znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 328/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpených advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19ods. 1, čl. 21 ods. 1, čl. 33 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 2ods.   1,   čl.   6   ods.   1,   čl.   8   ods.   1,   čl.   13   a čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   postupom   Špecializovaného   trestného   súdu,   pracoviskoBanská Bystrica,   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   BB-4   T   52/2012   a   jeho   rozsudkomz 27. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2013doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr.Stanislavom   Jakubčíkom,   Kutlíkova   17,   Bratislava,   ktorou   namietajú   porušenie   svojichzákladných práv podľa čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 21 ods. 1, čl. 33 a čl.46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 2 ods. 1, čl.6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Špecializovaného   trestného   súdu,   pracovisko   BanskáBystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. BB-4 T52/2012 a jeho rozsudkom z 27. marca 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia mali v trestnom konanívedenom   proti   obvinenému ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „obvinený“)   postaveniepoškodených.

Obvinený bol stíhaný pre spáchanie obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždypodľa § 144 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona, sčasti dokonaný a sčasti v štádiu pokusu vsúbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294ods. 1 Trestného zákona a prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2písm. a) Trestného zákona. Obvinený počas stíhaného skutku, ktorý sa stal 16. júna 2012,usmrtil tri osoby (príbuzných sťažovateľov), pričom sťažovatelia pri pokuse obvinenéhoo ich zavraždenie utrpeli strelné poranenia.

Obvinený bol rozsudkom špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-4 T 52/2012z 27. marca 2013 uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu úkladnejvraždy podľa § 144 ods.1 a 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j)Trestného zákona, sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestnéhozákona v súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňamipodľa § 294 ods. 1 Trestného zákona a prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona, za čomu bol uložený podľa § 144 ods. 2, § 38 ods. 2 a 8, § 36 písm. j) a l), § 37 písm. f) a h), § 41ods. 1 a § 39 ods. 2 písm. c) Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní9 rokov, trest prepadnutia veci, ústavné ochranné psychiatrické liečenie a ochranný dohľadna dobu 3 rokov. Sťažovateľov (ako aj ďalších poškodených) odkázal špecializovaný trestnýsúd s ich nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Keďže   obvinený   aj   prokurátor   sa   po   vyhlásení   napadnutého   rozsudku   vzdaliodvolania, predseda senátu vyhotovil zjednodušený písomný rozsudok, ktorý neobsahujeodôvodnenie.   Výrok,   ktorým   špecializovaný   trestný   súd   odkázal   poškodených(sťažovateľov) s ich nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie, sťažovatelianapadli   odvolaním,   o   ktorom   v   čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   ešte   nebolorozhodnuté.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že zákon im „... neumožňuje podať riadny opravný prostriedok voči vyššie uvedenému rozsudku..., v časti do výroku o vine a treste, ktorý má za následok porušenie vyššie uvedených základných práv a slobôd a taktiež má význam na rozhodovanie   o   nároku   sťažovateľov   ako   poškodených   na   náhradu   škody   v   rámci adhézneho   konania.   Voči   uvedenému   rozsudku   v   časti   do   výroku   o   náhrade   škody sťažovatelia podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie, o ktorom v čase podania tejto sťažnosti nebolo rozhodnuté a táto časť ani nie je predmetom tejto sťažnosti.“.

Podstata sťažnosti je založená na tvrdení sťažovateľov, že trest uložený obvinenémuje celkom neprimeraný, pričom zároveň zastávajú názor, že všeobecný súd pochybil, pokiaľna základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o zmenšenej príčetnosti obvineného,v dôsledku ktorej pristúpil k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody za súčasnéhouloženia ochranného liečenia.

Znalecký posudok z oblasti psychiatrie a psychológie vypracovaný v trestnom konanípovažujú sťažovatelia za neobjektívny a jeho závery spochybňujú, keďže

- znalci boli neobjektívni [má ísť o tých istých znalcov (dvaja zo znalcov), ktorí „sa podpísali pod návrh na skúmanie duševného stavu v zdravotníckom ústave v kauze ⬛⬛⬛⬛, pričom túto problematiku riešilo aj Medzinárodné kolokvium znalcov – psychiatrov, ktorí vyslovili znepokojenie nad tým, že v tomto prípade sú indikované jasné známky   zneužitia   psychiatrie,   ktoré   sú   v   rozpore   s   princípmi   Svetovej   psychiatrickej organizácie.“],

- znalecký posudok obsahuje množstvo zastaraných odborných pojmov,

-   diagnózy   uvedené   v   znaleckom   posudku   nezodpovedajú   v   zmysle   odbornejliteratúry symptomatológii príslušných diagnóz,

- je v nich nedôvodné konštatovanie výpadkov pamäti u obvineného,

- výpovede znalcov na hlavnom pojednávaní si navzájom protirečili.

Z uvedených dôvodov sťažovatelia navrhovali počas hlavného pojednávania doplniťdokazovanie   nariadením   kontrolného   znaleckého   dokazovania   z   oblasti   psychiatriea psychológie, pričom špecializovaný trestný súd o ich návrhu na doplnenie dokazovanianijakým   spôsobom   nerozhodol   a   vec   uzavrel   bez   nariadenia   kontrolného   znaleckéhodokazovania.

Sťažovatelia   tiež namietajú   skutočnosť,   že   vo veci   bol vyhotovený   zjednodušenýrozsudok s poukazom na § 172 ods. 2 Trestného poriadku. V tejto súvislosti sťažovatelia,vychádzajúc z čl. 46 ods. 1 ústavy, tvrdia, že bolo povinnosťou špecializovaného trestnéhosúdu odôvodniť napadnutý rozsudok aspoň v časti týkajúcej sa nároku na náhradu škody,keďže v § 172 ods. 2 Trestného poriadku sa ustanovuje možnosť vzdať sa odvolania lenprokurátorovi obvinenému, nie však poškodeným.

Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že na hlavnom pojednávaní konanom 26. marca 2013boli ich splnomocnencom kladené znalcom otázky, ktorých časť nebola špecializovanýmtrestným   súdom   pripustená   z dôvodu,   že   mali   presahovať   rámec,   v ktorom   si   môžuuplatňovať svoje práva poškodení.

Sťažovatelia formulujú svoje výhrady aj k tomu, že špecializovaný trestný súd sapodľa nich nevysporiadal s rasovým motívom konania obvineného, a tvrdia, že v dôsledkuzákonnej úpravy, ktorá poškodeným neumožňuje podať opravný prostriedok proti výrokuo vine   a   treste   (obzvlášť   za   situácie,   keď   právo   podať   opravný   prostriedok   nevyužijeprokurátor),   došlo   v ich   prípade   k   porušeniu   čl.   13   dohovoru,   ktorý   zaručuje   právona účinný prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom.

V súvislosti s namietaným zásahom do práva na život (čl. 2 ods. 1 dohovoru a čl. 15ods.   1   ústavy) sťažovatelia   namietajú,   že   štát   vo   vzťahu   k   obvinenému   zlyhal,   pretoženezákonnému zásahu do práva na život bolo možné zabrániť a predísť tak tragédii. Obvinenýbol v čase spáchania skutku zamestnaný ako príslušník obecnej polície a podľa názorusťažovateľov bol teda v postavení verejného činiteľa. Ak by u príslušníkov obecnej políciedochádzalo   k   opakovanému   výkonu   psychologických   testov   (nielen   pri   ich   prijímaní),mohlo   sa   predísť   tragédii.   V   súvislosti   s   právom   na   život   sťažovatelia   poukazujú   napozitívny záväzok štátu a jeho povinnosť účinne vyšetriť zásah do práva na život, pričomtáto povinnosť sa podľa nich nevzťahuje len na vyšetrovanie pred začatím konania na súde,ale na celé konanie ako také (Onerzildiz v. Turecko). Záväzok štátu podľa čl. 2 dohovorunemožno   podľa   sťažovateľov   splniť   len   konaním   o   náhrade   spôsobenej   škody   (Kayav. Turecko).

Sťažovatelia zdôrazňujú, že vyšetrovanie v ich trestnej veci nemohlo byť v žiadnomprípade účinné, keďže

- existujú dôvodné pochybnosti o kvalite vyhotoveného znaleckého posudku,

- špecializovaný   trestný   súd   sa   nevysporiadal   sa   s ich   návrhom   na   doplneniedokazovania nariadením kontrolného znaleckého dokazovania,

- špecializovaný   trestný   súd   nepripustil   viacero   otázok,   ktoré   kládol   ichsplnomocnenec pri výsluchu svedkov,

- napadnutý rozsudok nie je odôvodnený,

- špecializovaný trestný súd sa nevysporiadal s rasovým motívom.

Trest uložený obvinenému podľa sťažovateľov nespĺňa účel všeobecnej prevencie,keďže trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov za trojnásobnú vraždu a dvojnásobný pokuso vraždu   nepôsobí   odstrašujúco   tak,   aby   sa   v   budúcnosti   predišlo   podobným   útokom.Naopak,   podľa   názoru   sťažovateľov   takýto   trest   pôsobí   na   verejnosť   povzbudzujúco,ako to vyplýva z reakcií verejnosti prezentovaných na internetových diskusných fórach,ktoré schvaľujú, ba až vyzdvihujú konanie obvineného.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súdpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľov na život a na jeho ochranu podľa čl. 15 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR a v zmysle čl. 2 ods. 1 Dohovoru, práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy SR, práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, práva na nedotknuteľnosť obydlia a korešpondencie podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru, práva na rovnaké zaobchádzanie bez ohľadu na príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine podľa čl. 33 Ústavy SR, zákazu diskriminácie podľa článku 14 Dohovoru v spojení s článkom 2 (1) a 13 Dohovoru, práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok v zmysle čl. 13 Dohovoru bolo porušené postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, v konaní vedenom pod sp. zn. BB – 4 T/52/2012 a následným rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB – 4 T/52/2012 zo dňa 27. 3. 2013. Ústavný súd zrušuje rozsudok Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB – 4 T/52/2012 zo dňa 27. 3. 2013 a zároveň vracia vec na ďalšie konanie Špecializovanému trestnému súdu, pracovisko Banská Bystrica.

Ústavný súd priznáva sťažovateľom ⬛⬛⬛⬛ a náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   331,15   €   vrátane   DPH,   ktorá   je   splatná do 15 dní   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa JUDr. Stanislava Jakubčíka...“

Dňa   14.   februára   2014   bolo   ústavnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľovz 10. februára   2014   označené   ako „Vec:   Doplnenie   sťažnosti“ (ďalej   len   „doplneniesťažnosti“),   v ktorom   ústavný   súd   informujú,   že   proti   napadnutému   rozsudkušpecializovaného trestného súdu podali spolu s ostatnými poškodenými 19. apríla   2013odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)uznesením sp. zn. 1 To 3/2013 z 18. septembra 2013 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súduz 18. septembra 2013“) tak, že ich odvolanie zamietol.

Sťažovatelia v doplnení sťažnosti vyjadrujú nesúhlas so záverom najvyššieho súdu,podľa   ktorého   mali   byť   v   zmysle   (v   súlade   s napadnutým   rozsudkom špecializovanéhotrestného súdu) odkázaní so svojím nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.V tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú na iné mediálne známe kauzy, v ktorých boliodsúdení zaviazaní na náhradu škody pozostalým príbuzným z titulu nemajetkovej ujmy.Zároveň poukazujú na to, že páchatelia v týchto medializovaných kauzách dostali omnohoprísnejšie tresty než obvinený.

V   nadväznosti   na   predchádzajúcu   argumentáciu   sťažovatelia   v záverečnej   častidoplnenia sťažnosti uvádzajú: „V kontexte vyššie uvedených rozhodnutí o odškodnení ako aj o výške trestu zakladá postup Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica a   následne   aj   postup   Najvyššieho   súdu   SR   vážne   pochybnosti   o   dodržiavaní   práva na rovnaké zaobchádzanie bez ohľadu na príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine podľa čl. 33 Ústavy SR a rešpektovaní zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru v spojení s článkom 2 (1) a 13 Dohovoru.“ Z citovaného, ako aj celéhoobsahu   doplnenia   sťažnosti   nemožno   vyvodiť,   žeby   sťažovatelia   jeho   prostredníctvomnavrhli doplniť petit sťažnosti o namietané porušenie svojich práv uznesením najvyššiehosúdu z 18. septembra 2013.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdomz hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súdrozhodnúť   len o   tom,   čoho sa sťažovateľ   domáha v   petite svojej sťažnosti, a vo vzťahuk tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to predovšetkýmv situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II. ÚS 19/05,III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Z petitu citovaného v časti I tohto uznesenia vyplýva, že sťažovatelia, zastúpeníkvalifikovaným právnym zástupcom, namietajú porušenie svojich základných práv podľačl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 21 ods. 1, čl. 33 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavya práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru postupomšpecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB – 4 T 52/2012 a jehorozsudkom z 27. marca 2013.

Z časti I tohto uznesenia vyplýva, že proti napadnutému rozsudku špecializovanéhotrestného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesenímsp. zn. 1 To 3/2013 z 18. septembra 2013 tak, že ho zamietol. Sťažovatelia formulujúv doplnení   sťažnosti   výhrady   proti   označenému   uzneseniu   najvyššieho   súdu,   ktoré   alenepremietli do petitu sťažnosti, t. j. najvyšší súd v petite neoznačujú za porušovateľa svojichpráv. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd mohol v súlade so svojou ustálenou judikatúrousťažnosť   sťažovateľov   predbežne   prerokovať   len   v   rozsahu   namietaného   porušeniasťažovateľmi   označených   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru   napadnutým   rozsudkomšpecializovaného trestného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Vychádzajúc z obsahovej analýzy sťažnosti sťažovateľov (časť I tohto uznesenia),možno konštatovať, že sťažovatelia uplatnili proti napadnutému rozsudku špecializovanéhotrestného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, viacero námietok, ktoré možnorozdeliť do dvoch základných skupín,

1. námietky proti časti napadnutého rozsudku, ktorým boli sťažovatelia odkázanís nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie;

2. námietky týkajúce sa napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa rozhodnutia o vinea treste, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu (ďalej aj „ostatné námietky“).II.1 K námietkam proti časti napadnutého rozsudku špecializovaného trestného súdu, ktorou boli sťažovatelia odkázaní s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie

Z priloženej fotokópie napadnutého rozsudku vyplýva, že špecializovaný trestný súdosobitným   výrokom   podľa   §   288   ods.   1   Trestného   poriadku   odkázal   sťažovateľov   akopoškodených s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Vo vzťahu k výroku napadnutého rozsudku o náhrade škody sťažovatelia v prvomrade namietajú, že špecializovaný trestný súd v rozpore s aplikačnou praxou všeobecnýchsúdov v obdobných medializovaných kauzách uplatnil v ich veci postup podľa § 288 ods. 1Trestného poriadku, keď ich odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdnekonanie a nerozhodol o náhrade škody sám (podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku, pozn.),a   namietajú   tiež   skutočnosť,   že   výrok   o   náhrade   škody   špecializovaný   trestný   súdneodôvodnil („...   je   nepochopiteľné,   že   Špecializovaný   trestný   súd...   nepriznal   aspoň čiastočne v adhéznom konaní náhradu škody a nemajetkovej ujmy a poškodených odkázal s ich nárokom na občianske súdne konanie a navyše toto rozhodnutie neodôvodnil“).

Podľa § 172 ods. 2 Trestného poriadku ak sa po vyhlásení rozsudku prokurátoraj obvinený   vzdali   odvolania   alebo   taký   prejav   urobili   v   lehote   troch   pracovných   dníod vyhlásenia   rozsudku,   môže   sa   vyhotoviť   zjednodušený   písomný   rozsudok,   ktorýneobsahuje odôvodnenie.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestnýčin, ktorým spôsobil inému škodu, uvedenú v § 46 ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku,aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Ak tomu nebránizákonná prekážka, súd uloží obžalovanému vždy povinnosť nahradiť neuhradenú škodualebo jej neuhradenú časť, ak jej výška je súčasťou popisu skutku uvedeného vo výrokurozsudku, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného, alebo ak ide o náhradu morálnejškody spôsobenej úmyselným násilným trestným činom podľa osobitného zákona, ak škodanebola dosiaľ uhradená.

Podľa   §   288   ods.   1   Trestného   poriadku   ak   podľa   výsledku   dokazovania   nie   jepodklad na vyslovenie povinnosti na náhradu škody alebo ak by bolo treba na rozhodnutieo povinnosti   na   náhradu   škody   vykonať   ďalšie   dokazovanie,   ktoré   presahuje   potrebytrestného stíhania a predĺžilo by ho, súd odkáže poškodeného na občianske súdne konanie,prípadne   na   konanie   pred   iným   príslušným   orgánom.   Poškodeného   treba   označiť   jehomenom   a   priezviskom,   dátumom   a   miestom   narodenia   a   miestom   bydliska.Ak je poškodeným právnická osoba, treba ju označiť jej obchodným menom alebo názvom,sídlom   a   identifikačným   číslom   podľa   záznamu   v   obchodnom   registri,   živnostenskomregistri alebo inom registri.

Podľa § 307 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak,rozsudok môže odvolaním napadnúť poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.

Podľa   §   307   ods.   2   Trestného   poriadku   osoba   oprávnená   podať   odvolanie   protiniektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, akoaj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlospôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.

Podľa § 308 ods. 1 Trestného poriadku v neprospech obžalovaného môže rozsudoknapadnúť odvolaním prokurátor; len čo do povinnosti na náhradu škody má toto právoaj poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Proti výroku napadnutého rozsudku špecializovaného trestného súdu týkajúceho sanáhrady škody mohli sťažovatelia v zmysle § § 307 ods. 1 písm. c) Trestného poriadkupodať odvolanie (čo aj využili); z dikcie § 307 ods. 2 Trestného poriadku pritom vyplýva, žeodvolaním mohli namietať aj postup špecializovaného trestného súdu, ktorý predchádzalvydaniu napadnutého rozsudku (teda aj skutočnosť, že špecializovaný trestný súd vyhotovilv zmysle § 172 ods. 2 Trestného poriadku aj v časti týkajúcej sa výroku o náhrade škodyzjednodušený rozsudok, t. j. rozsudok, ktorý neobsahuje odôvodnenie, pozn.). O odvolanísťažovateľov bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúťo odvolaní sťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súdpreto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatokprávomoci na jej prerokovanie.

Aj keď v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde (vzhľadom na petit sťažnosti)ústavnému súdu neprislúchalo preskúmavať príslušnú časť uznesenia najvyššieho súdu akoodvolacieho súdu sp. zn. 1 To 3/2013 z 18. septembra 2013, považoval za vhodné poukázaťna jeho relevantnú časť, v ktorej sa uvádza: „Vo vzťahu k napadnutému výroku rozsudku prvostupňového súdu o náhrade škody je potrebné zdôrazniť, že súd rozhodol v súlade so zákonom   zjednodušeným   písomným   rozsudkom,   bez   jeho   písomného   odôvodnenia, pretože obžalovaný aj prokurátor sa vzdali práva na podanie odvolania (§ 172 ods. 2 Tr. por.). Odvolací súd preto nemohol posúdiť z akého konkrétneho dôvodu špecializovaný trestný   súd   podľa   §   288   ods.   1   Tr.   por.   všetkých   poškodených   odkázal   s   ich   nárokmi na náhradu   škody   na   občianske   súdne   konanie.   Napriek   tomuto   konštatovaniu   sa   však Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   úplne   stotožnil   s   výrokom   prvostupňového   súdu o odkázaní všetkých poškodených strán na konanie vo veciach občianskoprávnych. Predovšetkým treba zdôrazniť, že vo veci spravodlivého a objektívneho rozhodnutia o nárokoch poškodených na náhradu škody bude potrebné vykonať v rámci občianskeho súdneho konania ešte ďalšie značne rozsiahle dokazovanie.

V   tejto   súvislosti   treba   zdôrazniť,   že   z   rozhodnutí   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky   v   zmysle   príslušných   ustanovení   zákona   č.   215/2006   Z.   z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, priznaná náhrada škody a to konkrétne ⬛⬛⬛⬛ vo výške 16 360 eur a 4 090 eur (zo dňa 15. júla 2013 č. 35660/2013 – 1537/62, a č. 35660/2013 – 1537/66), poškodenej vo výške 2.358 eur (zo dňa 18. júna 2013 č. 35660/2013 – 1537/65), poškodenej vo   výške   4 090   eur   (zo   dňa   15.   júla   2013   č.   35660/2013   –   1537/63) a poškodenému ⬛⬛⬛⬛ vo   výške   4 090   eur   (zo   dňa   15.   júla   2013 č. 35660/2013 – 1537/64). Tieto rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti sú už v súčasnosti právoplatné   a   malo   by   dôjsť   k   úhrade   priznaných   odškodnených   súm   jednotlivým poškodeným.

Naviac treba uviesť, že podľa zistenia odvolacieho súdu na Okresnom súde Komárno v súčasnej dobe prebieha občianske súdne konanie (vedené pod sp. zn. 13 C/556/2012) na základe   žaloby o náhradu predmetnej   škody a nemajetkovej ujmy podanej právnym zástupcom poškodených.

Za tejto situácie Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že rozhodovanie o   uplatnených   nárokoch   jednotlivých   poškodených   samotným   odvolacím   súdom za súčasného   stavu   veci   by   bolo   predčasné   a   vzhľadom   na   zložitosť   problematiky a nepochybnú   potrebu   vykonania   ďalšieho   značne   rozsiahleho   dokazovania   (vzhľadom na závažné   a   rozsiahle   následky   spáchanej   trestnej   činnosti   a   s   tým   súvisiacou komplikovanosťou   posúdenia   oprávnenosti   a   rozsahu   uplatnených   nárokov   na   náhradu škody) presahovalo by rámec rozhodovania súdu v trestnom konaní.“

II.2 K ostatným námietkam sťažovateľov

Popri námietkach proti časti napadnutého rozsudku špecializovaného trestného súdu,ktorou boli odkázaní so svojím nárokom na náhradu škody na občianskej súdne konanie,sťažovatelia uplatnili v sťažnosti aj ďalšie námietky týkajúce sa vo svojej podstate výrokuo vine a treste (v nepriamej súvislosti aj výroku, ktorým špecializovaný trestný súd uložilobvinenému   ochranné   psychiatrické   liečenie).   V   konkrétnostiach   ide   najmä   o   tietonámietky:

1. Námietka proti vyhotoveniu zjednodušeného rozsudku v zmysle § 172 ods. 2Trestného poriadku;

2.   Námietka   nedostatočného   vysporiadania   sa   s   rasovým   motívom   konaniaobvineného v nadväznosti na nemožnosť podania opravného prostriedku proti výroku o vinea treste;

3. Námietka proti výške trestu odňatia slobody (9 rokov) uloženého obvinenému,ktorý sťažovatelia považujú za neprimerane nízky;

4.   Námietka   proti   záveru   o   zmenšení   príčetnosti   obvineného,   ktorá   viedlak mimoriadnemu zníženiu trestu, a v tej súvislosti námietky proti znaleckému posudkua námietka proti tomu, že špecializovaný trestný súd nevyhovel ich návrhu na vykonaniekontrolného znaleckého dokazovania.

Vo   vzťahu   k   ostatným   námietkam   smerujúcim   proti   napadnutému   rozsudkušpecializovaného   trestného   súdu   a   postupu,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   nemohlisťažovatelia podať odvolanie ani žiaden iný právny prostriedok ochrany ich práv, čo v súlades princípom subsidiarity zakladá právomoc ústavného súdu na ich posúdenie.

V   súvislosti   s   ostatnými   námietkami   sťažovateľov   ústavný   súd   v   prvom   radepoukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,   že vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnouinštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdombol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môžeústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavnenedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, azároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikáciizákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu všeobecným súdom možnouvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03)

Do ustálenej judikatúry ústavného súdu patrí aj právny názor, podľa ktorého postupvšeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymipredpismi konania v trestnoprávnej veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základnýchpráv a slobôd (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov,   sa   ústavný   súd   pri   predbežnomprerokovaní   časti   sťažnosti   týkajúcej   sa   ostatných   námietok   sťažovateľov   sústredilna posúdenie, či ju možno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovanísťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnoujudikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buďpre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovaťsťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatína ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,III. ÚS 198/07).   Za   iné   dôvody   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   treba   nespornepovažovať   aj   konkrétne   okolnosti   prípadu,   predovšetkým   intenzitu   pochybení,resp. nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   dotknutého   orgánu   verejnej   moci   a   ichústavnoprávny   rozmer   vrátane   miery,   ktorou   sťažovateľ   priamo   alebo   nepriamok pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany dotknutému orgánu verejnej mocisvojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktoréhoporušenie sa namieta (IV. ÚS 62/08).

Vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľov,   že   napadnutý   rozsudok   nie   je   odôvodnený,ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že špecializovaný trestný súd pri jehovyhotovovaní uplatnil postup, ktorý mu umožňuje už citovaný § 172 ods. 2 Trestnéhoporiadku,   v   zmysle   ktorého   je   príslušný   všeobecný   súd   oprávnený   v prípade,   ak   sapo vyhlásení rozsudku prokurátor aj obvinený vzdali odvolania, alebo taký prejav urobiliv lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku (sťažovatelia nespochybňujú, že tietozákonné podmienky boli splnené, pozn.), vyhotoviť zjednodušený písomný rozsudok, ktorýneobsahuje   odôvodnenie.   Sťažovatelia   špecializovanému   trestnému   súdu   vytýkajú,   ževzhľadom na konkrétne okolnosti ich trestnej veci uplatnil postup podľa § 172 ods. 2Trestného poriadku, t. j. vyhotovil rozsudok bez odôvodnenia. Ústavný súd nemá v zásadedôvod   na   spochybňovanie   tejto   námietky   sťažovateľov,   zároveň   ale   pripomína,že aj v prípade,   ak   by   skutočnosť,   že   špecializovaný   trestný   súd   využil   (fakultatívnu)možnosť, ktorú mu ponúka označené ustanovenie Trestného poriadku, hodnotil ako jehopochybenie, nemohol by na jeho základe vysloviť porušenie ústavou garantovaných právsťažovateľov.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   opätovne   poukazuje   na   svoj   už   citovanýustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   postup   všeobecného   súdu,   ktorý   je   v   súladeso zákonom, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd.

Námietku sťažovateľov, že špecializovaný trestný súd vyhotovil v predmetnej veciv zmysle § 172 ods. 2 Trestného poriadku zjednodušený rozsudok, možno nepochybnevnímať   aj   ako   námietku   nezlučiteľnosti   označeného   ustanovenia   Trestného   poriadkus príslušnými (v sťažnosti označenými) ustanoveniami ústavy a dohovoru. V tejto súvislostiústavný   súd   taktiež   považuje   za   vhodné   poukázať   na   právny   názor   vyplývajúci z jehoustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie pred ústavným súdom možno začať lenako   samostatné   konanie   a len   na   návrh   oprávnených   subjektov,   a preto   žiadne   z   nichnemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastnéhorozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipujevýlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasťiného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III.ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnostipodľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje vkonaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Záver vyplývajúci z citovanéhoprávneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu a to zvlášť v prípadoch, ak by sa vkonaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti senátu ústavného súdu,mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čoje aj prípad sťažovateľov. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senátústavného súdu preskúmavajúci vec sťažovateľov nemôže v rozpore s ústavnou úpravouatrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadumohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010). Senátústavného súdu nedisponuje teda právomocou rozhodnúť o tom, či § 172 ods. 2 Trestnéhoporiadku je v súlade s právami podľa ústavy a dohovoru, ktorých porušenie sťažovatelianamietajú.   Tento   záver   možno   analogicky   vzťahovať   aj   na výhrady   sťažovateľov,   ktorésmerujú ku skutočnosti, že ako poškodení nemajú v zmysle platnej právnej úpravy právopodať opravný prostriedok proti výroku napadnutého rozsudku o vine a treste.

Bez   ohľadu   na   už   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   samotná   skutočnosť,že napadnutý   rozsudok   špecializovaného   trestného   súdu   nie   je   odôvodnený,   sťažujepreskúmanie jeho ústavnej konformnosti. Ústavný súd totiž ďalšie námietky sťažovateľovmôže posúdiť len rámcovo z ostatnej dokumentácie tvoriacej obsah spisu (predovšetkýmznaleckého posudku a zápisnice o hlavnom pojednávaní).

Podľa § 307 ods. 1 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, rozsudokmôže odvolaním napadnúť

a) prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku,

b) obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vinev rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopieraspáchanie skutku uvedeného v obžalobe,

c) poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody,

d) zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci.

§ 308 [Komentár Iura]

(1) V neprospech obžalovaného môže rozsudok napadnúť odvolaním prokurátor; lenčo   do   povinnosti   na   náhradu   škody   má   toto   právo   aj   poškodený,   ktorý   uplatnil nárokna náhradu škody.

Námietky sťažovateľov smerujúce proti výroku napadnutému rozsudku o vine a tresteústavný   súd   taktiež   v prvom   rade   vníma   ako   námietky   proti   platnej   právnej   úprave,konkrétne ustanoveniam Trestného poriadku, ktoré upravujú okruh osôb, ktoré sú oprávnenépodať   proti   výroku   o vine a treste riadne   a mimoriadne   opravné   prostriedky   (ide najmäo § 307 a § 308, ako aj § 369 Trestného poriadku) z hľadiska ich prípadného nesúladus ústavou a platnými medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky. V tejto súvislostiústavný súd opätovne poukazuje na svoju už citovanú judikatúru, v zmysle ktorej nie jev konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený posudzovať prípadný nesúladprávnej úpravy označenej sťažovateľmi s ústavou, príp. kvalifikovanými medzinárodnýmizmluvami, vzhľadom na skutočnosť, že to patrí do pôsobnosti pléna ústavného súdu.

Za   týchto   okolností   námietka   sťažovateľov   o tom,   že   nemali   možnosť   napadnúťprostredníctvom   opravného   prostriedku   to,   že   v napadnutom   rozsudku   špecializovanéhotrestného   súdu   bol   obvinenému   uložený   neprimerane   nízky   trest   (námietka   smerujúcav prvom rade k porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru, pozn.), v konaní o sťažnosti podľač. 127 ods. 1 ústavy presahuje ústavný rámec pôsobnosti senátu ústavného súdu. Ústavnýsúd   navyše   poukazuje   na   skutočnosť,   že   ani   z medzinárodných   záväzkov   Slovenskejrepubliky nemožno vyvodiť jej povinnosť ustanoviť vo svojom právnom poriadku osobám,ktoré   boli   poškodené   trestným   činom,   právo   podávať   opravné   prostriedky   protirozhodnutiam   trestných   súdov   o vine   a treste.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazujena judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   týkajúcu   sa   aplikovateľnosti   čl.   6dohovoru,   ktorý   v prvom   rade   garantuje   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   (tedav trestných   veciach   aj   právo   na   spravodlivé   rozhodnutie   o výške   trestu,   pozn.),na poškodeného   v   trestnom   konaní.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   zastáva   názor,   žeoznačený článok dohovoru môže byť vo svojej trestnej   časti aplikovaný iba vo vzťahuk obvinenému, nie však k poškodenému, keďže proti nemu nebolo vznesené žiadne trestnéobvinenie, o oprávnenosti ktorého by sa malo rozhodovať. Článok 6 síce môže byť vo vzťahuk poškodenému teoreticky aplikovateľný, avšak iba vo svojej civilnej časti (Perez protiFrancúzsku, rozsudok Veľkého senátu č. 47287/99 z 12. 2. 2004, Pfleger proti   Českejrepublike, rozsudok č. 58116/00 z 27. 7. 2004).

Bez   ohľadu   na   uvedené   ústavný   súd   vo   vzťahu   k   námietke,   že   obvinenému   boluložený neprimerane nízky trest odňatia slobody, považuje za potrebné poukázať na jehozlučiteľnosť s § 39 ods. 1 a § 39 ods. 2 písm. c) Trestného zákona, ktoré upravujú inštitútzníženia trestu.

Podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebovzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmtozákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnostipostačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicutrestu ustanoveného týmto zákonom.

Podľa § 39 ods. 2 písm. c) Trestného zákona súd môže znížiť trest pod dolnú hranicutrestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa, ktorý spáchaltrestný čin v stave zmenšenej príčetnosti, a súd má za to, že vzhľadom na zdravotný stavpáchateľa by bolo možné za súčasného uloženia ochranného liečenia dosiahnuť ochranuspoločnosti aj trestom kratšieho trvania, pričom nie je viazaný obmedzeniami uvedenýmiv odseku 3 a zároveň uloží ochranné liečenie.

Z napadnutého rozsudku špecializovaného trestného súdu vyplýva, že obvinenémubol uložený trest za spáchanie obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona, sčastidokonaný   a   sčasti   v   štádiu   pokusu   podľa   §   14   ods.   1   Trestného   zákona   v   súbehuso zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1Trestného zákona a prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. a)Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. a) Trestného zákona, pričomTrestný zákon ukladá v prípade obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144ods. 1 a 2 Trestného zákona trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov alebo trest odňatiaslobody na doživotie. Vzhľadom na to,   že u obvineného znalci konštatovali zmenšenúpríčetnosť v okamihu spáchania trestného činu, špecializovaný trestný súd mu v zmysle § 39ods. 2 písm. c) Trestného zákona znížil trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenejTrestným zákonom a uložil trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov [uplatňujúc pritom ajustanovenia § 36 písm. j) a l), § 37 písm. f) a h), § 38 ods. 2 a 8 Trestného zákona] azároveň   mu   uložil   podľa   §   73   ods.   2   písm.   a)   Trestného   zákona   ústavné   ochrannépsychiatrické liečenie a podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona ochranný dohľadna dobu 3 rokov.

Vzhľadom na skutočnosť, že špecializovaný trestný súd dospel na základe znaleckéhoposudku k záveru o zmenšenej príčetnosti obvineného v okamihu spáchania trestného činu,zodpovedá výška uloženého trestu odňatia slobody miere diskrécie, ktorou špecializovanýtrestný   súd   pri   ukladaní   trestu   obvinenému   (vzhľadom   na   uplatnenie   už   označenýchustanovení   Trestného   zákona)   disponoval,   t.   j.   trest,   ktorý   bol   obvinenému   uložený,nemožno považovať za svojvoľný. Ústavný súd podotýka, že ak sa výška uloženého trestu vposudzovanej veci nachádza v Trestným zákonom vymedzenom rámci, jeho prípadná úvahao tom, že vzhľadom na konkrétne okolnosti danej veci nemal špecializovaný trestný súdmimoriadne znížiť trest obvinenému takým výrazným spôsobom, ako to v napadnutomrozsudku urobil (na dolnej hranici zákonom ustanoveného rámca, pozn.), nemôže samaosebe viesť k záveru o ústavnej neudržateľnosti tej časti napadnutého rozsudku, ktorým bolobvinenému uložený trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov. Opačný záver by totiž bolprejavom   neprimeraného   aktivizmu   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k rozhodovacej   činnostivšeobecných súdov, ktorý by spochybňoval ich zákonom vymedzenú diskréciu, ktorá jeprejavom ich ústavou garantovanej nezávislosti.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že na výšku uloženého trestu odňatia slobody malpodstatný   vplyv   záver   o   zmenšenej   príčetnosti   obvineného,   ku   ktorému   špecializovanýtrestný súd dospel na základe zákonne vykonaného dôkazu – znaleckého posudku z odboruzdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatrie a z odboru psychológie, odvetvia klinickejpsychológie dospelých, psychológie sexuality, dopravnej psychológie a výsluchu znalcovna hlavnom   pojednávaní.   Ústavný   súd   podotýka,   že   znalci   formulovali   v   znaleckomposudku pozornosť   aj motívu konania obvineného [vo   väzbe na námietku   sťažovateľovtýkajúcu sa osobitného motívu konania obvineného podľa § 140 písm. f) Trestného zákona– etnická, resp. rasová nenávisť, pozn.].

Vo vzťahu k záveru o zmenšenej príčetnosti obvineného v čase spáchania trestnéhočinu,   ako   aj   motívom   konania   obvineného   ústavný   súd   poukazuje   na   relevantnú   časťznaleckého   psychiatrického   a   psychologického   posudku   vypracovaného   v   napadnutomtrestnom konaní, v ktorej sa uvádza:

«Motivačné   predpolie   konania   obvineného   vytvárajú   najmä   jeho   osobnostné charakteristiky   a   osobitosti   správania   Rómov   v   jeho   okolí.   Za   významné   motívy determinujúce   správanie   obvineného   pred   a   počas   skutku   možno   označiť   opätovné prežívanie   frustrácie   pri   výkone   vlastnej   práce,   pocit   nedostatočného   pracovného uplatnenia pri snahe o riešenie verejného poriadku v meste, najmä čo sa týka problémov viažucich   sa   na   rómsku   časť   obyvateľstva,   syndróm   vyhorenia   (prežívanie   emočnej vyčerpanosti,   osobné   zaujatie,   nenaplnený   pocit   úspešnosti,   strata   potešenia   z práce, prejavy, ktoré sa vymykajú z rámci zaužívaných pracovných aktivít, svedčiace o prežívaní stresu a o vyššej miere podráždenosti), strach o svoj život a životy osôb jemu blízkych a napokon paranoický vývoj osobnosti obvineného, súčasťou ktorého bola jeho paranoická obranná aktivita. Bezprostredný motív konania obvineného v kritickom čase skutku nie je jednoznačne jasný. Zo   psychologického hľadiska je však evidentné, že došlo k zníženiu prahu   tolerancie   obvineného   jednak   na   problematické   správanie   Rómov,   s ktorými prichádzal   do   styku,   jednak   na   znášanie   nimi   naznačovaného   zúčtovania   s   ním a v neposlednom   rade   došlo   k   naliehavej,   neodkladnej   potrebe   realizácie   obranne   – ofenzívneho opatrenia formou útoku v predstihu a navyše s poslaním, ktoré sám považoval za výsostne prosociálne. Pri zaplavenosti vnútorného prežívania obvineného uvedenými problémami je spustenie správania s extrémnym priebehom možné takmer kedykoľvek....   Obvinený...   v   posudzovanom   čase   trpel   prechodnou   duševnou   poruchou   – abnormnou, skratovou reakciou s klinickým priebehom vystupňovaného afektu. Podstatnou, pre tento stav z hľadiska forenzne – psychiatrického posúdenia, bola zmena kvalitatívnej zložky vedomia u obvineného, ktoré bolo v čase skutku /obzvlášť závažný zločin vraždy/ zakalené, zmätené, čo bolo podmienené búrlivým afektom, ktorý bol dôsledkom dlhodobo hromadeného emočného napätia (prostredníctvom mechanizmov osobnosti obvineného – viď interpretáciu klinicko – psychologickej expertízy). Konanie v rámci vystupňovaného afektu bolo extrémne heteroagresívne/homicídne. Stav vystupňovaného afektu „vybitím“ odznel,   pamäťová   nedostatočnosť   na   svoje   konanie   u   obvineného   odpovedá   uvedenej kvalitatívnej   zmene   vedomia,   a   teda   je   jej   dôsledkom.   V   súčasnosti   ide   u   obvineného o poruchu   osobnosti,   kde   dominuje   paranoický   vývin   a   diskrétne   prejavy   organickej poruchy osobnosti.

... Obvinený, vzhľadom na svoj stav abnormnej – skratovej reakcie s vystupňovaným afektom   mal   podstatne   zníženú   schopnosť   rozpoznať   protiprávnosť   svojho   konania pre spoločnosť a mal podstatne zníženú schopnosť ovládať svoje konanie v čase spáchania trestných činov /predovšetkým obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy.../, za ktoré je obvinený.   Znalci   nemôžu   však   považovať   ovládaciu   a   rozpoznávaciu   zložku inkriminovaného konania u obvineného za vymiznuté.»

Závery formulované v citovanej časti znaleckého posudku vyznievajú zrozumiteľne,logicky   a objektívne.   Ústavný   súd   aj   vzhľadom   na   svoje   ústavné   postavenie   vo   väzbena rozhodovaciu   činnosť   všeobecných   súdov   nenachádza   relevantný   dôvod   na to,   abyspochybňoval   závery   predmetného   znaleckého   posudku.   Podľa   názoru   ústavného   súdupredstavovali   tieto   závery   z ústavného   hľadiska   akceptovateľný   a udržateľný   základna vydanie   napadnutého   rozsudku.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s   týmito   záverminestotožňujú a navrhli vykonať kontrolné znalecké dokazovanie, ktorému špecializovanýtrestný   súd   nevyhovel,   nemôže   zakladať   dostatočný   dôvod   na to,   aby   ústavný   súd   ichsťažnosti vyhovel.

Na   základe   dosiaľ   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospelk záveru,   že   napadnutý   rozsudok   je   z ústavného   hľadiska   udržateľný   aj   v konfrontáciis ostatnými námietkami sťažovateľov. Keďže podľa názoru ústavného súdu neexistuje medzinapadnutým   rozsudkom   špecializovaného   trestného   súdu   a obsahom   sťažovateľmioznačených práv podľa ústavy a dohovoru taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnomprijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   reálne   mohla   (vo   vzťahu   k   námietkam   sťažovateľovtýkajúcich sa výšky trestu uloženého v predmetnej trestnej veci obvinenému, pozn.) viesťk záveru o vyslovení ich porušenia, ústavný súd túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov ako celok,bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015