znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 329/2010-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2011 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú sťažnosť I.   K., B.,   vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 7 Co 181/09 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 181/09   p o r u š i l základné právo I. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 181/09 z 15. apríla 2010, pokiaľ ním bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Svidník č. k. 5 C 602/2000-197 z 27. apríla 2009 v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie 7 259 Sk istiny s úrokom z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska počnúc od 1. januára 2000, ako aj vo výrokoch o náhrade trov odvolacieho konania, z r u š u j e   a vec   v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť trovy právneho zastúpenia I. K. v sume 382,32 € (slovom tristoosemdesiatdva eur a tridsaťdva centov) advokátke JUDr. Ľ. R., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský   súd   v   Prešove   j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   právneho zastúpenie v sume 382,32 € (slovom tristoosemdesiatdva eur a tridsaťdva centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti I. K. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 329/2010-8 z 8. júla 2010 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp. zn.   7 Co   181/09.   Zároveň   ustanovil sťažovateľovi právnu zástupkyňu.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný   súd   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   sťažovateľ   podaním z 23. novembra 2010, ako aj krajský súd vo vyjadrení z 5. augusta 2010 vyslovili súhlas, aby   sa   upustilo   od   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa po zmene režimu začal uchádzať o majetok patriaci mu po jeho predkoch, pričom zistil, že pozemky po jeho nebohej matke a blízkych príbuzných užíval na základe evidenčného stavu O., ktorý mu po čase oznámil, že prestáva existovať. Dňa 9. marca 1992 sťažovateľ podal návrh na prerokovanie dedičstva týkajúceho sa majetku jeho predkov v obci J. Medzitým bez jeho vedomia a súhlasu sa užívania pôdy ujala spoločnosť A., s. r. o. (ďalej len „žalovaná“), ktorá mala od predošlého užívateľa prehľad o pozemkoch. Až v apríli 1996 ponúkla sťažovateľovi uzavretie zmluvy o nájme pôdy s účinnosťou od 1. januára 1996, ktorú sťažovateľ v dobrej viere akceptoval, aj keď nebola   pre   neho   výhodná.   Všetky   zmluvné   podmienky,   ako   aj   doslovný   text   zmluvy stanovila, resp. vyhotovila žalovaná. Žalovaná spočiatku dojednané nájomné bez problémov platila, ale neskôr začala špekulovať a lavírovať s tým, že nájomné nepatrí sťažovateľovi, ale S., keďže sťažovateľ nebol v čase uzavretia zmluvy o nájme de facto ešte vlastníkom prenajatých   pozemkov,   pretože   dedičské   konanie   nebolo   v tom   čase   ešte   ukončené. Napokon došlo k tomu, že žalovaná prípisom   z 27. decembra 1999 od zmluvy o nájme z 22. apríla 1996 jednostranne odstúpila tak, že ju jednostranne zrušila, a to s účinkami ku dňu   31.   decembra   1999.   Sťažovateľ   považoval   takýto   prejav   za   absolútne   nezákonný, svojvoľný a v rozpore nielen s právom, ale aj slušnosťou a morálkou. Preto 30. augusta 2000 podal okresnému súdu žalobu proti žalovanej o neplatnosť zrušenia zmluvy o nájme. Okresný súd jeho žalobu však zamietol a krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu. Všeobecné súdy sa znížili až natoľko, že celú vec postavili hore nohami a rozhodli o tom, čo   nebolo   predmetom   žaloby.   Všeobecné   súdy   tiež   robili „advokáta   žalovanej   strane“ a súčasne v dvojjedinej roli postupovali len podľa želania žalovanej. Označené práva podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu boli porušené z viacerých dôvodov:

1. Žalovaná ako právnická osoba nemá právo zo zákona nič rušiť, teda nemôže rušiť žiadne právne akty, ale ani zmluvy. Takúto právomoc má totiž iba súd.

2. Od zmluvy môže účastník odstúpiť, alebo ju vypovedať, ale len pri zachovaní zákona a zmluvných podmienok, medzi ktoré patrí aj výpovedná lehota, ktorá musí byť pod sankciou neplatnosti výpovede aj zachovaná, čo v danom prípade nebolo splnené.

3. Nie je akceptovateľné v dnešnej dobe, aby niekto užíval cudzí majetok, mal z neho hmotné produkty, dostával na to od štátu dotácie a zároveň nebral na zreteľ vlastníka tohto majetku. Takýto postoj je nielen protiprávny, ale aj neslušný a nemorálny.

Keďže   konečný   rozsudok   krajského   súdu   sťažovateľ   prevzal   19.   apríla   2010, sťažnosť ústavnému súdu podáva v zákonnej dvojmesačnej lehote. Navrhuje vydať nález, ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   článkov   ústavy,   dohovoru a dodatkového protokolu v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 5 C 602/2000 a krajským   súdom   pod   sp.   zn.   7   Co   181/09   s tým,   aby   boli   rozsudky   okresného   súdu z 27. apríla   2009   a krajského   súdu   z 15.   apríla   2010   zrušené   a vec   vrátená   na   ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 5 000 € spoločne a nerozdielne od okresného súdu a krajského súdu, ako aj náhradu trov konania.

Z   doplňujúceho   podania   ustanovenej   právnej   zástupkyne   sťažovateľa zo 16. novembra   2010   doručeného   ústavnému   súdu   19.   novembra   2010   vyplýva,   že rozsudok krajského súdu je výsledkom arbitrárneho rozhodovacieho postupu nespĺňajúceho základné   atribúty.   Pokiaľ   sťažovateľ   v   sťažnosti   výslovne   uviedol,   že   všeobecné   súdy rozhodli o tom, čo nebolo predmetom žaloby, mal tým na mysli, že podaná žaloba bola rozšírená neskorším podaním, ktorým sa sťažovateľ domáhal zaplatenia ušlého nájomného za užívanie jemu patriacej pôdy v období rokov 2000 až 2006 po 1 037 Sk ročne, čo za sedem rokov predstavuje 7 259 Sk s úrokom z omeškania. Krajský súd bez ďalšieho prevzal odôvodnenie   zamietavého   rozsudku   okresného   súdu   bez   toho,   aby   vzal   na   zreteľ   celý žalobný   petit,   teda   aj   nárok   na   zaplatenie   ušlého   nájomného.   Odôvodnenie   rozsudku krajského   súdu   neobsahuje   ani   jednu   vetu   vysvetľujúcu,   prečo   sa   stotožnil   so   závermi okresného súdu aj vo vzťahu k tej časti petitu žaloby, ktorým sťažovateľ požadoval ušlé nájomné. Nekomformitu výkladu a aplikácie hmotnoprávnej a procesnoprávnej úpravy vidí sťažovateľ v tom, že krajský súd považoval za ťažisko rozhodovania iba určenie, či nájomná zmluva medzi sťažovateľom a žalovanou bola platná. Všeobecné súdy považovali nájomnú zmluvu   za   neplatnú   pre   neurčité   vyjadrenie   predmetu   nájmu.   Ťažisko   dokazovania   sa prenieslo   na   vyriešenie   tejto   prejudiciálnej   otázky.   Naproti   tomu   sa   z   odôvodnenia rozsudkov nedá zistiť, ako sa všeobecné súdy vysporiadali s nárokom na zaplatenie ušlého nájomného, resp. prečo tento nárok zamietli. Pritom existencia platnej či neplatnej nájomnej zmluvy   neprekáža   rozhodnutiu   o   nároku   na   peňažné   plnenie,   lebo   posúdenie   právnej kvalifikácie   uplatneného   nároku   (či   pôjde   o   nárok   na   ušlé   nájomné,   alebo   vydanie bezdôvodného obohatenia) patrí výlučne súdu a sťažovateľ nebol vôbec povinný uplatnený nárok aj právne kvalifikovať.

Z   vyjadrenia   predsedu   kolégia   krajského   súdu   z   5.   augusta   2010   doručeného ústavnému súdu 10. augusta 2010 vyplýva, že považuje všetky argumenty sťažovateľa za nedôvodné   a   žiada   sťažnosť   zamietnuť.   Podľa   jeho   názoru   okresný   súd   správne   zistil skutkový stav, správne z neho vyvodil právne závery a vec správne aj po právnej stránke posúdil. V ďalšom opakuje podstatnú časť argumentácie uvedenej v rozsudku krajského súdu. V súvislosti s doplňujúcim podaním sťažovateľa zo 16. novembra 2010 uviedol iba, že trvá na vyjadrení z 5. augusta 2010 bez akýchkoľvek doplnení (vyjadrenie predsedu kolégia krajského súdu z 8. decembra 2010 doručené ústavnému súdu 13. decembra 2010).

Z repliky sťažovateľa z 23. novembra 2010 doručenej ústavnému súdu 25. novembra 2010,   ktorou   sťažovateľ   reagoval   na   vyjadrenie   predsedu   kolégia   krajského   súdu z 5. augusta 2010, vyplýva, že krajský súd neuviedol nové skutočnosti alebo argumenty mimo tých, ktoré sú doslovne obsiahnuté v písomnom odôvodnení rozsudku. Vyjadrenie nereflektuje de facto na podanú sťažnosť, iba konštatuje stav, aký ustálil krajský súd svojím rozsudkom.

Z ďalšieho stanoviska sťažovateľa z 10. februára 2011 doručeného ústavnému súdu 11.   februára   2011,   ktorým   reaguje   na   podanie   predsedu   kolégia   krajského   súdu z 8. decembra   2010,   vyplýva,   že   trvá   na   svojich   doterajších   argumentoch,   ktoré   znova opakuje.

Ústavný súd doručil   podanú sťažnosť (vrátane jej doplnenia), uznesenie o prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie,   ako aj vyjadrenia   krajského súdu   a repliky   sťažovateľa   aj žalovanej s tým, aby sa aj ona mohla vyjadriť k meritu veci, keďže konečným rozhodnutím ústavného súdu   môže   byť aj ona   dotknutá   vo svojich   právach.   Žalovaná túto možnosť nevyužila a vo veci sa nevyjadrila.

II.

Z rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   5   C   602/2000-197   z 27.   apríla   2009,   ktorý   si ústavný súd krátkou cestou zadovážil, vyplýva, že ním bola zamietnutá žaloba sťažovateľa o určenie, že zrušenie zmluvy o nájme k pôde uzavretej medzi sťažovateľom a žalovanou 22. apríla 1996 s účinnosťou od 1. januára 1996 dané listom žalovanej z 27. decembra 1999 je neplatné, ako aj na povinnosť žalovanej zaplatiť sťažovateľovi ušlé nájomné za roky 2000   až 2006   v celkovej   sume 7   259 Sk s úrokom   z omeškania   vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej   Národnou   bankou Slovenska počnúc od 1. januára 2000. Zo zmluvy o nájme z 22. apríla 1996 je zrejmé, že túto uzatvorila žalovaná ako nájomníčka a J. K. ako prenajímateľ, pričom predmetom nájmu boli pozemky vo vlastníctve prenajímateľa v katastrálnom území J., pričom čísla parciel neboli uvedené a taktiež nebol uvedený ani list vlastníctva. Uvedená bola iba výmera 5 ha 51 á 56 m2. Zmluva o nájme bola uzatvorená na dobu   neurčitú.   Nájomné   bolo   dohodnuté   vo   výške   jedného   percenta   z ceny   pôdy,   čo predstavovalo   sumu   1   037   Sk   za   rok.   Nájomné   malo   byť   uhradené   prenajímateľovi poštovou poukážkou do 15 dní v dvoch splátkach k 31. septembru a 15. decembru bežného roka,   a to   v každom   termíne   vo   výške   50   %   nájomného.   Z rodného   listu   Matričného úradu S. je zrejmé, že sťažovateľ sa narodil... a volá sa I. K. Listom z 27. decembra 1999 žalovaná zrušila zmluvu o nájme k 31. decembru 1999 podľa § 666 ods. 2 Občianskeho zákonníka s odôvodnením,   že aj napriek trojnásobnej   urgencii   o zaslanie úplnej zmluvy o nájme tak sťažovateľ neurobil. Ide o listy vlastníctva týkajúce sa prenajatých pozemkov. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva v čl. 1 upravujúcom predmet nájmu nespĺňa náležitosti zmluvy o nájme, žalovaná túto zmluvu zrušila k 31. decembru 1999. Sťažovateľ písomným podaním   z 29.   októbra   2006   žalobu   rozšíril   a popri   určení   neplatnosti   zrušenia   zmluvy o nájme požadoval aj, aby mu žalovaná zaplatila 7 259 Sk s úrokom z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby Národnej banky Slovenska počítaným od 1. januára 2000 z titulu ušlého nájomného za užívanie jemu patriacej pôdy za roky 2000 až 2006, t. j. za sedem   rokov   po   1   037   Sk.   Okresný   súd   procesným   uznesením   toto   rozšírenie   žaloby pripustil.   Z listu   vlastníctva   č.   356   katastrálneho   územia   J.   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   je vlastníkom tam evidovaných parciel jednak v podiele 840/40320-ín na základe uznesenia sp.   zn.   D   240/93   a rovnako   v podiele   840/40320-ín   na   základe   uznesenia   sp.   zn. 26 D 1729/05. Z listu vlastníctva č. 264 katastrálneho územia J. je zrejmé, že sťažovateľ je vlastníkom tam evidovaných parciel v celosti, pričom polovicu nadobudol uznesením sp. zn. D 240/93 a ďalšiu polovicu zasa uznesením sp. zn. 26 D 1729/05. Z výpovede zástupcu žalovanej   bolo   zistené,   že   zmluva   o nájme   z 22. apríla   1996   bola   podpísaná   takým spôsobom, že ju podpísala žalovaná a poslala ju sťažovateľovi na podpis s tým, že ju mal obratom   vrátiť.   Sťažovateľ   podpísanú   zmluvu   vrátil   až   23. apríla   1998.   Z uvedeného dôvodu   preto   nájomné   za   rok   1996   a 1997   vyplatené   nebolo.   Za   rok   1998   v októbri žalovaná   zaplatila   sťažovateľovi   jednu   splátku   nájomného.   Žalovaná   ďalej   uviedla,   že v skutočnosti ani neužíva pozemky sťažovateľa, čo zistila potom, ako jej bolo umožnené nahliadnuť do listov vlastníctva č. 356 a č. 264 katastrálneho územia J. V tejto súvislosti poukázala žalovaná aj na to, že v roku 1996 sa podpisovali zmluvy so všetkými vlastníkmi, vrátane tých, ktorí nemali preukázané svoje vlastníctvo, a to na základe zoznamu, ktorý predložil O. Počas nasledujúceho roka už každý z vlastníkov dokladoval svoje vlastnícke právo listami vlastníctva, a kto list vlastníctva nepredložil, s tým zmluva o nájme uzavretá nebola.   Od   sťažovateľa   trikrát   urgovali   doloženie   listu   vlastníctva,   ako   aj   vrátenie podpísanej zmluvy o nájme. Sťažovateľ podpísanú zmluvu o nájme vrátil až 23. apríla 1998, ale listy vlastníctva nepredložil. Podľa názoru okresného súdu vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v zmluve o nájme je ako prenajímateľ uvedený J. K., a nie sťažovateľ. Predmet   nájmu nie je špecifikovaný,   keďže   nie   je uvedený   ani list   vlastníctva,   ale ani parcelné čísla. Je uvedená iba výmera, aj to nepresne. V čase uzavretia zmluvy o nájme sťažovateľ   nehnuteľnosti   uvedené   v liste   vlastníctva   č.   356   a č.   264   nevlastnil,   lebo vlastníctvo získal až na základe uznesenia okresného súdu č. k. D 240/93-72 zo 7. februára 2001,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   30.   augusta   2001,   ako   aj   uznesenia   sp.   zn. 26 D 1729/05. Žalovaná poprela, že by nehnuteľnosti zapísané na týchto listoch vlastníctva užívala,   a sťažovateľ   danú   skutočnosť   žiadnym   spôsobom   nepreukázal.   Z uvedeného vyplýva, že zmluva o nájme neobsahuje určitý predmet plnenia a meno prenajímateľa je odlišné   od   sťažovateľa.   Ak právny   úkon   nie   je   urobený   slobodne,   vážne,   určite, zrozumiteľne   a s možným   predmetom   plnenia,   je   absolútne   neplatný.   Keďže   zmluva o nájme nespĺňa náležitosti § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, treba ju považovať za neplatnú, pričom pre absolútnu neplatnosť je charakteristické, že pôsobí ex tunc, t. j. od začiatku, a preto bolo potrebné žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 181/09 z 15. apríla 2010 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 602/2000-197 z 27. apríla 2009. Podľa názoru krajského súdu okresný súd správne zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke,   pričom   za správne považuje aj dôvody   rozsudku   okresného   súdu,   s ktorými   sa v plnom   rozsahu   stotožňuje   a na   ktoré   poukazuje.   Vo   vzťahu   k odvolacím   námietkam sťažovateľa zdôrazňuje, že ak nie sú splnené základné podmienky upravené v ustanovení § 37 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, nemôže ísť o platný úkon. Následkom neplatnosti právneho   úkonu   je   jednak   to,   že   nemá   právne   účinky,   jednak   zodpovednosť   toho,   kto neplatnosť zavinil. Právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva   priamo   zo   zákona   a pôsobí   od   začiatku   voči   každému.   Každý,   kto   má   na   tom naliehavý   právny   záujem,   môže   sa   jej   bez   časového   obmedzenia   dovolávať   súdnou i mimosúdnou cestou. Toto právo sa nepremlčuje ani nezaniká, pretože z takéhoto úkonu právne   následky   nenastanú,   a to   ani   dodatočným   schválením   (ratihabíciou),   ale   ani odpadnutím vady prejavu vôle (konvalidáciou). Súd, ale aj iný štátny orgán musí na túto neplatnosť prihliadať,   resp.   musí z nej   vyvodzovať dôsledky   aj bez návrhu   (ex officio) z úradnej   povinnosti.   Verejný   záujem   tu   prevažuje nad osobnými   záujmami   účastníkov absolútne neplatného právneho úkonu, a to aj tých, ktorí neplatnosť sami nespôsobili, ani ju nezavinili. Právny úkon je neurčitý, keď síce je zrozumiteľne vyjadrený, avšak jeho obsah je nejasný a existujúce vecné nedostatky spočívajúce v neurčitom vyjadrení obsahu nemožno odstrániť   ani   prostredníctvom   interpretačného   pravidla   vyjadreného   v ustanovení   §   35 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Keďže v zmluve o nájme nie je špecifikovaný predmet nájmu, nie je uvedený ani list vlastníctva ani parcelné čísla, pričom uvedená výmera je nepresná,   potom   zmluva   o nájme   z 22.   apríla   1996   je   absolútne   neplatným   právnym úkonom   podľa   §   37   Občianskeho   zákonníka   z dôvodu   neurčitosti   predmetu   zmluvy. Absolútna neplatnosť pôsobí ex tunc, t. j. od začiatku. Ak zmluva o nájme je neplatná, sťažovateľovi   chýba   naliehavý   právny   záujem   na   určení   neplatnosti   výpovede   z takejto zmluvy vyplývajúci z ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku.

Z prípisu   žalovanej   z 27.   decembra   1999   adresovaného   sťažovateľovi,   ktorý   je označený ako „Zrušenie nájomnej zmluvy“, vyplýva, že žalovaná týmto ruší „nájomnú zmluvu na prenájom pozemkov zo dňa 22. 4. 1996, nám došlú 23. 4. 1998 k 31. 12. 1999 podľa   §   666   ods.   2   Občianskeho   zákonníka“. Z odôvodnenia   vyplýva,   že «Aj   napriek trojnásobnej   urgencii   o zaslanie   úplnej   nájomnej   zmluvy   na   prenájom   pozemkov (12. 3. 1997, 26. 5. 1998, 24. 9. 1999) sme tieto do dnešného dňa z Vašej strany neobdržali. Jedna sa o listy vlastníctva za prenajaté pozemky. Vzhľadom na tieto skutočnosti zmluva v čl. 1 „predmet nájmu“ nespĺňa náležitosti nájomnej zmluvy, preto túto zmluvu rušíme k 31. 12. 1999. Vzhľadom na tieto skutočnosti budeme postupovať podľa zákona 229/91 Z. z.   §   18   ods.   1   v úplnom   znení   a Vaše   pozemky   zaradíme   ako   pozemky   neznámeho vlastníka, kde odplata za prenájom prináleží S.».

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo… prejednaná… súdom…, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Jadrom   sťažnosti   je   námietka   sťažovateľa,   podľa   ktorej   všeobecné   súdy   nijako nezdôvodnili, prečo zamietli žalobu nielen v časti o určenie, že zrušenie zmluvy o nájme je neplatné, ale aj v časti, v ktorej sťažovateľ požadoval zaplatiť ušlé nájomné za roky 2000 až 2006 v celkovej sume 7 259 Sk s úrokom z omeškania. Podľa názoru sťažovateľa totiž ani prípadná neplatnosť zmluvy o nájme ešte bez ďalšieho neznamená, že by nemal nárok na peňažnú   náhradu   za   užívanie   svojich   nehnuteľností   z   titulu   vydania   bezdôvodného obohatenia.

Podľa názoru krajského súdu skutočnosť, že nájomná zmluva je neplatná, bráni tak požadovanému   určeniu   neplatnosti   jej   zrušenia,   ako   aj   priznaniu   požadovanej   peňažnej čiastky.

Ak súd, alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak, ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Obsah práva na súdnu alebo inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/94).

Podľa § 79 ods. 1 prvej a druhej vety Občianskeho súdneho poriadku konanie sa začína na návrh. Návrh má okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3) obsahovať meno, priezvisko,   prípadne   aj   dátum   narodenia   a   telefonický   kontakt,   bydlisko   účastníkov, prípadne   ich   zástupcov,   údaj   o   štátnom   občianstve,   pravdivé   opísanie   rozhodujúcich skutočností,   označenie   dôkazov,   ktorých   sa   navrhovateľ   dovoláva,   a   musí   byť   z   neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha.

Podľa   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   odôvodnení   rozsudku   súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Právo   na   spravodlivý   proces   spravidla   vyžaduje,   aby   rozhodnutie   súdu   bolo odôvodnené.   Odôvodnenie   rozhodnutia   je   inter   alia   aj   zárukou   toho,   že   výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že čl. 6 ods. 1 dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutie,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že vyžaduje,   aby   na   každý   argument   účastníka   bola   daná   podrobná   odpoveď.   Ak   ale ide o argument, ktorý je pre verdikt rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Van de Hurk c. Holandsko, Ruiz Torija c. Španielsko).

Podľa názoru ústavného súdu treba námietku sťažovateľa považovať za dôvodnú.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, navrhovateľ nemá povinnosť   uviesť   právnu   kvalifikáciu   uplatneného nároku,   pretože   je povinný   iba   pravdivo   opísať   rozhodujúce   skutočnosti,   z   ktorých   nárok   vyvodzuje. To zároveň znamená, že je povinnosťou všeobecných súdov uplatnený nárok preskúmať zo všetkých   právnych   hľadísk,   ktoré   je   možné   na   skutočnosti   tvrdené   navrhovateľom vzťahovať.

Inými slovami, ak všeobecný súd dospeje k názoru, že uplatnený občianskoprávny nárok nemožno hmotnoprávne subsumovať pod tie ustanovenia právneho predpisu, ktorých sa   dovoláva navrhovateľ,   je povinný preskúmať aj možnosti   iného   právneho posúdenia a musí svoje konečné rozhodnutie aj z týchto hľadísk vyčerpávajúcim spôsobom zdôvodniť. Pokiaľ takto nepostupuje, koná v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.  

V   danej   veci   dospeli   všeobecné   súdy   k   záveru   o   neplatnosti   nájomnej   zmluvy, na základe ktorej sa sťažovateľ domáhal popri určujúcom výroku aj priznania peňažného plnenia za užívanie jeho nehnuteľností. Samotná skutočnosť, že nájomná zmluva týkajúca sa nájmu nehnuteľností je neplatná, však ešte bez ďalšieho neznamená, že by vlastník týchto nehnuteľností   nemal   nárok   na   peňažnú   náhradu   za   ich   užívanie   od   osoby,   ktorá nehnuteľnosti   užívala   na   základe   neplatnej   zmluvy,   či   dokonca   celkom   bez   právneho dôvodu. Preto možno konštatovať, že všeobecné súdy dostatočným spôsobom nezdôvodnili zamietnutie žaloby sťažovateľa v časti, v ktorej sa domáhal peňažnej náhrady za užívanie nehnuteľností. Tým porušili čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Keďže ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru časťou rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 181/09 z 15. apríla 2010, podľa § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde túto časť rozsudku zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V rámci ďalšieho konania je krajský súd viazaný právnym   názorom   ústavného   súdu   vysloveným   v   tomto   náleze   (§   56   ods.   6   zákona o ústavnom súde).

Dosiaľ   uvedené   vo   svojich   dôsledkoch   zároveň   znamená,   že   v   ďalšom   priebehu odvolacieho   konania   bude   potrebné   zaoberať   sa   tvrdením   žalovanej,   podľa   ktorého v skutočnosti   užívala   iné   nehnuteľnosti,   nie   teda   tie,   ktoré   patria   vlastníckym   právom sťažovateľovi. Ak by totiž bolo toto tvrdenie pravdivé, potom by nemohol obstáť nárok sťažovateľa na peňažné plnenie ani z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na to, že žalovaná v minulosti nespochybňovala okolnosť, že ňou užívané nehnuteľnosti patria sťažovateľovi (s takouto obranou vyrukovala až v konaní pred všeobecnými súdmi), a po   určitú   dobu   za   ich   užívanie   aj   platila,   je   namieste   záver,   že   dôkazné   bremeno preukázať,   že   žalovaná   užívala   iné   nehnuteľnosti   (nie   nehnuteľnosti   sťažovateľa),   ťaží žalovanú.

Trovy právneho zastúpenia sťažovateľa advokátkou predstavujú odmenu za tri úkony právnych služieb vykonané v roku 2010 po 120,23 € (prevzatie a príprava zastupovania, spísanie doplnenia sťažnosti a replika na prvé vyjadrenie krajského súdu), ako aj za tri režijné   paušály   po   7,21   €.   Celkom   ide   o   čiastku   382,32   €,   ktorú   je   povinná   zaplatiť Kancelária ústavného súdu, pričom krajský súd je zasa povinný Kancelárii ústavného súdu tento obnos nahradiť (body 3 a 4 výroku nálezu).

Nebolo   možné   priznať   odmenu   advokátke   za   stanovisko   k   druhému   vyjadreniu krajského súdu, a to pre nedostatok nového ústavne relevantného obsahu tohto vyjadrenia.

Ústavný súd nepovažoval za možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 5 000 € (bod 5 výroku nálezu).

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody   už   nemožno   napraviť,   a   to   napríklad   zrušením   protiústavného   rozhodnutia   či opatrenia,   prípadne   uvedením   do   pôvodného   stavu   (napr.   I.   ÚS   15/02,   I.   ÚS   139/02, II. ÚS 152/08).

V   danom   prípade   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   je   v   plnej   miere kompenzované (popri vyslovení porušenia základných práv) zrušením rozsudku krajského súdu   a   vrátením   veci   na   ďalšie   konanie.   Preto   nebolo   možné   vyhovieť   požiadavke sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia.

Napokon treba uviesť, že vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepovažoval už za potrebné meritórne sa zaoberať namietaným porušením čl. 20 a čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2011