znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 33/01

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. mája 2004 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Mazáka o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 písm. c) Ústavy Slovenskej republiky o vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia   obce   Bernolákovo   č. 1/2000   z 20.   septembra   2000   o chove   zvierat, o usmerňovaní   a evidovaní   chovu   hospodárskych   zvierat   a zvierat   chovaných v domácnostiach na území obce Bernolákovo s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 67 a s čl. 68 Ústavy Slovenskej republiky, s § 123 a s § 128 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, s § 4 ods. 1 a ods. 3 písm. g) a m) a s § 6 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, s § 29 a s § 37 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 115/1995   Z.   z.   o ochrane   zvierat   a s   §   4   ods.   2   zákona   č. 337/1998   Z.   z. o veterinárnej   starostlivosti   a o zmene   a doplnení   niektorých   ďalších   zákonov   v znení neskorších predpisov takto

r o z h o d o l :

1. Všeobecne záväzné nariadenie obce Bernolákovo č. 1/2000 z 20. septembra 2000 o chove   zvierat,   o usmerňovaní   a evidovaní   chovu   hospodárskych   zvierat   a zvierat chovaných v domácnostiach na území obce Bernolákovo   n i e   j e   v súlade s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a s čl. 68 Ústavy Slovenskej republiky, s § 123 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a s § 6 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, so zákonom č. 282/2002 Z. z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov a so zákonom č. 488/2002 Z. z. o veterinárnej starostlivosti a o zmene niektorých zákonov.

2. Vo zvyšnej časti návrhu   n e v y h o v u j e.č

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 26. marca 2001 doručený   návrh   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurátor“   alebo   „navrhovateľ“)   na   začatie   konania   podľa   čl.   125   písm.   c)   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   o vyslovenie   nesúladu   všeobecne   záväzného nariadenia   obce   Bernolákovo   č. 1/2000   z   20.   septembra   2000   o chove   zvierat, o usmerňovaní   a evidovaní   chovu   hospodárskych   zvierat   a zvierat   chovaných v domácnostiach na území obce Bernolákovo (ďalej len „všeobecne záväzné nariadenie“) s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 67 a s čl. 68 ústavy, s § 123 a s § 128 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), s § 4 ods. 1 a ods. 3 písm. g) a m) a s § 6 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“), s § 29 a s § 37 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat (ďalej len „zákon č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat“)   a s § 4   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   337/1998   Z. z. o veterinárnej   starostlivosti   a o zmene   a doplnení   niektorých   ďalších   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 337/1998 Z. z. o veterinárnej starostlivosti“). Navrhovateľ   uviedol,   že   všeobecne   záväzné   nariadenie   rieši   problematiku   chovu zvierat,   usmerňovania   a evidovania   chovu   hospodárskych   zvierat   a zvierat   chovaných v domácnostiach   na   území   obce   Bernolákovo,   pričom   upravuje   práva   a povinnosti fyzických   osôb   a právnických   osôb   najmä   tým,   že   im   ustanovuje   konkrétne   zákazy, povinnosti a podmienky chovu a držby zvierat, osobitne s dôrazom na chov hospodárskych zvierat.

Navrhovateľ ďalej tvrdil, že z ustanovenia § 5 ods. 1 zákona o obecnom zriadení vyplýva, že na obec možno   zákonom   preniesť niektoré úlohy štátnej   správy, ak je ich plnenie týmto spôsobom racionálnejšie a efektívnejšie. Z tejto právnej úpravy vyplýva, že je výlučne vecou Národnej rady Slovenskej republiky, či a v akom rozsahu prenesie reguláciu a   realizáciu   spoločenských   vzťahov,   svojou   podstatou   patriacich   do   pôsobnosti   štátnej správy,   na   obce.   Podľa   navrhovateľa   z tejto   právnej   úpravy   tiež   vyplýva,   že   nemožno zamieňať reguláciu   a realizáciu   spoločenských   vzťahov   patriacich   do   pôsobnosti   štátnej správy   alebo   zákonom   vyhradeného   určitého   orgánu   štátnej   správy   s reguláciou a realizáciou spoločenských vzťahov patriacich do pôsobnosti územnej samosprávy.

Podľa   navrhovateľa   orgány   územnej   samosprávy   nie   sú   preto   oprávnené   ujať sa regulácie a realizácie spoločenských vzťahov prostredníctvom svojich nariadení, ak tieto sú v pôsobnosti štátnej správy a ich regulácia bola zákonom zverená konkrétnemu ústrednému orgánu štátnej správy (§ 29 ods. 1, § 37 zákona č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat): „Obec túto   skutočnosť   nerešpektovala   a predmetným   nariadením   upravila   problematiku   chovu zvierat,   pričom   určila   chovateľom   povinnosti   neustanovené   zákonom   a taktiež   upravila v rozpore so zákonom odchyt zvierat.“

Navrhovateľ tvrdí, že „obec prijatím nariadenia bez zákonného zmocnenia zasiahla do   výkonu štátnej správy a prisvojila   si zákonné   oprávnenia   ústredného orgánu štátnej správy,“ čím „prekročila rámec pôsobnosti vymedzenej pre výkon samosprávy ústavou, zákonom   o obecnom   zriadení,   zákonom   o chove   zvierat,   zákonom   o veterinárnej starostlivosti,   a konala   tým   v rozpore   s článkom   67   a článkom   68   ústavy,   ako   aj ustanovením § 29 ods. 1 zákona o ochrane zvierat, ako aj s ustanovením § 4 ods. 2 zákona o veterinárnej starostlivosti“.

Pokiaľ ide o uloženie povinností neustanovených zákonom, navrhovateľ uvádza, že ide o povinnosti „napr. v čl. IV, kde je upravená regulácia chovu zvierat, v čl. V, kde sú určené podmienky chovu, v čl. VI, kde je upravený rozsah chovu a v čl. VIII upravujúci osobitné povinnosti majiteľov psov, v čl. X, kde je upravený odchyt zvierat“.

Podľa názoru navrhovateľa textom čl. XIII obec nad rámec ustanovený § 13 zákona o obecnom   zriadení   rozširuje   oprávnenia   starostu „mocenským   spôsobom   zasahovať   do ústavou garantovaných práv na súkromie (čl. 16 ods. 1 ústavy) i práva na vlastníctvo (čl. 20 ods.   1   ústavy)“,   čo   spôsobuje   rozpor   tohto   článku   všeobecne   záväzného   nariadenia s citovanými článkami ústavy. Ustanovením podmienok chovu zvierat sa obmedzilo právo osoby   na   súkromie,   ustanovením   počtu   chovaných   zvierat   sa   neprípustným   spôsobom zasiahlo do vlastníckeho práva, uložením povinnosti majiteľov psov išlo o povinnosti, ktoré nie sú obsiahnuté v zákone, a úpravou odchytu obec postupovala aj v rozpore s čl. 20 ods. 2 ústavy a najmä s § 135 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Navrhovateľ ďalej uvádza: „Naviac, keďže nariadením sa zasahuje i do dispozície vlastníka s vecou, dochádza tak neprípustným spôsobom a nad potrebnú mieru k zásahom do súkromia osôb, čo zakladá i nerešpektovanie článku 16 ods. 1 ústavy. Treba uviesť, že všetky obmedzenia dispozície s vecami vo vlastníctve subjektov práva sú svojou podstatou núteným obmedzením vlastníckeho práva a popri nedostatku jeho zákonného základu obec v citovanom nariadení nerieši ani poskytnutie náhrady za toto obmedzenie, čím dochádza k porušeniu článku 20 ods. 4 ústavy.“

Všetky   vyššie   citované   rozpory   podľa   názoru   navrhovateľa   zakladajú   vo   svojom súhrne   tiež   rozpor   všeobecne   záväzného   nariadenia   s ustanovením   §   6   ods.   1   zákona o obecnom zriadení.

Navrhovateľ   na   základe   uvedených   skutočností   navrhol,   aby   ústavný   súd   podľa čl. 125 písm. c) ústavy a podľa § 37 až 41 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) vydal tento nález:

„Všeobecne záväzné nariadenie obce Bernolákovo z 20. septembra 2000 č. 1/2000 o chove   zvierat,   o usmerňovaní   a evidovaní   chovu   hospodárskych   zvierat   a zvierat chovaných v domácnostiach na území obce Bernolákovo nie je v súlade s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, 2, čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 1, 4, čl. 67 a čl. 68 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s ustanovením § 123 a § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s § 4 ods. 1, 3 písm. g), m), s § 6   ods.   1   zákona   č.   369/1990   Zb.   o obecnom   zriadení   v znení   neskorších   predpisov a s § 29, § 37 zákona č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat a s § 4 ods. 2 zákona č. 337/1998 Z. z. o veterinárnej starostlivosti.“

Ústavný   súd   uznesením   z 18.   apríla   2001   č.   k.   II.   ÚS   33/01-11   prijal   návrh generálneho prokurátora podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) na ďalšie konanie.

Ústavný súd požiadal starostu obce Bernolákovo (ďalej len „starosta“), aby zaujal stanovisko   k návrhu   navrhovateľa   a aby   sa   vyjadril   k otázke   vhodnosti   ústneho pojednávania vo veci.

Starosta   listom   z   10.   mája   2001   oznámil,   že   netrvá   na   ústnom   pojednávaní v uvedenej veci a k návrhu zaujal nasledovné stanovisko:

„Dovolím si... uviesť, že pri tvorbe všeobecne záväzného nariadenia č. 1/2000 sme vychádzali z tej skutočnosti, že v rámci originálnych právomocí samosprávy, vo veciach územnej samosprávy je pre vydanie všeobecne záväzného nariadenia obce oporou priamo Ústava Slovenskej republiky a nie je potrebné splnomocnenie zákonom.

Domnievame sa, že predmetné VZN aj keď sa odvoláva na niektoré ustanovenia zákonov   (zákon   o ochrane   zvierat,   zákon   o veterinárnej   starostlivosti)   sa   týka   výkonu samosprávy a nie výkonu štátnej správy, kde sa vyžaduje splnomocnenie zákonom. Samotní prokurátori pri výkone svojej činnosti vôbec nedbajú, že súčasná legislatíva pri výkone štátnej správy v danej oblasti vôbec neberie v úvahu realitu, neberie v úvahu lokálne resp. regionálne podmienky a činnosť orgánov štátnej správy v danej oblasti je absolútne   ničotná.   O tom   svedčí   množstvo   nevybavených   podaní   a sťažností   obyvateľov obce na orgány štátnej správy, ktoré odstupujú obecnému úradu podania a sťažnosti na vybavenie odvolávajúc sa na to, že v danej oblasti sú na riešenie týchto podaní kompetentné obce.“

Starosta   vyjadril   svoje   presvedčenie,   že   ústavný   súd   po   preskúmaní   všeobecne záväzného   nariadenia   vysloví,   že „predmetné   VZN   je   v súlade   s Ústavou   Slovenskej republiky   a ostatnými   zákonmi“, a oznámil,   že   v uvedenom   konaní   netrvá   na   ústnom pojednávaní.

Navrhovateľ listom z 18. mája 2001, č. k. VI Gc 3080/01-40 potvrdil, že netrvá na verejnom ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd vyzval 17. februára 2004 starostu, aby oznámil, či došlo k zmenám v znení všeobecne záväzného nariadenia obce Bernolákovo č. 1/2000 z 20. septembra 2000 o chove   zvierat,   o usmerňovaní   a evidovaní   chovu   hospodárskych   zvierat   a zvierat chovaných v domácnostiach na území obce Bernolákovo, resp. či toto všeobecne záväzné nariadenie je v súčasnosti platné a účinné.

Starosta v odpovedi na výzvu (sp. zn. 330/04) z 2. marca 2004 (doručenej ústavnému súdu 5. marca 2004) okrem iného uviedol:

„Obec Bernolákovo predmetné všeobecne   záväzné nariadenie   nezrušilo.   Okresná prokuratúra   Bratislava   III   ho   postúpila   Generálnej   prokuratúre   s podnetom   návrhu   na Ústavný   súd   SR.   Obec   však   podľa   tohto   VZN   nepostupovala,   nakoľko   Ústavný   súd   do dnešného   dňa   nerozhodol   a nebolo   nám   k nemu   oznámené   stanovisko   ani   žiadne   iné vyjadrenie...

Zrušením zákona č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat, zmenou pôvodne účinného zákona   o veterinárnej   starostlivosti   t.   č.   zákona   č.   488/2002   Z.   z.   o veterinárnej starostlivosti a o zmene niektorých zákonov a zákona č. 282/2002 Z. z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov v znení neskorších predpisov nedošlo k zmenám platného všeobecne záväzného nariadenia obce č. 1/2000 z 20. septembra 2000.“

II.

Ústavný súd pri prerokovaní návrhu navrhovateľa na neverejnom zasadnutí senátu z pripojených dokumentov zistil, že namietané všeobecne záväzné nariadenie bolo prijaté 20. septembra 2000 v tomto znení:

„Všeobecne záväzné nariadenie obce Bernolákovo č. 1/2000

o chove zvierat, o usmerňovaní a evidovaní chovu hospodárskych zvierat a zvierat chovaných v domácnostiach na území obce Bernolákovo

Obecné zastupiteľstvo v Bernolákove podľa § 6 ods. 1 zákona SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom   zriadení   v znení   neskorších   predpisov   a zákona   NR   SR   č.   115/1995   Z.   z. o ochrane   zvierat   s uplatnením   §   13   zákona   NR   SR   č.   337/1998   Z.   z.   o veterinárnej starostlivosti sa uznieslo na tomto všeobecne záväznom nariadení (ďalej len VZN):

Článok I

Účel úpravy

Účelom   tohto   VZN   je   vytváranie   a chránenie   zdravých   životných   podmienok, zdravého spôsobu života a práce obyvateľov obce, úprava pravidiel a podmienok pri chove zvierat   na   katastrálnom   území   obce   Bernolákovo   v záujme   zachovania   a zlepšovania zdravia zvierat, ochrany životného prostredia a ochrany zdravia ľudí.

Článok II

Predmet úpravy

Predmetom úpravy je stanovenie pravidiel a podmienok pri chove hospodárskych zvierat a zvierat chovaných v domácnostiach. Toto VZN nereguluje chov zvierat, ktorých chov   je   predmetom   podnikania   fyzickej   alebo   právnickej   osoby.   Na   reguláciu   chovu hospodárskych   a spoločenských   zvierat,   ktorých   chov   je   predmetom   podnikania,   platia osobitné predpisy.

Článok III

Vymedzenie niektorých pojmov

1. Pod pojmom chovateľ sa rozumie každá fyzická alebo právnická osoba, ktorá chová zvieratá aj na prechodnú dobu.

2.   Pod   pojmom   hospodárske   zvieratá   sa   na   účely   tohto   VZN   rozumejú:   hovädzí dobytok,   ošípané, ovce, kozy,   domáce holuby, hrabavá a vodná hydina,   jednokopytníky, včely,   ryby,   domáce   králiky   a kožušinové   zvieratá   chované   najmä   na   účely   úžitkovej produkcie.

Na účely tohto VZN sa za hospodárske zvieratá považuje aj zver z farmových chovov.

3.   Pod   pojmom   spoločenské   zvieratá   sa   rozumejú   najmä   pes,   mačka,   škrečok, okrasné a spevavé vtáky a pod.

4. Pod pojmom zvieratá chované v domácnostiach sa rozumejú také zvieratá, ktoré chovateľ chová v bytovom dome alebo v rodinnom dome a jemu priľahlých priestoroch, pokiaľ zvieratá nie sú chované na podnikateľské účely. Na účely tohto VZN sa za zvieratá chované   v domácnostiach   považujú   aj   zvieratá   chované   v usadlostiach,   farmách a hospodárskych dvoroch a nie sú predmetom podnikania.

Článok IV

Regulácia chovu zvierat

1. V katastrálnom území obce je možné chovať hospodárske a spoločenské zvieratá za podmienok a v rozsahu stanovených týmto VZN.

2. Toto VZN upravuje podrobnejšie reguláciu chovu hospodárskych a spoločenských zvierat chovaných v domácnostiach. Na reguláciu chovu hospodárskych a spoločenských zvierat za účelom podnikania platia osobitné predpisy.

3. Chov hospodárskych zvierat chovaných v domácnostiach je možný len v rodinných domoch, farmách, hospodárskych dvoroch a len na základe súhlasu majiteľa nehnuteľnosti v súlade s podmienkami a rozsahom ktoré určuje toto VZN.

4. Chov hospodárskych zvierat v spoločných bytových domoch sa zakazuje.

5. V spoločných dvoroch je chov hospodárskych zvierat chovaných v domácnostiach možný v obmedzenom rozsahu, v súlade s podmienkami a rozsahom, ktoré určuje toto VZN len na základe súhlasu všetkých obyvateľov bytov priľahlých k spoločnému dvoru a súhlasu obce.

6. Chov spoločenských zvierat v rodinných domoch a bytových domoch je možný len na základe súhlasu vlastníka rodinného domu, správcu bytového domu alebo spoločenstva vlastníkov bytov.

7.   Chov   včiel   v zastavanom   území   obce   je   zakázaný.   Chovateľ   môže   pri   vhodne vytvorených podmienkach v zastavanom území obce včely chovať vo dvoroch a záhradách priľahlých k rodinným domom len so súhlasom obce.

8. Chov hospodárskych zvierat je zakázaný na sídliskách, v bezprostrednom okolí škôl,   školských   zariadení,   obchodov   s potravinami,   reštaurácií   a v ochranných   pásmach vodných zdrojov.

Článok V

Podmienky chovu

1. Pre chov zvierat v domácnostiach musia byť vytvorené vhodné podmienky:

a) Objekty na chov zvierat musia spĺňať technické a hygienické podmienky pre daný chov. K zriadeniu nových objektov a k rekonštrukcii existujúcich objektov pre chov zvierat je   potrebný   súhlas   príslušného   stavebného   úradu,   resp.   stavebné   povolenie   v zmysle stavebného zákona.

b)   Čistenie   objektov   pre   chov   zvierat   musí   byť   zabezpečené   tak,   aby   tekuté exkrementy boli okamžite odvádzané do vodotesnej žumpy a hnoj a tuhé exkrementy boli pravidelne   odstraňované   a ukladané   do   vodotesného   hnojiska.   Hnojisko   musí   byť   kryté alebo prekrývané zeminou a hnoj musí byť pravidelne odvážaný, resp. likvidovaný.

c) Pre chované zvieratá musí byť zabezpečený zdroj nezávadnej vody.

2. Objekty na umiestnenie a chov zvierat (koterec, chliev, maštaľ, kurín a pod.) musia byť vzdialené:

-od uličnej čiary min. 15 m

-od rodinných domov susedov min. 15 m

-od bytových domov min. 30 m

Ak sa vzdialenosti nedajú dodržať, je potrebný súhlas susedov a obce.

3. Hnojisko musí byť vode nepriepustné a musí byť vzdialené:

-od rodinných domov susedov min. 15 m

-od uličnej čiary min. 15 m

-od bytových domov min. 30 m

-od individuálnych vodných zdrojov min. 20 m

Založenie hnojiska voľne na zemi je zakázané.

Článok VI

Rozsah chovu

1.   V zastavaných   častiach   obce   (intravilán)   sa   povoľuje   regulovaný   chov hospodárskych zvierat chovaných v domácnostiach (dospelé jedince) v súlade s čl. IV tohto VZN na jednom orientačnom čísle v nasledovnom rozsahu:

a) hovädzí dobytok, ošípané, ovce, kozy, jednokopytníky – spolu max. 5 ks

b) hrabavá a vodná hydina – spolu max. 50 ks

c) domáce holuby max. 30 ks

d) domáce králiky a kožušinové zvieratá chované najmä na účely úžitkovej produkcie – spolu max. 30 ks

2. V zastavaných častiach obce (intravilán) sa povoľuje chov spoločenských zvierat, výstavných a poštových holubov v súlade s čl. IV tohto VZN v neobmedzenom rozsahu. Odporúča   sa   však   jedným   chovateľom   neprekročiť   chov   spoločenských   zvierat v množstve spolu 5 ks a výstavných a poštových holubov v množstve spolu 100 ks.

3. Rozsah   chovu   zvierat   v osamelo   stojacich   domoch   (usadlostiach,   rodinných farmách a pod.) vzdialených min. 200 m od najbližšieho rodinného alebo obytného domu nie je obmedzený.

4. Chov   hospodárskych   zvierat   chovaných   v domácnostiach   v zastavanej i nezastavanej časti obce nad rozsah stanovený v článku VI. bod 1 tohto VZN, ako aj chov spoločenských zvierat chovaných v chovných staniciach sa považuje za podnikanie, na ktoré sa vzťahujú osobitné predpisy.

Článok VII

Povinnosti chovateľa

1. Chovateľ je povinný vytvoriť vhodné podmienky pre chov zvierat, dbať na ochranu ich zdravia, správnu výživu a hygienu. Je povinný správne manipulovať a skladovať potravu a mať zabezpečenú pravidelnú hygienickú likvidáciu exkrementov.

2.   Chovateľ   je   povinný   dbať,   aby   zviera   neohrozovalo   a nadmerným   spôsobom nerušilo spoluobčanov.

3. Chovateľ je povinný zabezpečiť, aby sa zviera voľne nepohybovalo na verejných priestranstvách. Pasenie hospodárskych zvierat na verejných priestranstvách je zakázané.

4.   Chovateľ   je   povinný   odstrániť   nečistoty   spôsobené   zvieraťom   na   verejných priestranstvách a spoločných priestoroch.

5. Chovateľ je povinný pravidelne nechať zviera vyšetriť a zaočkovať ho najmä proti nebezpečným,   nákazovým   a infekčným   chorobám.   Pri   ochorení   zvieraťa   je   povinný bezodkladne   zabezpečiť   veterinárne   vyšetrenie   a ošetrenie   a rešpektovať   veterinárne a karanténne opatrenia.

6.   Chovateľ   je   povinný   ohlásiť   úhyn   zvieraťa   príslušnej   veterinárnej   správe a zabezpečiť   jeho   likvidáciu   v súlade   s hygienickými   predpismi   alebo   pokynmi veterinárneho lekára. Zakazuje sa uhynuté zviera dávať do smetných nádob a kontajnerov, vyhodiť   ho   na   verejné   priestranstva,   do   lesov   a lesoparkov,   vodných   tokov   a cestných priekop.

7. Chovateľ (držiteľ) zvieraťa, ktoré poranilo človeka, je povinný dať bezodkladne prezrieť   zviera   veterinárnym   lekárom   a potvrdenie   o prehliadke   ihneď   odovzdať poškodenému.

8. Chovateľ je povinný sústavne sa starať o ničenie hlodavcov a hmyzu, ktoré sa vyskytujú pri chove a minimalizovať nepríjemný zápach účinným a pravidelným čistením objektov a priestorov chovu a prekrývaním hnojiska.

9. Zakazuje sa chovateľom (držiteľom) chované zviera fyzicky týrať, neprimerane trestať, nechať ho bez potravy a vody a zbavovať sa ho vypustením alebo vyhodením na verejné priestranstvo a do voľnej prírody.

Článok VIII

Osobitné povinnosti majiteľov psov

1. Pod pojmom majiteľ psa sa podľa tohto nariadenia rozumie okrem majiteľa psa aj chovateľ psa, držiteľ psa alebo osoba, ktorej bol pes zverený do starostlivosti, ak z povahy veci vyplýva pre neho plnenie povinnosti majiteľa psa podľa tohto nariadenia.

2. Majiteľom psa môže byť osoba spôsobilá na právne úkony v zmysle občianskeho zákonníka. Maloletý, resp. osoba s obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony, môže byť majiteľom   psa   len   so   súhlasom   zákonného   zástupcu,   resp.   opatrovníka,   ktorí   udelením súhlasu preberajú všetky práva a povinnosti majiteľa psa.

3. Majiteľ psa musí zabezpečiť registrovanie psa prihlásením na obecnom úrade. Podrobnosti registrácie určí pokynmi obecný úrad.

4. Voľný pohyb psov na verejnom priestranstve je prísne zakázaný. Pri pohybe psa na verejnom priestranstve musí majiteľ zabezpečiť kontrolu správania sa svojho psa tak, aby nemohlo dôjsť k ohrozeniu iných osôb a zvierat. Majiteľ musí zabezpečiť svojho psa dostatočne   pevným   vodidlom,   obojkom   a náhubkom   (nepoškodzujúcich   zdravie   psa). Majiteľ   psa   nesmie   zveriť   psa   do   starostlivosti   osobe,   ktorá   nie   je   spôsobilá   zvládnuť spoľahlivo správanie psa v každej situácii.

5.   Majiteľ   psa   je   povinný   dodržiavať   zákaz   vstupu   so   psom   na   detské   ihriská, pieskoviská, školské dvory, športoviská, obchodné a reštauračné priestory, úradné priestory a iné miesta označené zákazom vstupu so psom.

6. Majiteľ psa je povinný zabezpečiť, aby pes neznečisťoval verejné priestranstvo a verejné   prístupné   priestory   a miesta   (najmä   detské   ihriská   a pieskoviská,   športoviská a ihriská, obchody, predajné stánky a pod.), nepoškodzoval kvetinové záhony a trávniky. Ak pes   spôsobil   nečistotu   výkalmi,   vnesením   nečistoty   do   verejne   prístupných   priestorov a miest majiteľ je povinný ju okamžite odstrániť.

7.   Majiteľ   psa,   ktorý   pravidelne   platí   poplatok   za   psa,   je   povinný   zabezpečiť pravidelnú   veterinárnu   starostlivosť   o psa,   najmä   o jeho   imunizáciu   (očkovanie) v intervaloch stanovených veterinárnymi predpismi.

8.   Majiteľ   psa   je   povinný   v prípadoch,   keď   jeho   pes   uhryzol,   resp.   spôsobil   iné zranenie osobe, psa dať okamžite vyšetriť veterinárnym lekárom a potvrdenie o prehliadke odovzdať poškodenému.

9. Osoba, ktorej pes spôsobil zranenie, má nárok na náhradu škody od majiteľa psa, podľa osobitných predpisov.

10.   Majiteľ   psa   je   povinný   na   požiadanie   kontrolného   orgánu   obce   preukázať registráciu psa a zaplatenie miestneho poplatku za psa.

11.   Pes   nesmie   byť   chovaný   na   miestach,   kde   nie   je   zabezpečený   denný   dozor majiteľa.

12. Majiteľ, ktorý chová psa voľne v dvore, resp. v záhrade, je povinný zabezpečiť také   oplotenie   dvora,   resp.   záhrady,   aby   zabránil   prípadnému   úniku   psa   na   verejné priestranstvá alebo na pozemky susedov.

Článok IX

Evidencia chovu zvierat

1. Evidenciu chovu zvierat na území obce vedie obecný úrad referát chovu a ochrany zvierat.

2. Evidencií podliehajú uvedené hospodárske zvieratá chované v katastrálnom území obce:

-kone, (osly, mulice)

-hovädzí dobytok

-ošípané

-ovce

-kozy

-včely

-hrabavá a vodná hydina

-kožušinové zvieratá chované najmä na účely úžitkovej produkcie

-zver z farmových chovov

3. Chovateľ je povinný nahlásiť chov zvierat uvedených v bode 2 tohto článku do 30 dní od začatia chovu. Akékoľvek zmeny v chove je chovateľ povinný nahlásiť každý rok do 31. decembra príslušného roka (predaj, uhynutie, porážka, atď.).

4.   Ohlasovacia   povinnosť   chovateľa   sa   nevzťahuje   na   chov   hrabavej   a vodnej hydiny, domácich holubov, domácich králikov a kožušinových zvierat chovaných najmä na účely   úžitkovej   produkcie,   ktorých   chov   sa   nevykonáva   za   účelom   podnikania   a chov neprekračuje povolený rozsah chovu stanovených v čl. VI bod 1 písm. b, c.

5. Zo spoločenských zvierat podlieha evidencii každý pes, ktorý je aj prechodnú dobu chovaný na území obce, bez rozdielu, kde a kým je chovaný. Majiteľ (chovateľ, držiteľ) je povinný nahlásiť (registrovať) každého psa najneskôr do 30 dní po dovŕšení 6 mesiacov veku psa.

Článok X

Odchyt zvierat

1. Obec vo verejnom záujme v zmysle zákona NR SR č. 337/98 Z. z. o veterinárnej starostlivosti zabezpečuje na vlastné náklady odchyt zabehnutých, opustených a túlavých zvierat, najmä psov.

2. Odchyt zvierat sa bude zabezpečovať prostredníctvom právnickej alebo fyzickej osoby, ktorá má na to príslušné oprávnenie alebo osvedčenie.

3. Odchyt zabehnutých, opustených a túlavých zvierat sa eviduje na obecnom úrade.

4. Odchytené zviera obec umiestni do karanténnej stanice alebo v prípade, že pozná majiteľa zvieraťa, vyzve ho na jeho okamžité prevzatie.

5.   O umiestnení   odchyteného   zvieraťa   resp.   o jeho   umiestnení   v karanténnej (odchytnej) stanici obec informuje verejnosť obecným rozhlasom, oznámením na úradnej tabuli, popr. iným spôsobom obvyklým v obci.

6.   Odchyt   zvierat   a nakladanie   s nimi   musí   prebiehať   v súčinnosti   s   príslušnými orgánmi štátnej správy.

7.   Majiteľ   zvieraťa   je   oprávnený   prevziať   si   odchytené   zviera,   ak   hodnoverne preukáže vlastnícke alebo iné právo k zvieraťu. Súčasne s prevzatím majiteľ uhradí obci účelne vynaložené náklady za odchyt a starostlivosť o zviera.

8. V prípade podozrenia z nákazy, resp. v prípade hroziaceho nebezpečenstva môže byť   zviera   usmrtené,   pričom   pri   zistení   majiteľa   právo   obci   na   náhradu   účelne vynaložených nákladov nezaniká.

9. V prípade, že sa majiteľ odchyteného zvieraťa o zviera neprihlási do 3 dní od odchytu, môže byť zviera usmrtené alebo predané. Majiteľ zvieraťa nemá v takomto prípade právo na náhrady škody.

Článok XI

Povinnosti usporiadateľov

Usporiadatelia výstav, trhov, prehliadok, súťaží alebo zvodov zvierat na iné účely sú povinní   vopred   požiadať   obec   o povolenie   ich   konania.   Obec   vydá   povolenie   len   za podmienok určených príslušnou veterinárnou správou.

Článok XII

Protinákazové komisie

1. V mimoriadnych prípadoch môže starosta obce zriadiť a aktivizovať protinákazové komisie na zabezpečenie nariadených opatrení na zdolávanie nákaz zvierat, zoonóz (prenos choroby zo zvierat na zviera) a iných ochorení zvierat prenosných na človeka.

2. Zriadenie komisie a opatrenia prijaté komisiou vyhlasuje starosta obce verejnou vyhláškou na úradnej tabuli, na informačných tabuliach obce, obecným rozhlasom príp. iným spôsobom podľa rozhodnutia starostu obce.

3. Odvolanie opatrení sa uskutoční spôsobom, akým boli opatrenia vyhlásené.

4. Vyhlásené opatrenia sú záväzné pre všetky právnické a fyzické osoby na území obce.

Článok XIII

Zákaz chovu

1. Starosta obce môže zakázať chov zvierat v prípade, že:

-chovateľ (majiteľ) pri chove zvierat preukázateľne porušuje všeobecne záväzné právne predpisy

-chovateľ (majiteľ) preukázateľne porušuje ustanovenia tohto všeobecne záväzného nariadenia

-chovateľ   (majiteľ)   preukázateľne   porušuje   povinnosti   stanovené   právnymi predpismi alebo nariadeniami na úseku veterinárnej starostlivosti a ochrany zvierat, alebo ak   sťažuje   alebo   marí   výkon   veterinárneho   dozoru   alebo   vykonávanie   odborných veterinárnych úkonov.

2. Starosta obce môže ďalej zakázať chov zvierat v prípade, že:

-   chov   preukázateľne   nadmerným   spôsobom   ruší   (hluk,   zápach,   smrad,   hmyz, hlodavce   a pod.)   a obmedzuje   vlastníkov (užívateľov)   susedných   nehnuteľností   a ďalších spoluobčanov

- chovom sa preukázateľne poškodzuje životné prostredie (znečistenie spodných vôd a vodných   zdrojov,   znečistenie   ovzdušia,   znečisťovanie   a poškodzovanie   verejných priestranstiev, zelene a pod.)

-   zviera   (najmä   pes)   sa preukázateľne   opakovane   voľne   pohybuje   na   verejných priestranstvách, alebo opakovane napadne inú osobu

-chovateľ zanedbáva starostlivosť o zviera alebo zviera týra.

Článok XIV

Sankcie

1. Starosta obce môže za porušenie tohto VZN uložiť právnickej osobe pokutu do výšky 100.000,- Sk podľa príslušných ustanovení zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov.

2. Za porušenie tohto VZN môže byť uložená fyzickej osobe pokuta do výšky 1.000,- Sk podľa príslušných ustanovení zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

Článok XV

Osobitné ustanovenia

1. Ustanovenia článkov IV Regulácia chovu, V Podmienky chovu a VI Rozsah chovu tohto nariadenia sa nevzťahuje na:

a) veľkokapacitné chovy

b) zriaďovanie rodinných fariem a chovných staníc, kde chov zvierat sa uskutočňuje za   účelom   podnikania.   V tejto   oblasti   obec   vydáva   záväzné   stanovisko   k začatiu podnikateľskej   činnosti   a záväzné   stanoviská   k zámerom   týchto   činností,   ak   sa   týkajú záujmov obyvateľov a obce.

2.   Toto   nariadenie   sa   nevzťahuje   na   chov   a držanie   nebezpečných   živočíchov, ktoré sú upravené zákonom NR SR č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat.

3. Ustanovenia tohto nariadenia sa v plnom rozsahu vzťahujú aj na chov zvierat, ktorý   bol   začatý   pred   účinnosťou   tohto   nariadenia.   Ak   nespĺňa   tento   chov   zvierat podmienky a požiadavky tohto nariadenia, musí sa s ním dať do súladu najneskôr do 6 mesiacov od nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia.

4.   Kontrolu   dodržiavania   ustanovení   tohto   nariadenia   vykonávajú   poverení poslanci   obecného   zastupiteľstva   alebo   poverení   pracovníci   obecného   úradu,   ktorí   sa preukážu príslušným oprávnením, ďalej orgány štátnej veterinárnej správy, orgány štátnej hygieny,   pracovníci   orgánov štátnej správy,   v ktorých právomoci   a pôsobnosti   sú úlohy dotýkajúce sa ochrany životného prostredia, podnikania a pod.

Chovatelia   (majitelia)   sú   povinní   umožniť   prístup   povereným   pracovníkom a pracovníkom orgánov štátnej správy do priestorov a objektov,   kde sa chov vykonáva, s cieľom vykonania kontroly dodržiavania tohto nariadenia.

Článok XVI

Záverečné ustanovenia

1.   Zmeny   a doplnky   tohto   nariadenia   sa   môžu   vykonať   len   všeobecne   záväzným nariadením.

2. Toto všeobecne záväzné nariadenie bolo schválené obecným zastupiteľstvom obce Bernolákovo dňa 20. 9. 2000 uznesením č. 10/2000.

3. Toto všeobecne záväzné nariadenie nadobúda účinnosť 15. dňom od vyvesenia na úradných tabuliach.

4. Dňom účinnosti tohto nariadenia sa zrušuje Všeobecne záväzné nariadenie obce Bernolákovo č. 3/1995 o chove zvierat zo dňa 13. 7. 1995.“

III.

1. Všeobecné východiská

Navrhovateľ   požadoval   vysloviť   nesúlad   všeobecne   záväzného   nariadenia   s čl.   2 ods. 3, čl. 13 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 67 a s čl. 68 ústavy, so zákonom o obecnom zriadení, Občianskym zákonníkom, so zákonom č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat a zákonom č. 337/1998 Z. z. o veterinárnej starostlivosti.

Ústavný súd sa v čase prerokovávania návrhu musel zaoberať predovšetkým otázkou platnosti a účinnosti právnych   predpisov, ktoré sú meradlom posudzovania namietaného všeobecne záväzného nariadenia v tomto konaní o súlade vo vzťahu k dobe od začatia tohto konania   až   do   okamihu   rozhodovania   o návrhu   navrhovateľa   (konkrétne   dotknuté   boli ustanovenia   zákona   o ochrane   zvierat   a zákona   o veterinárnej   starostlivosti,   ktorých porušenie navrhovateľ namietal).

Z ustanovenia § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak preskúmavané právne   predpisy   stratia   platnosť   pred   vyhlásením   nálezu   ústavného   súdu,   ústavný   súd konanie zastaví. Toto pravidlo sa v rovnakej miere vzťahuje tak na právne predpisy, ktoré sú   namietané,   ako   aj   na   právne   predpisy,   ktoré   sú   meradlom   (kritériom)   posudzovania súladu namietaných právnych predpisov.

Zákon č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat, tak ako sa uvádza v dôvodovej správe k uvedenému zákonu, vznikol na báze Európskych konvencií na ochranu zvierat a v tom čase platných Smerníc Rady. Od roku 1995 mnohé z týchto dokumentov boli novelizované, zásadným   spôsobom   zmenené,   alebo   dokonca   zrušené,   čo   sa   však   (až   do   roku   2002) nepremietlo do zmien citovaného právneho predpisu. Účelom tohto zákona bolo utvoriť predpoklady   na   ochranu   zvierat   úpravou   správania   ľudí   k nim   a upraviť   základné podmienky chovu a držby nebezpečných živočíchov (§ 1).

Rovnako zákon č. 337/1998 Z. z. o veterinárnej starostlivosti bol napriek krátkej dobe   účinnosti   s ohľadom   na   požiadavky   Európskej   únie   zastaraný.   Neodzrkadľoval požiadavky   na   rôzne   fyzické   osoby   a právnické   osoby   a s nimi   spojené   činnosti   vo veterinárnej   oblasti.   Neumožňoval   vykonať   závažné   úkony,   ktoré   sú   potrebné   pre poskytovanie   veterinárnych   záruk   (registrácia,   uznávanie   a vedenie   evidencie   chovov s rôznou   zdravotnou   úrovňou,   vedenie   evidencie   a identifikácie   zvierat).   Podobne nedostatočný bol aj zákon č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat.

V priebehu   niekoľkých   rokov   sa   v legislatíve   Európskej   únie   zmenili   mnohé povinnosti,   podmienky   a požiadavky   kladené   na   fyzické   alebo   právnické   osoby,   čo   sa nedalo bez novely zákona na základe čl. 2 a čl. 13 ústavy premietnuť do právneho systému Slovenskej republiky vydaním právneho predpisu nižšieho stupňa právnej sily.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že 1. januára 2003 nadobudol účinnosť nový zákon č. 488/2002 Z. z. o veterinárnej starostlivosti a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 488/2002 Z. z. o veterinárnej starostlivosti“), ktorý v siedmej časti „Spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia“ v § 49 bode 2 zrušil celý zákon č. 115/ 1995 Z. z. o ochrane   zvierat.   Napriek   tomu   však   tento   zákon   prevzal   či   ďalej   rozvinul   viaceré ustanovenia doterajšieho zákona č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat, ktoré sa týkajú ochrany zvierat (konkrétne napr. povinnosti vlastníkov a držiteľov zvierat pri chove alebo držaní zvierat upravené v § 21 zákona č. 488/2002 Z. z. o veterinárnej starostlivosti).

Z preskúmania   obsahu   „nového“   zákona   o veterinárnej   starostlivosti   –   zákona č. 488/2002 Z. z. o veterinárnej starostlivosti, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2003, vyplýva, že na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy bol zrušený § 4 ods. 2 zákona č. 337/1998 Z. z. o veterinárnej starostlivosti, podľa ktorého „V rozsahu ustanovenom týmto zákonom plnia úlohy na úseku veterinárnej starostlivosti aj obce“. Obec napokon v čase vydania   všeobecne   záväzného   nariadenia   uplatnila   aj   §   13   ods.   1   písm.   b)   zákona č. 337/1998 Z. z. o veterinárnej starostlivosti, podľa ktorého „Obce usmerňujú a evidujú chov hospodárskych zvierat a zvierat chovaných v domácnostiach“.

So   zreteľom   na   obsah   namietaného   všeobecne   záväzného   nariadenia   je   potrebné zohľadniť aj zákon č. 282/2002 Z. z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov a ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2002. Obciam pritom v zmysle § 8 uvedeného zákona vznikla povinnosť upraviť vedenie evidencie psov podľa tohto zákona do šiestich mesiacov odo dňa nadobudnutia jeho účinnosti (t. j. do 31. decembra 2002).

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá“.

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy účinného do 1. júla 2002 povinnosti bolo možné „ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd“. Od 1. júla 2002 povinnosti „možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd“.

Podľa   čl.   13   ods.   2 ústavy   „Medze   základných   práv a slobôd   možno   upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou iba zákonom“.

Na základe čl. 16 ods. 1 ústavy „Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom“.

Podľa čl. 20 ods.   1 ústavy „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu“.

Podľa   čl.   20 ods.   4 ústavy „Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu“.

Ústavný súd mal v danom prípade posúdiť aj to, či prijatie napadnutého všeobecne záväzného   nariadenia   patrí   do   pôvodnej   (samosprávnej)   kompetencie   orgánu   územnej samosprávy podľa čl. 67 a čl. 68 ústavy.

Podľa čl. 67 ústavy účinného do 1. júla 2002 „Vo veciach územnej samosprávy rozhoduje obec samostatne a obmedzenia jej možno ukladať len zákonom“.

Orgány územnej samosprávy majú normotvornú právomoc priznanú v čl. 68 ústavy, podľa ktorého „Vo veciach územnej samosprávy môže obec vydávať všeobecne záväzné nariadenia“.

Navrhovateľ   namieta   aj   nesúlad   označených   článkov   všeobecne   záväzného nariadenia s § 123 a s § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Podľa   §   123   Občianskeho   zákonníka   „Vlastník   je   v medziach   zákona   oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním“.Podľa   §   128   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   „Vo   verejnom   záujme   možno   vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a za náhradu“.

Navrhovateľ   tiež   namieta   nesúlad   označených   článkov   všeobecne   záväzného nariadenia s § 4 ods. 1 a ods. 3 písm. g) a m) a s § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení.

Podľa   §   4   ods.   1   zákona   o obecnom   zriadení   obec   samostatne   rozhoduje a uskutočňuje všetky   úkony súvisiace so   správou   obce   a jej majetku, všetky   záležitosti, ktoré ako jej samosprávnu pôsobnosť upravuje zákon, ak takéto úkony nevykonáva štát alebo iná právnická osoba alebo fyzická osoba.

Podľa ustanovení § 4 ods. 3 zákona o obecnom zriadení spravuje svoje vnútorné veci, najmä podľa písm.

g)   utvára   a chráni   zdravé   podmienky   a zdravý   spôsob   života   a práce   obyvateľov obce, chráni životné prostredie, ako aj utvára podmienky (na zabezpečovanie zdravotnej starostlivosti – novelizácia textu od 1. januára 2002) na vzdelávanie, kultúru (osvetovú činnosť – od 1. januára 2002), záujmovú umeleckú činnosť, telesnú kultúru a šport,

m)   zabezpečuje   verejný   poriadok   v obci;   „nariadením   môže   ustanoviť   činnosti, ktorých vykonávanie je zakázané alebo obmedzené na určitý čas alebo na určitom mieste“ (od 1. januára 2002).

Podľa   §   6   ods.   1   zákona   o obecnom   zriadení „Obec   môže   vo   veciach   územnej samosprávy   vydávať   nariadenia,   nariadenie   nesmie   byť v rozpore   s Ústavou   Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom“.

2. Vydávanie všeobecne záväzného nariadenia podľa čl. 67 a čl. 68 ústavy

Pokiaľ ide o vymedzenie samostatnej (samosprávnej) normotvornej pôsobnosti obcí, ústava   v čl.   67   a čl.   68   ustanovuje   rámec,   ktorý   umožňuje   obciam   (obecným zastupiteľstvám) vydávať všeobecne záväzné nariadenia aj bez zákonného splnomocnenia, ak   ich   obce   vydávajú   vo   veciach   územnej   samosprávy   a na   zabezpečenie   úloh vyplývajúcich pre samosprávu zo zákona. Tieto ustanovenia však neupravujú normotvornú právomoc obce nezávisle od ostatných ustanovení ústavy, preto obec pri jej uplatňovaní môže prijímať len všeobecne záväzné nariadenia, ktoré sú v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy v súlade so všetkými súvisiacimi ustanoveniami ústavy.

Obecné   zastupiteľstvo   Bernolákovo   (ďalej   len   „obecné   zastupiteľstvo“)   vydalo namietané všeobecne záväzné nariadenie „podľa § 6 ods. 1 zákona SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom   zriadení   v znení   neskorších   predpisov   a zákona   NR   SR   č.   115/1995   Z.   z. o ochrane   zvierat   s uplatnením   §   13   zákona   NR   SR   č.   337/1998   Z.   z.   o veterinárnej starostlivosti“ (pozn.: zákon č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat bol zrušený s účinnosťou od   1.   januára   2003   a   §   13   zákona   o veterinárnej   starostlivosti   bol   z tohto   zákona s účinnosťou od 1. januára 2003 vypustený).

Podľa   čl.   I všeobecne   záväzného   nariadenia „Účelom   tohto   VZN   je   vytváranie a chránenie zdravých životných podmienok, zdravého spôsobu života a práce obyvateľov, úprava   pravidiel   a podmienok   pri   chove   zvierat...   v záujme   zachovania   a zlepšovania zdravia zvierat, ochrany životného prostredia a ochrany zdravia ľudí“ a podľa jeho čl. II predmetom   úpravy   nariadenia „je   stanovenie   pravidiel   a   podmienok   pri   chove hospodárskych zvierat a zvierat chovaných v domácnostiach“. Z jeho čl. IV vyplýva, že „je možné chovať hospodárske a spoločenské zvieratá za podmienok a v rozsahu stanovenom týmto VZN“.

Normotvornú   právomoc   podľa   čl.   68   ústavy   nemôže   obec   uplatňovať v neobmedzenej miere na úpravu všetkých spoločenských vzťahov existujúcich v územnom obvode   orgánu   územnej   samosprávy.   Normotvorná   právomoc   podľa   čl.   68   ústavy   sa vzťahuje len na úpravu vecí územnej samosprávy podľa čl. 67 ods. 1 ústavy, ako aj podľa § 4   ods.   3   zákona   o obecnom   zriadení,   pričom   aj   na   uplatnenie   tohto   ustanovenia   sa vzťahuje   čl.   152   ods.   4   ústavy.   Pri   uplatnení   normotvornej   právomoci   orgán   územnej samosprávy   môže   ukladať   povinnosti,   ale nie   spôsobom   obmedzujúcim   základné   práva a slobody nad rámec zákona.

Navrhovateľ namietal, že „orgány územnej samosprávy nie sú... oprávnené ujať sa regulácie a realizácie spoločenských vzťahov prostredníctvom svojich nariadení, ak tieto sú v pôsobnosti štátnej správy a ich regulácia bola zverená konkrétnemu ústrednému orgánu štátnej správy. Obec túto skutočnosť nerešpektovala a predmetným nariadením upravila problematiku   chovu   zvierat,   pričom   určila   chovateľom   povinnosti   neustanovené zákonom...“.

Štát na obce nepreniesol úlohy štátnej správy podľa § 5 ods. 1 zákona o obecnom zriadení. Orgány územnej samosprávy ani nezaradil medzi orgány s úlohami na ochranu zvierat.   Podľa   §   29   ods.   1   zákona   č.   115/1995   Z.   z.   o ochrane   zvierat   (zrušeného s účinnosťou   od   1.   januára   2003)   takými   orgánmi   sú:   Ministerstvo   pôdohospodárstva Slovenskej republiky, Štátna veterinárna správa a okresné veterinárne správy (s účinnosťou od 1. januára 2003 Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky, Štátna veterinárna a potravinová správa Slovenskej republiky, krajské a regionálne veterinárne a potravinové správy).

Podľa § 37 ods. 1 zákona č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat „Ministerstvo ustanoví všeobecne záväzným právnym predpisom podrobnosti o

a) chove hospodárskych zvierat...

c)   podmienkach   chovu   spoločenských   zvierat,   odbornej   spôsobilosti   na   ich   chov a výcvik na účely obchodovania s nimi“.

V zmysle tohto splnomocnenia Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky vydalo vyhlášku č. 230/1998 Z. z. o chove hospodárskych zvierat a o usmrcovaní jatočných zvierat   a vyhlášku   č.   231/1998   Z.   z.   o chove   spoločenských   zvierat,   divých   zvierat a nebezpečných   živočíchov   a o ochrane   pokusných   zvierat,   ktoré   upravili   podrobnosti o podmienkach ich chovu a ochrany.

Všeobecne záväzné nariadenie, ktoré vydalo obecné zastupiteľstvo, nebolo vydané na plnenie   úloh   štátnej   správy.   Obecné   zastupiteľstvo   ho   vydalo   nad   rámec   svojej normotvornej právomoci týkajúcej sa vecí územnej samosprávy, upravenej v čl. 68 ústavy.

Predmetom úpravy všeobecne záväzného nariadenia sú teda pravidlá správania, ktoré sa   týkajú   chovu   zvierat   (pôvodné   normotvorné   východisko:   zákon   č.   115/1995   Z.   z. o ochrane   zvierat   a   po   jeho   zrušení   aktuálne:   zákon   č.   488/2002   Z.   z.   o veterinárnej starostlivosti),   a pravidlá   správania,   ktoré   sa   týkajú   usmerňovania   a evidencie   chovu hospodárskych   zvierat   a spoločenských   zvierat   (pôvodne   zákon   č.   337/1998   Z.   z. o veterinárnej starostlivosti, aktuálne zákon č. 488/2002 Z. z. o veterinárnej starostlivosti, ale aj zákon č. 282/2002 Z. z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov).

3. Nesúlad čl. IV, čl. V, čl. VI, čl. VIII a čl. X všeobecne záväzného nariadenia s čl. 2 ods. 3 a s čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy

Navrhovateľ uviedol, že napadnuté všeobecne záväzné nariadenie v čl. IV – VI, VIII a X obsahuje povinnosti napriek tomu, že obec nemá oprávnenie „pokiaľ ide o uloženie povinností neustanovených zákonom“, a preto nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 3 ústavy.

Ústavný súd k tomuto tvrdeniu navrhovateľa uvádza, že obce (obecné zastupiteľstvá) v samostatnej pôsobnosti zásadne nepotrebujú na vydávanie všeobecne záväzných nariadení zákonné splnomocnenie, ak ich vydávajú v medziach svojej samostatnej pôsobnosti, ktorá je jednak odvodená priamo z ústavy a jednak zo zákona o obecnom zriadení, pričom čl. 2 ods. 3 ústavy v súvislostiach čl. 13 ods. 1 ústavy o tom, že „povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona (pozn.: „alebo na základe zákona“ – zmena účinná od 1. júla 2002), v jeho medziach“, treba systematicky vykladať tak, že v danom prípade sa pod pojmom   „na základe   zákona,   v jeho   medziach“   rozumie   ústavou   a zákonmi   vymedzená samosprávna pôsobnosť obcí (I. ÚS 53/00).

Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté všeobecne záväzné nariadenie ako celok reaguje predovšetkým na niektoré dôsledky chovu zvierat (hospodárskych i spoločenských) na   zdravé   podmienky   a zdravý   spôsob   života   a práce   obyvateľov   obce   a na   miestne záležitosti   verejného   poriadku,   pričom   účelom   všeobecne   záväzného   nariadenia „je vytváranie a chránenie zdravých životných podmienok, zdravého spôsobu života a práce obyvateľov obce, úprava pravidiel a podmienok pri chove zvierat... v záujme zachovania a zlepšovania   zdravia   zvierat,   ochrany   životného   prostredia   a ochrany   zdravia   ľudí“. Z uvedeného vyplýva, že všeobecne záväzné nariadenie bolo vydané vo veciach územnej samosprávy v zmysle ustanovení § 4 ods. 3 písm. g) a m) a § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení, ktoré demonštratívnym spôsobom upravujú správu vnútorných vecí obce, resp. ustanovujú ich rámec.

Ústavný   súd   ďalej   preskúmal   podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   c)   ústavy   každé z napadnutých ustanovení všeobecne záväzného nariadenia (čl. IV – VI, VIII, X) osobitne z toho hľadiska, či spĺňa ústavné a zákonné podmienky pre vydanie všeobecne záväzného nariadenia tak v oblasti samosprávy, ako aj v oblasti prenesenej štátnej správy, a dospel k nasledovným záverom:

Článok   IV   všeobecne   záväzného   nariadenia   ustanovuje,   že   hospodárske a spoločenské   zvieratá   možno   chovať   za   podmienok   a v rozsahu   stanovenom   týmto všeobecne záväzným nariadením. Ustanovenia bodov 4, 7 a 8 pritom upravujú zákaz chovu hospodárskych zvierat v spoločných bytových domoch, na sídliskách a v ďalších uvedených lokalitách, ako aj zákaz chovu včiel v zastavanom území obce.

Podľa názoru ústavného súdu ukladanie zákazu vyžaduje zákonnú úpravu v súlade s čl. 2 ods. 3 ústavy. V rámci zákonom povolenej správy uvedených oblastí tieto zákazy ani nie sú v právomoci obce. Preto toto ustanovenie je v rozpore s čl. 2 ods. 3 ústavy a s čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy.

Všeobecne záväzné nariadenie v čl. V obsahuje ustanovenia (normy), ktorými obecné zastupiteľstvo   uložilo   povinnosti   chovateľom   zvierat   neustanovené   zákonom,   napr. v čl. V ods.   2,   podľa   ktorého: „Objekty   na   umiestnenie   a chov   zvierat   (koterec,   chliev, maštaľ, kurín a pod.) musia byť vzdialené: - od uličnej čiary min. 15 m, - od rodinných domov susedov min. 15 m, – od bytových domov min. 30 m. Ak sa vzdialenosti nedajú dodržať,   je   potrebný   súhlas   susedov   a obce.“ Tým   obecné   zastupiteľstvo   „dotvorilo“ obmedzenia určené občanom nad rámec zákonnej úpravy a uplatnilo svoju normotvornú právomoc v rozpore s čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy.

Článok VI všeobecne záväzného nariadenia sa týka rozsahu chovu hospodárskych zvierat a spoločenských zvierat v intraviláne obce. Ustanovenia čl. VI ods. 1 písm. a) – d) všeobecne   záväzného   nariadenia   upravujú   počty   kusov   hospodárskych   a spoločenských zvierat a určujú v tomto prípade obmedzenia, ktoré nevyplývajú zo zákona, čím prekračujú rámec   zákonnej   úpravy.   Z týchto   dôvodov   je   uvedená   úprava   vo   všeobecne   záväznom nariadení v rozpore s čl. 2 ods. 3 a s čl.13 ods. 1 a 2 ústavy.

Navrhovateľ namieta, že čl. VIII všeobecne záväzného nariadenia upravuje osobitné povinnosti, ktoré obec ukladá majiteľom psov, ktoré nemožno považovať za povinnosti ustanovené zákonom. Bod 4 uvedeného článku obsahuje prísny zákaz voľného pohybu psov na voľnom priestranstve. Osobitným zákonom, ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania   psov,   je   zákon   č. 282/2002   Z.   z.   účinný   od   1.   júla   2002.   Tento   zákon v ustanoveniach § 5 ods. 1 a 2 upravuje vydávanie všeobecne záväzných nariadení obcami. Podľa tohto zákona môžu obce vo všeobecne záväznom nariadení vymedziť miesta, kde je voľný pohyb psa zakázaný, resp. kde je zakázaný vstup so psom. Zákon o podmienkach držania   psov v   zmysle   §   6   ukladá   povinnosti   pri   znečisťovaní   verejných   priestranstiev, pričom sa zmieňuje o tom, že podrobnosti o tomto znečisťovaní verejných priestranstiev ustanoví obec všeobecne záväzným nariadením.

Ústavný   súd   preto   posudzoval   vzťah   platného   a   účinného   čl.   VIII   všeobecne záväzného   nariadenia   s ustanoveniami   zákona   č.   282/2002   Z.   z.,   ktorým   sa   upravujú niektoré podmienky držania psov, vychádzal pritom z ustanovenia § 40 zákona o ústavnom súde, ktorý ustanovuje: „Ak ústavný súd pri rozhodovaní podľa čl. 125 ústavy zistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily... vydá nález o zistenom nesúlade aj týchto ďalších právnych predpisov.“

Ústavný súd konštatoval, že osobitné povinnosti ustanovené v čl. VIII napadnutého všeobecne záväzného nariadenia (ako aj v čl. IX bode 5) nie sú v súlade s ustanoveniami zákona   č.   282/2002   Z.   z.,   ktorým   sa   upravujú   niektoré   podmienky   držania   psov,   ktoré upravujú   podrobnejšie   a jednotne   všeobecné   podmienky   držania   psov   ako   napadnuté ustanovenie všeobecne záväzného nariadenia (§ 3 Evidencia psov, § 4 Vodenie psa, § 6 Znečisťovanie verejných priestranstiev), a preto nie sú v súlade ani s čl. 2 ods. 3 a s čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy.

Predmetom úpravy čl. X všeobecne záväzného nariadenia je odchyt zabehnutých, opustených a túlavých zvierat, najmä psov, ktorý obec zabezpečuje vo verejnom záujme v zmysle zákona o ochrane zvierat (zrušeného zákona č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat) a zákona o veterinárnej starostlivosti (§ 13 a § 51 zákona č. 337/1998 Z. z. o veterinárnej starostlivosti).   Túto   asanačnú   činnosť   v zmysle   citovaných   zákonov   vykonávala   obec v súčinnosti s orgánom štátnej správy (orgánom veterinárnej starostlivosti), čo sa premietlo aj do obsahu ustanovení čl. X napadnutého všeobecne záväzného nariadenia.

V zmysle   §   47   písm.   c)   zákona   č.   488/2002   Z.   z.   o veterinárnej   starostlivosti Ministerstvo   pôdohospodárstva   Slovenskej   republiky   ako   orgán   štátnej   správy   vo veterinárnej   oblasti   všeobecne   záväzným   právnym   predpisom   ustanoví   podrobnosti o ochrane spoločenských zvierat a požiadavky na karanténne stanice a útulky pre zvieratá. Obec nemôže ukladať povinnosti v rozpore s ústavou a zákonmi. Bod 9 čl. X všeobecne záväzného nariadenia, ktorý ustanovuje, že v prípade, že sa „majiteľ odchyteného zvieraťa o zviera neprihlási do troch dní od odchytu, môže byť zviera usmrtené alebo predané“, pričom   „majiteľ...   nemá   v takomto   prípade   právo   na   náhradu   škody“,   presahuje   rámec ústavy, a teda nie je v súlade s jej čl. 2 ods. 3 a s čl. 13 ods. 1 a 2.

4. Nesúlad čl. IV, čl. VI, čl. X a čl. XIII s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy,

s § 123 Občianskeho zákonníka a s § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení

Navrhovateľ   namietal,   že   obec   Bernolákovo   v   čl.   XIII   všeobecne   záväzného nariadenia   nad   rámec   zákona   rozšírila   oprávnenia   starostu „mocenským   spôsobom zasahovať do... práva na vlastníctvo (čl. 20 ods. 1 ústavy)“.

Rozsah normotvornej činnosti obcí (obecných zastupiteľstiev) je vždy obmedzený základným   právami   a slobodami,   ktoré   zaručuje   ústava   (II.   ÚS   7/99).   V tejto   súvislosti ustanovenia čl. IV bodu 6 (v spojitosti s čl. III bodom 3) všeobecne záväzného nariadenia presahujú rámec normotvornej pôsobnosti obce, pretože upravujú medze základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy), pričom sa dostávajú aj do nesúladu s čl. 13 ods. 2 ústavy a s § 123 Občianskeho zákonníka.

Ústavný súd vo vzťahu k normotvornej právomoci obce v súvislosti s úpravou chovu a držania zvierat už vyslovil, že „určovanie počtu zvierat, ktoré chovateľ môže chovať, je zásahom do sféry jeho súkromného života“ (II. ÚS 59/97). Keďže ustanovenia čl. VI ods. 1 písm.   a)   –   d)   všeobecne   záväzného   nariadenia   upravujú   počty   kusov   hospodárskych a spoločenských   zvierat,   sa   v tomto   prípade   prostredníctvom   všeobecne   záväzného nariadenia   určujú   podmienky   obmedzujúce   výkon   vlastníckeho   práva.   Preto   uvedené ustanovenia sú nielen v rozpore s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1 a 2 a s čl. 68 ústavy, ale sú aj v rozpore s čl. 20 ods. 1 ústavy a s § 123 Občianskeho zákonníka.

Ustanovenia čl.   X   bodu   9   a   čl.   XIII   bodu   2   a 3   presahujú   rámec   normotvornej pôsobnosti obce vzhľadom na medze základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy).

Nad   rámec   návrhu   navrhovateľa   ústavný   súd   konštatuje,   že   čl.   XII   všeobecne záväzného   nariadenia   určená   právomoc   starostu   obce   zriaďovať   protinákazové   komisie stratila svoj právny základ tým, že nový zákon č. 488/2002 Z. z. o veterinárnej starostlivosti zrušil   §   13   predchádzajúceho   zákona   č.   337/1998   Z.   z.   o veterinárnej   starostlivosti upravujúci   túto   právomoc   a preniesol   obdobnú   právomoc   na   orgány   štátnej   správy   vo veterinárnej oblasti.

Článok XIII všeobecne záväzného nariadenia obsahujúci v bodoch 1 a 2 ustanovenia, ktoré starostovi obce dávajú právomoc zakázať chov zvierat v prípade, že chovateľ (majiteľ) pri   chove   zvierat   preukázateľne   porušuje   ustanovenia   všeobecne   záväzného   nariadenia, ďalej   v prípade,   že zviera   (najmä pes)   sa   preukázateľne   opakovane voľne   pohybuje na verejných   priestranstvách   alebo opakovane napadne inú   osobu, takisto   presahujú rámec normotvornej pôsobnosti obce vzhľadom na čl. 20 ods. 1 ústavy.

Keďže   označenými článkami napadnutého   všeobecne   záväzného nariadenia   došlo k prekročeniu   rámca   samosprávnej   pôsobnosti   obce,   a teda   k nesúladu   s už   označenými ustanoveniami ústavy a Občianskeho zákonníka, ide aj o ich nesúlad s § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení.

Navrhovateľ sa v petite svojho návrhu domáhal toho, aby ústavný súd vyslovil, že napadnuté všeobecne záväzné nariadenie ako celok nie je v súlade s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 67 a s čl. 68 ústavy, s § 123 a s § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s § 4 ods. 1 a ods. 3 písm. g) a m) a s § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, s § 29 a s § 37 zákona č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat a s § 4 ods. 2 zákona č. 337/1998 Z. z. o veterinárnej starostlivosti.

Keďže   ústavný   súd   v rámci   konania   o súlade   právnych   predpisov   posudzuje všeobecne záväzné nariadenie ako celok,   teda   všetky   jeho ustanovenia v kontexte celej normy (I. ÚS 54/00), nemôže odhliadnuť ani od toho, či posudzovaná norma ako celok spĺňa základné obsahové požiadavky, medzi ktoré patrí aj dostatočne presné a zrozumiteľné vyjadrenie   jej   obsahu   tak,   aby   umožnila   tým,   ktorí   sú   jej   adresátmi,   prispôsobiť   ich správanie.   V   súvislosti   s rozsahom označených   ustanovení,   ktoré   nie   sú   v súlade s označenými ustanoveniami ústavy a zákonov a s obsahom ostatných ustanovení všeobecne záväzného   nariadenia   zistil,   že   všeobecne   záväzné   nariadenie   bolo   vydané   nad   rámec ústavou a zákonom ustanovených právomocí a splnomocnení, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu ako celok nie je v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou v predmetnej oblasti.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výroku tohto rozhodnutia.

Podľa   čl.   125   ods.   3   ústavy   ak   ústavný   súd   rozhodne   o nesúlade   všeobecne záväzného nariadenia orgánu územnej samosprávy s ústavou a zákonmi, stráca všeobecne záväzné nariadenie účinnosť a po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia platnosť.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy: „Rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2   a 5   sa   vyhlasuje   spôsobom   ustanoveným   na   vyhlasovanie   zákonov.   Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.“

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2004