znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 328/2012-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   H.,   V.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   L.   M., Česká republika, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 24 ods.   2,   čl.   25   ods.   2   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základných   práv zaručených v čl. 1, čl. 4, čl. 15 ods. 1 a 3 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 18 ods. 1 až 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj v čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 19/2011 a jeho uznesením zo 14. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2012 doručená sťažnosť M. H., V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 24 ods. 2, čl. 25 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv zaručených v čl. 1, čl. 4, čl. 15 ods. 1 a 3 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv zaručených v čl. 6 ods.   1   a   čl.   9   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“), čl. 18 ods. 1 až 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“), ako aj v čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   23   Tos   19/2011   a   jeho   uznesením zo 14. decembra 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu P.   (ďalej   len   „vojenský   obvodový   súd“)   sp.   zn.   T   195/75   z   27.   novembra   1975   bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách   podľa   §   269   ods.   1   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v   znení   neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 13 mesiacov nepodmienečne. Dôvodom odsúdenia bola skutočnosť, že sťažovateľ kvôli svojmu   náboženskému   presvedčeniu   svedka   Jehovovho   odmietol   vykonať   vojenskú základnú službu.

Uznesením vojenského obvodového súdu sp. zn. 1 Rtv 24/92 zo 6. augusta 1992 v rámci prieskumného konania podľa § 14 ods. 1 písm. f) zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov bol zrušený výrok o treste sťažovateľa, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku   ktorej   zrušením   došlo,   stratili   podklad.   Vojenský   obvodový   súd   rozsudkom   sp.   zn. 4 Rtv 24/92   z   1.   októbra   1992   odsúdil   sťažovateľa   na   trest   odňatia   slobody   v   trvaní 1 mesiaca.

Okresný   súd   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   uznesením   č.   k.   33   Nt   12/09-31 z 18. februára 2010 povolil obnovu konania a výrok o vine a treste v rozsudku vojenského obvodového súdu sp. zn. T 195/75 z 27. novembra 1975 a rozsudku sp. zn. 4 Rtv 24/92 z 1. októbra   1992   zrušil,   ako   aj   všetky   ďalšie   rozhodnutia   na   tento   výrok   obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažnosť   prokurátor   Vojenskej   obvodnej prokuratúry   P.,   o   ktorej   krajský   súd   napadnutým   uznesením   č.   k.   23   Tos   19/2011-46 zo 14. decembra 2011 rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu č. k. 33 Nt 12/09-31 z 18. februára   2010   v   celom   rozsahu   zrušil   a návrh   sťažovateľa   na   povolenie   obnovy konania   smerujúci   proti   právoplatnému   rozsudku   vojenského   obvodového   súdu   sp.   zn. T 195/75 z 27. novembra 1995 v spojení s rozsudkom vojenského obvodového súdu sp. zn. 4 Rtv 24/92 z 1. októbra 1992 zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením č. k. 23 Tos 19/2011- 46 zo 14. decembra 2011 porušil jeho práva. Tvrdí, že «Jádro sporu spočívá ve výkladu čl. 4   odst.   2   Protokolu   č.   7   k   Úmluvě   (č.   209/1992   Sb.),   kde   je   garantováno   právo   na znovuotevření případu, jestliže vyvstanou nové skutečnosti nebo se prokáže podstatná vada v předchozím řízení. Stížnostní soud to v napadeném rozhodnutí vysvětluje tak, že takové právo existuje, ale že jde pouze o „mimořádné opravné prostředky“ (čl. 50 odst. 5 Ústavy), z nichž podle planého trestního řádu připadá v úvahu v případě

a) procesních a hmotněprávních vad dovolání a

b) skutečností či nových důkazů obnova řízení.... Jinými slovy,   stížnostní soud podmínky pro aplikaci čl. 4 odst. 2 Protokolu… interpretuje tak, že nápravu vadného rozhodnutí fakticky vylučuje.

Tím ovšem dochází k porušení čl. 4 odst. 4 Listiny, neboť vykládat nějaké ustanovení tak, že není možné ho prakticky aplikovat, znamená nešetřit podstatu a smysl základních práv a svobod. Zároveň dochází k porušení čl. 50 odst. 5 Ústavy a čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě.

V napadeném usnesení se připouští, že podle § 394 odst. 4 trestního řádu by novou skutečností mohlo být relevantní rozhodnutí Evropského soudu pro lidská práva.

Krajský   soud   v   napadeném   rozhodnutí   tvrdí,   že   soud   prvního   stupně   si   svým rozhodnutím „prakticky předčasně přivlastnil kompetence“ Evropského soudu pro lidská práva.

Nicméně stížnostní soud se judikaturou Evropského soudu pro lidská práva v dané věci vůbec nezabýval. Ze srovnatelných rozsudků, tj. takových, které se zabývají obsahově totožnou problematikou, vyplývá, že ve stěžovatelově věci byl porušen čl. 9 Úmluvy. Již v době, kdy rozhodoval stížnostní soud, existoval totiž rozsudek Velkého senátu Evropského soudu pro lidská práva ze dne 7. 7. 2011 č. 23459/03 ve srovnatelné věci Vahana   Bayatyana.   Zde   Evropský   soud   poprvé   vyslovil,   že   perzekuce   kvůli   odepření vojenské služby z náboženských důvodů je porušením čl. 9 Úmluvy.

V návaznosti na to vydal Evropský soud pro lidská práva další rozsudky se shodnými závěry, a to ze dne:

• 22. 11. 2011 č. 43965/04 ve věci Yunuse Ercepa;

• 10. 1. 2012 č. 37819/03 ve věci Hayka Bukharatyana...

Stěžovatel má za to, že z těchto rozsudku je třeba vyvodit praktické závěry a ne počínat   si   jako   arménské   úřady,   které   navzdory   těmto   rozsudkům   nadále   odmítají   ve srovnatelných věcech odsouzení zrušit a nadále ze stejných důvodů vězní 58 dalších mužů… Stěžovatel namítá porušení čl. 9 Úmluvy. Tomu   ve   slovenských   poměrech   odpovídá   i   porušení   práva   na   svobodu   svědomí a náboženského   vyznaní   a   související   právo   na   odepření   vojenské   služby   podle   čl.   15 odst. 1, 3 Listiny, čl. 24 odst. 1, čl. 25 odst. 2 Ústavy a čl. 18 odst. 1-3 Paktu.

Stěžovatel   připomíná,   že   rozsudky   Evropského   soudu   pro   lidská   práva   uvedené v bodě IV. zároveň překonaly dosavadní judikaturu Ústavního soudu SR.

Rozsudky   Evropského   soudu   pro   lidská   práva   uvedené   v   bodě   IV.   potvrzují,   že nedávna pravomocná zrušení obdobných vadných rozsudků slovenskými soudy je zcela na místě. Stěžovatel přitom podotýká, že všem navrhovatelům, jimž obecné soudy vyšlý vstříc, bylo zcela lhostejné, zda ke zrušení rozsudku došly přímou aplikací čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě nebo s odkazem na § 394 odst. 1 trestního řádu či na § 394 odst. 4 trestního řádu anebo jakýmkoli jiným procesním postupem.

Pro navrhovatele bylo v těchto věcech podstatné, že k zrušení nezákonného rozsudku (případné nedůsledného rehabilitačního rozhodnutí) došlo. Viz pravomocná rozhodnutí: Okresního soudu Bratislava I. ze dne • 16. 10. 2009 č.j. 3Nt/4/2008-VOS ve věci Štefana Kully;

• 22. 2. 2010 sp. zn. 7Nt/1/2009 ve věci Štefana Kovára;

• 10. 5. 2010 sp. zn. 1 Nt 13/2009 ve věci zemř. Pavla Ujháziho;

• 22. 11. 2010 sp. zn. 5Nt/13/2009 ve věci zemř. Jána Roztockého...

Stěžovatel   má   za   to,   že   pokud   jemu   obnova   řízení   byla   odepřena,   zatímco   ve srovnatelných   případech   jiných   slovenských   občanů   byla   povolena,   pak   to   znamená porušení práva na rovnost osob ve shodném právním postavení, a tudíž porušení čl. 1 Listiny, a to při současném porušení čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě.

Zatímco ve shora uvedených případech soudy navrhovatelům poskytly ochranu ve smyslu   čl.   36   odst.   1   Listiny   a   čl.   46   odst.   1   Ústavy,   Krajský   soud   Trenčín   ochranu stěžovateli neposkytl, a tím porušil tato ustanovení a také právo na spravedlivý proces podle čl. 6 odst. I Úmluvy.

Stěžovatel k této problematice připomíná též dvě rozhodnutí Nejvyššího soudu ČR: Slovenský občan F. B. byl ze stejného důvodů jako stěžovatel odsouzen v roce 1959 a částečně byl rehabilitován v roce 1992. Šlo o jediné odsouzení, tudíž zásada „ne bis in idem“ zde nehrála roli. F. B. však chtěl dosáhnout úplné rehabilitace, a proto podal návrh na povolení obnovy řízení. Návrhu vyhověl Okresní soud Hradec Králové usnesením ze dne 15. 12. 2000 sp. zn. Nt 1710/99, avšak ministr spravedlnosti ČR proti tomuto rozhodnutí podal stížnost pro porušení zákona s tím, že náprava je možná pouze cestou stížnosti pro porušení zákona. Nejvyšší soud ČR však ministrovu stížnost zamítl usnesením ze dne 3. 7. 2001 sp. zn. 7 Tz 140/2001, neboť právě obnova řízení umožňuje, aby ve smyslu článku 38 odst. 2 Listiny a článku 6 odst. 1 Úmluvy byla navrhovatelova „záležitost... spravedlivě, veřejně a v přiměřené lhůtě projednána nezávislým a nestranným soudem“...».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„I. Usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 14. 12. 2011 č.j. 23Tos/19/2011-46 bylo porušeno právo stěžovatele na

- spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy;

- šetření základních práv a svobod podle čl. 4 odst. 4 Listiny;

- soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny a čl. 46 odst. 1 Ústavy;

- znovuotevření případu podle čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě;

- rovnost podle čl. 1 Listiny;

- odepření vojenské služby z důvodu svědomí a náboženského vyznaní podle čl. 15 odst. 3 Listiny a čl. 25 odst. 2 Ústavy;

- svobodu svědomí a náboženského vyznaní podle čl. 18 odst. 1-3 Paktu, čl. 15 odst. 1 Listiny a čl. 24 odst. 2 Ústavy a čl. 9 Úmluvy.

II. Usnesení Krajského soudu Trenčín ze dne 14. 12. 2011 č.j. 23Tos/19/2011-46 se zrušuje.

III. Stěžovateli se přiznává přiměřené zadostiučinění ve výši 1.000,- Euro, které je Krajský soud Trenčín povinen vyplatit k rukám stěžovatele do dvou měsíců od doručení tohoto nálezu.

IV. Stěžovateli   se   podle   advokátního   tarifu   přiznávají   náklady   právního zastupování,   které je   Krajský   soud   Trenčín povinen vyplatit   na účet   právního   zástupce stěžovatele...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa v tej časti, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na „rovnosť“ podľa čl. 1 listiny a práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 napadnutým uznesením č. k.   23   Tos   19/2011-46   zo   14.   decembra   2011   vo   vzťahu   k   zamietnutiu   povolenia   na obnovu konania, je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia krajského súdu.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. 23 Tos 19/2011-46 zo 14. decembra 2011 pripojeného k sťažnosti okrem iného vyplýva:

«Predovšetkým je potrebné uviesť, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vnútorne rozporné. Na jednej strane je konštatované, že nejde o novoobjavenú skutočnosť, ak súd aj nesprávne   aplikoval   platné   právne   predpisy   v   rehabilitačnom   konaní   podľa   zák.   č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácií. Na druhej strane súd prvého stupňa robí záver o tom, že konanie obvineného nemožno považovať za trestný čin. Tento nesprávny právny názor pôvodne   rozhodujúcich   súdov   považoval   súd   prvého   stupňa   za   podstatnú   chybu predchádzajúceho konania, ktorá v zmysle čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   zakladá   relevantný   dôvod   pre   povolenie   obnovy konania.   Na   tomto   mieste   senát   krajského   súdu   vyslovuje   nasledovný   právny   názor   vo vzťahu a použití tých ustanovení Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Trestného   poriadku   týkajúcich   sa   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   proti právoplatným rozhodnutiam súdu. Ustanovenie čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 vyššie citovaného Dohovoru vyjadruje možnosť obnovy konania, ako aj výnimky k ods. 1 vyššie citovaného ustanovenia o neprípustnosti stíhania a potrestania, ak v tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté. Predmetné ustanovenie Dohovoru pod pojmom obnova konania, nemá na mysli len obnovu konania v zmysle nášho Trestného poriadku (vrátane Tr. por., účinných do 31.12.2005),   ale   obnovu   konania   všeobecne,   z   dôvodov   jednak   skutkových,   alebo procesných. Takto formulované možnosti otvorenia právoplatne skončenej veci bol potom daný   výraz   aj   v Ústave   Slovenskej   republiky,   kde   v   čl.   5   ods.   5   sa   používa   pojem „mimoriadne opravné prostriedky“.

Ďalej   je   potrebné   poukázať   na   to,   že   citované   ustanovenie   Dohovoru   výslovne odkazuje na zákon a Trestný poriadok príslušného štátu, pričom v Tr. por. je daný tomuto výraz v ustanoveniach o mimoriadnych opravných prostriedkoch - 8. hlava III. časti Tr. por., kde najmä procesné vady a hmotnoprávne vady, vrátane vád týkajúcich sa trestu môžu byť dôvodom na dovolanie (predtým sťažnosť pre porušenie zákona) a až skutkové vady v prípade nových skutočností, alebo dôkazov týkajúce sa ako výroku o vine, tak aj výroku o treste, môžu byť podmienky pre obnovu konania.

Pod pojmom podstatná chyba v predchádzajúcom konaní nemožno mať na mysli použitie nesprávnej právnej kvalifikácie, na základe nesprávneho právneho názoru, hoci by to   aj   vyplývalo   z   nesprávnej   aplikácie   do   úvahy   prichádzajúcich   predpisov,   vrátane medzinárodných dohôd. Iný výklad by bol v rozpore s podmienkami obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Tr. por. Tu je potrebné súčasne poukázať na ustanovenie § 394 ods. 4 Tr. por., podľa ktorého skutočnosťou skôr neznámou je aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva,   podľa   ktorého   rozhodnutím   prokurátora   alebo   súdu   Slovenskej   republiky,   alebo v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   boli   porušené   základné   ľudské   práva,   alebo   slobody obvineného, ak negatívne dôsledky tohto ustanovenia nemožno inak napraviť. Súd prvého stupňa   si   svojím   rozhodnutím   predčasne   osvojil   kompetencie   tohto   Európskeho   súdu, pričom v konaní o obnove konania negatívne dôsledky vyššie uvedených súdnych rozhodnutí nemožno inak napraviť.

Napokon, ak v predmetnej veci už bolo rozhodované po 01.01.1990, podľa zákona o súdnej rehabilitácii - zák. č. 119/1990 Zb. v znení neskorších predpisov, nemožno znovu dospieť   k   záveru,   že   došlo   po   týchto   rehabilitačných   rozhodnutiach   znovu   k   splneniu podmienok pre obnovu konania. V tomto rehabilitačnom konaní sa súdy nezaoberali len výrokom   o   treste,   ale   aj   výrokom   o   vine,   práve   z   pohľadu   účelu   zákona   o   súdnej rehabilitácii, tak ako je uvedené v § 1 citovaného zákona.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré sťažnosti vojenského prokurátora vyhovel. Ústavný súd   považuje   za   potrebné   konštatovať,   že   predmetný   postup   krajského   súdu   pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   v   zmysle   ustálenej   judikatúry   by   mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu vo svojej sťažnosti poukázal aj na iné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky, ktoré podľa jeho názoru preukazujú skutočnosť, že „Shora uvedenými rozhodnutími slovenského i českého Nejvyššího soudu tedy stěžovatel vyvrací tvrzení soudu stížnostního,   že   projednání   věci   v   rehabilitačním   řízení   po   1.   1.   1990   je   samo   o   sobě zárukou správného rozhodnutí ve věci samé.“. Nad rámec uvedených skutočností ústavný súd   považuje   za   potrebné   k   sťažovateľom   namietanej   existencii   obsahovo   odlišnej judikatúry   všeobecných   súdov   doplniť,   že   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods.   1 listiny, základného práva na „rovnosť“ podľa   čl. 1 listiny a práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie základných práv zaručených v čl. 15 ods. 1 a 3 listiny a v čl. 18 ods. 1 až 3 paktu, pretože „v rehabilitačním řízení nebylo   zohledněno   právo   stěžovatele   na   odepření   vojenské   služby   z   důvodu   svědomí a náboženského vyznání podle čl. 15 odst. 1, 3 Listiny a s tím související právo na svobodu svědomí   a   náboženského   vyznání   podle   čl.   18   odst.   1-3   Paktu…“, bez   ďalšej   bližšej argumentácie, ktorou by odôvodnil svoje tvrdenia.

Podľa čl. 15 ods. 3 listiny nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo s jeho náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví zákon.

Podľa   čl.   18   ods.   1   paktu   každý   má   právo   na   slobodu   myslenia,   svedomia a náboženstva. Toto právo zahŕňa v sebe slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo vieru podľa vlastnej voľby a slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru sám alebo spoločne   s   inými   či   už   verejne   alebo   súkromne,   vykonávaním   náboženských   úkonov, bohoslužbou, zachovávaním obradov a vyučovaním.

Podľa   čl.   18   ods.   2   paktu   nikto   nesmie   byť   podrobený   donucovaniu,   ktoré   by narušovalo   jeho   slobodu   vyznávať   alebo   prijať   náboženstvo   alebo   vieru   podľa   svojej vlastnej voľby.

Podľa   čl.   18   ods.   3   paktu   sloboda   prejavovať   náboženstvo   alebo   vieru   sa   môže podrobiť len takým obmedzeniam, aké predpisuje zákon a ktoré sú nevyhnutné na ochranu verejnej   bezpečnosti,   poriadku,   zdravia   alebo   morálky   alebo   základných   práv   a   slobôd iných.

V   tejto   súvislosti   chce   ústavný   súd   poukázať na svoje   skoršie   rozhodnutie   č.   k. II. ÚS 342/06-28 z 11. decembra 2007 vydané v obdobnej veci, v ktorom ústavný súd, pokiaľ   ide   o   porušenie   základných   práv   a   slobôd   zaručených   v   čl.   15   ods.   3   listiny, dostatočným   spôsobom   konštatoval,   že   v   danom   prípade   bola   sloboda   svedomia a presvedčenia sťažovateľa obmedzená na základe zákona a o tomto obmedzení nemožno tvrdiť,   že   by   bolo   úplne   neospravedlniteľné   záujmom   štátu   na   zabezpečení   jeho obranyschopnosti a zachovaní verejného poriadku, a teda sledovalo legitímny cieľ, a to ani s poukazom   na   to,   že   zákonné   obmedzenie   ustanovovalo   „staré   právo“,   ktoré   bolo predchádzajúcim   režimom   vykladané   spôsobom,   ktorý   nie   je   v   každom   prípade akceptovaný i v súčasnosti.   Povinnosť vykonávať vojenskú   službu podľa   starého práva nemožno   vnímať ako výlučne socialistickú   a   protidemokratickú,   hoci   v   danom   prípade „staré   (trestné)   právo“   nechránilo   jednotlivca   primeraným   spôsobom   v   porovnaní s ochranou záujmov spoločnosti (obdobne aj II. ÚS 152/2011).

Podobne tak ústavný súd vo svojom rozhodnutí č. k. III. ÚS 165/05-22 z 9. júna 2005 vo   vzťahu   k   slobode   svedomia   uviedol,   že   ani   relevantná   časť   práva   platného   v   čase rozhodovania   o   vine   a   treste   nevykazuje   ani   podľa   vtedy   platných   medzinárodných štandardov   znaky   neznesiteľnej   nespravodlivosti,   ktoré   by   súdy   dnes   mohli   a   museli zohľadniť, a to aj s poukazom na to, že v roku 1981 ani všetky členské štáty Rady Európy neumožňovali   vykonať   namiesto   vojenskej   služby   civilnú   službu   (napr.   Švajčiarsko) a trestnoprávny postih za nenastúpenie vojenskej služby bol zavedený aj v týchto krajinách.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rovnaké   závery   sa   vzťahujú   aj   na   vec   sťažovateľa. S namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 15 ods. 1 až 3 listiny a čl. 18 ods.   1   až   3   paktu   sa   čiastočne   vysporiadal   aj   krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého uznesenia,   a   to   tak,   ako   ústavný   súd   uvádza   v   už   citovanom   odôvodnení   napadnutého uznesenia   krajského   súdu.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   nezistil   porušenie týchto   základných   práv,   dospel   k   záveru,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva zaručeného v čl. 15 ods. 1 až 3 listiny a v čl. 18 ods. 1 až 3 paktu. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2012