znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 33/2010-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., právne zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Trenčín   pod sp. zn. 62 Er 1327/2008 a Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 19 CoE 112/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2010 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní vedenom Okresným   súdom   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   62   Er   1327/2008 a Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 19 CoE 112/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 7. januára 2010.

Zo   sťažnosti   a z priložených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) z 1. júla 1999 bolo zrušené povolenie na zriadenie zdravotnej poisťovne P. (ďalej len „poisťovňa“). Týmto rozhodnutím   vstúpila   poisťovňa   do   likvidácie.   Uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 7 K 70/01 z 20. apríla 2001 bol na majetok poisťovne vyhlásený konkurz. Správca konkurznej podstaty v priebehu konkurzného konania vydal platobný výmer o povinnosti dlžníka   B.   D.   (ďalej   len   „povinný“)   uhradiť   dlžnú   sumu   343,83   €   s príslušenstvom. Pohľadávka   vyplývajúca   z platobného   výmeru   bola   neskôr   postúpená   sťažovateľke. Na základe   platobného   výmeru   viedla   sťažovateľka   ako   oprávnená   proti   povinnému exekúciu na vymoženie dlžnej sumy. Uznesením okresného súdu č. k. 62 Er 1327/2008-15 z 1. júla 2009 bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená. Podľa názoru okresného súdu existujú dôvody v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pre ktoré je exekúcia neprípustná, keďže exekučný titul, ktorý má byť podkladom pre exekúciu, je paakt bez   právnej   sily   a účinnosti.   Platobný   výmer,   ktorý   má   byť   exekučným   titulom,   nebol vydaný   poisťovňou,   ale   správcom   konkurznej   podstaty.   Zo   zákona   však   nevyplýva oprávnenie   správcu   konkurznej   podstaty   vydávať   individuálne   akty   orgánov   verejnej správy. Pod správou majetku úpadcu totiž nemožno rozumieť výkon práv prislúchajúcich orgánu verejnej moci (zdravotnej poisťovni). Správca konkurznej podstaty má iba právo (a povinnosť) vykonať všetky procesné úkony v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie   orgánu   verejnej   správy   by   muselo   byť   správcovi   konkurznej   podstaty   dané právnou úpravou, ktorá by expressis verbis takéto oprávnenie priznávala. Vzhľadom na uvedené je platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty nulitným aktom, ktorý nemožno vykonať. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho, akoby neexistoval (3 M Cdo 20/2008 z 22. apríla 2009). Uznesením krajského súdu č. k. 19 CoE 112/2009-49 z 29.   septembra   2009   (ktoré   sa   stalo   právoplatným   9.   novembra   2009)   bolo   uznesenie okresného súdu potvrdené. Podľa názoru krajského súdu platobný výmer vydaný správcom konkurznej   podstaty   nemožno   považovať   za   exekučný   titul   v zmysle   §   41   Exekučného poriadku. Správca konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom   podstaty   a prechádza   na   neho   aj   výkon   práv   a povinností,   ktoré   súvisia s nakladaním   s majetkom   podstaty.   Zo   zákona   však   nevyplýva   oprávnenie   vydávať individuálne akty orgánov verejnej správy. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá by mu expressis verbis takéto   oprávnenie   priznávala.   Ak   rozhodnutie,   ktoré   má byť exekučným   titulom,   vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti. Práve naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho, akoby neexistoval (rozhodnutie č. 58/1997 Zbierky rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, podľa ktorého je výkon rozhodnutia neprípustný, ak je exekučný titul nulitným právnym aktom).

Podľa   názoru   sťažovateľky   uvedené   uznesenia   okresného   súdu   a krajského   súdu predstavujú porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru. Prioritne poukazuje na skutočnosť, že v uznesení ústavného súdu č. k. I. ÚS 415/08-19 z 10. decembra 2008 bol vyslovený právny názor, podľa ktorého namietanú absenciu oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne vydávať platobné výmery ako exekučné tituly prináležalo skúmať jedine na základe opravného prostriedku smerujúceho proti takémuto rozhodnutiu, a nie všeobecnému súdu v rámci exekučného konania. V danom prípade všeobecné súdy vyhlásili za nulitný exekučný titul v už prebiehajúcom exekučnom konaní (teda dokonca potom,   ako   vydali   poverenie   na   vykonanie   exekúcie).   Stalo   sa   tak   dávno   po   uplynutí všetkých   zákonných   lehôt na podanie riadnych a mimoriadnych   opravných prostriedkov voči   platobnému   výmeru.   Z platnej   judikatúry   všeobecných   súdov   vyplýva   aj   to,   že všeobecné súdy sú viazané materiálnou právoplatnosťou rozhodnutí, a nie sú oprávnené ju v rámci exekučného konania posudzovať. Oprávnenie správcu konkurznej podstaty vydávať platobné   výmery   by   bolo   možné   subsumovať   pod   materiálnu   právoplatnosť   správneho rozhodnutia, ktorú exekučné súdy v žiadnom prípade nie sú oprávnené posudzovať.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 62 Er 1327/2008 a krajským súdom pod sp. zn. 19 CoE 112/2009 s tým, aby boli uznesenia okresného súdu č. k. 62 Er 1327/2008-15 z 1. júla 2009 a krajského súdu č. k. 19 CoE   112/2009-49   z 29.   septembra   2009   zrušené   a vec   vrátená   na   ďalšie   konanie. Napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpenia, a to od oboch všeobecných súdov spoločne a nerozdielne.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľka   nepodala   dovolanie   proti   uzneseniu krajského súdu č. k. 19 CoE 112/2009-49 z 29. septembra 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Na   rozhodnutie   o   tej   časti   podanej   sťažnosti,   ktorá   sa   týka   konania   vedeného okresným súdom pod sp. zn. 62 Er 1327/2008, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu   základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   subsidiárne,   teda   len   vtedy,   keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľky mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná je situácia, pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 19 CoE 112/2009. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že všeobecné súdy, hoci pôvodne vydali poverenie na vykonanie exekúcie, v ďalšom dospeli k názoru, že exekúciu   nie   je   možné   vykonať   pre   absenciu   jednej   zo   základných   podmienok   tohto konania, ktorou je existencia exekučného titulu. Dospeli totiž k záveru, že platobný výmer prezentovaný sťažovateľkou ako exekučný titul je v skutočnosti nulitným aktom, ktorý za exekučný   titul   považovať   nemožno.   V konečnom   dôsledku   to   z pohľadu   sťažovateľky znamená,   že   všeobecné   súdy   odmietli   poskytnúť   ochranu   základnému   právu   na   súdnu ochranu v rámci exekučného konania.

Možno konštatovať, že z hľadiska argumentácie sťažovateľky postupovali všeobecné súdy   tak,   že   sťažovateľke   odňali   možnosť   konať   pred   exekučným   súdom.   Pri   takto formulovanej   námietke   mala   sťažovateľka   právo   podať   proti   uzneseniu   krajského   súdu dovolanie, čo však neurobila. Preto obstojí záver, že sťažovateľka nevyčerpala mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej základných práv účinne poskytol a na ktorého použitie bola sťažovateľka oprávnená v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, čo zakladá neprípustnosť sťažnosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2010