu skutku.   Zákon   v   ustanovení   §   371   ods.   1   písm.   i/   Tr.   por.   pripúšťa   možnosť   podania dovolania len v prípade, kedy na základe správne a úplne zisteného skutkového stavu veci bolo   použité   nesprávne   právne   posúdenie   skutku   alebo   z   dôvodu,   že   rozhodnutie   bolo založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. teda, že rozhodnutie je založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané   zákonným   spôsobom,   neobstojí. Obvinený konkrétne neuviedol, v čom vidí nezákonnosť vykonaných dôkazov, ale obmedzil sa   len   na   namietanie   skutočnosti,   akým   spôsobom   vykonané   dôkazy   nižšie   súdy   tieto vyhodnotili.   Napádanie   skutočnosti,   že   súdy   vyhodnotili   vykonané   dôkazy   v   neprospech obvineného neznamená, že by dôkaz mal byť vykonaný nezákonným spôsobom.“

Podľa názoru ústavného súdu z odôvodnenia najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa vysporiadal s argumentmi sťažovateľa uvedenými v dovolaní proti rozhodnutiam súdov nižšieho stupňa, zrozumiteľne a jednoznačne uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba dovolanie odmietnuť. V jeho rozhodnutí sú uvedené skutkové okolnosti veci a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Ústavný   súd   z napadnutého   rozhodnutia   nezistil,   že   by   jeho   závery   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neopodstatnenosti   alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   Najvyšší   súd   vychádzal   z   dovolacích   dôvodov uvedených   právnym   zástupcom   sťažovateľa,   pretože   bol   nimi   viazaný   (§   385   ods.   1 Trestného   poriadku),   a   nebolo   jeho   povinnosťou   zisťovať,   či   tento   so   sťažovateľom komunikoval pred konaním alebo nie. Navyše, ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu, sťažovateľ pred týmto súdom ani nenamietal nesprávny postup svojho právneho zástupcu a v ničom neuviedol nedostatočnú právnu obhajobu pred týmto súdom v takom rozsahu, aby sa tento musel uvedenou skutočnosťou zaoberať.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. marca 2012