znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 328/2013-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   5.   júna   2013 predbežne prerokoval   sťažnosť   Š. F.,   P., t. č.   vo výkone   trestu   I.,   vo veci   namietaného porušenia základného   práva   na osobnú slobodu   zaručeného v čl.   17   ods.   1 a   2   Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prezumpciu neviny zaručeného v čl. 50 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a v čl.   6   ods.   2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 2 T 163/2008-1315 z 20. januára 2009, rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   č.   k.   3   To   38/2009-1497   z 18.   januára   2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 82/2012 z 24. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2013 telefaxom (doplnená 9. apríla 2013 predložením originálu) doručená sťažnosť Š. F., P., t. č. vo výkone trestu I. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú   slobodu   zaručeného   v čl.   17   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy, základného práva na prezumpciu neviny zaručeného v čl. 50 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 T 163/2008-1315 z 20. januára 2009, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 To 38/2009-1497 z 18. januára 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 82/2012 z 24. januára 2013.

Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 31. mája 2013 doplnil pôvodnú sťažnosť o namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods.   2   ústavy   a práva   na   slobodu   a bezpečnosť   zaručeného   v čl.   5   ods.   1   dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 3 To 38/2009-1497 z 18. januára 2012.

Zo   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   8.   apríla   2013   a   z jej   príloh   vyplýva, že sťažovateľ   (spolu   s obžalovaným   P.   B.)   bol   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k. 2 T 163/2008-1315 z 20. januára 2009 uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 221 ods. 1 a ods. 3 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo bol podľa § 221 ods. 4 za použitia § 38 ods. 2 Trestného zákona odsúdený na trest   odňatia   slobody   v trvaní   desať   rokov   so   zaradením   na   jeho   výkon   do   ústavu s maximálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 3 písm. e) Trestného zákona. Zároveň bol sťažovateľovi podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona uložený ochranný dohľad na dobu jedného roka.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd rozsudkom   č.   k.   3   To   38/2009-1497   z 18.   januára 2012   rozhodol   podľa   §   319   zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“) tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol (bod II výroku napadnutého rozsudku krajského súdu). Okrem toho krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. d) a písm. f) a ods. 3 Trestného   poriadku   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku   o náhrade   škody a u obžalovaného P.   B.   vo   výrokoch   o uloženom   treste   odňatia   slobody   a spôsobe   jeho výkonu (bod I výroku rozsudku krajského súdu) a sám o týchto otázkach rozhodol.

Sťažovateľ   vzhľadom   na   presvedčenie,   že   pri   rozhodovaní   okresného   súdu a krajského   súdu   došlo   k pochybeniam,   podal   proti   rozsudku   okresného   súdu   v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   dovolanie,   o ktorom   najvyšší   súd   uznesením   sp. zn. 6 Tdo 82/2012 z 24. januára 2013 rozhodol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku tak, že ho odmietol z dôvodu nesplnenia dôvodov dovolania.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   (okresného   súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu) došlo k porušeniu ním označených práv, čo odôvodňuje takto:«... v rozsudku súdu prvého stupňa absolútne nedošlo k hodnoteniu dôkazov (a jeho odôvodnenie   je   tak   nepreskúmateľné)   a hodnotenie   dôkazov   vykonané   v rozsudku odvolacieho   súdu   je   v extrémnom   rozpore   s dôkazmi   vykonanými   pred   súdom   prvého stupňa, teda skutkové zistenia a z nich vyplývajúce právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými   dôkazmi   –   v dôsledku   čoho   došlo   k porušeniu   mojich   Ústavou   Slovenskej republiky... zaručených práv a slobody...

Taktiež je Ústavný súd oprávnený a kompetentný zasiahnuť aj do rozhodnutia súdu v dovolacom konaní, pokiaľ toto rozhodnutie postráda akékoľvek racionálne zdôvodnenie založené   na   skutočne   vykonaných   dôkazoch   a teda   zistených   a nepochybných skutočnostiach a je s nimi v extrémnom rozpore. V mojom prípade touto sťažnosťou taktiež napádané rozhodnutie dovolacieho súdu takým rozhodnutím nepochybne je...

... súd prvého stupňa hodnotenie dôkazov absolútne nevykonal, keďže v rámci svojho hodnotenia vo všeobecnej rovine konštatoval (súhrnné zistenie), že obrana obžalovaných bola v plnom rozsahu vyvrátená vykonaným dokazovaním...

...   je   nutné   hodnotiť   ako   zákonnému   postupu   nevyhovujúce   také   odôvodnenie rozsudku,   ktoré   sa   uspokojí   len   s neprípustným   súhrnným   zistením   a len   vo   všeobecnej rovine   uvádza,   že   na   základe   vykonaných   dôkazov   mal   súd   za   preukázané   určité skutočnosti, hoci aj príkladmo doložené, ako to bolo aj v posudzovanom prípade...... preto považujem rozsudok súdu prvého stupňa za neodôvodnený, keď súd prvého stupňa sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie (absolútnym nevyhodnotením väčšiny vykonaných dôkazov) a v konečnom dôsledku je preto napadnutý rozsudok aj nepreskúmaný...

...   vo   vzťahu   k vykonanému   znaleckému   dokazovaniu   súd   prvého   stupňa v napadnutom rozsudku vyvodil skutkové zistenie, ktoré nevyplýva z vykonaného dôkazu... Samotná   znalkyňa...   v rámci   svojho   výsluchu   na   hlavnom   pojednávaní   pripustila   (po oboznámení mojim obhajcom o údaji v pečiatke poškodeného), že táto skutočnosť by určite mala vplyv na jej zistenia a teda i záver posudku ak by o nej vedela v čase vypracovania posudku. Zo strany súdu prvého stupňa... došlo k neprípustnej tzv. deformácii dôkazu... Ak   odvolací   súd   vo   svojom   rozsudku   uviedol,   že   súd   prvého   stupňa   postupoval v súlade so zákonom... potom je nutné takýto záver odvolacieho súdu považovať rovnako za neudržateľný, a to s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti.

...   som...   jednoznačne   presvedčený,   že   hodnotenie...   dôkazov   bolo   zo   strany všeobecných súdov absolútne nepresvedčivé (ak vôbec nejaké bolo – súd prvého stupňa) a skutkové zistenia oboch vyššie uvedených rozhodnutí všeobecných súdov sú tak nedôvodné a pri oboch rozhodnutiach absentuje ich racionálny charakter...

Ako   súd   prvého   stupňa   tak   i   odvolací   súd   nedodržali   pri   rozhodovaní   vysoký štandard   pokiaľ   ide   o   hodnotenie   dôkazov   samotných   a   vykonanými   dôkazmi   nebolo preukázané jednoznačne a s najvyšším možným stupňom istoty, ktorú je možno od ľudského poznania požadovať, t. j. nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť, že som sa dopustil spolu s P... B... skutku popísaného v skutkovej časti výroku rozsudku súdu prvého stupňa, čo malo za následok porušenie môjho základného práva na spravodlivé súdne konanie, zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy resp. č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd..., ako aj princípu prezumpcie neviny zakotveného v čl. 50 ods. 2 Ústavy, resp. čl. 6. Ods. 2 Dohovoru a z neho vyplývajúceho subprincípu in dubio pro reo, a v súvislosti s tým aj porušenie môjho práva na osobnú slobodu, zakotveného v čl. 17 ods. 1 Ústavy... Dôvodnosť dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku som... videl jednoznačne v tom, že skutkové zistenia súdu prvého ako aj druhého stupňa neodôvodňujú naplnenie objektívnej ako aj subjektívnej stránky skutkovej podstaty stíhaného trestného činu ako jeho obligatórnych náležitostí.

Dovolací súd uviedol, že vo vzťahu k dovolaniu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nezistil žiadnu opodstatnenosť mojich námietok, pretože skutkový stav tak, ako bol zo strany súdov nižšieho stupňa zistený, je pre dovolací súd záväzný, pričom sa stotožnil aj s právnym posúdením...

Dôvodnosť dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku som... napádal v   tom,   že   podstatný   dôkaz,   o   ktorý   podľa   môjho   názoru   oprel   svoje   rozhodnutie prvostupňový   ako   aj   odvolací   súd   a   ktorému   prispôsobil   ostatné   úvahy,   teda   dôkaz spočívajúci v Znaleckom posudku KEU PZ a v následnom výsluchu znalca na hlavnom pojednávaní, nebol vykonaný zákonným spôsobom...

Podľa   znaleckého   posudku...   sporná   Zmluva   o   sprostredkovaní   bola   vyhotovená v rozmedzí rokov 2004 - 2005... Znalkyňa však nemala k dispozícii pri znaleckom skúmaní iné   zistenia.   Na   hlavnom   pojednávaní...   bola   oboznámená   s   tým,   že   údaj   v   pečiatke spoločnosti... za lomítkom - číslo „691“ predstavuje kód príslušného daňového úradu, ktorý bol platný iba do 30. 04. 2001, teda bol v čase 22. 04. 2001 aktuálny, ale v čase údajného vzniku Zmluvy o sprostredkovaní podľa znalkyne už dávno aktuálny nebol.

Podľa   týchto   nových   skutočností   logika   znalkyne   neobstojí...   na   otázku   obhajcu znalkyňa uviedla..., že takúto vedomosť nemala, ale v prípade, že by to pri vypracovávaní znaleckého posudku vedela, by táto skutočnosť jej zistenia určite ovplyvnila, avšak do akej miery bez ďalšieho skúmania nevie posúdiť.

Obhajca...   navrhoval   doplnenie   znaleckého   posudku...,   súd   to   však   odmietol   bez bližšieho zdôvodnenia...

Dovolací súd však podľa môjho názoru nesprávne pochopil a následne vyhodnotil skutočnosti, ktorými odôvodňujem dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku...   Dovolací   súd   absolútne   nezdôvodnil,   prečo   aj   napriek   vyjadreniu   znalkyne o tom,   že   novo   zistené   skutočnosti   môžu   mať   vplyv   na   jej   zistenia,   je   možné   znalecký posudok hodnotiť ako dôkaz vykonaný zákonným spôsobom... Ako je... zrejmé, znalkyňa na záveroch svojho znaleckého posudku na hlavnom pojednávaní nezotrvala.

... namietam tú skutočnosť, že takto súd nevykonal sám, z úradnej povinnosti náležite zistiť a objasniť skutkový stav veci a pri tom vykonať všetky do úvahy prichádzajúce dôkazy bez ohľadu na to, či sú v prospech resp. neprospech obžalovaného.

Dôvodnosť dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku som... videl aj v tom, že prvostupňový súd vykonal výsluchy svedkov a poškodeného, ktoré sú obsahom spisového materiálu a zaznamenané v zápisnici ako aj na zvukovom zázname z hlavného pojednávania, pričom týchto poučil, ale ani jeden zo svedkov a poškodených neuviedol, že právo v zmysle § 130 ods. 2 Trestného poriadku nevyužíva, teda že sa práva odmietnuť vypovedať vzdáva...

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia dovolacieho súdu... vyplýva, že dovolací súd sa s týmito skutočnosťami ani nezaoberal...

Podaným dovolaním som všeobecným súdom vytýkal aj porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Tento dôvod som predovšetkým videl v tom, že o mojej vine bolo rozhodnuté bez toho, aby sa prvostupňový ako aj odvolací súd zaoberali odstránením rozporov, v dôsledku čoho pri dokazovaní postupovali v rozpore s ustanoveniami § 2 ods. 10 a 12 Trestného poriadku.

... je... nepochopiteľné, že ešte prvostupňový súd nielenže prijal obžalobu, ale aj rozhodol   o   jeho   vine   a   uložil   mi   trest   výlučne   na   základe   účelovo   a   nikým   a   ničím nepotvrdených dôkazov zo strany poškodenej spoločnosti.

Z   odôvodnenia   rozhodnutia   súdu,   a   to   najmä   z   odôvodnenie   odsudzujúceho rozsudku, musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie   ďalších   dôkazov   a   akými   právnymi   úvahami   sa   spravoval,   keď   posudzoval dokázané a zistené skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona vo vzťahu k otázke viny a   trestu.   V   tomto   smere   zostáva   namieste   konštatovanie,   že   súdy   hodnotili   dôkazy jednostranne, v môj neprospech a vôbec sa nezaoberali a žiadnym spôsobom nevyhodnotili moje obranné tvrdenia.

Z... preukázaných dôvodov mal už prvostupňový súd aplikovať jednu zo základných zásad trestného konania, a to zásadu „in dubio pro reo“, pretože pochybnosti, ktoré vznikli už v prípravnom konaní a po celý čas konania vrátane konania pred súdom sa znásobovali, použitie tejto zásady nevyhnutne ako logický následok prinášali...

Vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu dovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia iba konštatoval, že zákon pre jeho uplatnenie predpokladá nie každé porušenie práva   na   obhajobu,   ale   len   jeho   zásadné   porušenie,   ktorým   je   porušenie   ustanovení o povinnej obhajobe, pričom všetky ostatné práva, ktoré sú vyjadrením práva na obhajobu a podmienky   na   spoľahlivé   zistenie   objektívnej   pravdy   boli   v   predmetnej   veci   riadne zabezpečené.

... rovnako aj dovolací súd nedodržal pri rozhodovaní vysoký štandard pokiaľ ide o vyhodnotenie a zdôvodnenie dovolacích dôvodov, čo malo za následok porušenie môjho základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   zakotveného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd..., ako aj princípu prezumpcie neviny zakotveného v čl. 50 ods. 2 Ústavy, resp. čl. 6. ods. 2 Dohovoru a z neho vyplývajúceho subprincípu in dubio pro reo, a v súvislosti s tým aj porušenie môjho práva na osobnú slobodu, zakotveného v čl. 17 ods. 1 Ústavy.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Okresný   súd   Považská   Bystrica   rozsudkom   č.   k.   2 T/163/2008-1315   zo   dňa 20. 01. 2009   a   Krajský   súd   v   Trenčíne   rozsudkom   č.   k.   3 To/38/2009-1497   zo   dňa 18. 01. 2012   porušili   sťažovateľovo   základné   právo   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   6   ods.   1 Dohovoru,   podľa   čl.   50   ods.   2   Ústavy   a   čl.   6   ods.   2   Dohovoru   a   v   súvislosti   s   tým i sťažovateľovo základné právo podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy.

2.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   č.   k.   6 Tdo   82/2012   zo   dňa 24. 01. 2013   porušil   sťažovateľovo   základné   právo   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   6   ods.   1 Dohovoru,   podľa   čl.   50   ods.   2   Ústavy   a   čl.   6   ods.   2   Dohovoru   a   v   súvislosti   s   tým i sťažovateľovo základné právo podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy.

3.   Rozsudok   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   č.   k.   2 T/163/2008-135   zo   dňa 20. 01. 2009   a   rozsudok   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k.   3 To/38/2009-1497   zo   dňa 18. 01. 2012 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Tdo 82/2012 zo dňa 24. 01. 2013 sa zrušuje.“

V podaní doručenom ústavnému súdu 31. mája 2013 sťažovateľ uviedol:«Rozhodnutiami   súdov   konajúcich   vo   veci,   bolo   porušených   viacero   základných ľudských práv a slobôd, okrem práv a slobôd, ktoré boli namietané v pôvodnej sťažnosti ide aj o právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... o právo na spravodlivý proces garantované aj Dohovorom o ochrane ľudských práva a slobôd v čl. 6 ods. 1... Ako aj právo garantované Listinou základných práva a slobôd v čl. 36 ods. 1...

Uvedené   práva   boli   porušené   aj   tým   spôsobom,   že   trestný   čin,   za   ktorý   bol odsúdený... nebol kvalifikovaný ako pokračujúci trestný čin...

... Pokračovanie v trestnej činnosti je taká trestná činnosť, keď jednotlivé čiastkové konania – čiastkové útoky napĺňajú rovnakú skutkovú podstatu trestného činu.   V rámci danej skutkovej podstaty môže ísť aj o napĺňanie rôznych alternatív toho istého trestného činu... V podstate ide o uskutočňovanie vopred uváženého plánu...

Mám za to, že boli naplnené všetky zákonom stanovené znaky na to, aby bol daný čin posudzovaný ako pokračovací. A vzhľadom na túto skutočnosť poukazujem na ustanovenie čl.   50   ods.   6   Ústavy SR   „Trestnosť   činu sa posudzuje   a trest   sa   ukladá podľa   zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.“

Aj na porušené ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného zákona... Ďalším   v pôvodnej   sťažnosti   neuvedeným   porušeným   právo   je   právo   vyplývajúce z čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd „1. Nikoho nemožno uznať za vinného zo spáchania trestného činu na základe skutku alebo opomenutia, ktoré v čase jeho spáchania nie je považované podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva za trestný čin. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.“

A teda trestnosť činu, ako i trest za tento čin mali byť správne posudzované podľa ustanovení   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   a nie   podľa   ustanovení   zákona č. 300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon.   Keďže   zákon   č.   140/1961   Zb.   je   v tomto   prípade   pre páchateľa priaznivejší...»

V doplnení sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:«1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR uznesením (správne má byť rozsudkom, pozn.) Krajského súdu Trenčín zo dňa 18. 1. 2012, sp. zn. 3 To/38/2009, ktorým bolo zamietnuté odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 20. 1. 2009, sp. zn. 2 T/163/2008 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na ochranu osobnej slobody vyplývajúce z čl. 5 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   17   ods.   2   Ústavy   SR uznesením (správne má byť rozsudkom, pozn.) Krajského súdu Trenčín zo dňa 18. 1. 2012, sp.   zn.   3   To/38/2009,   ktorým   bolo   zamietnuté   odvolanie   odsúdeného   proti   rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 20. 1. 2009, sp. zn. 2 T/163/2008 porušené bolo.

3.   Uznesenie (správne   má byť rozsudok,   pozn.) Krajského   súdu   Trenčín   zo   dňa 18. 1. 2012,   sp.   zn.   3   To/38/2009,   ktorým   bolo   zamietnuté   odvolanie   odsúdeného   proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica 2 T/163/2008 (správne má byť 20. januára 2009, pozn.), sp. zn. 6 T 24/2008 (správne má byť 2 T 163/2008, pozn.) sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu Trenčín vracia na ďalšie konanie.

4. Krajský súd Trenčín je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľovi   vo výške 4.000,- eur na účet právneho zástupcu sťažovateľa...

4. (správne má byť 5., pozn.) Krajský súd Trenčín je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konanie do 15 dní vo výške 331,13 € od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu...»

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústavný   súd   predovšetkým   poznamenáva,   že   sťažovateľ   v doplnení   sťažnosti doručenej ústavnému súdu 31. mája 2013 uviedol konkrétnu podobu návrhu rozhodnutia – nálezu   (jeho   petit),   aký   požadoval   vydať   ústavným   súdom.   V doplnení   sťažnosti   tak nežiadal   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základných   práv zaručených   ústavou   a práv   zaručených   dohovorom   rozhodnutiami   okresného   súdu a najvyššieho   súdu,   ako   to   v pôvodnej   sťažnosti   (doručenej   8.,   resp.   9.   apríla   2013) prezentoval. Ústavný súd však v snahe vyhnúť sa prílišnému formalizmu posúdil námietky tak, ako vyplývajú jednak z petitu sťažnosti, ako aj z petitu uvedeného v jej doplnení.

Zároveň je potrebné podotknúť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv (zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 a 2 a čl. 5 ods. 1 dohovoru) a iba v súvislosti s tými rozhodnutiami,   ktorých   vyslovenia   porušenia sa   sťažovateľ   domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv (zaručených v čl. 50 ods. 6 ústavy, v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 7 dohovoru), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať   iba   za   súčasť   jeho   argumentácie   (napr.   III.   ÚS   149/04,   III.   ÚS   235/05, II. ÚS 65/07).

Vzhľadom   na   uvedené   za   predmet   sťažnosti   považoval   ústavný   súd   namietanie porušenia základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva   na   prezumpciu   neviny   zaručeného   v čl. 50   ods.   2   ústavy,   ako   aj   v čl.   6   ods.   2 dohovoru, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   2   T   163/2008-1315   z 20.   januára   2009,   rozsudkom krajského súdu č. k. 3 To 38/2009-1497 z 18. januára 2012 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 82/2012 z 24. januára 2013.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   osoby   preto,   že   sa   nepodrobila rozhodnutiu   vydanému   súdom   podľa   zákona,   alebo   preto,   aby   sa   zaručilo   splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo   jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

1. K namietanému   porušeniu   práv   rozsudkom   okresného   súdu   č. k. 2 T 163/2008-1315 z 20. januára 2009

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu ako prvostupňového   súdu,   ústavný   súd   uvádza,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   ktorý vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   („...   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd“),   môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje iný všeobecný súd na základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa § 306 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.

Podľa § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, rozsudok   môže   odvolaním   napadnúť   obžalovaný   pre   nesprávnosť   výroku,   ktorý   sa   ho priamo týka...

Podľa   §   307   ods.   2   Trestného   poriadku   osoba   oprávnená   podať   odvolanie   proti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa §   316   ods.   1   alebo   nezruší   rozsudok   podľa   §   316   ods.   3,   preskúma   zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako   aj   správnosť   postupu   konania,   ktoré   im   predchádzalo.   Na   chyby,   ktoré   neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj

a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,

b)   pre   chyby   v   napadnutých   výrokoch   rozsudku,   najmä   pre   nejasnosť   alebo neúplnosť   jeho   skutkových   zistení   alebo   preto,   že   sa   súd   nevysporiadal   so   všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,

c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,

d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,

e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo...

Z   citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   sťažovateľ   disponoval možnosťou   uplatniť   svoje   námietky   o pochybení   prvostupňového   súdu   prostredníctvom podaného   odvolania,   ktorú   aj   využil.   Ako   vyplýva   z   obsahu   sťažnosti,   proti   rozsudku okresného   súdu   č.   k.   2   T   163/2008-1315   z   20.   januára   2009   podal   sťažovateľ   riadny opravný prostriedok (odvolanie), o ktorom rozhodoval krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 38/2009 a rozhodol o ňom rozsudkom z 18. januára 2012. Krajský súd bol v rozsahu   svojho   preskúmavacieho   oprávnenia   ako   druhostupňového   súdu   oprávnený a v podstate aj povinný v prípade zistenia zásahu prvostupňového súdu do základných práv a slobôd sťažovateľa týmto právam a slobodám poskytnúť ochranu.

Ústavný   súd   preto,   vychádzajúc   z   postavenia   ústavného   súdu   ako   nezávislého súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy),   ktorý   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II.   ÚS   1/95,   II. ÚS 21/96),   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   (vo   vzťahu   k   postupu a rozhodnutiu krajského súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K   namietanému   porušeniu   práv   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 3 To 38/2009-1497 z 18. januára 2012

2.1 Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv rozsudkom krajského súdu v prvom rade poznamenáva, že rozsudok krajského súdu č. k. 3 To 38/2009-1497 z 18. januára 2012 už bol na základe sťažnosti podanej 21. marca 2012 fyzickou osobou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre porušenie základných práv zaručených v čl. 17   ods.   1,   čl.   46   ods.   1 a čl.   50   ods.   2 ústavy, ako aj čl.   6   ods.   1 a 2   dohovoru (obžalovaného P. B.) predmetom konania pred ústavným súdom, ktorý o tejto sťažnosti rozhodol uznesením č. k. IV. ÚS 338/2012-14 z 3. júla 2012 tak, že ju odmietol. Podstata námietok sa pritom v oboch sťažnostiach prekrýva, t. j. v oboch sťažnostiach sú namietané rovnaké skutočnosti.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že nemá žiaden racionálny dôvod sa od svojho predošlého záveru odkláňať, zvlášť ak vo veci nenastala žiadna rozhodujúca zmena v okolnostiach prípadu.

Ústavný súd preto len opakuje, že podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou   systému   všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je nezávislým   súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľ predovšetkým namieta „nepresvedčivosť“ hodnotenia dôkazov krajským (ale aj okresným) súdom, „nedôvodnosť“ skutkových zistení uvedených v rozhodnutiach a absenciu racionálneho charakteru napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Podľa názoru sťažovateľa vykonanými dôkazmi v trestnom konaní nebolo jednoznačne preukázané, že sa dopustil skutku popísaného v skutkovej časti výroku rozsudku prvostupňového súdu.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   3   To   38/2009-1497   z 18.   januára   2012   odvolanie sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   z 20.   januára   2006   zamietol,   k čomu v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol:

«Okresný   súd   na   hlavných   pojednávaniach   11.,   12.   a   13.   novembra   2008 a 20. januára   2009   vykonal   vo   vzťahu   ku   skutku   všetky   dostupné   a   potrebné   dôkazy v záujme zistenia skutkového stavu veci, objasnenia všetkých skutočností významných pre rozhodnutie   a na   podklade   vykonaných   dôkazov   správne   zistil   okolnosti,   za   ktorých obžalovaní Š. F. a P. B. spáchali skutok uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. V   odôvodnení   rozsudku   v   súlade   s   ustanovením   §   168   ods.   1   Tr.   por.   vyložil,   ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa   spravoval   pri   hodnotení   vykonaných   dôkazov,   ako   sa   vyrovnal   s   obhajobou obžalovaných   i   akými   právnymi   úvahami   sa   spravoval,   keď   posudzoval   dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. So zreteľom na to, že dôkazy, na ktoré poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd na seba navzájom   nadväzujú,   navzájom   sa   podporujú   a   dopĺňajú,   nemal   ani   odvolací   súd pochybnosti   o   správnosti   skutkových   záverov   súdu   prvého   stupňa.   Aj   keď   obidvaja obžalovaní spáchanie skutku popreli v podstate s tým odôvodnením, že predmetná suma bola na podklade príkazu obžalovaného Š. F. ako konateľa a vedúceho organizačnej zložky obchodnej spoločnosti M. J. M. C., s. r. o. zo dňa 21. februára 2006 z účtu spoločnosti M. J. M. C., s. r. o. prevedená na účet spoločnosti A. obžalovaného P. B. na podklade naplnenia podmienok zmluvy o sprostredkovaní medzi oboma týmito spoločnosťami, uzatvorenej dňa 22. apríla 2001, podľa ktorej spoločnosť obžalovaného B. sprostredkovávala obchody pre M. J. M. C., s. r. o., dovážala tovar a vykonávala kompletný servis a po nariadení hlavného pojednávania a vykonaní prvého z nich dňa 11. novembra 2008 začali obidvaja obžalovaní napriek tomu, že po preštudovaní vyšetrovacieho spisu 23. júna 2008 (obžalovaní Š. F. a P. B.), resp. 25. júna 2008 (ich vtedajší spoločný obhajca JUDr. V. F.) nemali s výnimkou návrhu na oboznámenie správy Slovenských telekomunikácií o budúcej zmene telefónnych čísiel a návrhu na vypracovanie znaleckého posudku z odboru klinickej psychológie žiadne ďalšie návrhy na doplnenie vyšetrovania, predkladať podľa nich novo objavené dôkazy, na ktoré si spomenuli osoby, s ktorými mali a majú dobré vzťahy (č. l. 1266 - svedok S. B., „náhodou“ našiel disketu s opisom zmluvy o sprostredkovaní, č. l. 1297 - svedok Ing. K. U. „pri triedení dokladov našiel šmirák“ s poznámkami obž. B., ktoré mali slúžiť ako podklad pre   vypracovanie   spornej   zmluvy   o   sprostredkovaní...),   vykonaným   dokazovaním   na hlavných pojednávaniach im bolo spáchanie tohto skutku aj podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne   preukázané,   pretože   na   hlavných   pojednávaniach   bolo   vykonané   veľké množstvo objektívnych dôkazov, citovaných v rozsudku okresného súdu, ktoré predovšetkým jednoznačne spochybňujú okolnosť, že by údajná zmluva o sprostredkovaní bola uzatvorená už   22.   apríla   2001.   O   jej   existencii   totiž   nemali   vedomosť   osoby,   tiež   konkrétne identifikované v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré by o nej - ak by existovala - museli vedieť a nikto z týchto osôb ju nielenže nevidel, ale nebola zahrnutá ani do žiadneho auditu vykonaného v kritickom období. Poškodená spoločnosť M. J. M. C., s. r. o. pritom nemala žiadny záujem na uzatváraní sprostredkovateľských zmlúv a predmetná suma, ktorá bola na spoločnosť   A.   obžalovaného P.   B.   vyplatená,   predstavovala (v porovnaní) zisk spoločnosti M. J. M. C., s. r. o. za obdobie viac ako jedného roka. Obžalovaný Š. F. pritom nielenže nemal oprávnenie na uzatvorenie takejto zmluvy, ale už vôbec nie ani oprávnenie na vydanie príkazu na prevod sumy vo výške 355.506,87 Eur (v tom čase 10.710.000,- Sk) na účet spoločnosti obžalovaného P. B. a takýmto spôsobom naviac postupoval už v čase, keď mu bolo známe, že nielenže nemá oprávnenie na prevod uvedenej sumy, ale že z funkcie konateľa a vedúceho organizačnej zložky obchodnej spoločnosti bude ešte v ten istý deň odvolaný.   S   usvedčujúcimi   svedeckými   výpoveďami   predovšetkým   R.   R.,   generálneho manažéra   poškodenej   obchodnej   spoločnosti,   I.   G.,   Ing.   K.   Ch.,   Ing.   I.   T.,   finančnej riaditeľky spoločnosti, zodpovedajúcej aj za účtovníctvo, I. Š., M. L. a J. H. – s výnimkou výpovedí svedkov, ktorí mali kamarátski, prípadne príbuzenskí vzťah s obžalovanými (K. U., JUDr. J. D., Bc. P. O., O. B. - matka obžalovaného - každý z nich vypovedal k údajnej zmluve o sprostredkovaní z 22. 4. 2001, pričom však v ich výpovediach existujú podstatné rozpory,   preto   tieto   výpovede,   boli   správne   vyhodnotené   ako   nehodnoverné)   - korešpondovali v podstate aj všetky ostatné vo veci vykonané dôkazy a z nich predovšetkým závery   znaleckého   posudku   Kriminalistického   a   expertízneho   ústavu   Policajného   zboru v Bratislave, ku ktorému na hlavnom pojednávaní vypovedala znalkyňa pplk. RNDr. A. U., CsC.   (a   to   aj s prihliadnutím   na odvolacími námietkami vytýkané okolnosti,   o ktorých znalkyňa nevedela v čase písomného vyhotovenia.posudku) audítorské správy poškodenej spoločnosti   zo   sledovaného   obdobia   i   ďalšie,   ktoré   sú   podrobne   citované   v   písomnom odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa. Vychádzajúc potom z takto správne zisteného skutkového stavu nepochybil okresný súd ani keď konanie obidvoch obžalovaných právne posúdil ako obzvlášť závažný zločin podvodu spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zák.

Odvolací   súd   dospel   k   rovnakým   skutkovým   zisteniam   a   právnym   záverom   ako okresný súd a osvojil si tiež dôvody a úvahy, ktorými ten rozviedol a vysvetlil svoje zistenia i právne   závery,   preto   v   podrobnostiach   len   poukazuje   na   príslušnú   časť   odôvodnenia napadnutého rozsudku.»

Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, druhostupňový súd uviedol jednoznačné dôvody, prečo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k. 2 T 163/2008-1315 z 20. januára 2009 zamietol. Ústavný len znova zopakuje, čo už   vo   vzťahu   k tomuto   rozhodnutiu   (jeho   odôvodneniu   hoci   aj   v súvislosti   s iným sťažovateľom) uviedol v už spomenutom uznesení č. k. IV. ÚS 338/2012-14 z 3. júla 2012, a   to,   že   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   (aj prostredníctvom   odôvodnenia prvostupňového rozsudku) zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, čím ako odvolací súd poskytol dostatočnú ochranu   základným   právam   (zaručeným   ústavou)   a právam   (zaručeným   dohovorom) sťažovateľa. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je dostatočné, a to tak z hľadiska jeho súladu s § 168 ods. 1 Trestného poriadku, ako aj z hľadiska jeho ústavnej konformnosti.   Rozsudok   krajského   súdu   sa   nejaví   ako   svojvoľný   či   arbitrárny,   keďže v súlade s požiadavkami kladenými na odôvodnenia rozhodnutí súdov v zmysle konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   dostatočne   objasňuje   jeho   skutkový   a   právny   základ   (m. m. IV. ÚS 115/03,   III. ÚS 209/04).   Samotná   skutočnosť,   že   krajský   súd   si   neosvojil interpretáciu výsledkov dokazovania a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže ešte viesť k záveru o porušení v sťažnosti označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Pokiaľ ide o spôsob, akým krajský súd hodnotil dôkazy vykonané súdom prvého stupňa,   ústavný   súd   pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   v   zmysle   ktorej   nie   je zásadne   oprávnený   ani povinný   preskúmavať a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní zákonov vytvorili skutkový a právny   základ   ich   rozhodnutí.   Ústavný   súd   zásadne   nepreskúmava,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav, pretože to je v právomoci opravných všeobecných súdov. Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch   napadnutia rozhodnutí   (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti účinkov   interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   im   predchádzal, s ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne I. ÚS 20/03, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.

2.2 Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že konanie sťažovateľa nebolo kvalifikované ako „pokračujúci trestný čin“, ako aj tým, že trestnosť činu mala byť posudzovaná a trest mal byť uložený v tomto prípade podľa   skoršieho   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov z dôvodu,   že to   bolo pre sťažovateľa   priaznivejšie,   ústavný   súd   konštatuje, že uvedené skutočnosti sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi nenamietal, a to ani v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a ani v dovolaní proti rozsudku súdu druhého stupňa. Sťažovateľ, zastúpený v trestnom konaní kvalifikovaným obhajcom, teda nevyužil aktívny prístup   k obhajobe,   a teda   neprejavil   snahu   ovplyvniť   z tohto   hľadiska   rozhodnutie krajského súdu alebo najvyššieho súdu vo svoj prospech alebo dať im možnosť, aby sa vyvarovali prípadného porušenia jeho práv podľa ústavy alebo dohovoru.

Pretože sťažovateľ námietky možného porušenia svojich práv nevyužil v konaní pred krajským   súdom   ale   ani   najvyšším   súdom   pred   ich   rozhodnutiami,   ústavný   súd   jeho sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

3.   K   namietanému   porušeniu   práv   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. 6 Tdo 82/2012 z 24. januára 2013

Ústavný   súd   v súvislosti   s namietaným   porušením   práv   sťažovateľa   uznesením najvyššieho súdu len znova pripomína, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva,   ale nezávislým   orgánom   ochrany   ústavnosti   pôsobiacim   mimo   tejto   sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach tohto prípadu ani neprislúcha posudzovať, či námietkam sťažovateľa podaným prostredníctvom dovolania malo byť vyhovené. Ústavný súd však musí zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o nich spĺňa požiadavku ústavnosti spočívajúcu   v   ústavne   konformnom   výklade   dotknutej   právnej   úpravy   a   v   náležitom odôvodnení rozhodnutia.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 6 Tdo 82/2012 z 24. januára 2013, ktorým dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 3 To 38/2009-1497 z 18.   januára   2012   v spojení   s rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   2   T   163/2008-1315 z 20. januára 2009 odmietol, uviedol skutkové okolnosti skúmanej trestnej veci, dôvody, pre ktoré bolo sťažovateľom podané dovolanie, citoval relevantné normy príslušného procesno-právneho predpisu (Trestného poriadku) a ďalej uviedol:

„Pokiaľ ide o výhradu obvineného, spočívajúcu konkrétne v tom, že konajúce súdy v danom   prípade   nesprávne   vyhodnotili   výpovede   jednotlivých   svedkov   a   listinných dôkazov, tak tu treba zdôrazniť tú skutočnosť, že nie je predmetom skúmania dovolacieho súdu,   akým   spôsobom   sa   súdy   nižších   stupňov   vysporiadali   s   hodnotením   jednotlivých dôkazov,   resp.   aké   závery   z vykonaného   dokazovania   vyvodili,   pretože   tu   ide   o   otázky skutkového charakteru, ktoré sú v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. z dovolacieho konania   vylúčené.   Uvedené   pritom   rovnako   platí   tiež   i   pre   odmietnutie   vykonania obvineným   navrhovaných   dôkazov,   ktorých   vykonanie   ani   jeden   z   konajúcich   súdov nepovažoval za potrebné z hľadiska náležitého zistenia skutkového stavu (v tomto smere viď i   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   15.   decembra   2009,   sp.   zn. 2 Tdo 45/2009, uverejnené pod R 21/2010). Len s poukazom na nesúhlas s hodnotením dôkazov, resp. odmietnutím vykonania navrhovaných dôkazov nemožno vyvodzovať žiadny dovolací dôvod.

Tak zo znenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ako aj z inštitútu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je zrejmé, že trestné konanie je v zásade dvojinštančné, a že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o dovolaní obvineného je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu či nápravu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa.

Čo sa týka v danom prípade uplatneného dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., tak ani v tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiadnu opodstatnenosť námietok obvineného, pretože ako už aj bolo skôr spomenuté, skutkový stav tak, ako bol zo strany súdov nižších stupňov zistený je pre dovolací súd záväzný a pokiaľ ide potom o jeho právne posúdenie, tak toto je i podľa jeho názoru správne, keďže posudzovaný skutok   napĺňa   všetky   znaky   skutkovej   podstaty   obzvlášť   závažného   zločinu   podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 k 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák.

Opätovne sa pritom v tejto súvislosti javí ako žiaduce poukázať na to, že to, aké dôkazy súdy vykonali, ako ich následne vyhodnotili a aké závery z vykonaného dokazovania vyvodili je otázka skutkových zistení, ktorú dovolací súd v predmetnom konaní už nemá oprávnenie preskúmavať a to aj vo vzťahu k tomu či daná zmluva bola fiktívnou, ako je to konštatované v skutkovej vete výrokovej časti napadnutého rozsudku.

V tomto smere považoval za potrebné dodať zároveň tiež to, že je výsostným právom súdu   zvážiť   akú   voľbu   dôkazného   prostriedku   použije   pri   plnení   povinnosti   podľa   §   2 ods. 10 Tr. por., resp. práva podľa § 2 ods. 1 Tr. por. a či určitú skutkovú okolnosť, ktorú považuje za dokázanú, bude overovať ďalšími dôkaznými prostriedkami.

Uvedené závery dovolacieho súdu možno použiť aj pri argumentácii o neexistencií dovolacieho   dôvodu   uvedeného   v   §   371   ods.   1   písm.   g/   Tr.   por.,   ktorý   mal   spočívať v nezákonnom vykonaní znaleckého posudku, resp. neochote súdov vykonať ďalší znalecký posudok. Dovolací súd nezistil žiadne pochybenie pri pribratí, vypracovaní posudku ani pri výsluchu znalca na hlavnom pojednávaní.

Je taktiež zrejmé, že súd riadne poučil účastníkov konania a títo vypovedali až po takomto poučení, navyše táto okolnosť bola obvinenému známa už počas konania na súde 1. stupňa a nenamietal ju a to ani v odvolaní (§371 ods. 4 Trestného poriadku).

Pokiaľ ide o ostatný uplatňovaný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. treba   zdôrazniť   tú   skutočnosť,   že   zákon   pre   jeho   uplatnenie   predpokladá   nie   každé porušenie práva na obhajobu, ale len jeho zásadné porušenie. Zásadným porušením práva na   obhajobu,   zakladajúcim   uvedený   dôvod   dovolania,   sa   pritom   rozumie   predovšetkým porušenie ustanovení o povinnej obhajobe.

Právo na obhajobu sa vzťahuje na celé trestné konanie a všetkým orgánom činným v trestnom konaní ako aj súdu je uložené umožniť osobe, proti ktorej sa konanie vedie, uplatnenie jej práv. Zmyslom tejto základnej zásady je zabezpečiť úplnú ochranu zákonných záujmov a práv obvineného, prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu veci a tiež k vydaniu zákonného a spravodlivého rozhodnutia.

Z obsahu spisu je zrejmé, že obvinený mal v konaní pred súdom možnosť navrhovať predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, čo napokon aj využil a o týchto návrhoch   súdy   aj   zákonným   spôsobom   rozhodli.   Taktiež všetky   ostatné   práva,   ktoré   sú vyjadrením práva na obhajobu a podmienky na spoľahlivé zistenie objektívnej pravdy boli v predmetnej veci riadne zabezpečené.

Nemožno však úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo, alebo sa obvinený domnieva, že jeho vina nebola preukázaná bez pochybností a mal byť oslobodený.

Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení preto Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol   tak,   ako   je   uvedené   v   enunciáte   tohto uznesenia.“

Ústavný   súd   podobne   ako   v prípade   namietaného   porušenia   práv   rozsudkom krajského   súdu   aj   v tomto   prípade   konštatuje,   že   najvyšší   súd   sa   v odôvodnení   svojho rozhodnutia absolútne dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa. Svoje závery oprel o konkrétne ustanovenia Trestného poriadku, ktoré vyložil a aplikoval v súlade s požiadavkami   kladenými   na   ústavou   zaručenú   súdnu   ochranu   a dohovorom   zaručené spravodlivé   súdne   konanie.   Najvyšší   súd   dal   sťažovateľovi   odpovede   na   všetky   ním nastolené otázky, a teda k vybaveniu dovolania sťažovateľa došlo zo strany všeobecného súdu ústavne konformným spôsobom.

V   každom   prípade   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho právo na spravodlivé súdne konanie nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

4. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na prezumpciu neviny zaručeného v čl. 50 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 2 dohovoru a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 dohovoru

Keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu   ani   jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   je   zrejmé,   že   rozhodnutia všeobecných   súdov,   na   základe   ktorých   bol   sťažovateľ   pozbavený   osobnej   slobody (odsúdený   na   trest   odňatia   slobody),   je   potrebné   považovať   za   vydané   v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami, a teda sú správne aj z ústavnoprávneho hľadiska, t. j. sú ústavne konformné. Preto aj pozbavenie osobnej slobody sťažovateľa spĺňa všetky atribúty požadované jednak čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 dohovoru. Rovnako tak nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na prezumpciu neviny zaručeného v čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj v čl. 6 ods. 2 dohovoru, pretože konečným odsudzujúcim rozhodnutím v trestnej veci, ktoré (rozhodnutie) nie je z hľadiska dodržania ochrany základných práv inperfektné   a ktorým   bola   v konečnom   dôsledku   vyslovená   vina   (v   tomto   prípade sťažovateľa), logicky nemôže dôjsť k porušeniu práva na prezumpciu neviny.

Z týchto dôvodov ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o ďalších požiadavkách sťažovateľa (zrušenie napadnutých rozhodnutí, vrátenie veci všeobecným súdom na ďalšie konanie,   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a náhrady   trov   právneho zastúpenia) je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto prípade nedošlo, bolo bez právneho významu sa týmito požiadavkami zaoberať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013