znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 33/08-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   januára   2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Mgr. K. M., súdneho exekútora, M. I., zastúpeného advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods. 1   a 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   ochranu   pred nútenou alebo povinnou prácou podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 CoE 33/2007-24 z 19. júla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. K. M.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra 2007 doručená sťažnosť Ing. Mgr. K. M., M. I. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na ochranu pred nútenou alebo povinnou prácou podľa   čl.   4   ods.   2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 4 CoE 33/2007-24 z 19. júla 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že 24. apríla 2006 podal sťažovateľ Okresnému súdu Košice I (ďalej   len   „okresný   súd“)   podnet   na   vyhlásenie   exekúcie   za   neprípustnú   a zastavenie exekúcie. Okresný súd vydal 17. mája 2006 uznesenie sp. zn. O Er 101/97, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú, zastavil ju a súdnemu exekútorovi náhradu trov konania nepriznal. Dňa 30. júna 2006 podal sťažovateľ proti uzneseniu odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 CoE 33/2007 z 19. júna 2007 potvrdil uznesenie okresného súdu v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o trovách exekúcie a doručil ho 7. augusta 2007 sťažovateľovi.

Sťažovateľ, odvolávajúc sa na čl. 4 ods. 2 a 3 dohovoru, čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Exekučný   poriadok“)   a na   vyhlášku   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 288/1995   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   súdnych   exekútorov   v znení   neskorších predpisov, vo svojej sťažnosti uvádza:

„Exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ďalej len exekučná činnosť) ( § 2 ods. 1 EP ). Exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len Ústavou SR, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami podľa článku 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR, zákonmi a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydanom v exekučnom konaní ( § 3 EP ).

Činnosť súdneho exekútora je nezlučiteľná s pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva, alebo členstvom v dozornom orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo   s   vykonávaním   inej   zárobkovej   činnosti,   s   výnimkou   vedeckej,   pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Ako vyplýva z citovaných ustanovení Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh na začatie exekúcie, je povinný exekúciu vykonať. Exekútor postupuje v exekúcii tak, aby vymáhaný nárok bol upokojený. Exekútorovi patrí za výkon exekučnej činnosti odmena ( § 196 Exekučného poriadku).

Je   nesporné,   že   sťažovateľ,   súdny   exekútor,   vykonával   v   exekučnom   konaní   od podania   návrhu   exekučnú   činnosť.   V   priebehu   exekúcie   teda   vznikli   trovy   exekúcie dvojakého druhu, a to odmena súdneho exekútora a hotové výdavky.

Odmena   súdneho   exekútora   pozostáva   z   hodinovej   odmeny   za   výkon   exekučnej činnosti, ktorú exekútor vykonal a ktorá smerovala k vymoženiu pohľadávky oprávnenej. Všetky   tieto   úkony   boli   účelné   a   v   prospech   oprávnenej   a   sťažovateľ   ich   v návrhu   na zastavenie exekúcie špecifikoval.

Sťažovateľ považuje za potrebné uviesť, že v predmetnej veci sa oprávnený v čase podania návrhu na začatie exekúcie, mohol rozhodnúť, či na nútený výkon vykonateľného rozhodnutia   využije   súdny   výkon   rozhodnutia   alebo   podá   návrh   na   exekúciu.   V   prvom prípade by oprávnený znášal veľmi nízke náklady ( súdny poplatok 2% ) ale musel by rátať s možnosťou veľmi nízkej efektívnosti takéhoto výkonu. Oprávnený sa rozhodol podať návrh na exekúciu, pričom mu mohlo a malo byť zrejmé, že vzhľadom na to, že činnosť exekútora je činnosťou za ktorú patrí odmena, je možný aj taký výsledok konania, že túto odmenu bude musieť zaplatiť on sám. Sťažovateľ nie je a ani nebol súčasťou súkromnoprávnych vzťahov medzi oprávneným a povinným a preto neexistuje dôvod, pre ktorý by mal znášať riziká z týchto   vzťahov   vznikajúce.   Ak   súd   rozhodol   inak   to   rozhodnutia   je   v   rozpore   so sťažovateľom uvádzaným práv.

Podľa   ustanovenia   §   196   Exekučného   poriadku,   exekútorovi   za   výkon   exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí odmena - náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. V tomto znení platilo citované ustanovenie až do 31.8.2005 a od uvedeného dátumu bolo doplnené textom, podľa ktorého, ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty, V takomto znení   platí   citované   ustanovenie   až   doposiaľ.   Z   citovaného   znenia   ustanovenia   §   196 vyplýva, že exekútorovi patrí za výkon exekučnej činnosti odmena - náhrada výdavkov a náhrada za stratu času vždy a zákon o súdnych exekútorov v žiadnom zo svojich ustanovení nepripúšťa z tohto ustanovenia výnimku, ani nijakým spôsobom nezužuje nárok na odmenu exekútora,   v niektorých   prípadoch.   Je teda   nesporné,   že Zákon   o   súdnych   exekútoroch priznáva súdnemu exekútorovi právo na odmenu za výkon exekučnej činnosti vo výške, ktorá je stanovená vo vykonávacom predpise. Ak odvolací súd v napadnutom rozhodnutí, rozhodol o tom, že súdnemu exekútorovi náhradu trov konania nepriznáva, nepriznal mu tým ani právo na odmenu za výkon exekučnej činnosti, ktoré mu však Zákon o exekútoroch priznáva a ktorá mu nesporne patrí.

Je   nepochybné,   že   v   predmetnej   veci   odmenu   nemohol   zaplatiť   povinný,   keďže povinný   neexistoval   a   preto   bolo   povinnosťou   súdu   rozhodnúť   o   trovách   exekúcie spôsobom, ktorým by neporušil ustanovenie § 196 a tým aj základné práva sťažovateľa zakotvené vo vyššie uvedených článkoch ústavy.“.

Sťažovateľ pritom žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho základné právo podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a jeho právo podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru boli označeným uznesením krajského súdu č. k. 4 CoE 33/2007-24 z 19. júna 2007 porušené, aby zrušil uznesenie, vrátil ho na ďalšie konanie a aby krajskému súdu zakázal pokračovať v porušení práv sťažovateľa. Napokon požaduje aj náhradu trov konania odporcom, t. j. krajským súdom.

Z uznesenia krajského súdu vyplýva nasledovné:

„Súd prvého stupňa napadnutým uznesením: 1/ exekúciu vyhlásil   za neprípustnú a exekúciu   zastavil; 2/ poverenému súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie   nepriznal. Rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie odôvodnil poukazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g/ zák. č. 233/1995 Z. z., lebo oprávnený i povinný subjekt zanikol. Oprávnený bol z obchodného registra vymazaný dňa 27.4.2006 a povinný dňa 15.6.2005.

Rozhodnutie   o   trovách   exekúcie   odôvodnil   tým,   že   obaja   účastníci   konania   už nemôžu   nadobúdať   práva   a   povinnosti   stratou   spôsobilosti   byť   účastníkom   konania   z dôvodu ich výmazu z obchodného registra.

Proti   tomuto   uzneseniu   sa   včas odvolal súdny exekútor.   Navrhol uznesenie   súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o trovách exekúcie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne v tejto časti uznesenie súdu prvého stupňa zmeniť a upraviť účtovníčku / resp. učtáreň / Okresného súdu Košice I, aby súdnemu exekútorovi poukázala sumu 1.778.- Sk po právoplatností tohto rozhodnutia.

Vytýkal   súdu   prvého   stupňa,   že   výmaz   oboch   účastníkov   konania   z   obchodného registra ho neoprávňoval vyvlastniť jeho, ako súdneho exekútora bez náhrady. Pokiaľ zistil, že   ani   oprávnený   už   neexistuje,   mal   zaviazať   štát   na   úhradu   trov   exekúcie   súdneho exekútora, ktoré mu v exekučnom konaní vznikli. Mal za to, že súd postupoval v rozpore so zákonom   a   s   princípmi,   na   ktorých   je   založené   občianske   súdne   konanie   a   svojim rozhodnutím   mu   odňal   právo   garantované   Ústavou   SR.   Namietal,   že   exekútor   nie   je podnikateľ, ale štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Z tohto dôvodu trovy exekúcie nikdy neznáša exekútor, ale povinný alebo oprávnený, resp., ak ich niet, štát.

Odvolací súd na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 214 ods. 2 písm. f/ O. s. p. prejednal bez nariadenia pojednávania, preskúmal napadnutý výrok uznesenia súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu predchádzalo / § 212 ods. 1 O. s. p. / a dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora je nedôvodné.

Zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činností / Exekučný poriadok / znení neskorších predpisov upravuje odmenu súdneho exekútora v šiestej časti / § 196 až 199 / a trovy exekúcie v siedmej častí / § 200 až 203 /. Uvedená platná právna úprava neustanovuje povinnosť štátu uhradiť trovy exekúcie v prípadoch, keď ich nemôžu uhradiť účastníci exekučného konania a to ani vtedy, keď k zániku právnej subjektivity došlo aj u oprávneného aj u povinného. Súdnym exekútorom v odvolaní uplatňovaný nárok preto nemá oporu v platnom práve.

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 219 O. s. p. potvrdil uznesenie súdu prvého   stupňa   v   jeho   napadnutej   časti,   t.j.   vo   výroku   o   trovách   exekúcie   ako   vecne správne.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) v zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie,   že vzhľadom   na   ustanovenie   §   196   Exekučného poriadku   patrí   exekútorovi   odmena   za   výkon   exekučnej   činnosti,   a   ak   krajský   súd sťažovateľovi náhradu trov exekučného konania nepriznal, porušil tým zákon a označené základné práva sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru.

V uznesení krajského súdu sú jasne uvedené dôvody, prečo krajský súd uznesenie prvého stupňa v jeho napadnutej časti,   t. j. vo výroku o trovách exekúcie potvrdil, t. j. právny názor krajského súdu je dostatočne odôvodnený a vyargumentovaný a nemá znaky ani   svojvoľnosti,   ani   arbitrárnosti. Skutočnosť,   že   sťažovateľ   s právnym   názorom   súdu nesúhlasí, nesignalizuje ešte možnosť vyslovenia porušenia označených základných práv sťažovateľa.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   z dôvodu   jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 24. januára 2008