znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 33/03-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., bytom Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., Ž.,   vo   veci   porušenia   základných   práv   garantovaných   čl.   16   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky v spojení s čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 22 Ústavy Slovenskej republiky   v spojení s čl. 8 ods.   1 a 2 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd Krajským súdom Banská Bystrica, Krajským súdom Bratislava, Krajským súdom Košice,   Krajským   súdom   Trenčín,   Krajským   súdom   Nitra,   Krajským   súdom   Trnava, Krajským   súdom   Prešov,   Krajským   súdom   Žilina,   Slovenskou   republikou,   zastúpenou Ministerstvom   vnútra   Slovenskej   republiky,   a Prezídiom   Policajného   zboru   Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. decembra 2002   doručený   „návrh   v zmysle čl.   130   ods.   1 písm.   f)   Ústavy   SR na začatie   konania v zmysle čl. 127 Ústavy SR“ (ďalej len „sťažnosť“) JUDr. P. P., bytom Ž., ( ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. M., Ž., vo veci porušenia jeho základných práv garantovaných čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl.   19   ods.   2   ústavy   a čl.   22   ústavy   v spojení   s čl.   8   ods.   1   a 2   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ku ktorému malo dôjsť použitím informačno-technických   prostriedkov,   a to   odposluchom   telefónov   používaných sťažovateľom v roku 1999 (uvádza záznamy z odposluchov na kazetách, ktoré sú podľa sťažovateľa označené spisovými značkami, ktoré používa Prezídium Policajného zboru). O tejto skutočnosti sa sťažovateľ, ako uvádza vo svojej sťažnosti, dozvedel z výpovede svedkyne vo veci konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod   sp. zn. 27 C 11/00, ktorého bol účastníkom ako žalobca a ktoré bolo na Okresnom súde Bratislava III skončené   27.   februára   2002   rozsudkom,   voči   ktorému   sa   sťažovateľ   5.   augusta   2002 odvolal. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že tieto spisy   sú   pre neho nedostupné. Vyššie uvedený odposluch mal byť súčasťou akcie M. z roku 1998 alebo 1999. Sťažovateľ tvrdí,   že   týmto   konaním   a realizáciou   odposluchov   telekomunikačnej   techniky   bolo zasiahnuté do jeho základných práv (čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 8 ods.   1   a 2   Dohovoru   a čl.   13   Listiny   základných   práv   a slobôd),   lebo   neboli   splnené zákonom ustanovené podmienky (§ 88 ods. 1 až 3 Trestného poriadku, zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   249/1994   Z.   z.   o boji   proti   legalizácii   príjmov z najzávažnejších, najmä organizovaných foriem trestnej činnosti a o zmenách niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, § 37 ods. 1 až 3 a § 36 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   171/1993   Z.   z.   o Policajnom   zbore   v znení neskorších predpisov). Sťažovateľ je toho názoru, že Slovenská republika prostredníctvom svojich   orgánov   zasiahla   do   jeho   práv   (pritom   uvádza,   že   stav   používania informačnotechnických prostriedkov v čase, keď boli porušované jeho práva, bol v nesúlade s ústavou   tak   z hľadiska   úpravy   právomoci   štátnych   orgánov,   ako   aj   z hľadiska   práv priznaných osobám).

K okruhu   účastníkov   na   strane   odporcu   sťažovateľ   uvádza   všetky   krajské   súdy, pretože v čase, keď došlo podľa neho k zásahu do jeho základných práv, nebola legislatívne riešená miestna príslušnosť súdu na konanie o udelení súhlasov, resp. vydaní príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzke. Uvádza, že určenie príslušnosti súdu pre   udelenie   súhlasu   na   použitie   informačnotechnických   prostriedkov   mimo   trestného konania Policajným zborom v čase, keď sťažovateľ predpokladá porušenie svojich práv, bolo   v skutočnosti   výsledkom   dohody   uzavretej   na   porade   konanej   na   Ministerstve spravodlivosti   Slovenskej   republiky   29.   marca   2000   a s najväčšou   pravdepodobnosťou v tejto   veci   konal   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici.   Vzhľadom   na   to,   že   nemá   dostatok informácií o internej   hierarchii   orgánov   patriacich   do   rozvrhu   Ministerstva   vnútra Slovenskej   republiky,   sťažnosť   podáva   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, a proti Prezídiu Policajného zboru, o ktorom predpokladá,   že   technicky   zabezpečuje   a realizuje   použitie   informačnotechnických prostriedkov.

Vzhľadom   na   to,   že   podľa   sťažovateľa   súčasný   právny   poriadok   Slovenskej republiky neupravuje možnosť domáhania sa ochrany práv, ktoré namieta, iným súdom, požaduje, aby vo veci rozhodol ústavný súd takto:

„Rozhodnutím Krajského súdu v...........sp. zn............zo dňa............právo sťažovateľa JUDr. Pavla Polku priznané článkom 46 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl 2 ods. 2, č. 48 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, 3, čl. 22 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 1, čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

Rozhodnutie KS v..........sp. zn.............zo dňa..............sa zrušuje.

Postupom   Prezídia   Policajného   zboru   SR   (alternatívne   Slovenskej   republiky, zastúpenej Ministerstvom vnútra SR) pri použití informačno-technických prostriedkov proti sťažovateľovi JUDr. P. P. právo sťažovateľa JUDr. P. P. priznané čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, 3, čl. 22 ods. 2 Ústavy SR, čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

Sťažovateľovi JUDr. P. P. sa priznáva primerané zadosťučinenie, ktoré vo výške 200.000.-   Sk   vyplatí   KS   v.............a   vo   výške   1.000   000.-   Sk,   ktoré   vyplatí   Prezídium Policajného zboru SR (alternatívne Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra

SR) v obidvoch prípadoch v lehote 2 mesiacov od doručenia písomného vyhotovenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Sťažovateľovi   JUDr.   P.   P.   sa   priznávajú   trovy   konania   pred   Ústavným   súdom Slovenskej   republiky   tak   ako   budú   vyčíslené,   ktoré   vyplatí   KS..........a   Prezídium Policajného zboru SR (alternatívne Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky) solidárne v lehote 2 mesiacov od doručenia písomného vyhotovenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom   (ďalej   len „základné práva   a slobody“),   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   V súlade   s čl.   140   ústavy   zákon Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ustanovuje pravidlá konania pred ústavným súdom.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde   ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje a zisťuje, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie. Jedným z dôvodov je aj nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Podľa   § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde každá sťažnosť (návrh), o ktorej má ústavný   súd   konať,   musí   obsahovať   označenie,   proti   komu   návrh   smeruje,   a akého rozhodnutia   sa   navrhovateľ   domáha,   resp.   označenie   zásahu,   ktorým   k porušeniu základného práva alebo slobody malo dôjsť, s tým, že ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v zákone o ústavnom súde, čo nie je prípadom sťažovateľa.

Vzhľadom   na   formulované   zákonné   požiadavky   na   náležitosti   sťažnosti,   na všeobecne dostupný vzor sťažnosti (v odbornej tlači alebo na internete, aj keď toto nie je v danom   prípade   relevantné),   na   nespochybniteľnú   informovanosť   sťažovateľa   a jeho právneho zástupcu o náležitostiach sťažnosti v súvislosti s podaniami na ústavnom súde ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   nespĺňa   zákonné   požiadavky   na   náležitosti sťažnosti, najmä čo sa týka určitosti petitu (sťažovateľ neoznačil orgán verejnej moci, ktorý základné práva sťažovateľa mal porušiť, t. j. neoznačil, proti komu sťažnosť smeruje), preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2003