znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 33/06-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. apríla 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Lubyho o sťažnosti Ing. I. Ž., bytom P., zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., so sídlom B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného   v čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 112/96, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. I. Ž. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 112/96 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 112/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Ing.   I.   Ž. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   100   000   Sk   (slovom   stotisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý uhradiť Ing. I. Ž. trovy konania 5 788 Sk   (slovom   päťtisícsedemstoosemdesiatosem   slovenských   korún)   na   účet   advokátky JUDr. V. D., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára 2006   doručená   sťažnosť   Ing.   I.   Ž.,   bytom   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., so sídlom B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 112/96.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   po   nadobudnutí   právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva okresnému súdu 26. marca 1996 návrh na vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   Sťažovateľka   uvádza,   že   bola   vypočutá   na pojednávaní 15. októbra 1996, na pojednávaní 16. apríla 1998 vzala svoj návrh čiastočne späť a svoju výpoveď doplnila písomne 4. mája 1998. Dňa 29. júna 1998 bola vypočutá na Okresnom   súde   Poprad   a   navrhla   vypočutie   svedkov.   V ďalšom   období   okresný   súd uskutočnil ešte dve pojednávania (2. júna 1998 a 20. októbra 1998) a ďalej vo veci do podania sťažnosti nekonal.

Sťažovateľka 27. novembra 2005 podala predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, po prešetrení ktorej jej bolo oznámené, že vo veci boli zistené prieťahy v konaní zapríčinené nečinnosťou zákonnej sudkyne.

Podľa názoru sťažovateľky dochádza nečinnosťou okresného súdu k porušovaniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom :

„1. Základné právo Ing. I. Ž. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 112/96 porušené bolo.

2. Okresnému   súd   Bratislava   II   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 C 112/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. I. Ž. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 300.000,- Sk, ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k jej rukám.

4.   Okresný   súd   Bratislava   II   je   povinný   nahradiť   Ing.   I.   Ž.   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu trovy právneho zastúpenia na účet advokátky JUDr. V. D., B., vo výške priznanej za 2 úkony právneho zastúpenia s režijným paušálom.“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a pretože nezistil dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd sťažovateľku a aj okresný súd, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, okresný súd aj na vyjadrenie k sťažnosti a zaslanie súdneho spisu. Sťažovateľka ani okresný súd na ústnom pojednávaní netrvali, a preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania upustil. Predsedníčka okresného súdu zároveň ústavnému súdu oznámila, že sťažnosť považuje za dôvodnú.

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   17   C   112/96   ústavný   súd   zistil   nasledovné skutočnosti :

Sťažovateľka   26.   marca   1996   podala   na   okresnom   súde   návrh   na   vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   Následne   na   to   2.   apríla   1996   okresný   súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku a dal pokyn na pripojenie spisu sp. zn. 13 C 203/94 (konanie o rozvod manželstva). Sťažovateľka prevzala výzvu 13. augusta 1996 po opakovaných neúspešných pokusoch o doručenie a súdny poplatok zaplatila 19. augusta 1996. Dňa 27. augusta 1996 okresný súd nariadil pojednávanie na 15. október 1996.

Na pojednávaní 15. októbra 1996 bola vypočutá sťažovateľka, pojednávanie bolo odročené   na   15.   november   1996.   Na   pojednávaní   konanom   15.   novembra   1996   sa nezúčastnila sťažovateľka ani jej právna zástupkyňa, ktorá neúčasť ospravedlnila kolíziou termínov pojednávaní. Odporca predložil vyjadrenie k návrhu sťažovateľky na vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   a   okresný   súd   pojednávanie   odročil   na 16. január 1997 ( toto pojednávanie okresný súd 18. decembra 1996 preložil na 6. marec 1997).

Na pojednávaní 6. marca 1997 účastníci konania požiadali o poskytnutie lehoty na uzavretie   mimosúdneho   zmieru,   na   základe   čoho   okresný   súd   odročil   pojednávanie   na neurčito a stanovil im lehotu tri mesiace. Na výzvu okresného súdu z 24. júna 1997 právna zástupkyňa sťažovateľky oznámila, že k uzavretiu zmieru medzi účastníkmi nedošlo. Ďalšie pojednávanie nariadil okresný súd na 7. október 1997. Z dôvodu neprítomnosti účastníkov konania bolo toto pojednávanie odročené na neurčito.

Dňa 13. januára 1998 okresný súd určil termín pojednávania na 10. február 1998. Na pojednávanie   sa   dostavil   len   odporca,   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   ospravedlnila neúčasť svojou práceneschopnosťou. Na nasledujúcom pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 16. apríla 1998, sťažovateľka vzala späť svoj návrh v časti týkajúcej sa vydania osobných vecí v hodnote 15 000 Sk, na čo okresný súd 4. mája 1998 konanie v tejto časti zastavil. Listom zo 4. mája 1998 sťažovateľka doplnila svoju predchádzajúcu výpoveď.

Pojednávanie   konané   2.   júna   1998   okresný   súd   odročil   na   neurčito   s tým,   že o vypočutie sťažovateľky bude dožiadaný Okresný súd Poprad, ktorý tento úkon vykonal 29. júna 1998. Ďalšie pojednávanie vo veci, ktoré sa uskutočnilo 20. októbra 1998, bolo odročené   na   neurčito   s tým,   že   okresný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľky a odporcu,   aby   predložili   návrhy   na   ďalšie   dokazovanie.   Listom   doručeným   okresnému súdu 5. novembra 1998 navrhla sťažovateľka, aby boli k sporným veciam prostredníctvom Okresného súdu Poprad vypočuté dve svedkyne. Na výzvu okresného súdu z 3. júna 1999 právna zástupkyňa sťažovateľky oznámila, že sťažovateľka trvá na doteraz prednesených návrhoch.

Dňa 26. júla 2000 okresný súd nariadil pojednávanie na 18. október 2000. Na toto pojednávanie   sa   nedostavila   sťažovateľka   ani   jej   právna   zástupkyňa   a okresný   súd pojednávanie odročil na neurčito s tým, že bude dožiadaný Okresný súd Poprad o vypočutie svedkýň   navrhnutých   sťažovateľkou.   Dňa   21.   novembra   2000   si   okresný   súd   vyžiadal správy z Krajského dopravného inšpektorátu B. a Slovenskej sporiteľne, a. s., B..

Ďalší úkon vo veci urobil okresný súd 14. decembra 2005 po sťažnosti na prieťahy v konaní   z 27.   novembra   2005,   keď   požiadal   o vypočutie   dvoch   svedkýň   Okresný   súd Poprad. Na základe tejto žiadosti Okresný súd Poprad opakovane predvolal svedkyne (na 25.   január   2006   a 24.   február   2006).   Sťažovateľka   vzápäťí   oznámila   Okresnému   súdu Poprad, že netrvá na ich výsluchu, pretože by neprispeli k objektívnemu objasneniu veci vzhľadom na uplynutie ôsmich rokov, odkedy ich vypočutie navrhla. Oznámenie Okresného súdu Poprad o spôsobe vybavenia dožiadania bolo okresnému súdu doručené 27. februára 2006. Uskutočnenie iných procesných úkonov od toho dátumu zo spisu nevyplynulo.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu, pričom   nestačí,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná   (napr.   II.   ÚS   157/02,   I.   ÚS   76/03).   Až právoplatným   rozhodnutím,   bez   ohľadu   na   to,   či   vyznie   v   prospech   alebo   neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 127/03).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou ( II. ÚS 813/00, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   právna   a faktická   zložitosť   veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že konanie   o vyporiadanie   bezpodielového   vlastníctva   manželov   nie   je   právne   zložité, všeobecné súdy majú v tejto oblasti k dispozícii rozsiahlu judikatúru. Faktickú zložitosť veci nemožno vylúčiť vzhľadom na rozsah dokazovania, ktorý ovplyvňuje počet a povaha vecí tvoriacich predmet bezpodielového spoluvlastníctva manželov, súhlasné alebo nesúhlasné stanoviská   účastníkov   konania   a spravidla   nariadenie   znaleckého   dokazovania,   ktoré   je potrebné na určenie hodnoty vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva ku dňu zániku manželstva.

Z predloženého spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 112/96 však ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by svedčili o mimoriadnej skutkovej náročnosti tohto konania, a teda dospel k záveru, že namietanú dĺžku konania neovplyvnila ani právna, ani faktická zložitosť veci.

2. Ústavný súd zisťoval, či správanie sťažovateľky ako účastníčky konania neprispelo k doterajšej dĺžke konania. Z predloženého súdneho spisu sp. zn. 17 C 112/96 ústavný súd zistil, že okresný súd trikrát odročil pojednávanie pre neprítomnosť sťažovateľky, resp. jej právnej zástupkyne (15. novembra 1996, 10. februára 1998, 18. októbra 2000, nezúčastnili sa ani   na pojednávaní 7.   októbra 1997   z dôvodu,   že im   vopred oznámil svoju neúčasť odporca).   Sťažovateľka   sa   naposledy   zúčastnila   na   pojednávaní   16.   apríla   1998 a nasledujúce dve pojednávania sa konali v jej neprítomnosti, zakaždým ospravedlnenej vzdialenosťou jej bydliska od sídla súdu, čo bol aj dôvod, prečo v nasledujúcom období okresný   súd   vypočul   sťažovateľku   prostredníctvom   dožiadaného   Okresného   súdu Poprad. Ústavný   súd   zhodnotil,   že   správanie   sťažovateľky   v konaní   nie   je   dôvodom namietanej neprimeranej doterajšej dĺžky konania.

3. Pri hodnotení postupu okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že od začatia konania 26. marca 1996 do 5. novembra 1998 okresný súd postupoval v konaní v zásade plynulo, v súlade s požiadavkou vyjadrenou v ustanovení § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, pritom sa usiluje   predovšetkým   o to,   aby   sa   spor   vyriešil   zmierne.   K odročeniu   nariadených pojednávaní však v tomto období prispeli aj účastníci konania vrátane sťažovateľky.

Od 5. novembra 1998, keď bol doručený návrh sťažovateľky na vypočutie svedkýň, však okresný súd urobil ďalší úkon až 3. júna 1999 (po siedmich mesiacoch), keď vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky na predloženie návrhov na doplnenie dokazovania.   Od tohto úkonu uplynulo ďalších trinásť mesiacov, kým okresný súd nariadil pojednávanie, ktoré odročil za účelom vypočutia navrhnutých svedkýň. Dožiadanie o ich výsluch však okresný súd spracoval až v decembri 2005, t. j. po uplynutí piatich rokov a dvoch mesiacov. Ani   po   uplynutí   takmer   desiatich   rokov   od   podania   návrhu   na   začatie   konania okresný súd neustálil okruh vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Ústavný   súd   na   základe   týchto   skutočností   vyhodnotil   postup   okresného   súdu v predmetnej veci ako konanie, v ktorom došlo zo strany okresného súdu po 5. novembri 1998 k zbytočným prieťahom v konaní, ktoré mali za následok porušenie základného práva sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl. 48   ods.   2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   prípadne   nečinnosťou,   zruší   také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,   ktorej   práva   boli   porušené,   rozhodnúť   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia.

V nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy prikázal ústavný súd okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 112/96 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia 300 000 Sk. Vzhľadom na celkovú doterajšiu dĺžku konania okresného súdu (takmer desať rokov) a s prihliadnutím na najmä na nečinnosť okresného súdu v celkovom trvaní šiestich rokov a 10 mesiacov považoval ústavný súd sumu 100 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie.

Pri   určení   výšky   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd   zo   zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. V. D., B., ktorá si uplatnila odmenu za dva úkony právnej služby s režijným paušálom. Ústavný súd vyčíslil trovy   konania   v sume   5   788   Sk   za   dva   úkony   právnej   služby,   každý   v sume   2 730 Sk a dvakrát režijný paušál po 164 Sk podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2006