znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 329/2011-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júla   2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Z. M., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaniach vedených Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 13 C 161/2009, Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 14 Co 85/2010 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo 232/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Z. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2011 doručená   sťažnosť   Mgr.   Z.   M.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaniach vedených Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 13 C 161/2009, Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   14   Co   85/2010   a Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Cdo 232/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 15. júna 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa podala okresnému súdu žalobu proti B., s. r. o. (ďalej len „žalovaná“), o nahradenie prejavu vôle žalovanej s uzavretím zmluvy o prevode vlastníctva bytu. Rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 161/2009-108 z 11. januára 2010 bola žaloba zamietnutá. Rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 85/2010-136 z 27. apríla 2010 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Uznesením najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo 232/2010-199 z 28. februára 2011 bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté.

Pre posúdenie predmetu konania boli podstatné tieto skutočnosti:

Žalovaná je výlučnou vlastníčkou bytu v bytovom dome, ako aj spoluvlastníckych podielov jednak na spoločných častiach a spoločných zariadeniach obytného domu, ako aj na pozemku, na ktorom obytný dom stojí. Jediným spoločníkom žalovanej ako spoločnosti s ručením obmedzeným je mesto B. Žalovaná má teda postavenie obchodnej spoločnosti s majetkovou   účasťou   obce.   Žalovaná   nehnuteľnosti   nadobudla   kúpnou   zmluvou z 23. októbra   1997,   pričom   vklad   vlastníctva   bol   povolený   11.   novembra   1997.   V čase nadobudnutia išlo o internát. Po nadobudnutí vlastníctva došlo k vytvoreniu 37 bytových jednotiek.   Sťažovateľka   má   so   žalovanou   uzavretú   nájomnú   zmluvu   na   dobu   neurčitú, predmetom   ktorej   je   užívanie   sporného   bytu.   Žalovaná   listom   z 15.   júna   2009   vyzvala sťažovateľku na uzavretie kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bude prevod sporného bytu, ako   aj   spoluvlastníckych   podielov   na   spoločných   častiach   a spoločných   zariadeniach obytného domu a na pozemku, a to za cenu 531,12 € za jeden m2 podlahovej plochy bytu. Na uzavretie zmluvy určila termín do 30. septembra 2009. Sťažovateľka listom z 21. júla 2009 žalovanej oznámila, že s ňou chce uzavrieť kúpnu zmluvu, ale žiadala, aby sa kúpna cena   stanovila   v zmysle   zákona   č.   182/1993   Z.   z.   o vlastníctve   bytov   a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“).

Podľa názoru okresného súdu, ktorý žalobu zamietol, ustanovenia § 16, § 17 a § 18 zákona o vlastníctve bytov nemožno vykladať tak, že sa vzťahujú na všetky byty, resp. bytové domy nadobudnuté kedykoľvek pred alebo po účinnosti zákona o vlastníctve bytov bez ohľadu na spôsob a podmienky ich nadobudnutia. Do 3. septembra 1998 išlo o budovu internátu, na ktorú sa právny režim zákona o vlastníctve bytov nevzťahoval. Nešlo totiž o bytový dom. Preto žalovaná nie je viazaná zákonom o vlastníctve bytov.

V rámci   odvolacieho   konania   sťažovateľka   predložila   stanovisko   Ministerstva financií   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorého   jej   vznikol   nárok   na   prevod   bytu   za regulovanú cenu podľa § 29b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov.

Podľa   názoru   krajského   súdu,   ktorý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil,   žalovaná bytový   dom   nadobudla   ako   internát,   a preto   jej   nevznikla   povinnosť   predať   byt sťažovateľke za regulovanú cenu.

Napokon   podľa   názoru   najvyššieho   súdu,   ktorý   odmietol   dovolanie   sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu, neboli zistené žiadne dôvody prípustnosti dovolania.

Podľa   názoru   sťažovateľky   všeobecné   súdy   porušili   jej   označené   ústavné   právo, keďže   zákon   o vlastníctve   bytov   sa   na   daný   prípad   vzťahuje.   Ustanovenie   §   125 Občianskeho   zákonníka   ponecháva právnu   úpravu   vlastníctva   bytov na osobitný   zákon, ktorým je zákon o vlastníctve bytov. Preto žalovaná bola povinná byt predať tak, aby cena bytu   neprevýšila   cenu   určenú   podľa   §   18,   §   18a   a   §   18b   zákona   o vlastníctve   bytov. Postupom všeobecných súdov bola sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom, a to jednak nevykonaním dôkazov, ktoré navrhla, ale aj nesprávnym právnym posúdením veci. Krajský súd pochybil aj tým, že nerozhodol o návrhu sťažovateľky na pripustenie dovolania pre prípad potvrdenia rozsudku okresného súdu.

Sťažovateľka navrhla vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 13 C 161/2009, krajským súdom pod sp. zn. 14 Co 85/2010 a najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Cdo 232/2010 s tým, aby uznesenie najvyššieho súdu z 28. februára 2011, rozsudok krajského súdu z 27. apríla 2010 a rozsudok okresného súdu z 11. januára 2010 boli zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie   okresnému   súdu.   Požaduje   tiež   priznanie   finančného   zadosťučinenia   vo   výške 3 319 €,   ako aj náhradu   trov   právneho zastúpenia advokátkou   vo výške 261,82   €,   a to spoločne a nerozdielne.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 14 Co 85/2010-136 z 27. apríla 2010 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 161/2009-108 z 11. januára 2010. Podľa   názoru   krajského   súdu   zo   zisteného   skutkového   stavu   nesporne   vyplynulo,   že žalovaná spornú nehnuteľnosť kúpila v roku 1997, pričom v tom čase išlo o internát, nie teda   o bytový   dom,   ktorý   vznikol   až   neskoršou   prestavbou,   o ktorej   svedčí   kolaudačné rozhodnutie   z 2.   septembra   1998.   Žalovaná   nehnuteľnosť   nadobudla   za   trhovú   cenu stanovenú dohodou, a preto prevod na žalovanú spĺňa podmienky nadobudnutia vlastníctva podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona o vlastníctve bytov. Ak žalovaná nehnuteľnosť podstatným spôsobom zhodnotila investovaním svojich finančných prostriedkov, na zistenie ceny bytu je potrebné aplikovať ustanovenie § 18 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov. Pretože žalovaná nenadobudla vlastníctvo k stavbe ako k bytovému domu pred 2. júnom 1998 (§ 29a ods. 3 zákona o vlastníctve bytov) a ani ho nenadobudla prevodom od štátneho podniku, štátnej rozpočtovej   organizácie   alebo   štátnej   príspevkovej   organizácie   (§   29   ods.   6   zákona o vlastníctve   bytov),   nevznikla   jej   povinnosť   byt   sťažovateľke   predať   na   jej   žiadosť a k tomu za cenu podľa § 18 zákona o vlastníctve bytov.

Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo 232/2010-199 z 28. februára 2011 vyplýva, že   ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn. 14 Co 85/2010 z 27. apríla 2010. Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľkou tvrdená prípustnosť dovolania [postupom súdu jej mala byť odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku] nie je daná. Podľa ustálenej súdnej praxe totiž nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom konania nie je postupom, ktorým by   súd   odňal   účastníkovi   možnosť   konať   pred   súdom.   V súvislosti   s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci treba uviesť, že k tejto vade konania by bolo možné prihliadnuť len za podmienky prípustnosti dovolania. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť (podľa doložky právoplatnosti) 15. apríla 2011.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 13 C 161/2009, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku okresného súdu   by   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok,   a preto   právomoc poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľky vo vzťahu voči okresnému súdu mal krajský   súd   v odvolacom   konaní.   Tým   je   zároveň   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľka právo podať odvolanie aj využila.

Odlišná je situácia čo sa týka tých častí sťažnosti, ktoré smerujú proti konaniam vedeným   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   14   Co   85/2010   a najvyšším   súdom   pod   sp. zn. 2 Cdo 232/2010. Sťažnosť v týchto častiach treba považovať (s jedinou výnimkou uvedenou nižšie) za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Argumentáciu   krajského   súdu,   podľa   ktorej   sťažovateľke   nevzniklo   právo   na odkúpenie bytu a rovnako na odkúpenie bytu za regulovanú cenu, treba považovať za úplnú a presvedčivú.   V nijakom   prípade   ju   preto   nemožno   považovať   za   arbitrárnu   či   zjavne neodôvodnenú. Niet preto ani príčiny na to, aby ústavný súd do záverov krajského súdu zasiahol. Na uvedenom závere nič nemôže zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na právne posúdenie prípadu odlišný názor ako krajský súd.

Nič   nemožno   vytknúť   ani   najvyššiemu   súdu,   ktorý   v súlade   s ustálenou   praxou uviedol, že nevykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom konania nezakladá prípustnosť dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   a rovnako,   že   právne posúdenie veci odvolacím súdom môže dovolací súd preskúmať iba v prípade dovolania prípustného podľa § 238 a § 239 Občianskeho súdneho poriadku.

Napokon námietku sťažovateľky, podľa ktorej jej postupom krajského súdu, ktorý nijakým spôsobom nerozhodol o jej návrhu na pripustenie dovolania, bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Je síce pravdou (z formálneho pohľadu vzaté), že sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, avšak uvedenú námietku v ňom neuplatnila. Preto z materiálneho hľadiska   nevyčerpala   účinným   spôsobom   možnosť   podať   dovolanie   ako   opravný prostriedok, čo zakladá neprípustnosť sťažnosti.

Sťažovateľka   ani   len   netvrdila   (tým   menej   preukázala),   že   účinnému   vyčerpaniu opravného prostriedku bránil dôvod hodný osobitného zreteľa. Preto ani neprichádza do úvahy zo strany ústavného súdu postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2011