znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 329/2013-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   5.   júna   2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Č., a. s., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 61/2012 z 15. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Č., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   15.   apríla 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Č., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 61/2012 z 15. januára 2013. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 57/2011 konal Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) o žalobe sťažovateľky, ktorou sa voči žalovanému domáhala zaplatenia finančnej čiastky z titulu nevrátenia úveru poskytnutého na základe zmluvy o úvere z 15. augusta 2005, ktorá pozostávala z istiny úveru, z úrokov za poskytnutie   úveru,   z   úrokov   z   omeškania   a   z poplatkov.   Okresný   súd   rozsudkom z 19. októbra 2011 v časti vyhovel žalobe sťažovateľky a vo zvyšnej časti ju zamietol, pričom okresný súd priznal sťažovateľke nárok na zaplatenie ešte žalovaným nezaplatenej istiny z poskytnutého úveru (1 566,37 €), a tiež nárok na zaplatenie poplatkov, avšak iba vo výške   zodpovedajúcej   sadzobníku   poplatkov   podľa   obchodných   podmienok   pre sťažovateľkou poskytnutý úver (24,09 €). Napokon okresný súd priznal sťažovateľke aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania (290,72 €), nie však v sťažovateľkou uplatnenej sume 15 % ročne z omeškanej sumy, avšak s poukazom na skutočnosť, že v danom prípade podľa   §   23a   ods.   1   zákona   č.   634/1992   Zb.   o   ochrane   spotrebiteľa   (ďalej   len   „zákon o ochrane   spotrebiteľa“)   v   znení   účinnom   ku   dňu   uzavretia   dotknutej   úverovej   zmluvy v spojení s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka ide o spotrebiteľskú zmluvu, ich priznal iba v maximálnej   sume   6   %   ročne   z   nezaplatenej   sumy   v   súlade   s   §   3   nariadenia   vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Okresný súd sťažovateľke nepriznal nárok na náhradu úrokov z poskytnutého úveru, a to s poukazom na to, že v danom prípade mala byť predmetná zmluva o úvere, resp. jej náležitosti posúdené podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1986   Zb.   o   Slovenskej   obchodnej inšpekcii   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   spotrebiteľských   úveroch“) v znení účinnom ku dňu uzatvorenia dotknutej úverovej zmluvy. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na to,   že podľa   § 4 ods.   2 zákona o   spotrebiteľských   úveroch   malo byť náležitosťou zmluvy o úvere uvedenie nielen celkovej sumy splátky pozostávajúcej z istiny, úrokov   a   poplatkov,   ale mala byť v   nej   oddelene   uvedená   výška   splátky   istiny,   výška splátky úroku a výška splátky poplatkov. Podľa zistenia okresného súdu to však v danom prípade   tak   nebolo   a   v   úverovej   zmluve   bola   uvedená   iba   úhrnná   suma   splátky pozostávajúcej z istiny, úrokov aj poplatku, okrem tohto okresný súd tiež konštatoval, že v zmluve o úvere nebola uvedená ani úroková sadzba a nebola uvedená ani v obchodných podmienkach, ktoré boli súčasťou tejto zmluvy. Vzhľadom na uvedené zistenia okresný súd s poukazom na § 4 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého ak úverová zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 4 ods. 2 označeného zákona, je aj napriek tomu platná, avšak iba v prípade, ak spotrebiteľ už začal úver čerpať, čo bol aj daný prípad, priznal sťažovateľke nárok na zaplatenie ešte nesplatenej istiny poskytnutého úveru, avšak súčasne s poukazom na § 4 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého veriteľ nemôže žiadať o dlžníka úroky, ktoré nie sú v úverovej zmluve uvedené, okresný súd tieto úroky z úveru sťažovateľke nepriznal.

Na základe sťažovateľkou podaného odvolania krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 6 Co 61/2012 z 15. januára 2013 označený rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že uvedeným rozsudkom krajského súdu bolo porušené jej základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy z dôvodu, že krajský súd podľa jej názoru nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý pokiaľ ide o nepriznanie nároku na úhradu úrokov z úveru a tiež pokiaľ ide o nepriznanie úrokov z omeškania, nesprávne vyhodnotil zistený skutkový stav a na daný prípad aplikoval nesprávnu právnu normu, keď neprihliadol na to, že dotknutá úverová   zmluva   bola   uzatvorená   podľa   Obchodného   zákonníka,   podľa   znenia   ktorého v čase uzatvorenia dotknutej úverovej zmluvy si mohli zmluvné strany bez obmedzenia dojednať   akúkoľvek   sumu   úroku,   a navyše,   Obchodný   zákonník   účastníkom   úverovej zmluvy   neukladal   povinnosť   uviesť   priamo   v   zmluve   úrokovú   sadzbu   a   presnú   sumu splátky   úroku, pričom   sťažovateľka   tiež   poukazuje na skutočnosť,   že   v   danom   prípade mal žalovaný   vedomosť   o   výške   úroku   z úveru.   Táto   informácia   bola   zverejnená „... na výveskách   v prevádzkových   priestoroch   Č.“ (t. j.   v   prevádzkových   priestoroch sťažovateľky, pozn.). Vzhľadom na uvedené tak sťažovateľka poukázala na to, že v danom prípade nemožno dotknutú úverovú zmluvu považovať za spotrebiteľskú zmluvu, a teda sa na ňu ani nemôžu vzťahovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských zmluvách a Občiansky zákonník,   pretože   sťažovateľka   uviedla,   že   podľa   §   52   ods.   1   Občianskeho   zákonníka úverová zmluva nie je zahrnutá do katalógu spotrebiteľských zmlúv.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

«Sťažovateľ   má   za   to,   že   napadnuté   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Prešove   je v rozpore   právnym   poriadkom,   účinným   v   čase,   keď   zmluva   o Č.   Extra   úvere   bola uzatvorená s odporcom, nakoľko Krajský súd pri rozhodovaní o merite veci nerešpektoval znenie   relevantných   právnych   predpisov   (vrátane   ich   prechodných   ustanovení) aplikovaných na skutkový stav....

Je podľa nášho názoru jednoznačne možné vyvodiť záver, že aplikácia ust. § 4 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch by bola možná iba v tom prípade, ak by úrok vôbec nebol dohodnutý (ani zahrnutý do výšky splátky), avšak veriteľ by si ho aj napriek tomu uplatnil v súdnom konaní.

Skutočnosť,   že   postačuje,   aby   bol   spotrebiteľ   oboznámený   iba   o   celkovej   výške splátky, ktorá zahŕňa aj prípadnú sumu úrokov ako aj iné poplatky vyplýva aj zo samotnej smernice   Rady   87/102/EHS,   keď   v   zozname   podmienok,   ktoré   musí   zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať sa v bode 1. iii) uvádza, že zmluva má obsahovať údaj o čiastke (sume), počte a výške splátok a lehote splatnosti.

Zmluva o Č. Extra úvere, spolu s oznámením o schválení poskytnutia úveru obsahuje údaj o výške poskytnutého úveru (50.000,- Sk), údaj o počte splátok (36), údaj o výške splátok (1.751,- Sk) a údaj o lehote splatnosti (vždy k 15. dňu v mesiaci), spolu s uvedeným lehoty splatnosti prvej splátky, t. j. 15. 9. 2005).

Je teda zrejmé, že zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti, tak ako sú vymienené smernicou Rady o spotrebiteľských úveroch.

Navyše si dovoľujeme upozorniť aj na to, že iné súdy, na základe týchto údajov (t. j. bez osobitného uvedenia sumy úrokov a istiny) považujú zmluvu o spotrebiteľskom úvere za zmluvu, ktorá má všetky náležitosti a teda priznávajú sťažovateľovi aj dohodnuté úroky z úveru.

Ďalej máme za to, že Krajský súd v Prešove nesprávne interpretoval aj ust. § 52 a nasl. OZ, účinné v čase uzatvorenia Zmluvy o Č. Extra úvere, a to jednak vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania (vo výške 15% ročne), ako aj vo vzťahu k odporcom vznesenej námietke premlčania.

V   tomto   smere   sťažovateľ   uvádza,   že   v   období   do   31.   12.   2007   sa   ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách uvedené v § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka na zmluvu o úvere, nevzťahovali.

Vyššie uvedené potvrdzuje samotné znenie ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (platného   v   čase   uzatvorenia   úverovej   zmluvy),   v   zmysle   ktorého:   Spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti   tohto   zákona   a   zmluva   podľa   §   55.   ak   zmluvnými   stranami   sú   na   jednej   strane dodávateľ   a   na   druhej   strane   spotrebiteľ,   ktorý   nemohol   individuálne   ovplyvniť   obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Keďže v čase uzatvorenia zmluvy o úvere s odporcom táto nebola začlenená pod spotrebiteľské   zmluvy   v   §   52   OZ,   nemohla   sa   na   sťažovateľa   vzťahovať   ani   povinnosť zosúladiť predmetnú zmluvu s ust. § 53 a 54 OZ (v zmysle prechodného ust. § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka, a to v lehote Íroch mesiacov od 1.4.2004).

Zmluva   o   úvere   sa   považuje   za   spotrebiteľskú   zmluvu   na   účely   Občianskeho zákonníka až po 1. 1. 2008, kedy bola prijatá novela OZ, pričom ako vyplýva z § 879j Občianskeho   zákonníka   „Ustanoveniami   tohto   zákona   sa   spravujú   aj   právne   vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.“... Na predmetnom závere pritom nemení nič ani existencia zákona č. 634/1992 Zb., ktorý v znení od 25. 11. 2004 do 31. 3. 2006 zaviedol definíciu spotrebiteľskej zmluvy na účely predmetného zákona.

Je   pravdou,   že   ust   §   23a   vyššie   citovaného   zákona   subsumovalo   pod   definíciu spotrebiteľskej zmluvy aj typovú zmluvu uzatvorenú podľa Obchodného zákonníka, avšak táto skutočnosť v žiadnom prípade neznamená, že sa v dôsledku toho rozšírila aplikácia ust. § 53 a 54 Občianskeho zákonníka aj na zmluvu o úvere. Ak mal zákonodarca v úmysle rozšíriť aplikáciu predmetných ust. aj na iné zmluvy, tak ako k tomu napokon aj došlo novelou Občianskeho zákonníka účinnou ku dňu 1. 1. 2008, urobil by tak priamo v novele Občianskeho zákonníka, a nie prostredníctvom ust. ďalšieho zákona....

Sťažovateľ má za to, že úmyslom zákonodarcu v súvislosti so subsumovaním zmluvy o úvere   (ako typovej   zmluvy uzatvorenej podľa   Obchodného   zákonníka)   pod predmetnú definíciu spotrebiteľskej zmluvy obsiahnutej v § 23a zákona o ochrane spotrebiteľov, bolo výlučne rozšíriť povinnosti uvedené v predmetnom zákone aj na túto zmluvu, t.j. aj pri uzatváraní zmluvy o úvere sú poskytovalelia úverov povinní zdržať sa akéhokoľvek postupu v dôsledku ktorého by spotrebiteľ bol diskriminovaný, šikanovaný, resp. vyhnúť sa konaniu, ktoré napína znaky klamania, či zavádzania spotrebiteľa.

Predmetný zákon však nehovorí nič o úprave úrokov z omeškania, a neobsahuje ani úpravu premlčacej doby.

Nakoľko zákon o spotrebiteľských úveroch a ani zákon o ochrane spotrebiteľa ako špeciálne predpisy neobsahujú úpravu úrokov z omeškania a ani úpravu premlčacej doby, je potrebné aplikovať ustanovenia všeobecnej právnej úpravy, pričom týmto všeobecným predpisom vzhľadom na definíciu ust. § 52 do 31. 12. 2007) bol nepochybne Obchodný zákonník.

Keďže v zmysle ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, bolo možné si upraviť výšku úrokov z omeškania dohodou strán, pričom predmetná zmluva obsahovala úpravu výšku úrokov z omeškania (podľa bodu 6 Obchodných podmienok pre Č. Extra Úver), je sťažovateľ   toho   názoru,   že   uplatnenie   úrokov   z   omeškania   vo   výške   15   %   ročne   bolo dôvodné.

Zároveň   s   poukazom   na   vyššie   uvedené   zastáva   sťažovateľ   názor,   že   mala   byť v danom   prípade   aplikovaná   4-ročná   premlčacia   doba   podľa   ust.   §   397   Obchodného zákonníka (a nie 3-ročná premlčacia doba, ako to skonštatoval Krajský súd v Prešove), a preto nemožno považovať plnenie za premlčané....

V súvislosti s výškou úrokov z omeškania v spotrebiteľských zmluvách uzatvorených pred 31. 12. 2007 sťažovateľ uvádza, že viaceré súdy, napr. Krajský súd v Bratislave vo veci sp.   zn.   9   Co   81/2010,   či   vo   veci   sp.   zn.   16   Co/46/20l   1   (kópie   rozhodnutí   zasielame Ústavnému súdu v prílohe tejto sťažnosti) potvrdili správnosť právneho názoru sťažovateľa o nemožnosti aplikácie ust. Občianskeho zákonníka v týchto prípadoch (t. j. nemožnosť aplikácie ust. § 517 ods. 2 OZ), preto nie je na mieste záver Krajského súdu o jednotnej súdnej praxi....

Sťažovateľ   opätovne   zdôrazňuje,   že   zmluvu   o   úvere,   ako   absolútne   obchodno- záväzkový   vzťah   je   potrebné   posudzovať   v   intenciách   Obchodného   zákonníka,   najmä s ohľadom na dátum uzatvorenia predmetnej zmluvy o Č. Extra úvere. Keďže Obchodný zákonník obsahuje osobitnú úpravu premlčania, nie je daný dôvod pre aplikáciu právnej úpravy premlčania obsiahnutej Občianskom zákonníku....

Zastávame názor, že ust. Občianskeho zákonníka v čase uzatvorenia zmluvy o Č. spotrebiteľskom úvere nepripúšťali aplikáciu ust. § 52 nasl. Občianskeho zákonníka aj na zmluvu o úvere, a preto, za predpokladu, že by súdy výkladom tohto ust. dospeli k inému záveru, postupovali by tak contra legem.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co/61/2012 zo dňa 15. 1. 2013 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj k porušeniu princípu právnej istoty (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR). Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co/61/2012 zo dňa 15. 1. 2013 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 333,46 €.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 61/2012 z 15. januára 2013 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s princípom právnej istoty zakotveným v čl. 1 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkou namietaným rozsudkom krajského súdu vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil takto:«Podľa právneho názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd na zistený skutkový stav použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne závery. Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na vecne správne právne závery prvostupňového súdu a len na ich doplnenie uvádza nasledovné: Odvolateľ obhajuje dôvodnosť aplikácie obchodnoprávnej úpravy s poukazom na zmluvu o úvere ako absolútny obchodnoprávny vzťah.

Odvolací súd rovnako ako prvostupňový súd nijako nepopiera, že by zmluva o úvere nebola   absolútnym   obchodom   a   ani   dôvodnosť   aplikácie   ustanovení   Obchodného zákonníka. Odvolací súd len pripomína, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).

O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu by nemali byť žiadne pochybnosti. Zmluva o úvere bola uzavretá dňa 15. 8. 2005 (čl. 11-15). Ustanovenie § 23a zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa upravovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Žalobca   pri   uzatváraní   a   plnení   spotrebiteľskej   zmluvy   konal   v   rámci   predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalobcovi je preto dôvodne priznať postavenie dodávateľa a žalovanému postavenie spotrebiteľa.

Odvolací súd sa stotožňuje s konštatovaním prvostupňového súdu, že úverová zmluva neupravuje   údaj   o   úroku.   Zmluva   o   úvere   iba   odkazuje   na   Obchodné   podmienky a Sadzobník poplatkov Č.   (čl.   12),   ktoré sú však pripravené vopred a spotrebiteľ,   teda žalovaný   nemá   možnosť   ovplyvniť   ich   obsah.   V   danom   prípade   ide   o   zmluvu   vopred naformulovanú, štandardnú.

Tvrdenie   odvolateľa,   že   výška   úrokovej   sadzby   oznámená   na   výveskách v prevádzkových   priestoroch   žalobcu   a   že   žalovaný   mal   k   tejto   informácii   prístup, nenahrádza   zákonnú   požiadavku   uvedenia   úrokov   a   poplatkov   v   zmluve.   Informácia spotrebiteľa   o   úrokoch   a   poplatkoch   má   podstatný   význam   z   dôvodu,   že   prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaný však   túto   možnosť   nemal,   keďže   výška   úrokovej   sadzby   nie   je,   tak   ako   to   správne konštatoval prvostupňový súd, uvedená v zmluve o úvere. S poukazom na ustanovenie § 4 ods.   5   zákona   č.   258/2001   Z.   z.   o   spotrebiteľských   úveroch   (v   znení   účinnom   v   čase uzavretie zmluvy o úvere), podľa ktorého od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere, prvostupňový súd preto návrh žalobcu dôvodne v tejto časti zamietol.

Neopodstatneným   je   aj   konštatovanie,   že   žalobca   má   nárok   na   zaplatenie   úroku z úveru až do zaplatenia dlhu.

K uvedenému odvolací súd poznamenáva, že by nemali byť žiadne pochybností o tom, že úver je odplatným právnym úkonom. Odplatu (cenu) predstavujú spravidla úroky. Zmluvou   o   úvere   sa   zaväzuje   veriteľ,   že   na   požiadanie   dlžníka   poskytne   v   jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky (§ 487 Obchodného zákonníka).

Kauza úverového právneho vzťahu spočíva v poskytnutí peňažných prostriedkov a do vrátenia peňažných prostriedkov má dlžník (prijímateľ úveru) platiť úroky. Účastníci úveru pritom nemusia   dohodnúť   čas,   na   ktorý   sa úver poskytuje   (úverové   obdobie);   v   takom prípade vzniká právo na úroky až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov (porov. Štenglová/Plíva/Tomsa   a   kol.,   Obchodní   zákonník,   komentář   9.   vydání   C.H.BECK   str. 1153). Úverové   obdobie   teda   čas,   na   ktorý   sa   peňažné   prostriedky   poskytujú   medzi podstatné   náležitosti   úveru   nepatrí.   Pokiaľ   však   si   účastníci   úveru   dohodnú   úverové obdobie a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do dohodnutej doby (do splatnosti úveru) nevráti,   prichádzajú   do   úvahy   za   obdobie   po   splatnosti   úveru   úroky   z   omeškania.   Ide o odlišný   inštitút   oproti   odplatným   úrokom   a   ten   má   sankčnú   povahu.   Jeho   typickým znakom v občianskoprávnych veciach je jeho administratívny strop (limit) (pórov, rozsudok Krajského súdu v Prešove z 18.9.2012, sp. zn. 6 Co 182/2011).

Aj   keby   žalobca   mal   nárok   na   zaplatenie   úroku   z   úveru   do   doby   dohodnutej splatnosti úveru, plnenie by nebolo možné žalobcovi priznať z dôvodu námietky premlčania v priebehu odvolacieho konania (porov. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. mája 2009, sp. zn. 5 MCdo 14/2008).

Odvolací   súd   nevidí   dôvod   na   vylúčenie   aplikácie   priaznivejšieho   ustanovenia o premlčacej   dobe   trojročnej   podľa   Občianskeho   zákonníka   oproti   premlčacej   dobe štvorročnej typickej podľa Obchodného zákonníka, a to s poukazom na ust. § 54 ods. 1 OZ. Občiansky   zákonník   ako   kódex   občianskeho   súkromného   práva   obsahuje   úpravu premlčania a je pre nepodnikateľov výhodnejšia (porov, tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. 1. 2011 sp. zn. 5 MCdo 20/2009).

K zosplatneniu úveru došlo ku dňu 15. 2. 2006 listom zo dňa 16. 2. 2006, ktorým bol žalovaný vyzvaný zaplatiť dlh do 27. 2. 2006. Žalovaný tento list prevzal 20. 2. 2006, od 28. 2. 2006 nastalo jeho omeškanie. Trojročná premlčacia doba (§ 101 OZ) uplynula dňa 28. 2. 2009. Žaloba bola podaná dňa 16. 6. 2009, t. j. po uplynutí premlčacej doby. Pokiaľ ide o uplatnenie úroku z omeškania z dlžnej sumy vo výške 15 %, odvolací súd poznamenáva, že súdna prax je jednotná v tom, že z povahy ustanovenia § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vyplýva, že kogentne je stanovená horná hranica úrokov z omeškania; ktorej prekročenie nie je prípustné (porov. rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 5, ročník 2000, R 5/2000). Dohoda o úrokoch z omeškania, ktorých výška prekračuje hornú hranicu stanovenú zákonom je v zmysle § 39 OZ absolútne neplatným právnym úkonom (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. 8. 2010, sp. zn. 4 MCdo 8/2010).

Odvolací súd poukazuje tiež na dôvodovú správu k ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka,   a   teda   výklad   zákonodarcu   (novela   vykonaná   zákonom   č.   454/2008   Z.   z.) „Postavenie spotrebiteľa nemôže byť rozdielne s ohľadom na režim zákona, ktorý zvoli spravidla dodávateľ (podnikateľ) v typovej zmluve. Výška úrokov z omeškania je podľa predpisov občianskeho práva výškou kogentnou, pričom všeobecne sa uznáva, že najvyššiu výšku úrokov z omeškania nie je možné prekročiť.“

Na základe ust. § 54 ods. 1 OZ bolo potrebné na spotrebiteľskú zmluvu aplikovať ust. § 517 ods. 2 OZ, keďže táto úprava bola pre spotrebiteľa výhodnejšia (pórov, rozsudok Krajského súdu Žilina z 13. 10. 2010, sp. zn. 7 Co/284/2010).

Rovnako   prvostupňový   súd   postupoval   správne,   ak   uložil   žalovanému   povinnosť zaplatiť 1 881,18 Eur spolu s úrokmi z omeškania v mesačných splátkach po 50 Eur počnúc mesiacom november 2011 pod stratou výhody splátok. Z obsahu spisu mal totiž preukázanú ťaživú sociálnu situáciu žalovaného. Na uvedenú situáciu prihliadol a zvážil primerané splátky.

Z   uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutom   zamietavom výroku a výroku o trovách konania ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O. s. p.).»

Podstata argumentácie sťažovateľky v súvislosti s citovaným rozhodnutím krajského súdu v časti nepriznania jej nároku na úrok z úveru spočíva v jej tvrdení, že krajský súd na posúdenie   náležitostí   dotknutej   úverovej   zmluvy   nesprávne   aplikoval   zákon o spotrebiteľských   úveroch,   namiesto   ktorého   mal   podľa   sťažovateľky   na   daný   prípad aplikovať Obchodný zákonník, podľa ktorého bola táto úverová zmluva uzavretá a podľa ktorého znenia v čase jej uzavretia nebolo samostatné uvedenie výšky, resp. sumy úroku z úveru   podstatnou   náležitosťou   tohto   typu   zmluvy a postačovalo iba uvedenie úhrnnej sumy splátky pozostávajúcej z istiny, úroku z úveru a z poplatkov, pričom sťažovateľka sa v tejto   súvislosti   podporne   odvolala   aj   na   znenie „smernice   Rady   87/102/EHS“,   ktorá „... v zozname podmienok, ktoré musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať sa v bode 1. iii) uvádza, že zmluva má obsahovať údaj o čiastke (sume), počte a výške splátok a lehote splatnosti“.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že na posúdenie náležitostí úverovej zmluvy boli v danom prípade správne a ústavne súladným spôsobom aplikované ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch (konkrétne jeho § 4, pozn.), ktorého aplikáciu na daný prípad sťažovateľka síce odmieta, avšak súčasne sa argumentačne podporne odvoláva na smernicu Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 (ďalej aj „smernica rady“).   Avšak   už   z dôvodovej   správy   k   návrhu   zákona   o   spotrebiteľských   úveroch, konkrétne   z   doložky   zlučiteľnosti   tohto   zákona   s   právom   Európskej   únie,   ktorá   je neoddeliteľnou súčasťou dôvodovej správy (pozri čl. 7 ods. 2 uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 19/1997 Z. z. k návrhu legislatívnych pravidiel tvorby zákonov), ako aj z Tabuľky zhody návrhu zákona s právom Európskej únie, ktorá je tiež súčasťou dôvodovej   správy,   vyplýva,   že   aj   napriek   skutočnosti,   že   Slovenská   republika   sa   stala plnohodnotným členom Európskej únie (ďalej aj „EÚ“) až od 1. mája 2004, tak už v rámci prístupového procesu do EÚ došlo pri kreovaní textu zákona o spotrebiteľských úveroch k tomu, že doň bola aproximovaná smernica Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986, na ktorú sa v konečnom dôsledku odvoláva aj samotná sťažovateľka. Zo spomínanej doložky zlučiteľnosti   zákona   o spotrebiteľských   úveroch   s   právom   Európskej   únie   vyplýva,   že kompatibilita   tohto   zákona „so   smernicou   87/102/EHS   v   znení   smerníc   90/88/EHS a 98/7/EHS – úplná“.

Smernice EÚ sú právne akty, ktoré sú pre členské štáty EÚ záväzné, len pokiaľ ide o stanovenie   cieľa,   ktorý   majú   členské   štáty   EÚ   dosiahnuť,   pričom   sa   voľba   spôsobu a metód na jeho dosiahnutie ponecháva na vnútroštátne orgány toho-ktorého členského štátu EÚ. Zo všeobecných princípov, resp. dôvodov, ktoré boli pohnútkami pre prijatie smernice Rady   87/102/EHS   z   22.   decembra   1986,   vyplýva,   že   jej   cieľom   bolo   okrem   iného zabezpečiť, aby „spotrebiteľ dostával zodpovedajúce informácie o podmienkach a cene úveru a o svojich záväzkoch; keďže tieto informácie by mali navzájom obsahovať ročnú percentuálnu   mieru   poplatkov   za   úver,   alebo   ak   chýba,   celkovú   sumu,   ktorú   musí spotrebiteľ zaplatiť za úver“, pričom „štát by mal byť schopný... pre spotrebiteľa stanoviť ustanovenia na určenie celkových nákladov na úver“ s tým, že pojem „úplné náklady na úver   u spotrebiteľa“ označená   smernica   definuje ako „všetky   úverové   náklady,   vrátane úroku   a ostatných   poplatkov   priamo   spojených   s   úverovou   zmluvou“ [čl.   1   písm.   d) smernice rady, pozn.].

Inými slovami, z uvedeného vyplýva požiadavka kladená označenou smernicou rady na členské   štáty   EÚ,   aby tieto   prijali také   legislatívne   záruky   a garancie,   ktoré   by pre spotrebiteľa, t. j. pre „fyzickú osobu, ktorá pri transakciách pokrytých touto smernicou vykonáva činnosť na účely, ktoré sa nachádzajú mimo jeho obchodnej činnosti a profesie“ [čl. 1 písm. a) smernice rady, pozn.], zabezpečili transparentnosť, pokiaľ ide o cenu za úver, resp. o náklady za úver. V nákladoch za úver, tak ako to vyplýva z citovaného čl. 1 písm. d) smernice rady, sú zohľadnené poplatky za úver a tiež aj úroky za úver, t. j. do nákladov za úver nemožno započítať istinu.

V súlade s uvedeným zámerom smernice rady tak aj Slovenská republika v zákone o spotrebiteľských úveroch tento cieľ zhmotnila v § 4 ods. 2 písm. a) tohto zákona, ktorým bola   ustanovená   zákonná   požiadavka,   aby   v   úverových   zmluvách   bola   uvedená   suma splátky istiny a počet týchto splátok a tiež aj suma splátky úrokov a iných poplatkov a počet týchto splátok s tým, že „ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť“.

Vzhľadom na zistenia okresného súdu, ako aj krajského súdu, že v danom prípade dotknutá úverová zmluva neobsahovala ustanovenie, z ktorého by bolo zrejmé, aká bola cena za úver, t. j. nebola v nej osobitne uvedená suma splátky úroku za úver, krajský súd, stotožniac sa s názorom okresného súdu, tento úrok za úver ako cenu za úver v súlade s § 4 ods.   5   zákona   o   spotrebiteľských   úveroch   nepriznal.   V   tejto   súvislosti   je   tiež   nutné poznamenať, že podľa vykonaného dokazovania, ktorého závery sťažovateľka nepopiera, nielenže suma úroku za úver nebola transparentne uvedená v úverovej zmluve, ale ani v Obchodných podmienkach k tejto zmluve, pričom na tomto mieste ústavný súd prisviedča tvrdeniu krajského súdu, že splnenie tejto obligatórnej náležitosti úverovej zmluvy nemožno nahradiť oznámením o úrokovej miere v obchodných priestoroch sťažovateľky.

Ústavný súd v súvislosti s obrannou argumentáciou sťažovateľky týkajúcou smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 tiež poznamenáva, že sa nezakladá na pravde jej tvrdenie, že táto smernica „v bode 1. iii) uvádza, že zmluva má obsahovať údaj o čiastke (sume), počte a výške splátok a lehote splatnosti“ (s. 4 sťažnosti, pozn.). Sťažovateľka toto konštatovanie   vyňala   z   kontextu   predmetnej   smernice,   ktorá   v   označenom   bode   svojej prílohy   napríklad   (pozri   čl.   4   ods.   3   smernice,   „pre   ilustráciu...“,   pozn.)   pojednáva o náležitostiach, ktoré pri úverových zmluvách „môžu členské štáty EÚ požadovať“, popri obligatórnych náležitostiach uvedených v čl. 4 ods. 1 a 2 smernice, pričom sťažovateľkou uvedený   bod   znie: „množstvo   zásob,   ak   existujú,   počet   a   množstvo   splátok   a   dátumy splatnosti alebo metóda ich zisťovania, ak nie je známa v čase, keď sa zmluva uzatvára.“

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane prízvukuje, že smernica rady nie je v praxi členského štátu EÚ bezprostredne aplikovateľná (tak ako to vykladá sťažovateľka, pozn.), ale vyžaduje sa jej aproximácia do vnútroštátneho poriadku toho-ktorého členského štátu EÚ, pre ktorý je smernica EÚ záväzná, len pokiaľ ide o cieľ ňou sledovaný (v danom prípade   ochrana   spotrebiteľa   pri   spotrebiteľských   úverových   zmluvách,   pozn.),   pričom výber   legislatívnych   prostriedkov,   ktorými   má   členský   štát   EÚ   dosiahnutie   tohto   cieľa zabezpečiť, je ponechaný plne v kompetencii členského štátu EÚ, preto aj v danom prípade je v prílohe smernice uvedený výpočet náležitostí, ktoré členské štáty pre spotrebiteľských úverových zmluvách „môžu požadovať“ (čl. 4 ods. 3 smernice rady, pozn.), pričom ale pre vnútroštátnu prax je v konečnom dôsledku záväzný text zákona, do ktorého bola konkrétna smernica rady aproximovaná, ktorým je v tomto prípade zákon o spotrebiteľských úveroch aplikovaný krajským súdom.

Vzhľadom na uvedené sa závery krajského súdu (nadväzujúce na závery okresného súdu, pozn.) v časti, ktorou v súlade s § 4 ods. 2, 4 a 5 zákona o spotrebiteľských úveroch nepriznal sťažovateľke nárok na zaplatenie úrokov z úveru, javia ako plne ústavne súladné, nie svojvoľné a nepopierajúce podstatu a zmysel aplikovanej právnej normy.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že na daný prípad mali byť použité ustanovenia Obchodného zákonníka, podľa ktorého bola dotknutá úverová zmluva uzavretá, ústavný súd rovnako ako krajský súd nepopiera, že v danom prípade úverovej zmluvy ide o absolútny obchodnoprávny   záväzok,   avšak   vzhľadom   na   špecifickosť   právneho   úkonu,   ktorým   sa tento záväzok zakladá a ktorý má znaky „spotrebiteľskej“ zmluvy (t. j. zmluvy typového charakteru, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých neurčitých prípadoch, pri uzatváraní ktorej je obvyklé, že spotrebiteľ nemôže obsah zmluvy podstatným spôsobom ovplyvniť, pozn.), bolo potrebné tento záväzkovo-právny vzťah posudzovať aj podľa špeciálnej právnej úpravy (lex speciális) spotrebiteľského práva, ktorá je obsiahnutá v zákone o ochrane spotrebiteľa a tiež aj v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

To, že úverovú zmluvu možno považovať za zmluvu spotrebiteľskú, možno usúdiť aj zo   samotného   obsahu   smernice   rady,   ktorá   klienta   úverového   vzťahu,   ktorému   je   úver poskytovaný,   sama   definuje   ako   „spotrebiteľa“,   a   tiež   o   prepojení   smernice   Rady 87/102/EHS   z   22.   decembra   1986   o   spotrebiteľských   úveroch   a   smernice   93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách možno usúdiť aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie C-76/2010 zo 16. novembra 2010 o návrhu krajského súdu na začatie prejudiciálneho konania vo veci obchodnej spoločnosti P., s. r. o., proti I. K.

Vzhľadom na skutočnosť, že problematika spotrebiteľského práva je pre jej obšírnosť predmetom   úpravy   nielen   jedného   právneho   predpisu,   ale   celého   komplexu   vzájomne súvisiacich právnych predpisov, sa ústavný súd nemôže stotožniť s názorom sťažovateľky, podľa ktorého z dôvodu, že v čase uzatvorenia spornej úverovej zmluvy 15. augusta 2005 úverová zmluva ako taká nebola v zmysle v tom čase účinného § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka zaradená do katalógu tam zadefinovaných spotrebiteľských zmlúv, preto ju podľa jej názoru nemožno ani za spotrebiteľskú zmluvu považovať. Ústavný súd totiž v tejto súvislosti uvádza, že je síce nepochybné, že podľa v rozhodnom čase účinného § 52 ods. 1 Občianskeho   zákonníka   bola   za   spotrebiteľskú   zmluvu   považovaná „...   kúpna   zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa   § 55,   ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ   a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy“, t. j. v tomto výpočte spotrebiteľských zmlúv nebolo možné nájsť   úverovú   zmluvu   ako   to   tvrdí   aj   sťažovateľka   (na   margo   sa   pre   úplnosť   žiada podotknúť,   že   definícia   spotrebiteľskej   zmluvy   obsiahnutá   v   citovanom   §   52   ods.   1 Občianskeho zákonníka bola zmenená s účinnosťou od 1. januára 2008 zákonnou novelou č. 568/2007 Z. z., pozn.), avšak súčasne nemožno pozabudnúť, že v tomto rozhodnom čase bolo už od 25. novembra 2004 účinné ustanovenie § 23a zákona o ochrane spotrebiteľa (zavedené zákonnou novelou č. 616/2004 Z. z., pozn.), podľa ktorého „Spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky   iné   zmluvy,   ktorých   charakteristickým   znakom   je,   že   sa   uzavierajú   vo   viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.“.

Z uvedeného teda nepochybne vyplýva, že síce nie podľa Občianskeho zákonníka, ale podľa § 23a ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa bolo v rozhodnom čase (15. august 2005,   pozn.)   za   spotrebiteľskú   zmluvu   možné   považovať   aj   zmluvu   uzatvorenú   podľa Obchodného zákonníka, tak ako to bolo aj v tomto prípade, pričom súčasne v tom čase účinné ustanovenie § 23a ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa umožňovalo, aby sa na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu (pričom odkaz 13d pod čiarou znel – § 52 až § 60 Občianskeho zákonníka), primerane použili ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené tak bolo možné aj na spotrebiteľskú zmluvu   uzavretú   podľa   Obchodného   zákonníka   aplikovať   ustanovenia   spotrebiteľského práva podľa zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom však je potrebné mať na zreteli, že súčasne už v tomto rozhodnom čase účinné ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka sledovalo záujem spotrebiteľa, a preto ustanovovalo, že „Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.“.

Inými slovami, ústavný súd konštatuje, že pre daný prípad bola v rozhodnom čase (t. j.   v čase,   keď   bola   sporná   úverová   zmluva   uzavretá,   pozn.)   problematika spotrebiteľských zmlúv upravená kombinovane v zákone o ochrane spotrebiteľa a tiež aj v Občianskom   zákonníku,   pričom   pri   ich   aplikácii   bola   v   centre   záujmu   najmä materiálnoprávna   ochrana   práv   spotrebiteľa,   a   to   v   súlade   s cieľmi,   resp.   zámermi   EÚ zhmotnenými v smerniciach Rady 87/102/EHS a 93/13/EHS.

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k rozhodnutiu, že závery krajského súdu vyslovené v   napadnutom   rozsudku   sp.   zn.   6   Co   61/2012   z   15.   januára 2013   nemožno považovať za arbitrárne, rozporuplné a z ústavného hľadiska neudržateľné.

Ústavný súd súčasne na margo poznamenáva, že vzhľadom na ústavnú udržateľnosť vecného preskúmania dôvodov zamietnutého nároku sťažovateľky krajským súdom, ktorý krajský súd v zamietajúcej časti neuznal za dôvodný, bolo už bez významu preskúmavať ústavnú   udržateľnosť   stanoviska   krajského   súdu   k   aplikácii   adekvátneho   ustanovenia o premlčaní tohto, aj tak zamietnutého nároku.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu právny výklad krajského súdu tieto znaky nevykazuje, a preto ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy nedošlo, a z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, že k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu došlo aj tým, že krajský súd sa v sťažnosťou napadnutom rozsudku odchýlil od podľa jej názoru stabilizovanej súdnej praxe na iných krajských súdoch, na rozhodnutia ktorých v sťažnosti poukázala na podporu svojej argumentácie, ústavný súd v prvom rade podotýka,   že   predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bol   iba   napadnutý   rozsudok krajského   súdu,   ktorý,   resp.   závery   ktorého   (pozri   už   uvedené)   ústavný   súd   z hľadiska dodržania   zásad   ústavnosti   aj   preskúmal.   Skutočnosť,   že   iné   súdy,   pri   posudzovaní náležitostí   a   charakteru   úverových   zmlúv   v   iných   veciach   ako   ústavným   súdom preskúmavanej veci zaujali odlišné právne stanovisko, a teda z tejto zmluvy plynúce nároky sťažovateľke priznali, nebola pre krajský súd ani pre ústavný súd záväzná, pretože tieto iné rozhodnutia   neboli predmetom   prieskumu ústavného   súdu   a v dôsledku   tohto nemožno vyvodiť automaticky predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených v týchto iných veciach.

Okrem   tohto   ústavný   súd   podotýka,   že   mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc   zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).

Z   ústavnej   kompetencie   súdov   interpretovať   a   aplikovať   zákony   vyplýva   aj   ich oprávnenie   dopĺňať a   rozvíjať existujúcu   judikatúru   týkajúcu   sa   relevantných   právnych otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry – súdnej   praxe   v   konkrétnom   prípade   by   mohol   predstavovať   zásah   do   základných   práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej   neodôvodnenosti   súdneho   rozhodnutia   v   prerokovávanej   veci.   Nemožno   však namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch spresňovala a dopĺňala objasňovanie obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné znaky právnej   normy   aplikovanej   na   konkrétny   prípad   (III.   ÚS   346/05,   III.   ÚS   284/05, IV. ÚS 267/05).

V súvislosti s právnym zastúpením sťažovateľky ústavný súd tiež uvádza, že pre účely konania pred ústavným súdom nepovažoval sťažovateľku za kvalifikovane právne zastúpenú, a to aj napriek tomu, že k sťažnosti bolo pripojené aj splnomocnenie udelené advokátovi Mgr. M. V., B., pretože toto splnomocnenie v mene sťažovateľky udelili osoby (Ing.   F.   a JUDr. U.,   pozn.),   ktoré   v   zmysle   výpisu   z   verejného   obchodného   registra sťažovateľky nemajú oprávnenie v mene a na účet sťažovateľky konať. V predmetnom splnomocnení   je   síce   uvedené,   že   menovaní   udelili   advokátovi   splnomocnenie   ako „poverení zástupcovia na základe poverenia“, avšak k splnomocneniu žiadne takéto im udelené „poverenie“ pripojené nebolo.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013