znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 328/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť V. A., zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Meždejom, Kudlovská 1, Humenné, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove č. k. 2 Co 35/2013-200 zo 16. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. A. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2014 doručená sťažnosť V. A. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 35/2013-200 zo 16. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Sťažovateľ sa v súdnom konaní na súde prvého stupňa domáhal určenia vlastníckeho práva a to že je spoluvlastníkom nehnuteľnosti k parc. CKN... – záhrady o výmere 3582 m2, pokiaľ ide o diel 2 a parcely CKN... ostatné plochy o výmere 829   m2,   a   to   v   podiele   3/8-iny,   ktoré   nehnuteľnosti   sú   zapísané   na   LV...   a   ktoré   boli vytvorené geometrickým plánom... vyhotoviteľom geodetom Ing. J. R., vyhotoveného dňa 9. 2. 2007, autorizačne overeného 12. 2. 2007 a úradne overeného dňa 20. 2. 2007 pod číslom... z parcely CKN..., pôvodne zapísanej na LV... Žiadal tiež určiť, že parcela CKN... – záhrada   o   výmere   714   m2,   iba   diel   3,   ktorá   bola   vytvorené   geometrickým   plánom... z pôvodnej EKN..., pôvodne zapísanej na LV..., patrí do dedičstva po otcovi žalobcovi P. A... Zároveň žiadal priznať náhradu trov tohto konania.

Okresný súd Humenné rozsudkom zo dňa 12. 11. 2012 spis. zn.: 5C/166/2009-166 žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania v sume 443,74 eur, ktorú je žalobca   povinný   zaplatiť   žalovanému   na   adresu   právneho   zástupcu   žalobcu...,   v   lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti   tomuto   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho právneho zástupcu podal odvolanie.

Krajský   súd   v   Prešove   ako   odvolací   súd   o   odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 12. 11. 2012 spis.   zn.: 5C/166/2009-166, rozsudkom zo dňa 16.   12.   2013 spis.   zn.: 2Co/35/2013-200,   potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a priznal   žalovanému   náhradu   trov   odvolacieho   konania   vo   výške   67,88   eur   ktoré   je žalobca povinný zaplatiť... advokátovi do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.... Na základe zisteného skutkového stavu veci súd, podľa názoru sťažovateľa, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré majú vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Ide o vadu konania následkom ktorej sťažovateľ bol pozbavený práva vlastniť majetok.

Ide o tieto vady: Podľa   rozhodnutia   o   vyvlastnení   bývalým   Okresným   národným   výborom,   odbor výstavby a územného plánovania č... zo dňa 20. mája 1974, československý štát vyvlastnil iba parcelu mpč... zapísané v PKV... Z PKV vyplýva tento zápis – parcela mpč... – dom, dvor, záhrada. Z uvedených skutočnosti je zrejme, že rozhodnutím bývalého Okresného národného   výboru,   odbor   výstavby   a   územného   plánovania   č...   zo   dňa   20.   mája   1974 v prospech Čsl. štátu nebola vyvlastnená parcela mpč..., ktorá bola zapísaná v PKV č..., a ktorá je v roku 2007 bola zapísaná ako parcela EKN č... ovýmere714 m2 – záhrady, na LV č... vo vlastníctve P. A. – otca sťažovateľa v podiele 1/1. Parcela č... vo vlastníctve P. A. v podiele   1/1   nebola   ani   predmetom   rokovania   dňa   16. 7. 1974.   O   tom   že   nebola predmetom rokovania vyplýva zo zápisnice napísanej na Štátnom notárstve v Humennom dňa   7.   3.   1974   spis.   zn.:   1000/73   evidovaná   na   čl.   8,   9.   spisu   a   je   nepochybné,   že v dedičskom konaní po poručiteľovi P. A. boli prejednané nehnuteľnosti zapísané v PKV č... – dom dvor a záhrada.

Keďže   dedičstvo   nebolo   prejednané   potom   ani   nehnuteľnosti   tvoriace   dedičstvo nemohlo   byť   vyvlastnené.   Z   toho   dôvodu   oba   súdy   na   základe   týchto   dôkazov   vyvodili nesprávne skutkový záver, že rovnako bolo vydané rozhodnutie bývalého ONV v H. č. ÚP 1158-515/81 Got. z 27. 8. 1981, ktorým bola medzi inými vyvlastnená aj npč... Pokiaľ sa týka   dohody,   ktorá   sa   mala   uzatvoriť   dňa   16.   7.   1974   na   MSNV   v M.   z príležitosti prejednania   problémov   súvisiacich   s   majetkovým   usporiadaním   nehnuteľnosti   v obci... a z tohto jednania bol vyhotovený zápis, k tomu uvádzame, že ako na dohode chýba podpis matky sťažovateľa M. A., potom dohoda nemohla byť uzatvorená. Z obsahu zápisnice jasne vyplýva,   že   sťažovateľ   nebol   poverený   zastupovaním   svojej   matky   M.   A.   Potom   ak   pri uzatváraní a podpise dohody nemal plnú moc na zastupovanie a matka nepodpísala dohodu k uzatvoreniu   dohody   nemohlo   dôjsť.   Odvolací   súd   nevysvetlil   alebo   nedal   odpoveď na otázku prečo malo dôjsť k uzatvoreniu dohody v podmienkach za ktorých nehnuteľnosti bolo vyvlastnené. Ide o porušenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Na druhej strane je zrejme, že ak aj rozhodnutím z roku 1981 mali byť opakovane vyvlastnené   tie   isté   nehnuteľnosti   ako   rozhodnutím   z   roku   1974,   potom   k   dohode o podmienkach – zápis zo dňa 16. 7. 1974 – nemohlo dôjsť. Pritom oba súdy v odôvodnení rozsudkov sa vôbec nevyporiadali s otázkou že matka sťažovateľa M. A. odvolanie proti rozhodnutiu ONV o vyvlastnení z roku 1974 nikdy nevzala späť. Z toho dôvodu je potom logický záver že tieto nehnuteľnosti boli opakovane vyvlastnené aj v roku 1981. Iba podpis M. A. by bol prejavom vôle a súhlasom s obsahom dohody.

Žalovaný   v   priebehu   konania   na   súdoch   oboch   stupňoch   nepreukázal,   že   došlo k vyplateniu   finančnej   náhrady   zložením   finančných   prostriedkov   na   účet   v   Slovenskej štátnej sporiteľni. Dôkazné bremeno bolo v danej veci na žalovanom.

Sťažovateľ v súdnom konaní naopak preukázal, že za stavebný pozemok, ktorý mu mal byť pridelený ako náhrada za vyvlastnenie zaplatil finančné čiastku a to 3528,- Kčs dňa 2.   4.   1976.   Aj   z   tejto   skutočnosti   nepochybne   vyplýva,   že   k   uzatvoreniu   dohody o podmienkach v zmysle zápisu zo dňa 16. 7. 1974 nedošlo.

Máme za to, že parc. mpč... nebola v roku 1974 uvedeným rozhodnutím vyvlastnená a nebola   taktiež   za   ňu   poskytnutá   náhrada.   Ak   sťažovateľ   kupoval   pozemok   na   stavbu rodinného domu ta potom nedošlo k naplneniu dohody zo 16. 7. 1974.

K   vydržaniu   ktoré   sa   vykonalo   formou   notárskej   zápisnice   spísaná JUDr. Vladimírom Telepčáka, podľa názoru sťažovateľa nebolo vyjadrenie osôb, v zmysle ust. § 63 písma a) bod 1 zák. č. 323/1992 Zb, cit: „vyjadrenie osôb, ktorým posledný zápis v katastri   nehnuteľnosti   preukazuje   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnosti   alebo   právo zodpovedajúce   vecnému   bremenu,   alebo   iných   právnych   nástupcov,   ak   sú   tieto   osoby známe,   že   nemajú   k   vzniku   vlastníckeho   práva   alebo   práva   zodpovedajúceho   vecnému bremenu výhrady“ V deň spísania Notárskej zápisnice t. j.: 26. 3. 2007 Z až na M. A. – matku sťažovateľa, ostatní žili včítane sťažovateľa V. A.

V   osvedčení   vyhlásenia   o   vydržaní   vlastníctva   k   nehnuteľnosti   ja   uvedené   cit.: k týmto pozemkom sú vedení ako podieloví spoluvlastníci M. A., A. B., M. A., V. A., H. F. a P. A. Ani jeden z nich už nežije.“ Odvolací súd vôbec nezaujal stanovisko k tomu, že notár nevyžiadal vyjadrenie osôb v súlade s ust. § 63 písm. a) bod. 1. zák. č. 323/1992 Zb.... V danom prípade ide o porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na vlastníctvo podľa   čl. 20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   „Každý   ma   právo   vlastniť   majetok. Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje“.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1) Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. 12. 2013 spis. zn.: 2Co/35/2013- 200, bolo porušené.

2) Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. 12. 2013 spis. zn.: 2Co/35/2013- 200, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3) Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy, keď   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   preto   považovať   tú, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistí   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 35/2013-200 zo 16. decembra 2013.

V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom   na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti   (v   konaní   podľa   čl.   127   ústavy),   v   ktorej   sťažovateľ   špecifikuje,   akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred   ústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavky na poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže   ústavný   súd   skúmať a rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti [vyslovenie porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru], a vo vzťahu k tomu   orgánu   verejnej   moci,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (krajský   súd rozsudkom č. k. 2 Co 35/2013-200 zo 16. decembra 2013). Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „V danom prípade ide o porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...“ Vzhľadom na to, že sťažovateľ sa v petite podanej sťažnosti nedomáha vyslovenia porušenia základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, nemohol ústavný súd porušenie uvedeného práva skúmať a rozhodnúť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 35/2013-200 zo 16. decembra 2013 vyplýva, že „Odvolací súd prejednal vec v súlade s ustanovením § 212 ods. 1, 2 O. s. p. a to bez nariadenia   pojednávania   (§   214   ods.   2   O.   s.   p.)   a   zistil,   že   odvolanie   žalobcu   nie   je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého   stupňa   zodpovedajú   vykonanému   dokazovaniu   a   odôvodnenie   rozhodnutia   má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.“.

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol najmä:„Námietky   žalobcu   vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa   pozostávajú predovšetkým z toho, že notárska zápisnica nesvedčí o tom, že žalovaní splnili zákonom stanovené podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva titulom vydržania tak, ako to vyžaduje zákon. Žalovaný nikdy nehnuteľnosti v súlade so zákonom nenadobudol, a preto ani nebolo možné, aby bola notárska zápisnica podkladom pre zápis vlastníckeho práva v prospech žalovaného.

Z predložených listinných dôkazov je zrejmé, že nehnuteľnosti, ku ktorým sa domáhal určenia   vlastníckeho   práva   žalobca,   síce   patrili   pôvodne   vlastnícky   jeho   rodičom,   ale k sporným nehnuteľnostiam prebehli dve vyvlastňovacie konania v roku 1974 a v roku 1981. Z   rozhodnutí   o   vyvlastnení   nehnuteľnosti   vyplýva,   že   nehnuteľnosti   boli   vyvlastnené   v súlade so zákonom, ktorý platil v tom období, teda stavebný zákon vzhľadom k tomu, že išlo o spoločenský záujem na vyvlastnení týchto nehnuteľnosti,   ktorým predchádzala ponuka na kúpu nehnuteľnosti zo strany bývalého Československého štátu v zastúpení ONV v H. Vzhľadom   k   tomu,   že   vlastníci   nehnuteľnosti,   vtedy   žijúca   matka   žalobcu   a žalobca nesúhlasili   s   odpredajom   nehnuteľností,   štát   pristúpil   k vyvlastneniu   a   vydal   vo veci rozhodnutie. Tvrdenie žalobcu, že matka voči vyvlastňovaciemu rozhodnutiu z roku 1974 podala odvolanie, nemá vplyv na posúdenie veci, keďže zo zápisu, ktorý je obsahom spisu, z 16. 7. 194 vyplýva, že za účasti samotného žalobcu, ale aj jeho matky došlo k dohode o podmienkach, za ktorých nehnuteľnosti boli vyvlastnené, vrátane oznámenia, že odvolanie, ktoré bolo podané na bývalom KNV v Košiciach bolo vzaté späť. Týmto spôsobom bolo zo strany pôvodných vlastníkov akceptované vyvlastňovacieho rozhodnutie. Účasť matky na tomto jednaní je zrejmá zo samotného zápisu a okolnosť, že zápis ňou podpísaný nebol, ale bol podpísaný samotným žalobcom, nemá vplyv na toto rozhodnutie. Naviac podmienky, ktoré   sú   uvedené   v zápise   zo 16. 6. 1974   v podobe   finančnej   náhrady   zloženej   na   účet vlastníkov do Slovenskej štátnej sporiteľne, pridelenie 2-izbového bytu v M. a pridelenie stavebného pozemku v intraviláne mesta M. boli zo strany štátu splnené. Tvrdenia žalobcu, že finančné prostriedky mu neboli vyplatené, neboli nijako v priebehu konania preukázané. Vydané vyvlastňovacie rozhodnutia v prospech Československého štátu v správe MNV K. pre   účely   spoločenské,   ktoré   následne   na   týchto   nehnuteľnostiach   boli   aj   realizované, dodnes   pretrvávajú   nerušene,   svedčia   o   dôkaze,   že   tak   po   objektívnej   stránke,   teda   vo vzťahu   k   vonkajšiemu   okoliu,   ale   aj   v   subjektívnej   stránke   žalovaného   boli   splnené predpoklady pre dobromyseľnosť užívania nehnuteľností od roku 1974, respektíve 1981. Takto nadobudnutý titul v prospech Československého štátu v súlade s prijatým Zákonom o vlastníctve majetku obcí preukazuje dôvodnosť presvedčenia žalovaného, že nehnuteľnosti mu vlastnícky patria, keďže nastal zákonom predpísaný prechod z vlastníctva zo strany štátu na obec a túto okolnosť je možné vnímať aj ako dobromyseľnosť v podobe zákonnej držby pozemkov aj po prechode vlastníctva zo štátu na obec počnúc rokom 1992. Túto okolnosť upravoval zákon č. 138/1992 o majetku obci. Následne uplynula doba ďalších 15 rokov do roku 2007, kedy bolo vydané v prospech žalovaného osvedčenie notárom v súlade s platným zákonom č. 323/1992 Zb.“

Vzhľadom na to, že krajský súd okrem iného poukázal aj na to, že skutkové zistenia Okresného   súdu   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   zodpovedajú   vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu okresným súdom,   podrobil   ústavný   súd   skúmaniu   aj   odôvodnenie   rozsudku   okresného   súdu č. k. 5 C 166/2009-166 z 12. novembra 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“).

V odôvodnení rozsudku okresného súdu sa okrem iného uvádza: „Súd v prvom rade skúmal naliehavý právny záujem, ktorý sa vždy viaže na konkrétny určovací petit, teda na to, čoho sa žalobca v konaní domáha a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva, alebo neistoty jeho   právneho   vzťahu.   Pri   posudzovaní   naliehavosti   právneho   záujmu   na   konkrétnom určovacom petite tak, ako ho žiadal určiť žalobca upresnením na čl. 150 dospel k záveru, že nie je naliehavý právny záujem žalobcu na takomto určení, pretože takto podaná žaloba spornosť práva neodstraňuje, rozsudok by naviac bol nevykonateľný, pretože časť parcely CKN... a to konkrétne diel 2, a parcela CKN... diel 3, nie sú samostatnými parcelami, ktoré presne zodpovedajú pôvodným parcelám mpč... pôvodne zapísanej na LV... alebo parcele EKN... pôvodne zapísanej na LV... V prípade, ak by súd takto postavenému žalobnému petitu vyhovel, rozsudok by bol nevykonateľný v tom, že diel jednotlivých novovytvorených parciel geom. plánom by nebolo možné samostatne zapísať do katastra nehnuteľností a tým by   bol   rozsudok   nevykonateľný.   Napriek   tomu,   že   súd   vyslovil   názor,   že   žalobca nepreukázal   naliehavý   právny   záujem   na   konkrétnom   určovacom   petite,   pretože   takýto určovací petit neodstraňuje spornosť žalobcovho práva, alebo neistoty, súd vyhodnotil aj vykonané dôkazy, najmä pokiaľ ide o titul nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného k predmetným novovytvoreným parcelám uvedených pôvodných parciel a dospel k záveru, že žalovaný dostatočne preukázal v konaní aj vstup do užívania týchto nehnuteľností ešte v r. 1974,   keď   na   základe   vyvlastňovacieho   rozhodnutia   bývalého   ONV   odboru   výstavby   a územného plánovania v Humennom došlo k vyvlastneniu predmetnej parcely EN... pôvodne patriacej predkom žalobcu v prospech československého štátu v správe MNV K. z dôvodu verejného záujmu. Od r. 1974 žalobca uvedené nehnuteľností neužíva, nezaujíma sa o ne, a pravdou je, že v r. 1974 došlo medzi účastníkmi aj k následnej dohode o podmienkach vyvlastnenia, s ktorou žalobca aj jeho matka súhlasili o čom svedčia ďalšie listinné dôkazy predložené   zo strany   žalovaného   zo   dňa   16.   7.   1974   a   to   zrušenie   odvolania   vo   veci vyvlastnenia   rodinného   domu   v K.,   a   dohoda   uzavretá   na   MsNV   v M.   za   prítomností ostatných zúčastnených strán o tom, že bude matke žalobcu pridelený do užívania náhradný byt a žalobcovi pridelený stavebný pozemok. V skutočnosti sa táto dohoda aj naplnila a po tomto vyvlastnení, ktoré bolo v r. 1974 došlo aj k ďalšiemu vyvlastneniu v r. 1981, keď sa verejné priestranstvo rozšírilo aj pri tomto vyvlastnení bol prítomný žalobca, ktorý podpísal prezenčnú   listinu   z   komisionálneho   jednania   a   záznamom   napísanom   na   MNV   v K.   sa konštatuje,   že   účel   vyvlastnenia   vlastníci   pozemkov   nenamietajú.   Je   pravdou,   že   toto vyvlastnenie malo byť zapísané v evidencií nehnuteľností podľa vtedy platných predpisov, dôvod, prečo sa tomu tak nestalo nevedel zástupca žalovaného vysvetliť, v skutočnosti však ešte jeho predchodca zabezpečil zosúladenie právneho stavu s užívacím stavom spôsobom takým, že bolo vydané osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľností, pričom vstupom do užívania bolo práve toto vyvlastňovacie rozhodnutie a následne boli nehnuteľností   dlhodobo   užívané   až   do   r.   2007,   teda   do   vydania   osvedčenia   vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva k tejto nehnuteľností. Táto okolnosť v konaní nebola sporná. Súd mal za to, že žalovaný je vlastníkom sporných parciel. V súčasnej dobe na týchto parcelách stojí pomník padlým hrdinom a na parcele... sa stavia aj Dom smútku v prospech všetkých občanov, okolo týchto parciel je aj okrasný park a tieto nehnuteľností tak, ako boli vyvlastnené na účel, aký boli vyvlastnené sú užívané štátom a neskôr Obcou K. od r. 1974 doposiaľ.“

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu), resp. jeho rozhodnutím, nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   preto   považovať   tú,   pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistí   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd pripomína, že nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (II.   ÚS   21/96). Skutkový   stav   a   právne   závery   všeobecného   súdu   sú   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne i práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   dostatočne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd stabilne judikuje tak, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS   372/08,   IV.   ÚS   350/09),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011).

Napadnutý rozsudok nie je podľa názoru ústavného súdu prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle a sťažovateľom uvedená argumentácia v jeho sťažnosti nebola spôsobilá   vyvolať   pochybnosť   o   neudržateľnosti   napadnutého   rozhodnutia   z   ústavného hľadiska.   Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   spĺňa   všetky   požiadavky   vyplývajúce zo základného   práva   na súdnu   ochranu a spravodlivý   proces   vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Ústavný   súd   navyše   poukazuje   aj   na   tú   skutočnosť,   že   sťažovateľ   síce   vytýka odvolaciemu súdu výlučne jeho nesprávne skutkové zistenia, ktoré majú podľa jeho názoru vplyv na zákonnosť rozhodnutia, avšak sťažovateľom podaná žaloba bola už okresným súdom   zamietnutá   z   dôvodu   nedostatku   naliehavého   právneho   záujmu   na   určení vlastníckeho   práva,   čím   možno   považovať   vyhodnocovanie   ostaného   vykonaného dokazovania   okresným   súdom   ako   nie   nevyhnutné   vzhľadom   na   to,   že   osvedčenie naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva je nevyhnutným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby. Z obsahu namietaného rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva, že   by   bol   sťažovateľ   rozporoval   nesprávnosť   záveru   vysloveného   okresným   súdom o nedostatku naliehavého právneho záujmu.

Vzhľadom   na   už   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté rozhodnutie   nevybočilo   z   medzí   stanovených   označenými   článkami   ústavy   a   dohovoru a rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   2   Co   35/2013-200   zo   16.   decembra   2013   nedošlo k porušeniu   práv   sťažovateľa   označených   v   jeho   sťažnosti.   Vzhľadom   na   uvedené skutočnosti sťažnosť bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014