SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 328/2015-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpených advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19ods. 1, čl. 21 ods. 1, čl. 33 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 2ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu, pracoviskoBanská Bystrica, v konaní vedenom pod sp. zn. BB-4 T 52/2012 a jeho rozsudkomz 27. marca 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2013doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr.Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 21 ods. 1, čl. 33 a čl.46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 2 ods. 1, čl.6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko BanskáBystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. BB-4 T52/2012 a jeho rozsudkom z 27. marca 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia mali v trestnom konanívedenom proti obvinenému ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „obvinený“) postaveniepoškodených.
Obvinený bol stíhaný pre spáchanie obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždypodľa § 144 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona, sčasti dokonaný a sčasti v štádiu pokusu vsúbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294ods. 1 Trestného zákona a prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2písm. a) Trestného zákona. Obvinený počas stíhaného skutku, ktorý sa stal 16. júna 2012,usmrtil tri osoby (príbuzných sťažovateľov), pričom sťažovatelia pri pokuse obvinenéhoo ich zavraždenie utrpeli strelné poranenia.
Obvinený bol rozsudkom špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-4 T 52/2012z 27. marca 2013 uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu úkladnejvraždy podľa § 144 ods.1 a 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j)Trestného zákona, sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestnéhozákona v súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňamipodľa § 294 ods. 1 Trestného zákona a prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona, za čomu bol uložený podľa § 144 ods. 2, § 38 ods. 2 a 8, § 36 písm. j) a l), § 37 písm. f) a h), § 41ods. 1 a § 39 ods. 2 písm. c) Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní9 rokov, trest prepadnutia veci, ústavné ochranné psychiatrické liečenie a ochranný dohľadna dobu 3 rokov. Sťažovateľov (ako aj ďalších poškodených) odkázal špecializovaný trestnýsúd s ich nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.
Keďže obvinený aj prokurátor sa po vyhlásení napadnutého rozsudku vzdaliodvolania, predseda senátu vyhotovil zjednodušený písomný rozsudok, ktorý neobsahujeodôvodnenie. Výrok, ktorým špecializovaný trestný súd odkázal poškodených(sťažovateľov) s ich nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie, sťažovatelianapadli odvolaním, o ktorom v čase podania sťažnosti ústavnému súdu ešte nebolorozhodnuté.
Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že zákon im „... neumožňuje podať riadny opravný prostriedok voči vyššie uvedenému rozsudku..., v časti do výroku o vine a treste, ktorý má za následok porušenie vyššie uvedených základných práv a slobôd a taktiež má význam na rozhodovanie o nároku sťažovateľov ako poškodených na náhradu škody v rámci adhézneho konania. Voči uvedenému rozsudku v časti do výroku o náhrade škody sťažovatelia podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie, o ktorom v čase podania tejto sťažnosti nebolo rozhodnuté a táto časť ani nie je predmetom tejto sťažnosti.“.
Podstata sťažnosti je založená na tvrdení sťažovateľov, že trest uložený obvinenémuje celkom neprimeraný, pričom zároveň zastávajú názor, že všeobecný súd pochybil, pokiaľna základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o zmenšenej príčetnosti obvineného,v dôsledku ktorej pristúpil k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody za súčasnéhouloženia ochranného liečenia.
Znalecký posudok z oblasti psychiatrie a psychológie vypracovaný v trestnom konanípovažujú sťažovatelia za neobjektívny a jeho závery spochybňujú, keďže
- znalci boli neobjektívni [má ísť o tých istých znalcov (dvaja zo znalcov), ktorí „sa podpísali pod návrh na skúmanie duševného stavu v zdravotníckom ústave v kauze ⬛⬛⬛⬛, pričom túto problematiku riešilo aj Medzinárodné kolokvium znalcov – psychiatrov, ktorí vyslovili znepokojenie nad tým, že v tomto prípade sú indikované jasné známky zneužitia psychiatrie, ktoré sú v rozpore s princípmi Svetovej psychiatrickej organizácie.“],
- znalecký posudok obsahuje množstvo zastaraných odborných pojmov,
- diagnózy uvedené v znaleckom posudku nezodpovedajú v zmysle odbornejliteratúry symptomatológii príslušných diagnóz,
- je v nich nedôvodné konštatovanie výpadkov pamäti u obvineného,
- výpovede znalcov na hlavnom pojednávaní si navzájom protirečili.
Z uvedených dôvodov sťažovatelia navrhovali počas hlavného pojednávania doplniťdokazovanie nariadením kontrolného znaleckého dokazovania z oblasti psychiatriea psychológie, pričom špecializovaný trestný súd o ich návrhu na doplnenie dokazovanianijakým spôsobom nerozhodol a vec uzavrel bez nariadenia kontrolného znaleckéhodokazovania.
Sťažovatelia tiež namietajú skutočnosť, že vo veci bol vyhotovený zjednodušenýrozsudok s poukazom na § 172 ods. 2 Trestného poriadku. V tejto súvislosti sťažovatelia,vychádzajúc z čl. 46 ods. 1 ústavy, tvrdia, že bolo povinnosťou špecializovaného trestnéhosúdu odôvodniť napadnutý rozsudok aspoň v časti týkajúcej sa nároku na náhradu škody,keďže v § 172 ods. 2 Trestného poriadku sa ustanovuje možnosť vzdať sa odvolania lenprokurátorovi obvinenému, nie však poškodeným.
Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že na hlavnom pojednávaní konanom 26. marca 2013boli ich splnomocnencom kladené znalcom otázky, ktorých časť nebola špecializovanýmtrestným súdom pripustená z dôvodu, že mali presahovať rámec, v ktorom si môžuuplatňovať svoje práva poškodení.
Sťažovatelia formulujú svoje výhrady aj k tomu, že špecializovaný trestný súd sapodľa nich nevysporiadal s rasovým motívom konania obvineného, a tvrdia, že v dôsledkuzákonnej úpravy, ktorá poškodeným neumožňuje podať opravný prostriedok proti výrokuo vine a treste (obzvlášť za situácie, keď právo podať opravný prostriedok nevyužijeprokurátor), došlo v ich prípade k porušeniu čl. 13 dohovoru, ktorý zaručuje právona účinný prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom.
V súvislosti s namietaným zásahom do práva na život (čl. 2 ods. 1 dohovoru a čl. 15ods. 1 ústavy) sťažovatelia namietajú, že štát vo vzťahu k obvinenému zlyhal, pretoženezákonnému zásahu do práva na život bolo možné zabrániť a predísť tak tragédii. Obvinenýbol v čase spáchania skutku zamestnaný ako príslušník obecnej polície a podľa názorusťažovateľov bol teda v postavení verejného činiteľa. Ak by u príslušníkov obecnej políciedochádzalo k opakovanému výkonu psychologických testov (nielen pri ich prijímaní),mohlo sa predísť tragédii. V súvislosti s právom na život sťažovatelia poukazujú napozitívny záväzok štátu a jeho povinnosť účinne vyšetriť zásah do práva na život, pričomtáto povinnosť sa podľa nich nevzťahuje len na vyšetrovanie pred začatím konania na súde,ale na celé konanie ako také (Onerzildiz v. Turecko). Záväzok štátu podľa čl. 2 dohovorunemožno podľa sťažovateľov splniť len konaním o náhrade spôsobenej škody (Kayav. Turecko).
Sťažovatelia zdôrazňujú, že vyšetrovanie v ich trestnej veci nemohlo byť v žiadnomprípade účinné, keďže
- existujú dôvodné pochybnosti o kvalite vyhotoveného znaleckého posudku,
- špecializovaný trestný súd sa nevysporiadal sa s ich návrhom na doplneniedokazovania nariadením kontrolného znaleckého dokazovania,
- špecializovaný trestný súd nepripustil viacero otázok, ktoré kládol ichsplnomocnenec pri výsluchu svedkov,
- napadnutý rozsudok nie je odôvodnený,
- špecializovaný trestný súd sa nevysporiadal s rasovým motívom.
Trest uložený obvinenému podľa sťažovateľov nespĺňa účel všeobecnej prevencie,keďže trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov za trojnásobnú vraždu a dvojnásobný pokuso vraždu nepôsobí odstrašujúco tak, aby sa v budúcnosti predišlo podobným útokom.Naopak, podľa názoru sťažovateľov takýto trest pôsobí na verejnosť povzbudzujúco,ako to vyplýva z reakcií verejnosti prezentovaných na internetových diskusných fórach,ktoré schvaľujú, ba až vyzdvihujú konanie obvineného.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súdpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľov na život a na jeho ochranu podľa čl. 15 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR a v zmysle čl. 2 ods. 1 Dohovoru, práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy SR, práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, práva na nedotknuteľnosť obydlia a korešpondencie podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru, práva na rovnaké zaobchádzanie bez ohľadu na príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine podľa čl. 33 Ústavy SR, zákazu diskriminácie podľa článku 14 Dohovoru v spojení s článkom 2 (1) a 13 Dohovoru, práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok v zmysle čl. 13 Dohovoru bolo porušené postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, v konaní vedenom pod sp. zn. BB – 4 T/52/2012 a následným rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB – 4 T/52/2012 zo dňa 27. 3. 2013. Ústavný súd zrušuje rozsudok Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB – 4 T/52/2012 zo dňa 27. 3. 2013 a zároveň vracia vec na ďalšie konanie Špecializovanému trestnému súdu, pracovisko Banská Bystrica.
Ústavný súd priznáva sťažovateľom ⬛⬛⬛⬛ a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 331,15 € vrátane DPH, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Stanislava Jakubčíka...“
Dňa 14. februára 2014 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľovz 10. februára 2014 označené ako „Vec: Doplnenie sťažnosti“ (ďalej len „doplneniesťažnosti“), v ktorom ústavný súd informujú, že proti napadnutému rozsudkušpecializovaného trestného súdu podali spolu s ostatnými poškodenými 19. apríla 2013odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)uznesením sp. zn. 1 To 3/2013 z 18. septembra 2013 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súduz 18. septembra 2013“) tak, že ich odvolanie zamietol.
Sťažovatelia v doplnení sťažnosti vyjadrujú nesúhlas so záverom najvyššieho súdu,podľa ktorého mali byť v zmysle (v súlade s napadnutým rozsudkom špecializovanéhotrestného súdu) odkázaní so svojím nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.V tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú na iné mediálne známe kauzy, v ktorých boliodsúdení zaviazaní na náhradu škody pozostalým príbuzným z titulu nemajetkovej ujmy.Zároveň poukazujú na to, že páchatelia v týchto medializovaných kauzách dostali omnohoprísnejšie tresty než obvinený.
V nadväznosti na predchádzajúcu argumentáciu sťažovatelia v záverečnej častidoplnenia sťažnosti uvádzajú: „V kontexte vyššie uvedených rozhodnutí o odškodnení ako aj o výške trestu zakladá postup Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica a následne aj postup Najvyššieho súdu SR vážne pochybnosti o dodržiavaní práva na rovnaké zaobchádzanie bez ohľadu na príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine podľa čl. 33 Ústavy SR a rešpektovaní zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru v spojení s článkom 2 (1) a 13 Dohovoru.“ Z citovaného, ako aj celéhoobsahu doplnenia sťažnosti nemožno vyvodiť, žeby sťažovatelia jeho prostredníctvomnavrhli doplniť petit sťažnosti o namietané porušenie svojich práv uznesením najvyššiehosúdu z 18. septembra 2013.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdomz hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súdrozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahuk tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkýmv situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Z petitu citovaného v časti I tohto uznesenia vyplýva, že sťažovatelia, zastúpeníkvalifikovaným právnym zástupcom, namietajú porušenie svojich základných práv podľačl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 21 ods. 1, čl. 33 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavya práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru postupomšpecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB – 4 T 52/2012 a jehorozsudkom z 27. marca 2013.
Z časti I tohto uznesenia vyplýva, že proti napadnutému rozsudku špecializovanéhotrestného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesenímsp. zn. 1 To 3/2013 z 18. septembra 2013 tak, že ho zamietol. Sťažovatelia formulujúv doplnení sťažnosti výhrady proti označenému uzneseniu najvyššieho súdu, ktoré alenepremietli do petitu sťažnosti, t. j. najvyšší súd v petite neoznačujú za porušovateľa svojichpráv. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd mohol v súlade so svojou ustálenou judikatúrousťažnosť sťažovateľov predbežne prerokovať len v rozsahu namietaného porušeniasťažovateľmi označených práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkomšpecializovaného trestného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Vychádzajúc z obsahovej analýzy sťažnosti sťažovateľov (časť I tohto uznesenia),možno konštatovať, že sťažovatelia uplatnili proti napadnutému rozsudku špecializovanéhotrestného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, viacero námietok, ktoré možnorozdeliť do dvoch základných skupín,
1. námietky proti časti napadnutého rozsudku, ktorým boli sťažovatelia odkázanís nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie;
2. námietky týkajúce sa napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa rozhodnutia o vinea treste, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu (ďalej aj „ostatné námietky“).II.1 K námietkam proti časti napadnutého rozsudku špecializovaného trestného súdu, ktorou boli sťažovatelia odkázaní s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie
Z priloženej fotokópie napadnutého rozsudku vyplýva, že špecializovaný trestný súdosobitným výrokom podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal sťažovateľov akopoškodených s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.
Vo vzťahu k výroku napadnutého rozsudku o náhrade škody sťažovatelia v prvomrade namietajú, že špecializovaný trestný súd v rozpore s aplikačnou praxou všeobecnýchsúdov v obdobných medializovaných kauzách uplatnil v ich veci postup podľa § 288 ods. 1Trestného poriadku, keď ich odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdnekonanie a nerozhodol o náhrade škody sám (podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku, pozn.),a namietajú tiež skutočnosť, že výrok o náhrade škody špecializovaný trestný súdneodôvodnil („... je nepochopiteľné, že Špecializovaný trestný súd... nepriznal aspoň čiastočne v adhéznom konaní náhradu škody a nemajetkovej ujmy a poškodených odkázal s ich nárokom na občianske súdne konanie a navyše toto rozhodnutie neodôvodnil“).
Podľa § 172 ods. 2 Trestného poriadku ak sa po vyhlásení rozsudku prokurátoraj obvinený vzdali odvolania alebo taký prejav urobili v lehote troch pracovných dníod vyhlásenia rozsudku, môže sa vyhotoviť zjednodušený písomný rozsudok, ktorýneobsahuje odôvodnenie.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestnýčin, ktorým spôsobil inému škodu, uvedenú v § 46 ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku,aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Ak tomu nebránizákonná prekážka, súd uloží obžalovanému vždy povinnosť nahradiť neuhradenú škodualebo jej neuhradenú časť, ak jej výška je súčasťou popisu skutku uvedeného vo výrokurozsudku, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného, alebo ak ide o náhradu morálnejškody spôsobenej úmyselným násilným trestným činom podľa osobitného zákona, ak škodanebola dosiaľ uhradená.
Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku ak podľa výsledku dokazovania nie jepodklad na vyslovenie povinnosti na náhradu škody alebo ak by bolo treba na rozhodnutieo povinnosti na náhradu škody vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potrebytrestného stíhania a predĺžilo by ho, súd odkáže poškodeného na občianske súdne konanie,prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Poškodeného treba označiť jehomenom a priezviskom, dátumom a miestom narodenia a miestom bydliska.Ak je poškodeným právnická osoba, treba ju označiť jej obchodným menom alebo názvom,sídlom a identifikačným číslom podľa záznamu v obchodnom registri, živnostenskomregistri alebo inom registri.
Podľa § 307 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak,rozsudok môže odvolaním napadnúť poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.
Podľa § 307 ods. 2 Trestného poriadku osoba oprávnená podať odvolanie protiniektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, akoaj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlospôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.
Podľa § 308 ods. 1 Trestného poriadku v neprospech obžalovaného môže rozsudoknapadnúť odvolaním prokurátor; len čo do povinnosti na náhradu škody má toto právoaj poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti výroku napadnutého rozsudku špecializovaného trestného súdu týkajúceho sanáhrady škody mohli sťažovatelia v zmysle § § 307 ods. 1 písm. c) Trestného poriadkupodať odvolanie (čo aj využili); z dikcie § 307 ods. 2 Trestného poriadku pritom vyplýva, žeodvolaním mohli namietať aj postup špecializovaného trestného súdu, ktorý predchádzalvydaniu napadnutého rozsudku (teda aj skutočnosť, že špecializovaný trestný súd vyhotovilv zmysle § 172 ods. 2 Trestného poriadku aj v časti týkajúcej sa výroku o náhrade škodyzjednodušený rozsudok, t. j. rozsudok, ktorý neobsahuje odôvodnenie, pozn.). O odvolanísťažovateľov bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúťo odvolaní sťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súdpreto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatokprávomoci na jej prerokovanie.
Aj keď v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde (vzhľadom na petit sťažnosti)ústavnému súdu neprislúchalo preskúmavať príslušnú časť uznesenia najvyššieho súdu akoodvolacieho súdu sp. zn. 1 To 3/2013 z 18. septembra 2013, považoval za vhodné poukázaťna jeho relevantnú časť, v ktorej sa uvádza: „Vo vzťahu k napadnutému výroku rozsudku prvostupňového súdu o náhrade škody je potrebné zdôrazniť, že súd rozhodol v súlade so zákonom zjednodušeným písomným rozsudkom, bez jeho písomného odôvodnenia, pretože obžalovaný aj prokurátor sa vzdali práva na podanie odvolania (§ 172 ods. 2 Tr. por.). Odvolací súd preto nemohol posúdiť z akého konkrétneho dôvodu špecializovaný trestný súd podľa § 288 ods. 1 Tr. por. všetkých poškodených odkázal s ich nárokmi na náhradu škody na občianske súdne konanie. Napriek tomuto konštatovaniu sa však Najvyšší súd Slovenskej republiky úplne stotožnil s výrokom prvostupňového súdu o odkázaní všetkých poškodených strán na konanie vo veciach občianskoprávnych. Predovšetkým treba zdôrazniť, že vo veci spravodlivého a objektívneho rozhodnutia o nárokoch poškodených na náhradu škody bude potrebné vykonať v rámci občianskeho súdneho konania ešte ďalšie značne rozsiahle dokazovanie.
V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že z rozhodnutí Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, priznaná náhrada škody a to konkrétne ⬛⬛⬛⬛ vo výške 16 360 eur a 4 090 eur (zo dňa 15. júla 2013 č. 35660/2013 – 1537/62, a č. 35660/2013 – 1537/66), poškodenej vo výške 2.358 eur (zo dňa 18. júna 2013 č. 35660/2013 – 1537/65), poškodenej vo výške 4 090 eur (zo dňa 15. júla 2013 č. 35660/2013 – 1537/63) a poškodenému ⬛⬛⬛⬛ vo výške 4 090 eur (zo dňa 15. júla 2013 č. 35660/2013 – 1537/64). Tieto rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti sú už v súčasnosti právoplatné a malo by dôjsť k úhrade priznaných odškodnených súm jednotlivým poškodeným.
Naviac treba uviesť, že podľa zistenia odvolacieho súdu na Okresnom súde Komárno v súčasnej dobe prebieha občianske súdne konanie (vedené pod sp. zn. 13 C/556/2012) na základe žaloby o náhradu predmetnej škody a nemajetkovej ujmy podanej právnym zástupcom poškodených.
Za tejto situácie Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že rozhodovanie o uplatnených nárokoch jednotlivých poškodených samotným odvolacím súdom za súčasného stavu veci by bolo predčasné a vzhľadom na zložitosť problematiky a nepochybnú potrebu vykonania ďalšieho značne rozsiahleho dokazovania (vzhľadom na závažné a rozsiahle následky spáchanej trestnej činnosti a s tým súvisiacou komplikovanosťou posúdenia oprávnenosti a rozsahu uplatnených nárokov na náhradu škody) presahovalo by rámec rozhodovania súdu v trestnom konaní.“
II.2 K ostatným námietkam sťažovateľov
Popri námietkach proti časti napadnutého rozsudku špecializovaného trestného súdu,ktorou boli odkázaní so svojím nárokom na náhradu škody na občianskej súdne konanie,sťažovatelia uplatnili v sťažnosti aj ďalšie námietky týkajúce sa vo svojej podstate výrokuo vine a treste (v nepriamej súvislosti aj výroku, ktorým špecializovaný trestný súd uložilobvinenému ochranné psychiatrické liečenie). V konkrétnostiach ide najmä o tietonámietky:
1. Námietka proti vyhotoveniu zjednodušeného rozsudku v zmysle § 172 ods. 2Trestného poriadku;
2. Námietka nedostatočného vysporiadania sa s rasovým motívom konaniaobvineného v nadväznosti na nemožnosť podania opravného prostriedku proti výroku o vinea treste;
3. Námietka proti výške trestu odňatia slobody (9 rokov) uloženého obvinenému,ktorý sťažovatelia považujú za neprimerane nízky;
4. Námietka proti záveru o zmenšení príčetnosti obvineného, ktorá viedlak mimoriadnemu zníženiu trestu, a v tej súvislosti námietky proti znaleckému posudkua námietka proti tomu, že špecializovaný trestný súd nevyhovel ich návrhu na vykonaniekontrolného znaleckého dokazovania.
Vo vzťahu k ostatným námietkam smerujúcim proti napadnutému rozsudkušpecializovaného trestného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nemohlisťažovatelia podať odvolanie ani žiaden iný právny prostriedok ochrany ich práv, čo v súlades princípom subsidiarity zakladá právomoc ústavného súdu na ich posúdenie.
V súvislosti s ostatnými námietkami sťažovateľov ústavný súd v prvom radepoukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnouinštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdombol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môžeústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavnenedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, azároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikáciizákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu všeobecným súdom možnouvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03)
Do ustálenej judikatúry ústavného súdu patrí aj právny názor, podľa ktorého postupvšeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymipredpismi konania v trestnoprávnej veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základnýchpráv a slobôd (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, sa ústavný súd pri predbežnomprerokovaní časti sťažnosti týkajúcej sa ostatných námietok sťažovateľov sústredilna posúdenie, či ju možno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovanísťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnoujudikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buďpre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovaťsťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatína ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,III. ÚS 198/07). Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba nespornepovažovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení,resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ichústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou sťažovateľ priamo alebo nepriamok pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany dotknutému orgánu verejnej mocisvojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktoréhoporušenie sa namieta (IV. ÚS 62/08).
Vo vzťahu k námietke sťažovateľov, že napadnutý rozsudok nie je odôvodnený,ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že špecializovaný trestný súd pri jehovyhotovovaní uplatnil postup, ktorý mu umožňuje už citovaný § 172 ods. 2 Trestnéhoporiadku, v zmysle ktorého je príslušný všeobecný súd oprávnený v prípade, ak sapo vyhlásení rozsudku prokurátor aj obvinený vzdali odvolania, alebo taký prejav urobiliv lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku (sťažovatelia nespochybňujú, že tietozákonné podmienky boli splnené, pozn.), vyhotoviť zjednodušený písomný rozsudok, ktorýneobsahuje odôvodnenie. Sťažovatelia špecializovanému trestnému súdu vytýkajú, ževzhľadom na konkrétne okolnosti ich trestnej veci uplatnil postup podľa § 172 ods. 2Trestného poriadku, t. j. vyhotovil rozsudok bez odôvodnenia. Ústavný súd nemá v zásadedôvod na spochybňovanie tejto námietky sťažovateľov, zároveň ale pripomína,že aj v prípade, ak by skutočnosť, že špecializovaný trestný súd využil (fakultatívnu)možnosť, ktorú mu ponúka označené ustanovenie Trestného poriadku, hodnotil ako jehopochybenie, nemohol by na jeho základe vysloviť porušenie ústavou garantovaných právsťažovateľov. V tejto súvislosti ústavný súd opätovne poukazuje na svoj už citovanýustálený právny názor, podľa ktorého postup všeobecného súdu, ktorý je v súladeso zákonom, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd.
Námietku sťažovateľov, že špecializovaný trestný súd vyhotovil v predmetnej veciv zmysle § 172 ods. 2 Trestného poriadku zjednodušený rozsudok, možno nepochybnevnímať aj ako námietku nezlučiteľnosti označeného ustanovenia Trestného poriadkus príslušnými (v sťažnosti označenými) ustanoveniami ústavy a dohovoru. V tejto súvislostiústavný súd taktiež považuje za vhodné poukázať na právny názor vyplývajúci z jehoustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie pred ústavným súdom možno začať lenako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nichnemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastnéhorozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipujevýlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasťiného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III.ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnostipodľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje vkonaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Záver vyplývajúci z citovanéhoprávneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu a to zvlášť v prípadoch, ak by sa vkonaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti senátu ústavného súdu,mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čoje aj prípad sťažovateľov. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senátústavného súdu preskúmavajúci vec sťažovateľov nemôže v rozpore s ústavnou úpravouatrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadumohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010). Senátústavného súdu nedisponuje teda právomocou rozhodnúť o tom, či § 172 ods. 2 Trestnéhoporiadku je v súlade s právami podľa ústavy a dohovoru, ktorých porušenie sťažovatelianamietajú. Tento záver možno analogicky vzťahovať aj na výhrady sťažovateľov, ktorésmerujú ku skutočnosti, že ako poškodení nemajú v zmysle platnej právnej úpravy právopodať opravný prostriedok proti výroku napadnutého rozsudku o vine a treste.
Bez ohľadu na už uvedené ústavný súd konštatuje, že samotná skutočnosť,že napadnutý rozsudok špecializovaného trestného súdu nie je odôvodnený, sťažujepreskúmanie jeho ústavnej konformnosti. Ústavný súd totiž ďalšie námietky sťažovateľovmôže posúdiť len rámcovo z ostatnej dokumentácie tvoriacej obsah spisu (predovšetkýmznaleckého posudku a zápisnice o hlavnom pojednávaní).
Podľa § 307 ods. 1 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, rozsudokmôže odvolaním napadnúť
a) prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku,
b) obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vinev rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopieraspáchanie skutku uvedeného v obžalobe,
c) poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody,
d) zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci.
§ 308 [Komentár Iura]
(1) V neprospech obžalovaného môže rozsudok napadnúť odvolaním prokurátor; lenčo do povinnosti na náhradu škody má toto právo aj poškodený, ktorý uplatnil nárokna náhradu škody.
Námietky sťažovateľov smerujúce proti výroku napadnutému rozsudku o vine a tresteústavný súd taktiež v prvom rade vníma ako námietky proti platnej právnej úprave,konkrétne ustanoveniam Trestného poriadku, ktoré upravujú okruh osôb, ktoré sú oprávnenépodať proti výroku o vine a treste riadne a mimoriadne opravné prostriedky (ide najmäo § 307 a § 308, ako aj § 369 Trestného poriadku) z hľadiska ich prípadného nesúladus ústavou a platnými medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky. V tejto súvislostiústavný súd opätovne poukazuje na svoju už citovanú judikatúru, v zmysle ktorej nie jev konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený posudzovať prípadný nesúladprávnej úpravy označenej sťažovateľmi s ústavou, príp. kvalifikovanými medzinárodnýmizmluvami, vzhľadom na skutočnosť, že to patrí do pôsobnosti pléna ústavného súdu.
Za týchto okolností námietka sťažovateľov o tom, že nemali možnosť napadnúťprostredníctvom opravného prostriedku to, že v napadnutom rozsudku špecializovanéhotrestného súdu bol obvinenému uložený neprimerane nízky trest (námietka smerujúcav prvom rade k porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru, pozn.), v konaní o sťažnosti podľač. 127 ods. 1 ústavy presahuje ústavný rámec pôsobnosti senátu ústavného súdu. Ústavnýsúd navyše poukazuje na skutočnosť, že ani z medzinárodných záväzkov Slovenskejrepubliky nemožno vyvodiť jej povinnosť ustanoviť vo svojom právnom poriadku osobám,ktoré boli poškodené trestným činom, právo podávať opravné prostriedky protirozhodnutiam trestných súdov o vine a treste. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazujena judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa aplikovateľnosti čl. 6dohovoru, ktorý v prvom rade garantuje právo na spravodlivé súdne konanie (tedav trestných veciach aj právo na spravodlivé rozhodnutie o výške trestu, pozn.),na poškodeného v trestnom konaní. Európsky súd pre ľudské práva zastáva názor, žeoznačený článok dohovoru môže byť vo svojej trestnej časti aplikovaný iba vo vzťahuk obvinenému, nie však k poškodenému, keďže proti nemu nebolo vznesené žiadne trestnéobvinenie, o oprávnenosti ktorého by sa malo rozhodovať. Článok 6 síce môže byť vo vzťahuk poškodenému teoreticky aplikovateľný, avšak iba vo svojej civilnej časti (Perez protiFrancúzsku, rozsudok Veľkého senátu č. 47287/99 z 12. 2. 2004, Pfleger proti Českejrepublike, rozsudok č. 58116/00 z 27. 7. 2004).
Bez ohľadu na uvedené ústavný súd vo vzťahu k námietke, že obvinenému boluložený neprimerane nízky trest odňatia slobody, považuje za potrebné poukázať na jehozlučiteľnosť s § 39 ods. 1 a § 39 ods. 2 písm. c) Trestného zákona, ktoré upravujú inštitútzníženia trestu.
Podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebovzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmtozákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnostipostačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicutrestu ustanoveného týmto zákonom.
Podľa § 39 ods. 2 písm. c) Trestného zákona súd môže znížiť trest pod dolnú hranicutrestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa, ktorý spáchaltrestný čin v stave zmenšenej príčetnosti, a súd má za to, že vzhľadom na zdravotný stavpáchateľa by bolo možné za súčasného uloženia ochranného liečenia dosiahnuť ochranuspoločnosti aj trestom kratšieho trvania, pričom nie je viazaný obmedzeniami uvedenýmiv odseku 3 a zároveň uloží ochranné liečenie.
Z napadnutého rozsudku špecializovaného trestného súdu vyplýva, že obvinenémubol uložený trest za spáchanie obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona, sčastidokonaný a sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona v súbehuso zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1Trestného zákona a prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. a)Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. a) Trestného zákona, pričomTrestný zákon ukladá v prípade obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144ods. 1 a 2 Trestného zákona trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov alebo trest odňatiaslobody na doživotie. Vzhľadom na to, že u obvineného znalci konštatovali zmenšenúpríčetnosť v okamihu spáchania trestného činu, špecializovaný trestný súd mu v zmysle § 39ods. 2 písm. c) Trestného zákona znížil trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenejTrestným zákonom a uložil trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov [uplatňujúc pritom ajustanovenia § 36 písm. j) a l), § 37 písm. f) a h), § 38 ods. 2 a 8 Trestného zákona] azároveň mu uložil podľa § 73 ods. 2 písm. a) Trestného zákona ústavné ochrannépsychiatrické liečenie a podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona ochranný dohľadna dobu 3 rokov.
Vzhľadom na skutočnosť, že špecializovaný trestný súd dospel na základe znaleckéhoposudku k záveru o zmenšenej príčetnosti obvineného v okamihu spáchania trestného činu,zodpovedá výška uloženého trestu odňatia slobody miere diskrécie, ktorou špecializovanýtrestný súd pri ukladaní trestu obvinenému (vzhľadom na uplatnenie už označenýchustanovení Trestného zákona) disponoval, t. j. trest, ktorý bol obvinenému uložený,nemožno považovať za svojvoľný. Ústavný súd podotýka, že ak sa výška uloženého trestu vposudzovanej veci nachádza v Trestným zákonom vymedzenom rámci, jeho prípadná úvahao tom, že vzhľadom na konkrétne okolnosti danej veci nemal špecializovaný trestný súdmimoriadne znížiť trest obvinenému takým výrazným spôsobom, ako to v napadnutomrozsudku urobil (na dolnej hranici zákonom ustanoveného rámca, pozn.), nemôže samaosebe viesť k záveru o ústavnej neudržateľnosti tej časti napadnutého rozsudku, ktorým bolobvinenému uložený trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov. Opačný záver by totiž bolprejavom neprimeraného aktivizmu ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnostivšeobecných súdov, ktorý by spochybňoval ich zákonom vymedzenú diskréciu, ktorá jeprejavom ich ústavou garantovanej nezávislosti.
Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že na výšku uloženého trestu odňatia slobody malpodstatný vplyv záver o zmenšenej príčetnosti obvineného, ku ktorému špecializovanýtrestný súd dospel na základe zákonne vykonaného dôkazu – znaleckého posudku z odboruzdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatrie a z odboru psychológie, odvetvia klinickejpsychológie dospelých, psychológie sexuality, dopravnej psychológie a výsluchu znalcovna hlavnom pojednávaní. Ústavný súd podotýka, že znalci formulovali v znaleckomposudku pozornosť aj motívu konania obvineného [vo väzbe na námietku sťažovateľovtýkajúcu sa osobitného motívu konania obvineného podľa § 140 písm. f) Trestného zákona– etnická, resp. rasová nenávisť, pozn.].
Vo vzťahu k záveru o zmenšenej príčetnosti obvineného v čase spáchania trestnéhočinu, ako aj motívom konania obvineného ústavný súd poukazuje na relevantnú časťznaleckého psychiatrického a psychologického posudku vypracovaného v napadnutomtrestnom konaní, v ktorej sa uvádza:
«Motivačné predpolie konania obvineného vytvárajú najmä jeho osobnostné charakteristiky a osobitosti správania Rómov v jeho okolí. Za významné motívy determinujúce správanie obvineného pred a počas skutku možno označiť opätovné prežívanie frustrácie pri výkone vlastnej práce, pocit nedostatočného pracovného uplatnenia pri snahe o riešenie verejného poriadku v meste, najmä čo sa týka problémov viažucich sa na rómsku časť obyvateľstva, syndróm vyhorenia (prežívanie emočnej vyčerpanosti, osobné zaujatie, nenaplnený pocit úspešnosti, strata potešenia z práce, prejavy, ktoré sa vymykajú z rámci zaužívaných pracovných aktivít, svedčiace o prežívaní stresu a o vyššej miere podráždenosti), strach o svoj život a životy osôb jemu blízkych a napokon paranoický vývoj osobnosti obvineného, súčasťou ktorého bola jeho paranoická obranná aktivita. Bezprostredný motív konania obvineného v kritickom čase skutku nie je jednoznačne jasný. Zo psychologického hľadiska je však evidentné, že došlo k zníženiu prahu tolerancie obvineného jednak na problematické správanie Rómov, s ktorými prichádzal do styku, jednak na znášanie nimi naznačovaného zúčtovania s ním a v neposlednom rade došlo k naliehavej, neodkladnej potrebe realizácie obranne – ofenzívneho opatrenia formou útoku v predstihu a navyše s poslaním, ktoré sám považoval za výsostne prosociálne. Pri zaplavenosti vnútorného prežívania obvineného uvedenými problémami je spustenie správania s extrémnym priebehom možné takmer kedykoľvek.... Obvinený... v posudzovanom čase trpel prechodnou duševnou poruchou – abnormnou, skratovou reakciou s klinickým priebehom vystupňovaného afektu. Podstatnou, pre tento stav z hľadiska forenzne – psychiatrického posúdenia, bola zmena kvalitatívnej zložky vedomia u obvineného, ktoré bolo v čase skutku /obzvlášť závažný zločin vraždy/ zakalené, zmätené, čo bolo podmienené búrlivým afektom, ktorý bol dôsledkom dlhodobo hromadeného emočného napätia (prostredníctvom mechanizmov osobnosti obvineného – viď interpretáciu klinicko – psychologickej expertízy). Konanie v rámci vystupňovaného afektu bolo extrémne heteroagresívne/homicídne. Stav vystupňovaného afektu „vybitím“ odznel, pamäťová nedostatočnosť na svoje konanie u obvineného odpovedá uvedenej kvalitatívnej zmene vedomia, a teda je jej dôsledkom. V súčasnosti ide u obvineného o poruchu osobnosti, kde dominuje paranoický vývin a diskrétne prejavy organickej poruchy osobnosti.
... Obvinený, vzhľadom na svoj stav abnormnej – skratovej reakcie s vystupňovaným afektom mal podstatne zníženú schopnosť rozpoznať protiprávnosť svojho konania pre spoločnosť a mal podstatne zníženú schopnosť ovládať svoje konanie v čase spáchania trestných činov /predovšetkým obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy.../, za ktoré je obvinený. Znalci nemôžu však považovať ovládaciu a rozpoznávaciu zložku inkriminovaného konania u obvineného za vymiznuté.»
Závery formulované v citovanej časti znaleckého posudku vyznievajú zrozumiteľne,logicky a objektívne. Ústavný súd aj vzhľadom na svoje ústavné postavenie vo väzbena rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov nenachádza relevantný dôvod na to, abyspochybňoval závery predmetného znaleckého posudku. Podľa názoru ústavného súdupredstavovali tieto závery z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný základna vydanie napadnutého rozsudku. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s týmito záverminestotožňujú a navrhli vykonať kontrolné znalecké dokazovanie, ktorému špecializovanýtrestný súd nevyhovel, nemôže zakladať dostatočný dôvod na to, aby ústavný súd ichsťažnosti vyhovel.
Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospelk záveru, že napadnutý rozsudok je z ústavného hľadiska udržateľný aj v konfrontáciis ostatnými námietkami sťažovateľov. Keďže podľa názoru ústavného súdu neexistuje medzinapadnutým rozsudkom špecializovaného trestného súdu a obsahom sťažovateľmioznačených práv podľa ústavy a dohovoru taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnomprijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohla (vo vzťahu k námietkam sťažovateľovtýkajúcich sa výšky trestu uloženého v predmetnej trestnej veci obvinenému, pozn.) viesťk záveru o vyslovení ich porušenia, ústavný súd túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietol.
Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov ako celok,bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015